Denník smrťožrútky (8. kapitola)

http://www.deviantart.com/

Cara sa na Abea hnevala ešte i na druhý deň ráno, keď sa zobudila v tých istých šatách, v ktorých si i líhala. Bola v noci taká unavená, že sa jej vôbec nechcelo prezliekať, a tak sa doslova hodila do perín a okamžite upadla do hlbokého spánku.

Nevedela, kedy do izby prišla Andromeda, no tá už bola dávno hore – oblečená, zbalená, skrátka nachystaná na odchod domov. Nevšimla si, že Cara sa prebúdza, a tak sa tá posadila, aby zaujala jej pozornosť. Výraz Andromedinej peknej tváre stvrdol.

Cara sa voči nej cítila akosi... previnilo, krotko. Na jednej strane ju neznášala za to, že sa zahadzovala so špinavým muklovským čarodejníkom, a pošpiňovala tak česť svojho rodu, no na druhej strane nechcela o ňu prísť ako o svoju jedinú priateľku. Keď stratila Narcissu, nechcela stratiť i ju.

„Dromeda,“ oslovila ju. Nezaujímalo ju, že Andromeda sa tvári, akoby bola vzduch. „Dromeda, nikomu to nepoviem. Je to tvoj život.“

Narcissina sestra sa ešte vždy tvárila nezaujato a ignoračne, no po chvíli zdvihla pohľad od svojich kufrov a pozrela priamo na Caru. „Ja tiež nikomu nepoviem o Temnom pánovi, toho sa nemusíš báť. Možno som vydedenec rodu Blackovcov, no nie som úplný zradca.“

Cara neodpovedala. Nechcelo sa jej vstávať a už vôbec sa jej nechcelo baliť, hoci na cestu domov sa veľmi tešila.

„Včera si rozpútala bitku,“ ozvala sa opäť Andromeda. Cara na ňu kútikom oka pozrela. Videla, že sa mierne usmieva. Celkom akoby práve boli uzavreli neviditeľnú dohodu, nehmotnú neporušiteľnú prísahu, ktorá ako-tak scelila ich pretrhnuté puto priateľstva.

„Nepripomínaj mi to.“

„Bolo to milé.“

„Milé?! Ako po sebe tí dvaja skočili?!“

„Áno. A navyše, vidíš, sme si trochu podobné – aj po tebe ide Chrabromilčan.“

„On po mne nejde!“ zvolala Cara znechutene. „A navyše... Prewett je čistokrvný.“

„Áno, prepáč, zabudla som.“

„Nemala som na žiaden večierok ísť,“ prevrátila sa Cara na brucho a vryla si hlavu do vankúša.

„Teraz sa treba baliť! Ak do piatich sekúnd vstaneš, pomôžem ti s tým.“

Cara sa z postele síce vyšuchtala asi až o tridsať sekúnd neskôr, no kamarátka jej i tak pomohla zbaliť všetky veci švihnutím prútika. Upratala jej posteľ a napravila pokrčený baldachýn.

„Ellie!“ spomenula si odrazu Cara zdesene. „Neviem, kde je...“

„V noci sa potulovala po klubovni, takže zrejme bude tam.“

Nechali svoju batožinu v izbe, pretože vedeli, že rokfortskí škriatkovia ju prepravia k vlaku, a spolu sa vybrali na raňajky. Pri slizolinskom stole už sedel Abe. Cara automaticky zamierila k opačnému koncu.

„Neblázni,“ potiahla ju Andromeda. „Takýmto tempom sa začneš vyhýbať celej škole. Ahoj, Abe!“

„Och... čaute.“ Abe vyzeral strhane. Nejedol, hoci mal pred sebou plný tanier dobrôt. Ignoroval dokonca i čašu s rumovým čajom, čo bol jeho obľúbený nápoj.

Cara tiež nebola hladná a vlastne si už priala byť doma. Keď si predstavila tú príšerne dlhú cestu vlakom, striaslo ju. Uvažovala, že celú cestu prespí. Alebo bude snívať. Predstavovať si ich rodinné sídlo, mäkučkú posteľ, honosnú záhradu. Rokfort bol nádherný a milovala ho, no momentálne ju v ňom ozaj nič nedržalo; za tento polrok sa toho zbehlo strašne veľa – dievča-duch, rozchod s Luciusom, strata najlepšej priateľky, bitka medzi Prewettom a Abeom... Chcela byť skrátka doma a po Vianociach sa vrátiť na Rokfort s nádejou lepších časov.

V kupé sa ocitla s Abeom, keďže Andromeda ušla za svojím Tonksom. Nemala teda v pláne celú cestu prehovoriť ani pol slova, a tak zapichla pohľad do okna a ruky si zaborila do Ellinej huňatej kožušiny.

„Som zvedavý, dokedy sa na mňa budeš hnevať,“ ozval sa Abe.

Neodpovedala mu.

„Chcel som ťa len ochrániť pred tým magorom,“ zavrčal. „Šiel ťa pobozkať.“

Stále ticho.

„Mal som to nechať tak? Mal som mu to dovoliť? Možno... možno si napokon chcela, aby ťa pobozkal.“

Cara sa poškrabala na nose.

„Nechcela si to. Viem, že nie. Videl som, ako sa brániš, ako sa odťahuješ... Ten koktavý idiot...“ Cara videla, že zatína ruky v päste, až mu na nich belejú hánky.

„Musel som ťa ochrániť. Nemohol som mu dovoliť, aby ti niečo spravil!“

„Výborne,“ odtrhla podľa od okna a pozrela naňho. „Si môj hrdina. Mám sa ti poďakovať?“

„Nie. Len nerozumiem, prečo sa hneváš...“

„Prečo? Nerozumieš, prečo sa hnevám?! Pretože si sa pustil do bitky s niekým, kto ti o to ani nestojí! Absolútne bezhlavo, hlúpo, strápnil si sa pred celou školou!“

„Mne je úplne jedno, že to bolo bezhlavé!“ zvolal. „V tom momente som mal chuť mu ublížiť, veľmi mu ublížiť za to, že sa opovážil... že si dovolil...“

„Tak ma chcel pobozkať, a čo? Bol opitý a boli sme pod imelom...“

„Cara, ty si naozaj taká hlúpa? Prečo chcel doučovania tak často? Išiel po tebe už dlho, no ja som si to nevšimol!“

„A čo s tým máš ty? To, že si môj kamarát, ešte neznamená, že musíš byť môj ochranca!“

„Ale ja ním možno chcem byť, Cara.“ Jeho hlas bol odrazu tichý. „Chcem ťa ochraňovať, Cara; už nikdy nikomu nedovolím, aby ti robil niečo proti tvojej vôli.“

„Čo to hovoríš, Abe, čo to len hovoríš...“ krútila hlavou zmätene.

„Naozaj nevieš?“

„Čo mám vedieť?!“

„Čo sa ti snažím povedať.“

„Ja neviem, ja nič neviem, Abe.“

„Cara,“ vzal ju za ruku.

„Odkedy je z teba takáto sentimentálna troska?“ Nemala však silu vytrhnúť sa mu.

„Cara, už dlhšie ťa beriem viac ako len svoju kamarátku...“

„Nie,“ zašepkala. Pokrútila hlavou. Nechcela to počuť, veľmi sa bála tých slov.

„Chcem, musím, jednoducho ťa musím ochraňovať, Cara, pretože...“

„Ticho. Nepokračuj.“

„Čo?“

„Buď ticho, prosím.“

„Dobre.“

Nastala odmlka. Carino hrdlo bolo zovreté úzkosťou. Neodvažovala sa pozrieť Abeovi do očí. Vedela, tušila, čo jej chce povedať. Veľmi sa toho bála, bála sa, že tie slová zničia pevné päťročné priateľstvo. Zlostila sa za včerajší incident, pretože tušila, čo bolo jeho dôvodom. Nechcela, vôbec nechcela, aby to bola pravda, skrátka nechcela prísť o Abea ako o svojho kamaráta len kvôli tomu, že Abe sa rozhodol posunúť ich vzťah na príliš nebezpečnú hranicu.

„Všetko bude tak ako predtým, dobre?“ spýtala sa, no ani naňho nepozrela. „Zabudneme na včerajšok aj na dnešný rozhovor, a všetko bude rovnaké ako predtým.“

„Nechcem, aby to bolo rovnaké ako predtým, Cara. Chcem viac.“

Zavrela oči, akoby to mohlo odvolať tie desivé slová, čo vypustil z úst. Keď tuhšie zovrel jej ruku, ešte väčšmi ju zahnal do pomyselného kúta, no napriek tomu zdvihla oči k jeho tvári: „Abe, budeme kamaráti. Ako doteraz. Nesmieš to pokaziť.“

Neodpovedal, neprikývol, jednoducho nespravil nič, čím by naznačil, že akceptuje Carine slová. Ešte chvíľu ju pozoroval, akoby dúfal, že povie niečo ďalšie, no keď mlčala, odvrátil od nej zrak. Zvyšok cesty prebehol v absolútnej tichosti.

Na nástupišti deväť a trištvrte už vyčkávali nedočkaví rodičia, ktorým sa malí prváci doslova hodili do náručia. Cara v diaľke zbadala svoju a Abeovu mamu. Boli zabraté do akéhosi vážneho rozhovoru a na rozdiel od ostatných rodičov, ktorí šťastne mávali svojim ratolestiam, sa tvárili maximálne neutrálne, keď zbadali, ako sa k nim blížia ich deti.

„Kde máte zvyšok?“ privítala ich madam Lestrangeová. Bola to veľmi vysoká uhladená dáma s dlhými čiernymi vlasmi. Care sa však odjakživa zdalo, že na svet hľadí azda až príliš pohŕdavými očami.

„Tak nejako sme sa rozkúskovali.“ Abe sa šarmantne usmial na Carinu mamu.

Madam Lestrangeová sa poobzerala po nástupišti a niekomu kývla hlavou na pozdrav. Keď Cara sledovala jej pohľad, zbadala pánov Malfoyovcov, ktorí si práve podávali ruku s ošívajúcou sa Narcissou. Vedľa Malfoyovcov postávali páni Blackovci, hrdo hľadiaci na Andromedu, ktorá sa tvárila, akoby bola mysľou niekde úplne inde.

„Madam Lestrangeová nás pozvala na obed,“ povedala Care mama, keď sa pobrali z nástupišťa preč. „Pozvala i Blackovcov, keďže ich dcéra Bellatrix sa vydáva za Rodolphusa... Tí sú však ešte s Malfoyovcami.“

„Hm.“ Rodolphus bol starší Abeov brat. Cara ho videla len párkrát v živote, keď ešte navštevoval Rokfort, no nikdy si ho nejako zvlášť neobľúbila. Bol skrátka čudný.

Sídlo Lestrangeovcov bolo naozaj honosné, omnoho honosnejšie ako sídlo Blackwoodovcov. Avšak bolo i omnoho tmavšie – všetko v ňom bolo tmavozelené, tmavomodré, tmavohnedé či čierne. Nábytok, koberce, dokonca i steny. Malo asi štyri poschodia, pričom na každom z nich bola dlhá chodba s množstvom dverí.

Madam Lestrangeová uviedla hostí do hosťovského salónu na druhom poschodí. Cara musela uznať, že to tam bolo veľmi luxusné, no zrejme až príliš formálne; na stenách z ebenového dreva viselo množstvo obrazov rodinných predkov, ktorí sa mračili na príchodzích; bolo tu množstvo kresielok a jeden dlhý stôl, takže celé to vytváralo dojem zasadacej miestnosti; zdrojom tepla bol oheň v kozube čiernom ako uhoľ.

„Posaďte sa,“ vyzvala všetkých madam Lestrangeová.

Cara klesla na najbližšie kresielko, a ocitla sa tak medzi svojou mamou (otec bol zrejme zas v práci) a Rodolphusom, ktorý sa od svojho brata líšil tromi vecami – tým, že bol od neho asi o hlavu nižší, že mal nie hnedé, ale čierne oči, a že bol omnoho nafúkanejší a ešte väčšmi sebavedomejší ako Abe. Domáca pani mávla prútikom a na stole sa zjavila kopa jedla. Cara do seba dostala jeden lievanec, ktorý síce chutil vynikajúco, no príliš jej zaplnil ešte zo včera stiahnutý žalúdok. Sústredila sa teda na pukot ohňa, a bola celkom rada, keď sa ozval zvuk zvončeka.

„Henry!“ skríkla madam Lestrangeová.

Cara netušila, kto je Henry, no keď sa z chodby vyrútil vychudnutý škriatok v otrhaných handrách, a uklonil sa svojej pani až po zem, pochopila. Narcissa jej často rozprávala o ich sluhovi, škriatkovi Kreacherovi, takže nebola prekvapená, keď uzrela podobného škriatka naživo. Henry sa vystrel a trielil späť do chodby, a keď sa vrátil, voviedol do salóna troch nových hostí.

Cara ešte nikdy nevidela slávnych pánov Blackovcov naživo. Pri pohľade na Druellu Blackovú pochopila, po kom má Narcissa tie krásne blonďavé vlasy. Pani Blacková mala peknú zachovanú tvár, no tvárila sa, akoby čosi príšerne zapáchalo. Cygnus Black mal napriek úplne čiernym vlasom až chorobne bielu pleť, akoby takmer nikdy neuzrela slnko. Okolo očí nemal žiadne vrásky, takže Cara sa domnievala, že ten muž sa zrejme v živote neusmial.

No a tretím hosťom bola ich dcéra Bellatrix. Cara ju poznala len z videnia, keď ešte spolu s Rodolphom naštevovala Rokfort, no vždy ju ticho obdivovala pre jej krásu – bola vysoká, mala husté čierne kučeravé vlasy a veľké tmavé oči. Pristúpila k Rodolphovi, ktorý sa postavil a jemne jej pobozkal ruku. Následne podišla k madam Lestrangeovej, podala jej ruku a pokorne sklonila hlavu.

„A sme tu všetci,“ vyhlásila domáca pani a vyhnala škriatka Henryho zo salónu.

Spočiatku rozoberali veci, ktoré sa Cary veľmi netýkali, a tak len potichu sedela a modlila sa, nech už je tomuto čudesnému stretnutiu koniec. Navyše na sebe neustále cítila Abeov pohľad, ktorému sa snažila vyhnúť, a tak sa tvárila naoko zaujato rozhovorom madam Lestrangeovej a madam Blackovej o tom, že usporiadajú dve svadobné hostiny – jednu u Blackovcov, druhú u Lestrangeovcov.

Vo chvíli, keď dúfala, že stretnutie sa už-už končí, a ona a jej mama sa poberú domov, ozval sa Abe: „A čo má nové Temný pán?“

Madam Lestrangeová si vymenila pohľady so všetkými dospelými v miestnosti.

„Už predsa nie sme deti, mama,“ pokračoval Abe potichu. „Mali by sme vedieť o našom pánovi všetko. Sám to predsa vyžaduje od svojich budúcich stúpencov, nie?“

„Dospelí nehovoria svojim deťom o Temnom pánovi preto, lebo sa boja toho, že sa prerieknu,“ povedala Bellatrix, a keď chcel Abe namietať, nerušene pokračovala: „Čo nie je, samozrejme, váš prípad, Rabastan a Cara, keďže pochádzate z nevšedných rodov, a tak ste nepriamo viazaní prísahou mlčanlivosti.“

Cara nevedela, o akej prísahe hovorí, no nevedela si ani predstaviť, ako by mohla o Temnom pánovi hovoriť niekomu nevhodnému, napríklad Prewettovi. Už len z princípu to brala ako tajomstvo a nikto jej nemusel prízvukovať, aby o ňom mlčala.

„Temný pán má zhromaždenú veľkú armádu,“ ozval sa na prekvapenie všetkých pán Black. „Zhromaždil okolo seba svojich bývalých spolužiakov a ich potomkov, skrátka všetky významné rody, oddane slúžiace myšlienke Salzara Slizolina. Je mocný. Je presne taký mocný, aký chcel byť.“

„Takže bude vojna?“ spytoval sa Abe. Očami priam visel na perách pána Blacka.

„Samozrejme.“

„Záväzne sa však všetko bude riešiť až na vianočnom stretnutí s Temným pánom,“ povedala Bellatrix spokojne.

„A vy ste... vy ste ho už videli?“ celkom bez dychu sa spýtal Abe.

„Áno. Zhruba pred týždňom si nás všetkých povolal na stretnutie,“ odpovedala mu jeho mama.

„Aký je?“ vyšlo Care z úst. Všetci, vrátane Abea, na ňu pozreli.

„Veľkolepý,“ odpovedala Bellatrix. „Rozhodný. Presvedčivý. Mocný. Výnimočný.“

„Zložili sme neporušiteľnú prísahu,“ dodal jej snúbenec Rodolphus.

„Prísahu?“

„Áno. Zaviazali sme sa, že mu budeme navždy oddane a nezištne slúžiť.“

„Stali sme sa jeho stúpencami,“ ozvala sa konečne i Carina mama a Cara na ňu prekvapene pozrela. Takže o tom celý čas vedela a jej sa o ničom nezmienila? „Takzvanými smrťožrútmi.“

„Smrťo...?“

„Je to metaforické pomenovanie všetkých tých, čo mu slúžia,“ mávla rukou madam Lestrangeová. „Temný pán chce totižto zvíťaziť nad smrťou, premôcť ju, stať sa nesmrteľným.“

„A je tých smrťožrútov veľa?“

„Veľmi veľa.“

„Ale,“ opäť sa ozvala Cara. Tento rozhovor ju naozaj zaujímal väčšmi ako nejaké svadba. „Ak vás niekedy bude potrebovať zavolať... Ak vypukne nečakaná vojna, nepokoj, proste čokoľvek, pričom bude potrebovať svojich stúpencov... Ako vás všetkých zavolá? Ako vám dá vedieť, že sú problémy?“

„Jednoducho,“ odvetil Rodolphus, pozrel na tváre všetkých prítomných, akoby im dal znamenie, a vzápätí si všetci vyhrnuli ľavý rukáv. Na ich predlaktiach sa črtal rovnaký znak – lebka, ktorej z papule vychádzal had. Cara nevedela definovať, či je to kresba alebo niečo iné.

„Temné znamenie,“ povedala pani Blacková. „Vďaka nemu nás Temný pán včas povolá, ak nastanú problémy.“

Cara fascinovane sledovala Temné znamenie na zápästí svojej matky. Zdalo sa jej, že mierne pulzuje, akoby kdesi v ňom bilo srdce.

„My budeme mať rovnaké znamenie, až keď budeme dospelí?“

„Temný pán si neurčuje pravidlá podľa veku,“ ozvala sa Bellatrix skôr, ako Abeovi stihla odpovedať jeho mama. „Neurčuje si svojich nástupcov podľa toho, koľko majú rokov. Síce je pravda, že väčšinou len dospelý človek sa dokáže rozumne rozhodnúť pre svoje činy... Temný pán dbá väčšmi na vaše skutky, teda na to, či a ako mu preukážete vašu oddanosť.“

„Čiže sa môžem stať smrťožrútom už teraz?“

„Ak presvedčíš pána, že si na to vhodný, áno.“

Cara vychádzala zo sídla Lestrangeovov plná záujmu o Temného pána. Celkom akoby jej Temné znamenie na ruke jej mamy stačilo ako hmotný dôkaz toho, že niekto tak dokonalý ako Temný pán naozaj jestvuje. Odrazu chcela vedieť viac, chcela sa pýtať, chcela sa dostať na to vianočné stretnutie... Zaumienila si, že sa naň dostane stoj čo stoj.

Najprv si však potrebovala vyriešiť čosi iné.

„Mami?“ odvážila sa ju osloviť až po tom, čo sa premiestnili domov. „Prečo si mi o Temnom pánovi nepovedala? Naozaj si si myslela, že som taká hlúpa, aby som to všetkým vytrúbila?!“
„Rozhodne nie, Cara. Jednoducho som si myslela, že si na to ešte primladá.“

„Ts! Budem mať šestnásť!“

„Ale stále ešte nebudeš dospelá.“

„Počula si, čo povedala Bellatrix?!“

„Bellatrixiným názorom naozaj občas nerozumiem.“

Cara si zahryzla do jazyka, aby jej neodvrkla čosi nepekné. Keď sa pani Blackwoodová pohodlne usadila v červenom kresielku a vzala do rúk akúsi knihu, Cara si na čosi spomenula, a tak si sadla oproti nej a spýtala sa: „Mami? Spomínaš si na profesorku Trelawneyovú?“

Pozrela na ňu ponad stránky knihy. „Šialená učiteľka veštenia.“

„Vravela mi, že ona veští len budúcnosť, ktorá sa nedá zmeniť,“ povedala Cara, poťahujúc si lem šiat.

Mama neodpovedala, a tak Cara pokračovala: „Vraj videla, že nikdy nebudeš môcť mať deti, krava jedna stará. Tak som sa jej vysmiala do očí, že asi nemá také jasnozrivé tretie oko.“

Caru šokovalo, keď videla, že jej mama odrazu zovrela knihu azda až príliš kŕčovito. Pomaly zdvihla oči k dcére. Čudne sa jej leskli.

„Ako... ako... prečo ti to povedala?“ spýtala sa šepotom.

„Čudovala sa, že máš dcéru. Ale ja hlúpym vešticiam neverím. Alebo... alebo mala pravdu? Čo ti je, mami?“ Cara k nej zdesene priskočila, keď videla, že si zložila tvár do dlaní. Chvíľu mlčala, a potom zašepkala: „Mala som vedieť, že raz sa to dozvieš.“

„O čom to hovoríš, pri prekliatom Merlinovi?!“ Cara mala týchto čudných správ a noviniek za posledné dni už po krk.

„Cara, už nie si dieťa... A raz by si sa to tak či onak dozvedela.“

„Tak dúfam, že sa to dozviem teraz.“

„Profesorka Trelawneyová mala pravdu. Nemohla som a nikdy ani nebudem môcť mať deti. Si adoptovaná, Cara.“