![]() |
| http://www.deviantart.com/ |
V škole sa
začalo peklo. Cara navyše začínala mať dojem, že VČÚ nie je až
taká banálnosť, ako sa nazdávala. Uvedomila si to na hodine
obrany proti čiernej mágii, na ktorej ich profesor Merrythought
začal znenazdajky známkovať z duelov – totižto ešte pred
Vianocami stihli prebrať niekoľko útočných a mnoho obranných
zaklínadiel, no profesor im ani len nenaznačil, že by ich mali
nejako zvlášť trénovať, takže večne nepripravená Cara sa modlila k Merlinovi, aby
ju nevyvolal.
Samozrejme,
zavolal ju k tabuli ako prvú.
„No, a ako
vášho protivníka vyberieme...“ Profesor Merrythought sa
poobzeral po triede, a oči mu napokon spočinuli na Gideonovi, na
ktorého sa škodoradostne usmial. „Poďte vy, pán Prewett. Už
sme videli, ako sa viete postaviť zoči-voči mužovi,“ zablúdil
pohľadom k Abeovi, ktorý sedel pri Care a zatínal päste.
„Ale, pán
profesor,“ namietol Prewett, „nemôžem zaútočiť na...
dievča.“
To Caru
pobúrilo. Postavila sa, podišla k tabuli a vytiahla prútik.
„Nebodaj sa bojíš?!“
Prewett sa
zamračil. Profesor Merrythought sa mu však vyhrážal strhnutím
fakultných bodov za neposlúchnutie príkazu, a tak sa porazenecky
postavil a zastal pred celou triedou pár metrov od Cary. Prútik mu
však stále mieril na zem.
„Opováž sa
nechať ma vyhrať,“ precedila cez zaťaté zuby Cara.
„Na
doučovaniach som ťa nebodaj nechával vyhrať?“
Uklonili sa
jeden druhému, nespúšťajúc zo seba oči. V tom istom momente
zdvihli prútiky a namierili ich na seba. Chvíľu ani jeden z nich
neútočil, a keď Cara z jeho odovzdaného pohľadu vyčítala, že
v žiadnom prípade útočiť nezačne, činila sa teda ona:
„Relacio!“
„Protego!“
okamžite sa bránil Prewett, no neútočil.
Caru to
rozčuľovalo. Uchopila prútik ešte pevnejšie a zvolala:
„Petrificus Totalus!“
Prewett
zaklínadlo opäť odklonil, a keď sa tak stalo ďalšie dva razy,
rozčúlený profesor Merrythought zvolal: „Ak na slečnu
Blakwoodovú nepoužijete aspoň jedno útočné zaklínadlo, oznámkujem
vás H-čkom!“
„Nezaútočím
na dievča,“ uzavrel Prewett a sklopil prútik.
Cara nevychádzala z údivu. Na doučovaniach nemal absolútne žiaden problém vyslať na ňu útočné zaklínadlo, a tu, pred spolužiakmi, mu to odrazu prekážalo? O čom mu išlo? Čo mu zas pobehalo po rozume?!
Cara nevychádzala z údivu. Na doučovaniach nemal absolútne žiaden problém vyslať na ňu útočné zaklínadlo, a tu, pred spolužiakmi, mu to odrazu prekážalo? O čom mu išlo? Čo mu zas pobehalo po rozume?!
„Dobre,
dostávate H – mohol som vám dať za vašu drzosť pokojne
aj T, ale keďže ste preukázali, že ovládate aspoň
cloniace zaklínadlo... Sadnite si. A čo vy, slečna Blacková?“
usmial sa na Narcissu.
Mlčky
vykročila a postavila sa na Prewettovo miesto. Cara na ňu hľadela.
Vyvolal ju škodoradostný profesor preto, lebo boli kamarátky a
dúfal, že sa zopakuje podobné divadlo ako pri Prewettovi? Alebo
práve naopak – zvedavým učiteľským očiam neuniklo, že
kamarátky sa odraz prestali rozprávať a teraz sú z nich viac-menej
nepriateľky? Caru vždy zaujímalo, či sú učitelia rovnako
klebetní ako žiaci. Podľa všetkého však boli.
„Ani
hnúť!“ zvolala Narcissa v rovnakej chvíli, keď Cara
vykríkla: „Incarcerous!“
Svetelné lúče
z ich prútikov sa zrazili, chvíľu do seba zúrivo narážali, snažiace sa získať prevahu, no
napokon oba zmizli, a tak obe dievčatá zdvihli prútiky a znovu na
seba zaútočili, rozhodne si hľadiac do očí. A potom znova. A
znova. A znova.
Cara sa dostala do akéhosi chvatu, v ktorom na všetko zabudla – na školu, na rodičov, na Myrtlu, na Prewetta, jednoducho na všetko, čo ju hnevalo a zožieralo. Útočila a odrážala útoky, a to v nej vyvolávalo známy hrejivý pocit, akoby to bolo presne to, čo chcela robiť navždy. Útočiť a brániť sa. Skrátka čarovať, využívať mágiu na ublíženie, no zároveň na obranu.
Cara sa dostala do akéhosi chvatu, v ktorom na všetko zabudla – na školu, na rodičov, na Myrtlu, na Prewetta, jednoducho na všetko, čo ju hnevalo a zožieralo. Útočila a odrážala útoky, a to v nej vyvolávalo známy hrejivý pocit, akoby to bolo presne to, čo chcela robiť navždy. Útočiť a brániť sa. Skrátka čarovať, využívať mágiu na ublíženie, no zároveň na obranu.
Páčil sa jej
ten pocit.
„Dobre,
dobre, slečny, stačí, lebo sa nám tu pozabíjate!“ zastavil ich
profesor Merrythought, keď sa vo vzduchu zrazilo Narcissino
Petrificus Totalus s Cariným Confundo.
„Nakoniec sa
obrana proti čiernej mágii zmení na čiernu mágiu,“ zasmial sa,
no oči mu horeli vzrušením. Bol to čistý blázon – veľmi rád
rýpal do študentov, a zároveň bol fanaticky posadnutý hodinami, na ktorých
proti sebe bojovali.
Cara musela
uznať, že vďaka Prewettovi sa vo všetkých predmetoch zlepšila.
Na čarovaní dokázala na prvýkrát pomocou zaklínadla Gemino
rozdvojiť šálky pred sebou a jednu z nich trojnásobne zväčšiť
pomocou kúzla Engorgio, na transfigurácii sa jej podarilo
zmeniť ryšavú farbu Ellinej srsti na žiarivo bielu, hoci úlohou bola
striebristá, na elixíroch horko-ťažko namiešala Životabudič,
ktorý mali za úlohu pripraviť nachladnutému profesorovi
Slughornovi, pričom následne najlepší elixír (čiže Andromedin)
profesor vypil, no a na astronómii sa jej podarilo odchýliť od
presných súradníc Krabej hmloviny len o pár stupňov.
Nech už bol
Prewett, aký bol, naozaj Care pomohol zlepšiť sa.
Problémom bola
jedine herbológia, na ktorú Prewett nechodil, takže Cara na nej
odpisovala zväčša od Andromedy, prípadne od Abea. Ten však nebol
omnoho múdrejší.
„Na čo sa
využíva klepcodrap a ako vyzerá, slečna Blackwoodová?“
vyzvala ju profesorka, hoci určite tušila, že Cara nemá ani
potuchy.
„No, eh...
používa sa na uspávanie?“ skúsila Cara, a keď profesorka
mlčala, pokračovala: „No a... ako vyzerá. Hm. Povedzme, že sa
podobá kaktusu. Má také malé biele pľuzgieriky, z ktorých...“
„Výborne,
aspoň o mimbulus
mimbletonii
si niečo pamätáte,“ odsekla profesorka namosúrene a strhla jej
päť bodov.
Čas
utekal ako voda a
Cara sa často pristihla pri tom, ako v posteli bezmyšlienkovite
listuje v denníku Toma Riddla – pretože podľa iniciálok ten denník Tomovi
Riddlovi naozaj patril – a premýšľa, či by nebolo lepšie, keby sa
nikdy nebola dozvedela, že je adoptovaná. Od momentu, kedy jej
Myrtla ukázala svoje spomienky, sa jej v hlave vynorilo množstvo
otázok, no akosi sa bála hľadať na ne odpovede, a preto ani raz
nezamierila za Dumbledorom či za samotnou Myrtlou, a tak namiesto
toho len prevracala stránky denníka a predstavovala si, aký asi
bol jej biologický otec. Napriek tomu, že videla, ako povýšenecky
a kruto sa správal v Myrtliných spomienkach, dúfala, že z tejto
detinskosti vyrástol. Vysnívala si ho ako mladého pekného muža s
dlhými čiernymi vlasmi (musela si priznať, že vyzerá tak trochu
ako Abe), ktorý vôbec netušil, že splodil dieťa, no keby sa to
bol dozvedel, istotne by sa oň postaral. Predstavovala si, ako sa
jedného dňa stretnú a ona mu povie pravdu; a on síce bude sprvu
šokovaný, no potom jej otvorí svoju náruč, ako to pravý otec má spraviť.
Toto
pekné a nevinné obdobie snívania jej narušilo jedno chladné februárové ráno,
kedy bola obloha vo Veľkej sieni zatiahnutá, a tak bola v celej
sále azda až priveľká tma. Keď na stole ešte stále neboli raňajky,
Cara tušila, že niečo nie je v poriadku. Od učiteľského stola
sa odrazu ozvalo zacinkanie, a tak sa všetky hlavy vo Veľkej sieni
otočili k Albusovi Dumbledorovi, ktorý nesedel, ale stál.
Cara
nikdy nevidela na jeho tvári taký vážny výraz.
„Milí
študenti,“ oslovil ich mocným hlasom, „predtým, ako sa
naraňajkujete, mám za povinnosť oznámiť vám jednu veľmi zlú
správu.“ Na moment sa odmlčal a preletel očami po tvárach
napätých žiakov. „Čierna mágia nebezpečne zosilnela a
predzvesť násilia, ktorá už roky visí vo vzduchu, sa dnes
zhmotnila do reality - armáda temných čarodejníkov vedená lordom
Voldemortom (Cara sa mimovoľne mykla) dnes ráno zaútočila na
Ministerstvo mágie a vyvolala mu vojnu!“
Posledné
slová sa odrazili od vysokých stien a ako potvrdenie tej strašnej
správy sa ozvalo zahrmenie. Všetci študenti vo Veľkej sieni si
vymenili pohľady – nechápavé, prekvapené, vystrašené,
ohúrené, no i natešené.
„A
je to tu,“ počula Cara Abeov pokojný hlas.
Študenti sa odrazu začali prekrikovať, šepkali si,
volali niečo smerom k Dumbledorovi, so smrťou v očiach sa ho niečo spytovali, niektorí sa dokonca postavili a chceli sa rozbehnúť preč,
zrejme okamžite poslať list svojim rodičom. Dvere vo Veľkej sieni
sa však s rachotom zavreli.
„Kým
je stav taký, aký je,“ ozval sa opäť Dumbledore, „nikto z vás
nemôže odcestovať domov. Bolo by to príliš nebezpečné –
prívrženci lorda Voldemorta sú schopní ublížiť komukoľvek a
kedykoľvek.“
„A
čo naši rodičia?!“ ozvalo sa do chrabromilského stola. Pridali
sa k nemu ďalší:
„Presne
tak! Ako zistíme, či sú v poriadku?!“
„...
bojujú vo vojne?“
„A
čo Fénixov rád?“ zvolal Fabian Prewett. Stál. „Bojuje aj
Fénixov rád?“
„Fénixov
rád je hlavným spojencom Ministerstva,“ odpovedal Dumbledore,
príliš unavený na to, aby sa pokúšal zastaviť divokú debatu,
čo sa v sieni rozprúdila.
„Čo
je Fénixov rád?“ spýtala sa Cara potichu, sledujúc bratov
Prewettovcov. Fabian sa posadil a skryl si tvár do dlaní. Gideon
vedľa neho spravil to isté. Rovnako zúfalo sa tvárila väčšina
študentov pri chrabromilskom, no i bifľomorskom a bystrohlavskom
stole.
„Netuším,“
odpovedal jej Abe bezmyšlienkovite. Jeho oči žiarili.
„A
čo teraz?!“ zvolal Bilius Weasley. Cara i na tú diaľku videla,
že v očiach má slzy a ruky zatína do pästí. „Máme len nečinne
sedieť a čakať, kedy sa v
Dennom prorokovi
zjavia mená našich mŕtvych rodičov?!“
„Nesmiete
opustiť areál hradu; a kým sa situácia aspoň trochu neutíši,
rušia sa i všetky výlety do Rokvillu!“ hovoril Dumbledore, no
nezdalo sa, že by študentov trápil nejaký Rokville.
Zatiaľ
čo pri slizolinskom stole sa takmer všetci tvárili vzrušene a
natešene, pri ostatných stoloch prevládalo zdesenie a strach,
zriedka i šok a nechápavosť.
„Myslíš,
že tú vojnu očakávali?“ počula Cara Narcissu, ktorá síce bola naklonená k neutrálne sa tváriacemu Luciusovi, no prekvapene pozorovala rozhorčených a vydesených študentov.
„Určite
áno,“ odpovedal namiesto Luciusa Avery. „Dobre vieš, že Temný
pán sa obáva Dumbledora – je jasné, že i ten si zhromažďoval
armádu.“
„Ako
to však mohol vedieť?“ stále nechápala Narcissa.
„V
čarodejníckej histórii vládol viac-menej vždy poriadok,“
odvetil Evan Rosier, ktorý sedel priamo oproti Care, takže sa k
Narcisse musel nakloniť cez niekoľko študentov. „Dumbledore, ako
milovník muklov a humusákov, určite očakával vlnu odporu zo
strany čistokrvných, a tak si preventívne vytvoril armádu.“
„Môžete
posielať poštu svojim rodičom,“ informoval študentov
Dumbledore. Jeho mocný hlas dokázal vždy prehlušiť šum, i keď
nekričal. „Ale nemôžete prekročiť areál Rokfortu, pretože
mimo Rokfortu vás nedokážem ochrániť – kým ste tu, môžem
vám zabezpečiť maximálnu ochranu. Pokiaľ som nažive, nikdy
nedopustím, aby lord Voldemort so svojimi stúpencami prekročil
hranice Rokfortu. Nemusíte sa báť, že by sa vám niečo stalo –
tu ste v omnoho väčšom bezpečí ako doma, a preto moje
rozhodnutie nepustiť nikoho domov, kým sa stav ako-tak nezlepší,
akceptujú i vaši rodičia.“
Mnohí
zo študentov ani len nepočkali na raňajky, a už-už bežali do
spální či do soviarne poslať svojim rodičom list, zistiť, či
sú v poriadku, či zatiaľ... prežili. Cara si nevedela predstaviť,
ako taká vojna vyzerá – nevedela si predstaviť svojich rodičov,
ako bojujú, a odrazu ju tiež pochytili obavy.
Hodila
do seba zvyšky hrianky a s Abeom v pätách sa vydala do soviarne
poslať mame list. Jej odpoveď prišla hneď na druhý deň ráno.
Cara netrpezlivo schytila malý lístok, na ktorom stálo:
Sme
v poriadku.
Mama
Cara
pocítila takú veľkú úľavu, ako už dlho nie. Deň predtým do
seba nedokázala dostať obed ani večeru, no na týchto raňajkách
sa konečne schuti najedla.
„Aha!“
prisadol si k nej Evan Rosier a hodil pred ňu, Andromedu a Abea
čarodejnícke noviny Denný
prorok. Cez celú titulnú stránku sa tiahol obrázok Ministerstva, do ktorého narážalo
nespočetné množstvo kliatob smrťožrútov stojacich pred budovou.
Z okien vystreľovali záblesky sveta a nápadali smrťožrútov,
ktorí buď stáli dolu, alebo sa hrnuli dnu. Cara sa prizrela
obrázku bližšie, no v tom dave a v zábleskoch nedokázala nikoho
rozoznať.
Preletela
očami po celom krátkom článku na titulke a srdce jej bilo až
kdesi v krku. Keď zistila, že sa tam v podstate nič nepíše,
prečítala si ho ešte raz a pomalšie.
Útoky Temného pána pokračujú!
5. február 1970, Ministerstvo mágie – po včerajšom nečakanom útoku temných čarodejníkov, ktorí si hovoria smrťožrúti, pod vedením tzv. lorda Voldemorta, nazývaného Temný pán, dnes nasledoval ďalší útok.
Rovnako
ako včera, i dnes si pracovníci Ministerstva zachovali chladnú
hlavu a vyrazili do útoku proti temným čarodejníkom hneď,
ako sa stihli spamätať. Ministerstvo podporil početný
Fénixov rád, na ktorého čele stojí riaditeľ Rokfortskej strednej
školy čarodejníckej, Albus Dumbledore, a taktiež mnohí dobrovoľníci,
Dumbledorovi starí známi a všetci tí, ktorí podporujú
Ministerstvo a Fénixov rád, takže sa
im v priebehu krátkeho času podarilo zmobilizovať
veľkú armádu, ktorá odrazila drsné
útoky smrťožrútov. Tí na moment ustúpili, no
dnes v noci zaútočili opäť, obliehajúc Ministerstvo zvonku
i zvnútra, a znemožňujúc tak pracovníkom Ministerstva
vvjsť von.
Armáda
Albusa Dumbledora statočne odoláva nátlakom
temných čarodejníkov, ktorých identitu nie
je možné určiť, keďže nosia masky a plášte,
ktoré ich zahaľujú od hlavy po päty. Mnohí
členovia Ministerstva a Fénixovho rádu sa
však zhodujú na tom, že uzreli príslušníkov
čistokrvných rodov Lestrangeovcov, Blackovcov,
Macnairovcov, Nottovcov a Dolohovovcov,
ktorí sú povestní svojou
hrdosťou a neznášanlivosťou voči
muklom. Informácie však nie sú
potvrdené, a tak Ministerstvo nemôže nikoho
obžalovať. Isté je len to, že
údajný lord
Voldemort (viac
na str. 25) je
poháňaný ideou očisty sveta od
muklov a nečistokrvných čarodejníkov.
„Dočerta,
Abe, Andromeda,“ precedila Cara cez stisnuté pery a ukázala na
mená ich rodov.
„A
čo?“ mykol Abe plecom a hrdo sa vypäl. „My sme hrdí na spätosť
s Temným pánom.“
„Pán
riaditeľ!“ ozval sa krik od chrabromilského stola. Bol to Bilius
Weasley. Jeho tvár bola takmer rovnako červené ako jeho vlasy a
hľadel priamo na skupinku okolo Cary. „Ako môžete v hrade držať
smrťožrútske deti?! Sú to naši nepriatelia! Naši, vaši, nás
všetkých!“ Kričal a ukázal na celý slizolinský stôl.
„Lestrange! Sestry Blackové! Macnair! Nott! To všetci sú
komplici toho psychopata, bažiaceho po čistej krvi!“
Abe
sa na Carino zdesenie postavil a vytiahol prútik. „Dokáž mi to!
Dokáž mi svoje slová, Weasley!“
Cara
ho potiahla za ruku, no keď nereagoval, postavila sa a silno ho zatlačiac za plece ho donútila posadiť sa. Dumbledore hľadel raz na
Weasleyho, raz na Abea, a keď sa chcel ryšavec opäť rozkričať, riaditeľ so zvrašteným čelom zvolal: „Pán Lestrange, slečny
Blackové, pán Macnair a pán Nott sú rovnaké deti ako vy! Nikto
si nevyberá svojich rodičov a naši slizolinskí priatelia sú v
rovnakom nebezpečenstve ako všetci ostatní, a preto ich aj budem
ochraňovať ako všetkých ostatných!“
Vo Veľkej siene nastalo ticho, no hneď na to sa študenti opäť ponorili do zaujatých debát. Cara
si v Prorokovi
nalistovala stranu číslo 25, kde bol krátky stĺpček, z ktorého
sa nedalo vyčítať nič, čo by už nebola vedela:
Kto je to lord Voldemort alias Temný pán?
Nikto
nevie, odkiaľ sa vzal.
Nikto nevie, kto to skutočne je.
Nikto dokonca nevie, ako vyzerá,
keďže vo vojne sa ešte neobjavil.
Vie sa len, že útok plánoval veľmi dlho,
pretože jeho armáda je obrovská a plná
talentovaných a vytrvalých čarodejníkov.
Cieľ lorda Voldemorta je zbaviť svet
muklov a nečistokrvných čarodejníkov...
Nikto nevie, kto to skutočne je.
Nikto dokonca nevie, ako vyzerá,
keďže vo vojne sa ešte neobjavil.
Vie sa len, že útok plánoval veľmi dlho,
pretože jeho armáda je obrovská a plná
talentovaných a vytrvalých čarodejníkov.
Cieľ lorda Voldemorta je zbaviť svet
muklov a nečistokrvných čarodejníkov...
Každý
jeden deň sa niesol v rovnakom duchu – ráno všetci bežali dolu
do Veľkej siene, kde na nich už čakal Denný
prorok,
no nič nové sa z neho nedozvedeli. Na hrade vládla napätá
atmosféra, nenávisť medzi Slizolinom a Chrabromilom sa ešte
väčšmi prehĺbila a študenti nevraživo a neveriacky hľadeli
jeden na druhého, akoby už pomaly nikomu neverili. Napäto čítali
listy od rodičov a zakaždým si vydýchli, keď zistili, že ich
rodina je ešte vždy v poriadku.
Mnohí
študenti vyzvedali od profesorov na hodinách, no tí im nechceli
nič prezradiť – profesorka McGonagallová vždy iba stisla pery
do tenkej čiarky (ako obvykle), profesor Merrythought sa nadchol pre obranné
zaklínadlá, ktoré by žiaci mohli využiť v prípade núdze proti
smrťožrútom, profesorka Whiteová zas pre istotu skončila hodinu
o čosi skôr.
Po
škole sa začali šíriť príbehy o strašnom lordovi Voldemortovi,
ktorý je v skutočnosti animágom, meniacim sa na hrôzostrašného
hada. Mnohí boli dokonca takí vystrašení a poverčiví – navyše
podporení myšlienkami profesorky Trelawneyovej – až si začali
namýšľať, že vyslovovanie mena Temného pána prináša smolu.
Slizolinčania
sa na nich len smiali. Nie všetci však boli takí vzrušení a
natešení ako Abe či Evan Rosier – napríklad taká Narcissa
posielala poštu domov skoro tak často ako Cara, takže častokrát
sa na ceste do soviarne stretli a rozprávali sa, ignorujúc to, čo
sa medzi nimi stalo, pretože strach o rodinu ich akosi vzájomne
spájal. Andromeda zas trávila čoraz menej času so Slizolinčanmi a
čoraz viac času s Tonksom, ako si Cara logicky domyslela.
Care
sa nepáčilo, ako sa zmenil Gideon Prewett. Na hodinách pozeral do
okna, nesústredil sa na výklad, a keď ho vyzvali k odpovedi,
schytal zväčša zlú známku. Po chodbách chodil ako duch a vo
Veľkej sieni ho Cara vídala veľmi zriedka. Bolo jej jasné prečo
– bál sa o svojich rodičov rovnako ako ona. V jednom z mnohých
článkov v Prorokovi
boli
vypísané mená všetkých členov Fénixovho rádu, a boli medzi
nimi i pán a pani Prewettovci.
***
Dni
a týždne ubiehali, a život vo vojne, ktorú si však študenti
Rokfortu nedokázali predstaviť, sa stal akousi normálnou rutinou.
Cara sa naďalej oblúkom vyhýbala dievčenským toaletám na druhom
poschodí, pretože ešte stále si nedokázala pripustiť, že by
ten duch, Myrtla, mohol byť jej matkou, avšak jej otec ju naozaj
zaujímal. Snáď stokrát si prelistovala jeho denník, ten bol však
úplne prázdny, no bola si istá, že na škole po ňom museli ostať
nejaké stopy, niečo, čo naznačovalo, že tu naozaj chodil a bol reálnou bytosťou.
Zamierila teda na miesto, ktoré jej ako jediné niečo mohlo
ponúknuť – do Siene slávy.
Bolo
v nej úplné ticho. Pri pohľade na štyri veľké sklené vitríny,
v ktorých sa nachádzali drahé kamene, zobrazujúce počet
fakultných bodov, Cara zistila, že Slizolin je na nepeknom treťom
mieste. Prvý bol prekliaty Bystrohlav.
Musela
obísť celú jednú stenu zlatých či strieborných tabúľ, aby
konečne našla to, čo hľadala – zlatú vyleštenú tabuľu s
nápisom:
Tom
Riddle
Za
zásluhy o rozvoj školy
Nič
viac tam napísané nebolo, no povzbudilo ju to, a tak hľadala
ďalej, až naďabila na Riddlovo meno vyryté na tabuli bývalých
školských prefektov, a následne na starú Medailu za mimoriadne
čarodejnícke zásluhy.
Pri
pohľade na medailu ju hrialo pri srdci. Netušila, za čo všetko
Tom Riddle získal tieto ocenenia, no prispelo to k tomu, aby si
svojho otca v hlave ešte väčšmi zdokonalila a zidealizovala. Bol to
teda výnimočný čarodejník, ktorý v niečom pomohol škole tak
veľmi, až mu v Sieni slávy zanechali pamätnú tabuľu a medailu!
Mal síce pätnásť, no bol výnimočný!
V
momente, kedy prstom jemne prechádzala po starej, no zachovanej
minci, spoza chrbtu začula známy hlas: „Príjemný večer, slečna
Blackwoodová.“

Takže Cara je pohanka, keď sa modlí k Merlinovi??? Ts!!! Som pohoršená :D Veď on nie je žiadne božstvo, prepánajánakráľa :D :D :D
OdpovedaťOdstrániťGideonko a jeho neschopnosť zaútočiť na dievča mi pripomenula môjho milovaného Nikolasa!!! ♥ Ale jeho neskoršie nepokojné prejavy, či ako to nazvať, no... :( :(
A keď bojovala s Narcissou a tá zrazu že: "Ani hnúť!", prišlo mi to strašne smiešne, že nejaké kúzlo takto preložili do slovenčiny, lebo proste máš zoznam: Alohomora, Incarcerous, Riddikulus, Expecto Patronum, a do toho zrazu že Ani hnúť... :D :D :D :D
Hmlovinka Krabia ♥ ♥ ♥
Akože, k tej vojne ani neviem, čo povedať :D Začala sa "zhurta", ale v podstate ani nie :D A prežívanie študentov bolo, myslím, celkom uveriteľné a zrozumiteľné :D A zas ma potešilo, že Cara predsa má rada svojich rodičov (oboch! aj toho chlapíka, čo ju až tak nemá rád :()... O:)
Ako snívala o otcovi... oh joj. Asi aj preto sa mi táto poviedka tak páči, lebo sa tu (tuším správne, keď poviem, že neplánovane?? :D) pekne rozvinul práve tento dcérovsko-otcovský motív, a aj keď - ako ťa poznám - viem, že to nedopadne šťastne a dobre, nevadí... :D :D
A obrázok je, náhodou, veľmi pekný! Hoci pri pohľade naň mi absolútne nedošlo, čo je to za knihu... :D :D
:* :* :* Pokračko!!! A cením si ťa, že si sem dala dve v ten istý deň!!! O:)
Cara nie je žiada pohanka, ani nič podobné, ale zo zúfalstva sa začala modliť k Merlinovi, no! :D:D
OdstrániťČo sa týka "Ani hnúť", aj mne to proste príde smiešne :D Alebo "Jedz slimáky" a tak :D:D Uberá to tým kúzlam na vážnosti a honosnosti O:)
Vojna sa nezačala zhurta, začala sa presne s takou náhlou noblesou, ako ten pošahaný Voldy chcel!!! :D:D
A, tušíš správne - neplánovane sa tam vyvinulo čosi, kedy sa Cara odrazu začala upínať na otca a proste... neviem, ako sa to mohlo stať, vždy sa mi vlastná poviedka vymkne spod kontroly! :(
Dik O:) :*
:D :D To je najlepšie, keď sa poviedka vymkne, lebo vtedy to má najväčší zmysel!!! :D :D :D
Odstrániť* spod kontroly, nie za dverami!!! :D :D
Odstrániť