Denník smrťožrútky (23. kapitola)

http://www.deviantart.com/

jar, 1981


Care sa zdalo, že sa pretrhlo vrece s vojnami, pretože Temný pán organizoval čoraz viac vpádov na Ministerstvo, no i do obyčajných muklovských ulíc s cieľom pozabíjať čo najviac nevinných a nič netušiacich muklov. Cara sa zúčastnila podobnej udalosti dvakrát – a síce zakaždým to skončilo omnoho rýchlejšie, o to desivejšie sama sebe pripadala a o to väčšmi sa samej sebe hnusila. Keď hľadela do očí mukla, v ktorých sa miešal strach, zdesenie a bolesť, a v ktorých nadobro vyhasínal život, sama mala chuť skočiť pred vraždiaci prútik jedného zo svojich spojencov a hrať sa na mukelku. Porážať muklov bolo ako útočiť zozadu, zbabelo, slabošsky, bez hrdosti.

Na jar sa odohrala séria útokov na čarodejnícke dedinky, ktorej cieľom bolo zvrhnúť nadvládu Ministerstva a Rádu nad starostami týchto dedín, a prinútiť ich obyvateľov prisahať vernosť Temnému pánovi. Útoky začali waleskou dedinkou Holyhead, pokračovali škótskymi Portree a Wigtown, anglickými Appleby, Falmouth a Ilkley. Okrem dedín Holyhead, Falmouth a Appleby sa vojsku Temného pána podarilo obsadiť všetky dediny, v ktorých vyvraždili rodiny nepohodlných a zastrašili tých, čo prežili, takže museli prisahať vernosť lordovi Vodlemortovi.

Poslednou dedinkou mal byť Barnton, ktorý mali smrožrúti napadnúť na sklonku jari. Ten deň sa vôbec nehodil na plienenie a zabíjanie – jarné slnko obdarúvalo čarodejnícky i muklovský svet hrejivými lúčmi, vo vzduchu sa niesla omamná vôňa jarných kvetov a tráva bola príliš krásna a zelená na to, aby sa po nej dupalo. Temný pán však boj neodvolal – on predsa krásu sveta nevidel – a vyslal smrťožrútov do boja rovnako, ako to robil už dlhé roky – samých.

Čarodejnícka dedinka Barnton sa tak trochu ponímala na Rokville. V jarné ráno pôsobila pokojne a zdalo sa, že okrem strážcov, ktorí sedeli pri každom vchode vedúcom do dediny, ešte všetci spia. Útok prebiehal podobne ako vždy predtým – smrťožrúti sa rozdelili do skupiniek, ktoré následne vpadli do domčeka za domčekom, nútili vystrašených domácich k vernosti, a ak vzdorovali, čakala ich istá smrť.

Strážcovia zočili smrťožrútov dostatočne skoro na to, aby si vymenili pohľady a akýmsi podivným signálom zvolali Fénixov rád. Vyslali na smrťožrútov prvé zaklínadlá, no už čoskoro padli pod tuctom zelených svetelných lúčov. Prívrženci Temného pána demonštratívne vbehli do dediny a automaticky sa rozdelili do skupiniek; Carina skupina – ona, Abe, Bella, Rodolphus, Evan Rosier a pán Rosier – sa rozbehla k malému drevenému domčeku s modravou strechou a drobnými okienkami.

„Bombarda!“ skríkla Bella, takže dvere sa s rachotom rozleteli na márne kúsky. Ako prvá vošla dnu. Malá predsieň bola úplne prázdna, no keď Bella vykopla dvere po svojej ľavici, otvoril sa im výhľad na neveľkú spálňu – z manželskej postele práve vstávali na smrť vystrašení čarodejníci, siahajúc pod vankúš po svojej prútiky. Nestihli však nič spraviť, pretože Bella s Dolphom ich automaticky odzbrojili.

„Kľaknite si na zem,“ prikázala im Bella chladným hlasom.

Vyplašení čarodejníci ju bez slova poslúchli. Kľakli si na trasúce kolená a oči sklopili k nohám smrťožrútov. Chytili sa za ruky.

„Prisahajte vernosť Temnému pánovi,“ skríkla Bella a rukou s prútikom jej myklo.

Manželia sa roztriasli ešte väčšmi, no keď sa odrazu za nimi ozval tichý plač a smrkanie, stuhli. Cara si až vtedy všimla ružovú kolísku so žltým baldachýnom, na ktorej okraji sa zjavila drobná detská rúčka.

Kľačiaca žena vyplašene pozrela najprv na čiernych mágov pred sebou, potom na dieťa v kolíske za sebou. V očiach sa jej blyslo rozhodnutie. Postavila sa na roztrasené kolená, a zahatala tak smrťožrútom pohľad na svoje dieťa.

„Prisahajte vernosť Temnému pánovi,“ zasyčal Dolph. „Inak vás zabijeme – počnúc tým krpcom.“

„D-dobre,“ vzlykla žena. Po tvári jej tiekli trpké slzy. Padla na kolená. „Dobre.“

„Theresa...“ začal jej manžel, no ona ho zakriahla:
„Budeme prisahať vernosť Temnému pánovi.“ Jej hlas znel rozhodne, avšak neodtŕhala pohľad od zeme.

„Dobre. Kým okupácia neskončí, nevychádzajte z domu,“ nariadila im Bellatrix, uškrnula sa na kolísku a spolu vypochodovali z domu.

Vonku bol už úplný chaos – primiestnili sa členovia Fénixovho rádu a odhodlane útočili na prívržencov Temného pána. Mnohí dokonca vbiehali priamo domov, aby chránili prekvapených domácich. Cara uzrela červené vlasy Lily Potterovej, proti ktorej bojovala v dedinke Appleby, Siriusa Blacka, ktorý sa neskutočne podobal na svojho už zosnulého brata Regulusa, a povestného blázna Xenophiliusa Lovegooda, ktorý proti smrťožrútom poštvával nazúrené sršne.

Cara nasledovala svoju skupinku, ktorá vbehla do ďalšieho domu – tentoraz šlo o manželov s približne dvanásťročnou dcérou a pätnásťročným synom.

„Lewisovci,“ prečítal Bella zo svojho zoznamu a pohŕdavo odfrkla. „Amelia Lewisová, šmukelka?“ pozrela na vystrašenú ženu, ktorú za sebou skrýval jej manžel a jej syn.

„Budete prisahať vernosť Temnému pánovi?“ chladne sa spýtal pán Rosier.

Pán domu rozhodne pozrel najprv na svojho syna, potom na svoju manželku a napokon na svoju dcéru. Všetci, dokonca i to malé dievča, mali v očiach pevný výraz.

„Nikdy nebudeme prisahať vernosť Voldemortovi,“ vyhlásil muž.

Do vzduchu sa zdvihli štyri prútiky a každý zelený záblesk si našiel svoju obeť – Abeov muža, Bellin ženu, Dolphov syna a Evanov dcéru. Štyri telá sa s rachotom zvalili na zem. Care po chrbte prebehli zimomriavky, no nasledovala svoju skupinku a vyšla z domu von.

„Flagrante,“ šepla Cara, takže na dome nežiaducich sa objavil ohnivý krížik.

Mala len pár sekúnd na to, aby zmapovala terén vonku – väčší chaos azda ešte nezažila, no členovia Fénixovho rádu bojovali naozaj vytrvalo. Videla Edgara Bonesa, ktorý po boku svojej manželky útočil na trojicu smrťožrútov, Marlene McKinnon práve menil kamene na prenášadlá a vhadzoval ich cez okná do domov, Caradoc Dearborn zúrivo zaútočil na smrťožrúta – mohol to byť Wilkes? - a zrazil ho z nôh, a Dorcas Meadowes sa vyšvihol na strechu nízkeho domu a namieril prútikom na dav smrťožrútov pod sebou.

„Ebublio!“ skríkol, na čo sa vo vzduchu sformovala obrovská farebná bublina, a keď Meadowes mávol prútikom, bublina sa rozprskla na fialový opar, z ktorého padali milióny malých bubliniek, a tie pri styku s človekom okamžite vybuchovali a spôsobovali popáleniny. Toto pre Caru neznáme zaklínadlo oslabilo množstvo smrťožrútov, dokonca i Abe pred ňou nahlas zaaukal.

„Everte Statim!“ zvolala Cara, keď sa Benjy Fenwick, člen Fénixovho rádu, chystal zabiť Luciusa bez masky.

„Glacius!“ bránil sa pán Rosier so svojím synom pred náhlym prúdom vody, takže tekutina sa v sekunde zmrazila a po dopade na zem sa rozbila na tisícky drobných ostrých úlomkov. Jeden z nich porezal Caru na odhalenej časti tváre.

Ich skupinka sa snažila prebiť k ďalšiemu domu, išlo to však veľmi pomaly, pretože museli odrážať útoky nepriateľov. Z každej strany sa ozývali zaklínadlá a svetelné lúče vytvárali doslova ohňostroj.

„Imobilus!“

„Confundus!“

„Conjunctivitus!“

„Mobilicorpus!“

„Bombarda!“

Posledná kliatba zasiahla s obrovskou silou Caru, Abea a Rosierovcov – silná tlaková vlna ich prudko hodila dozadu, takže neodvratne leteli priestorom. Cara zavrela oči a čakala, kedy jej chrbtica bolestivo narazí do niečoho tvrdého, keď odrazu Abe zvolal: „Arest Momentum!“

Účinok kúzla sa výrazne zmenšil, takže spomalili, až napokon úplne zastali. Ich skupinka však bola už i tak pretrhnutá, no Belle s Dolphom, ktorí sami vbehli do ďalšieho domu, to zrejme neprekážalo.

„Čo teraz?“ spýtala sa Cara bez dychu.

„No…“ Abe sa zvrtol, aby odrazil akúsi kliatbu.

„AU!“ skríkol Evan Rosier, okolo ktorého sa zomkli úpokny akejsi poplazivej rastliny, sťahovali mu krk, ruky, nohy, dusili ho, snažila sa ho zabiť.

„Reducto Relashio!“ skríkol jeho otec, takže pažravá rastlina razom zoslabla, prestala postupovať, dokonca sama sa mŕtva zvila na zem. Evan bezvládne padol na kolená a lapal po dychu, akoby už nevládal bojovať.

Cara si odrazu všimla, že spod Abeovej masky vyteká azda až príliš veľa krvi, strácajúcej sa pod golierom plášťa. Schytila ho za rukáv a potiahla ho za zadnú stenu akéhosi domu, aby ich oboch uchránila pred stovkami zaklínadiel, ktoré okolo nich lietali.

„Si zranený,“ zašepkala, jemne mu zložila masku z tváre a kúzlom Episkey mu ošetrila hlbokú sečnú ranu na líci.

„Bol to len škrabanec,“ povedal, no nebránil sa.

Nadvihla sa na špičky a pobozkala ho. Chcela ísť domov, chcela sa vrátiť do ich útulnej izby, do ich teplej postele, odísť z vojny, hlboko zaspať a zobudiť sa, až keď príde mier.

„Tvoja ruka,“ odtiahol sa od nej odrazu.

Cara pozrela na svoje pravé zápästie, na ktorom sa pod roztrhaným rukávom černela rozožratá koža a zaschnutá krv.

„Zaklínadlo Defodio,“ spomenula si. „Dolph ho vyslal na Weasleyho, no ten ho odklonil, a tak sa odrazilo na mňa.“

„Tergeo. Ferula,“ vyriekol Abe a okolo Carinho vyčisteného zápästia sa ovinuli čisté obväzy. „To len tak provizórne.“

Opäť sa k sebe naklonili, aby sa pobozkali, no znenazdajky ich vyrušilo zrevanie: „FIENDFIRE!“ a dom, za ktorým sa skrývali, náhle vzbĺkol.

„Satanský oheň,“ zašepkal Abe zdesene, pevne chytil Caru za ruku a spolu vybehli spoza domu späť na bojisko. Satanský oheň sa šíril nebezpečne rýchlo, z domov vybiehali splašení domáci a všetci čarodejníci sa odrazu sústredili na dve veci – na súboj s nepriateľom a na uhasínanie ohňa.

„Ktorý idiot zapálil ten oheň?! Ktorý?!“ vrieskala odkiaľsi Bellatrix.

„Aguamenti!“

„Aguamenti Maxima!“

„Finite Incantatem!“

Zdalo sa, že na oheň nič nezaberá. Cara s Abeom sa rozbehli po hradskej ku kamennému mostu, ktorý ich azda mohol ochrániť pred ohňom. Počas behu sa potkla o čiesi telo – pozrela dolu a zistila, že je to Benjy Fenwick. Mŕtvy.

„Aguamenti!“ opakovali Cara i Abe, mieriac na pažravé plamene satanského ohňa. Vyzeralo to tak, že keď sa im aj nejaký plamienok podarilo uhasiť, oheň sa rozhorel nanovo na úplne novom mieste.

Cara kašľala a v očiach ju štípal dym. Nevládala bežať, a tak jednoducho zastala. Dýchalo sa jej veľmi ťažko.

„Dumbledore,“ počula Abea vedľa seba.

Zažmurkala a v čiernom dyme naozaj zbadala vysokú postavu Albusa Dumbledora, ktorý držal prútik nad hlavou a opisoval ním obrovské kruhy. Voda z jeho prútika pohlcovala zdanlivo neporaziteľné plamene, až nakoniec nad nimi definitívne zvíťazila, a v dedine ostal po ohni len štipľavý dym a obrovské kopy popola – zvyšky príbytkov a obyvateľov Barntonu.

Na moment ostali všetci ako sparalyzovaní, no potom sa opäť rozpútala bitka. Abe sa pustil do boja s Arthurom Weasleyom a Jamesom Potterom, Care prischla Lily Potterová. Kúsok od nej bojovala skupinka smrťožrútov, v ktorej dokázala rozoznať jedine Antonina Dolohova a Traversa, proti bratom Prewettovcom. Cara ich videla v každej jednej vojne, no bola rada, že od oného boja na Ministerstve sa im nikdy nemusela postaviť.

„Stupefy!“

„Impedimenta!“

„Expelliarmus!“

„Avada...“

„Reducto!“

„Relacio!“

„Depulso!“

„Crucio!“

„Protego Maxima!“
„Avada...“

Kliatby sa ozývali zo všetkých strán, či už vo forme šepkania, alebo kričania. Čarodejníci padali na zem, niektorí omráčení, iní mŕtvi, váľali sa v krvi, prachu a popole, kašlali, dusili sa, no nevzdávali sa, zakaždým sa postavili na nohy a bránili sa, koľko vládali.

„Confringo!“ zvolala Cara, ktorej sa zdalo, že už nepozná žiadne iné zaklínadlá, a tak opakuje už po tretí raz tie isté.

„Diffindo!“ bránila sa Lily.

„Lacarnum Inflamare!“

„Volate Asendere!“

Lilino kúzlo Caru zhodilo na zem. Pri páde si silno rachla hlavu o tvrdú zem, až jej maska uletela z tváre, a tak ostala dezorientovane ležať. Čakala, že ju každú chvíľu zasiahne smrtiaca kliatba, no keď mierne nadvihla hlavu, v ktorej jej treštilo, zistila, že Potterovci a Weasley sa medzičasom presunuli kamsi úplne inam. Abe bojoval v skupinke, ktorá v nespravodlivom pomere útočila na bratov Prewettovcov.

Cara sa pozviechala zo zeme. Nevedela, čo robiť – či sa pridať k Abeovi a bojovať proti svojmu niekdajšiemu kamarátovi, alebo ísť bojovať kamsi úplne inam, alebo jednoducho odtiaľto odísť. Nestihla však premýšľať dlho, pretože odrazu…

„Avada Kedavra!“ skríkol Travers.

Fabian, ktorý odrážal útoky ďalších troch smrťožrútov, sa nestihol ubrániť. Kliatba ho zasiahla rovno do hrude. Prekvapený pohľad na ufúľanej tvári uhasol spolu so životom. Gideon natiahol ruku, aby svojho brata zachytil, no jeho mŕtve telo sa už bezvládne zvalilo na zem. Gideon od neho odtrhol oči a pozrel na skupinku pred sebou.

Cara si nikdy nemyslela, že niekto ako on je schopný takej obrovskej nenávisti. Hľadel na smrťožrútov, akoby ich chcel v momente všetkých pozabíjať, uštedriť im poriadnu dávku bolesti, stiahnuť ich z kože... A tí sa len smiali a smiali, nadšení z toho, že sa im podarilo zneškodniť jedného z najvýznamenších a najtalentovanejších čarodejníkov Fénixovho rádu. Vedeli, že pre Rád to bude obrovská strata – a preto sa smiali, radovali, vykrikovali.

„AVADA KEDAVRA!“ zreval Gideon s tvárou skrivenou od nenávisti a bolesti.

„Chlapec sa chce hrať!“ posmieval sa mu Abe, no keď Gideonova kliatba skutočne zabila jedného zo smrťožrútov, zvážnel.

„Ale, ale, takúto brutálnosť predsa Dumbledore neuznáva, nie?“ zasipel Dolohov.

„Budete pykať,“ vrčal na nich Gideon. „Zdochnete v Azkabane, vy svine...“

„Naozaj?“ spýtal sa Dolohov, a v tom momente sa medzi nimi dvoma spustil krvilačný súboj. Zelené zaklínadlá do seba zúrivo narážali a rozprskli sa na stovky iskier. Prešli teda na iný druh súboja – snažili sa odzbrojiť alebo omráčiť toho druhého, skrátka spraviť niečo, čo by ho oslabilo v boji. Gideonovi sa to aj podarilo zaklínadlom Expelliarmus, no hneď na to sa pustil do boja s Abeom a ostatnými.

Cara sa tak zahľadela na spŕšku zaklínadiel, ktoré Gideon dokázal zručne odraziť, že si ani nevšimla, kedy sa Dolohov prebral a namieril na Prewetta prútik. Odrazu sa všetko zbehlo príliš rýchlo.

„Avada Kedavra!“ sykol Dolohov.

Cara vykríkla. Zdvihla prútik a zaklínadlom odhodila Prewetta dozadu, no smrtiaci lúč sa i tak stočil jeho smerom, a tak maximálne len oddialila jeho účinok.

Gideonove oči sa zvrtli priamo k nej. Zračila sa v nich bolesť, zúfalstvo, beznádej.

Cara si pritisla dlane na ústa a uvedomila si, že po tvári jej stekajú slzy šoku a strachu.

Gideon na ňu neprestával hľadieť. Stále sa tváril veľmi zronene, keď však napokon odtrhol pohľad od Cary a pozrel na smrtiaci zelený lúč, ktorý ho šiel zasiahnuť, jeho pohľad bol pevný.

Smiech smrťožrútov sa ozval akoby z veľkej diaľky. Na míle vzdialená Bellatrix nadšene vykríkla: „MORSMORDRE!“ a tváre všetkých čarodejníkov ožiarilo silné svetlo z oblohy.

Cara hľadela na Gideonovo mŕtve telo a nemohla tomu uveriť, nemohla uveriť tomu, čo vidí, tomu, že hľadí na svojho bývalého spolužiaka, na niekoho, kto chcel byť vždy jej priateľ a ona ho odmietala, na niekoho, kto v nej videl viac, ako v sebe videla ona sama... Ako mohol byť mŕtvy? Nebol azda nesmrteľný? Nebol. Smrť bola nezvratná a opäť si našla svoj cieľ.