Denník smrťožrútky (6. kapitola)

https://www.pinterest.com/

September utekal ako voda, až sa prehupol do októbra, kedy začali profesori na žiakov tlačiť ešte väčšmi ako predtým, snažiac sa im nahovoriť, že VČÚ sa blíži neodvratnou rýchlosťou, čomu, samozrejme, nik neveril, a tak všetci pokračovali vo svojom pokojnom tempe, no pomaly ubiehala hodina za hodinou, deň za dňom, týždeň za týždňom, až nastal november, ktorý vo svojej polovici priniesol prvý mráz a prvý sneh.

„Mohli by ste sa láskavo venovať mne, a nie výhľadu z okna?“ prísne oslovila žiakov profesorka McGonagallová, keď všetkých zaujímal prvý krehký sneh omnoho viac ako hodina nudnej transfigurácie. „Na VČÚ môžete skúšajúcim povedať, že namiesto zaklínadla Vermiculus ste sa venovali pozeraniu na sneh.“

Učitelia boli čím ďalej, tým protivnejší. Stačilo, ak sa niekto menej obľúbený trošku pomrvil na stoličke, a učiteľ naňho ihneď škaredo zagánil. Alebo keď čosi krátko zašepkal svojmu kamarátovi, učiteľ obom strhol fakultné body. Alebo sa na moment zahľadel von oknom, a hneď sa stal terčom nadávok.

Cara si teda za dva a pol mesiaca znepriatelila takmer celý učiteľský zbor. Najčastejšie ju vyvolávali na hodinách, na chodbách na ňu nepekne civeli a ak sa nedajbože na konci hodiny rozhodla odísť z triedy medzi prvými, ihneď si ju zavolali, aby im pomohla čosi odniesť do kabinetu.

Neboli to pre ňu veľmi príjemné dni, vlastne boli viac-menej stereotypné – doobeda škola, poobede čas strávený s Abeom, večer doučovania s Prewettom. Najťažšie bolo vyhýbať sa Narcisse a Luciusovi – po incidente so štikútacím elixírom spolu neprehodili ani pol slova, takže buď obaja pochopili, že to bola Carina odplata za špinavú zradu, alebo im to takto jednoducho vyhovovalo. Pri slizolinskom stole sedávali spolu, dostatočne ďaleko od Cary s Abeom, ku ktorým sa častokrát pripojila i tichá Andromeda, ktorej bolo trápne rušiť zamilovaný pár. Z nerozlučiteľnej pätice, čo spolu trávila takmer všetok školský čas od prvého ročníka, sa teda stala nerozlučiteľná trojica a nerozlučiteľná dvojica.

Druhá polovica novembra znamenala začiatok návštev Rokvillu, a síce každý jeden profesor (okrem voľnomyšlienkára Slughorna) odporúčal piatakom ostať v hrade učiť sa a v žiadnom prípade sa neísť rozptyľovať do Rokvillu, Cara s Abeom neváhali ani chvíľu, doniesli profesorke McGonagallovej vyplnené formuláre („Slečna Blackwoodová, nemali by ste tento víkend stráviť skôr v knihách ako v Rokville? Stále máte veľké medzery,“ zamračila sa na ňu McGonagallka. „Idem tam i Gideon Prewett, určite si pri ďatelinovom pive sadneme k učeniu,“ ohradila sa.) a nababušení od hlavy po päty sa vydali na svoju prvú tohtoročnú cestu do Rokvillu.

Najprv si nakúpili azda až priveľa sladkosti a vtipných hračiek, a potom zamierili do svojho obľúbeného hostinca U kančej hlavy. Keďže to bol jeden z hostincov, kde obsluha nekontrolovala vek, čiže tam chodili ozaj rôzne pochybné indivíduá, a tak väčšina študentov preferovala hostinec Tri metly, obaja si objednali dvojitú ohnivú whisky.

„Je odporná,“ uznala Cara, no odpila si z nej poriadny dúšok.

„Ale piješ ju ako ostrieľaný pijan,“ uškrnul sa Abe.

„Andromeda môže ľutovať.“

„Nechaj ju, jej je medzi knižkami lepšie ako medzi nami.“

„Určite jej pod vankúš strčím ten chlpatý budík, čo sa rozškrieka pri každom pohybe – to aby nespala príliš veľa, vieš, aby sa mohla učiť.“

„Lenže to zobudí aj teba.“

„To je pravda. Zrejme ma Prewett bude musieť naučiť nejaké zvukuodolné zaklínadlo.“

„Takýmto tempom sa celkom pripravíš na VČÚ.“

„Len aby si nebol prekvapený, keď schytám samé V.“

Vo chvíli, kedy sa Abe zdvihol, aby si odskočil na WC, dnu vošla Narcissa. Plavé vlasy jej vykúkali spod zelenej čiapky a líca mala červené od zimy vonku. Abe sa zamračil, no Cara ho postrčila preč.

„Je bez Luciusa, takže sama ju zvládnem.“

Abe váhal, no napokon pokrčil plecami a pomalým krokom vykročil smerom k toaletám. Cara čakala všeličo, ale na to, že si Narcissa sadne priamo oproti nej, rozhodne nebola pripravená.

„Cara,“ začala, no odmlčala sa.

Cara si odpila z ohnivej whisky, no nič nepovedala, dokonca ani len nedala najavo, že by svoju niekdajšiu priateľku zaregistrovala.

„Cara,“ skúsila teda Narcissa znovu, no keď videla, že tmavovláska sa na ňu stále odmieta pozrieť, jednoducho jej položila dlaň na ruku. Caru to ohromilo.

„Ako si opovažuješ po tom všetkom...?“

„Cara, počúvaj ma. Prosím. Mrzí ma to. Strašne ma to mrzí. Ja... vtedy, v tú noc... Bola som opitá, Lucus tiež, obaja sme boli opití... Nevedeli sme, čo robíme.“

Cara stále nič nevravela. Odpila si z whisky ešte väčší dúšok.

„Priznávam sa, že Lucius sa mi už dlhšie páčil, ale, ale... nechcela som si s ním začínať, lebo mal teba a...“ V očiach sa jej zjavili slzy.

„Ale predsa si si s ním začala,“ ozvala sa napokon Cara.

„Áno, lebo... ja neviem. Nebudem ti klamať, Cara... Bola som šťastná, že som s Luciusom. Bola som pobláznená, taká pobláznená, že som dokonca zabudla i na teba, zavrhla ťa, nepripúšťala si to, že som o teba prišla. Ale si moja priateľka a... Cara, ak nám môže odpustiť, mne aj Luciusovi, prosím ťa, odpusti nám. Nemôžeme byť... znovu priateľky?“

Cara na ňu udivene pozrela. „To nemyslíš vážne.“

„Viem, že som ti ublížila, ale... naozaj ma to mrzí. Neviem, ako to môžem napraviť.“

„Na to si mala myslieť skôr. Na niektoré vecí sa jednoducho nedá zabudnúť, Narcissa.“

„Takže... mi neodpustíš?“

Neodpovedala, ale Narcissa z jej pohľadu vyčítala odpoveď. Prikývla, utrela si slzy, čo sa jej kotúľali po lícach, postavila sa a so sklonenou hlavou odišla.

„Čo chcela?“ pristúpil k stolu Abe, mračiac sa na dvere.

„Neviem, asi ju Lucius odkopol."

Keď sa vrátili späť na Rokfort, Cara na Abeove naliehania súhlasila s tým, že zavíta do jeho izby, aby si mohla prečítať list od mamy, o ktorom si bol Abe istý, že mu dnes prišiel. Mal pravdu. Elvíra sedela na okennej parapete a šuchorila si perie, aby z neho striasala neustále padajúci sneh. Kým Abe rýchlo otvoril okno, na hlave sa jej utvorila špicatá snehová čiapka.

„Dobrá Elvíra,“ pohladkal ju a preniesol na jej bidlo, kde jej nachystal jedlo a vodu. Zo zobáka jej vytiahol list a roztvoril ho. Cara mu nakukla cez plece. Na liste stála krátka správa:

Súhlasil. Cez Vianoce sa všetci uvidíme.

Je spokojný. Plán vychádza.

„A?“ nechápavo pozrela na Abea. Jeho oči žiarili.

„A?! Cara, je to zašifrovaná správa! Pre prípad, že by sa náhodou dostal do nesprávnych rúk! Ale pre nás, zainteresovaných, to znamená jediné – že Temný pán dovolil, aby sa vianočného stretnutia zúčastnili i neplnoletí – jeho budúci prívrženci. A ten druhý riadok zrejme znamená... že sa mu darí. Všetko ide ako po masle a schyľuje sa k vojne. Temný pán je mocný čarodejník.“

„Podľa mňa bude mať to vianočné stretnutie formu Slugyho večierku.“

„Blázniš?“ Zatváril sa urazene. „Slugy je primitívny imbecil, Temný pán je...“

„Začínam si myslieť, že si sa doňho zamiloval.“

„Veď uvidíš, že ho začneš i ty obdivovať, keď ho uvidíš naživo.“

„Nuž, predpokladám, že rovnako ako pri Slugyho večierkoch, ani na tieto stretnutia nebudem mať vstup.“

„Vidíš, keď už o tom hovoríš... Tesne pred Vianocami chystá Slugy obrovský vianočný večierok. Povedal, že si každý môže so sebou niekoho priviesť. Prijímaš moje pozvanie, večne sa mračiaca Cara?“

„Jasné, aby som hľadela na Luciusov odutý ksicht a ufňukanú Narcissu?“

„Dokedy sa im chceš vyhýbať? Je to detinské.“

„To mi vraví najväčšie decko na svete?!“ zavrčala.

„Ešte stále mi čosi dlhuješ.“ Panovačne nadvihol obočie.

„Čože?!“

„Obetoval som učenie pre čas trávený s tebou, ako si ma poprosila,“ začal rátať na prstoch. „Ochotne som ti zohnal ingrediencie do toho poondiateho elixíru... Medzi dvoma tábormi som si vybral teba!“

„Prosím?! Týmto si podľa teba ulahodil mne?“

„Samozrejme.“

„Zo všetkého si benefitoval i ty, tak netrep.“

„Ale to nemení nič na tom, že som sa tým prispôsobil najmä tebe. Riskoval som vlastnú bezpečnosť, dobrý vzťah s učiteľmi, riskoval som celý svoj život, pretože si ma o to požiadala! Vlastne,“ dodal, „ty si ma ani len nepožiadala!“

Cara zaťala zuby. Abe sa k nej sklonil a so sladkým úsmevom sa spýtal: „Takže...?“

„Daj mi pokoj,“ mierne ho odsotila. „Na mňa tieto finty nezaberajú.“

„To si asi jediná na škole,“ skonštatoval smutne.

„Asi.“

„Večierok je 20. decembra,“ oznámil akoby len tak mimochodom, keď sa pohodlne uvelebil na svojej posteli a Cara naňho ostala hľadieť s mierne nadvihnutým obočím. „Vyzdvihnem si ťa o pol šiestej.“

„Do 20. decembra sa nebodaj neuvidíme?“

„Ale uvidíme, neboj sa, každý deň ti budem pripomínať vianočný večierok,“ žmurkol na ňu Abe.

Cara mu neodpovedala, vypochodovala z izby a zamierila priamo do knižnice, kde ju už určite čakal Prewett, vždy presný ako kukučkové hodiny v učebni transfigurácie.

Doučovanie sa už stalo Carinou rutinou. Konalo sa vždy, kedy zavelil Prewett, čo znamenalo dosť často, pretože podľa všetkého v sebe objavil učiteľské sklony, a Cara bola jeho experiment. Nebavilo ju to, no učiteľov mala proti sebe poštvaných tak veľmi, že jednoducho nechcela, aby to bolo ešte horšie, a tak trpela tie večerné až nočné hodiny transfigurácie, čarovania, obrany, a dokonca i astronómie, ktoré si užíval jediný človek na svete – Gideon Prewett.

„Zas meškáš,“ oznámil jej úsečne, keď si sadla na lavicu oproti nemu.

„Nemôžem za to, že sa vždy tak veľmi ponáhľaš.“

„Počuj, napadlo mi, či by sme sa nepozreli i na elixíry, vieš, k tým sme sa ešte nedostali...“

„Elixíry mi celkom idú,“ zaklamala mu.

„Fakt? Na hodinách to tak nevyzerá.“

„Neviem, kto minule namiesto elixíru pokoja namiešal dúšok živej smrti.“

„Ako môžeš vedieť, že som ťa nechcel uspať?“

„Pretože na to si príliš veľký zbabelec. A navyše... Chrabromilčania predsa nikomu neubližujú, oni sú tí dobrí,“ dodala posmešne.

„Nevedel som, že tak škatuľkuješ ľudí.“

„Ja? Nie, to klobúk.“

Dnešnú hodinu – transfigurácie – čarovania – obrany - zadelil Prewett v pomere 1:3:1, takže Cara sa ako-tak naučila zaklínadlo Duro, ktoré vyrovnalo akýkoľvek nerovný povrch, napríklad schody, ďalej zaklínadlá Locomotor, Evanesco a Aguamenti, a napokon obranné kúzlo Impedimenta.

„Dobre, a teraz si to zopakujeme,“ spokojne sa usadil Prewett. „Uprac to,“ kývol hlavou smerom k rozhádzaným knihám.

„Zas?! Už som to upratovala päťkrát!“

Prewett neodpovedal, a tak Cara ledabolo mávla prútikom a pomocou kúzla umiestnila všetky knihy na ich miesto. Toto zaklínadlo jej prišlo jednoduché – keď sa totižto daný objekt vzniesol do vzduchu, priam sa jej zdalo, že cíti jeho ťažobu vo svojich rukách a proste ho mechanicky prenáša na miesto.

„Dobre. Teraz odprac túto sviečku,“ prikazoval ďalej Prewett.

Cara sa zamračila. Nepáčilo sa jej, že jej rozkazoval, nepáčilo sa jej, že niekto ako on si dovolil povyšovať sa nad ňou. Preto namierila prútik na vyhasnutú sviečku a sykla: „Incendio!“

„Keby si toto stvárala na normálnych hodinách, Slizolin by bol bodovo už dávno v mínuse,“ povedal Prewett pokojne.

„Ale nešťastie som na hodine len s tebou, takže môžem robiť, čo sa mi zachce,“ usmiala sa naňho, takže odtrhla oči od zapálenej sviečky, a to bola chyba. V momente nepozornosti sa sviečka mierne naklonila a knôtom sa dotkla závesu na okne, ktorý sa okamžite chytil od plameňa. Oheň sa po čipkovanej látke šíril závratnou rýchlosťou, akoby sa už-už chcel dostať k drevenému trámu na strope a odtiaľ k policiam s knihami...

Cara i Prewett nepekne zanadávali. Cara však bola duchaprítomnejšia: zdvihla prútik a zaútočila na pažravé plamene zaklínadlom Aguamenti. Jej príklad nasledoval i Prewett, takže v priebehu nasledujúcich sekúnd sa ohňa úplne zbavili. Cara sa posadila s maximálne pokojným výrazom v tvári, avšak Prewett ostal stáť. Triasol sa ako osika.

„Nebodaj ti je zima? Ak chceš, môžem tu opäť zakúriť,“ podpichla ho.

„Keby si ma počúvala a nerobila si, čo sa ti zachce...“

„Dobre, dobre, nemusíš zúriť,“ zatiahla lenivo a kúzlom Evanesco donútila nebezpečnú sviečku zmiznúť. „Naozaj tu však začína byť zima... Incendio!“ zvolala, namieriac prútik na kozub.

Prewett od ľaku poskočil a chcel na Caru čosi nakričať, no keď zistil, že len zapálila oheň vo vyhasnutom kozube, prehltol všetky námietky a nadávky.

„Ak je to na dnes všetko, rada by som išla spať, ak dovolíš,“ postavila sa Cara a podišla ku krbu, skloniac sa k nemu a pomädliac si ruky nad jeho hrejivými plameňmi.

„Na dnes končíme,“ povedal Prewett, no keď sa Cara chystala vyjsť z knižnice von na tmavú chodbu, zavolal: „Počkaj ešte. Nechcela... nechcela by si ísť na Slugyho večierok?“

Otočila sa k nemu s nadvihnutým obočím.

„Vianočný večierok. Povedal, že môžeme niekoho zavolať a...“

„A tebe napadlo, že by to bola úžasná príležitosť strápniť ma ešte viac ako vtedy, keď som prespala vo vašej klubovni?“

„Čo? Nie, nie.“ Vyzeral vystresovane. „Ja len... či by si nechcela ísť. Myslím, že za ten čas, čo máme doučovania... sme sa celkom skamarátili.“

Carino obočie vyskočilo ešte vyššie. Svoj vzťah s Gideonom Prewettom nazývala všelijako, len nie kamarátstvo. „Máš čudnú definíciu kamarátstva.“

„Ja? Nie. Možno ty... máš voči mne predsudky, ale... bol by som rád, keby si išla so mnou.“ Jeho tvár bola červená ako čerstvo vytlačená paradajková šťava.

„Musíš mať poriadne málo kamarátov, keď mňa nazývaš jedným z nich.“

Prewett neodpovedal, len na ňu hľadel. Od nervozity si pukal prstami na rukách.

„Vieš, Prewett, mňa tam už niekto zavolal,“ povedala nakoniec. „No ak počas toho večierku naplánuješ doučko... Môžeš to brať tak, že tam vlastne idem s tebou, pričom tam s tebou v skutočnosti vôbec nejdem.“

Otočila sa vyšla z knižnice von, zanechajúc z chrbtom zmäteného, neistého a vyplašeného Prewetta.