Denník smrťožrútky (15. kapitola)

https://www.pinterest.com/

Čas letel ako voda, vojna sa naozaj rozzúrila intenzívnejšie ako predtým (aspoň podľa toho, čo študenti denno-denne vyčítali z Denného proroka), sneh za oknami vystriedali hrejivé lúče kostrbatého slnka, až študenti i profesori začali zhadzovať dlhé zimné plášte a vo všeobecnosti mali na sebe čoraz menej kusov látky, až napokon prišiel krásny júnový slnečný deň, kedy sa zlatisté slnko bez akéhokoľvek ostychu kúpalo na hladine Rokfortského jazera, a s ním aj posledný týždeň pred skúškami VČÚ.
„Presne som vedel, že začneš stresovať pár dní pred VČÚ,“ posmieval sa Care Abe, keď v pondelok večer bežala do knižnice, aby si na týždeň zaobstarala čo najviac kníh.
„Nehraj sa na bifloša, čo sa učil už od septembra,“ odsekla mu podráždene.
„Od septembra síce nie, ale snažil som sa aspoň robiť si domáce úlohy...“
Cara si nikdy nemyslela, že by sa to mohol stať, no stalo sa to – z hlavy vytlačila takmer čokoľvek iné, dokonca aj myšlienky na svojich biologických rodičov, takže v popredí všetkého stála VČÚ, respektíve strach a stres, čo sa jej znenazdajky zmocnili.
Ešte v ten deň ostala hore dlho do noci – najprv v izbe, no keďže tam bola Andromeda, ktorá si všetko učivo opakovala už hádam po stý raz a totálne vymletú Caru to neskutočne rozčuľovalo, zamierila radšej do knižnice – a do spální sa vracala s tým, že si z príručky elixírov si absolútne nič nepamätá.
Na každý deň si rozvrhla jeden predmet, takže utorok venovala ešte predošlým elixírom, ktoré v pondelok zanedbala, a následne čarovaniu, stredu chcela zasvätiť transfigurácii, štvrtok obrane proti čiernej mágii, piatok astronómii a sobotu tomu najhoršiemu z najhorších – herbológii.
Keď v stredu, respektíve vo štvrtok nadránom napokon zavrela hrubiznú knihu Transfigurácia hrou, porazenecky položila hlavu na jej chrbát a mala chuť sa rozplakať. Ako veľmi len potrebovala Gideona Prewetta, ako veľmi...!
Avšak nenašla odvahu zájsť po tom všetkom za ním, a tak radšej otravovala svojich priateľov, dokonca aj Narcissu, aby ju večne skúšali, kládli otázky a povedali jej, ako sa sami pripravujú.
„Koľko hodín denne sa učíš?“ spytovala sa každého. Väčšina len neurčito pokrčila plecami, no našli sa aj takí – napríklad Abe – ktorí bez otáľania priznali, že si už iba opakujú. Andromedy sa ani nemusela pýtať, tá všetko vedela už odpredu-odzadu.
„Neviem žiadne transfiguračné zaklínadlo!“ nariekala Cara každý jeden deň. „A čo herbológia?! Vôbec neviem herbológiu!“
Z herbológie mala také príšerné stresy – také veľké, až sa jej v jednu noc snívalo, že ju naháňa obrovský klepcodrap, ktorý však vyzeral ako mimbulus mimbletonia a kričal za ňou Zabi! Zabi! Zabi! vysokým hlasom Temného pána. Z nočnej mory sa prebudila celá spotená, a tak štvrtkovú obranu a piatkovú astronómiu vymenila za herbológiu, čiže od rána do večera len s malými prestávkami čítala všetkých päť učebníc herbológie, snažiac sa natlačiť si do hlavy najviac definícií, spoliehajúc sa na to, že ak spraví prax na T, tak aspoň teóriu nech vykúzli na S.
Z nárazového učenia si absolútne nič nepamätala, a navyše zabila čas, ktorý mohla efektívne využiť na učenie obrany a astronómie, takže mala namále, aby sa už-už nerozplakala. Ešte väčšmi ju rozčúlilo, keď do knižnice vbehla Andromeda s Teddom Tonksom, ktorý miesto toho, aby sa učil na MLOK-y, držal Andromedu okolo pása a chichotajúc sa ju bozkával. Care to pripomenulo chodenie s Luciusom, a tak len prekrútila očami a pohľad zapichla opäť do knihy, keď si však uvedomila, že jednu a tú istú vetu číta už piaty raz a väčšmi ako na obsah sa sústredí na chichot zaľúbencov, demonštratívne sa postavila a vypochodovala z knižnice.
V sobotu ráno pri raňajkách neustále otravovala Averyho, ktorý sa pripravoval na MLOK-y z herbológie, a tak usúdila, že je z nej celkom dobrý.
„Ako rozoznám trepotník od stavikrvu vtáčieho?“
„Asi tak, že trepotník je ker, ktorý sa stále trepoce,“ odsekol jej, nervózny z vlastných skúšok. „Stavikrv je obyčajný kvet.“
Zvyšok soboty strávila Cara, ako inak, v knižnici; tentoraz sa zahĺbila do zanedbanej obrany, no uvedomila si, že omnoho viac ako zaklínadlo Impedimenta ju fascinuje slnkom zaliaty rokfortský areál. Vhodila si teda do tašky všetky knihy, pretisla sa popri piatakoch a siedmakoch, ktorí sa horúčkovito učili, a vyšla von priamo k Rokfortskému jazeru. Usadila sa na jeho brehu, v jednej ruke držala knihu na memorovanie sa teórie, v druhej prútik na precvičovanie praxe. Slnko stúpalo vyššie a vyššie, cítila, ako jej svojimi horúcimi lúčmi sadá na nos a zanecháva tam podráždenú červenkastú kožu, no ona sa stále učila a učila, snažila sa dohnať roky zanedbané učivo, až slnko začalo zapadať za obzor a Care hlasno zaškŕkalo v bruchu.
Nastala nedeľa a Cara sa zahĺbila do druhého najneobľúbenejšieho predmetu – do astronómie. Nerozumela, ako má určiť nejakú konšteláciu hviezd a ako má, pre Merlina, zisti súradnice hmlovín, a preto sa rozhodla, že sa proste naučí nejakú teóriu, ktorú sa následne bude snažiť previesť do praxe.
Keď bola len v polovici knihy Astronómia pre pokročilých a oči sa jej začali nebezpečne zatvárať, Abe, doteraz mlčky sediaci pred ňou a listujúci učebnicu elixírov, jej čosi povedal a následne ju opustil, takže v knižnici ostala s Narcissou, ktorá očami div že nezhltla stránky knihy Lexikón zaklínadiel, a s Fabianom Prewettom a Biliusom Weasleym, ktorí na seba útočili, a vzápätí odkláňali vlastné zaklínadlá.
Cara si vložila tvár do dlaní a dobrú pol hodinu len mlčky sedela, modliac sa, nech je už táto paráda za ňou. Potom sa s veľkou nechuťou opäť zahĺbila do čítania, zapisujúc si do svojho denníčka podľa nej najdôležitejšie fakty, a keď dočítala poslednú vetu tej príšerne nudnej knihy, s hlasným odfrknutím učebnicu zavrela a šla ju zaniesť do jednej zo zadných poličiek. Zároveň si chcela vziať niečo o magických runách, no prv, než niečo schopné stihla nájsť, vedľa nej sa ktosi zjavil.
„Ach, Blackwoodová.“ Bol to Gideon Prewett.
„Zavadziam?“ spýtala sa ho sarkasticky. „Prepáč.“
Ignoroval jej uštipačnú otázku. „Si pripravená na VČÚ?“
Cara bola tak vyčerpená z toho náhleho neefektívneho učenia, že nemala ani len silu niečo jednoducho odseknúť či odvrknúť, a tak si len príšerne zúfalo vzdychla.
„Prestaň; na doučovaniach si sa veľmi zlepšila.“
„Aj tak si mi ich prestal dávať,“ podotkla trochu vyčítavo.
„No... áno.“ Prewett pristúpil blízko k nej.
Cara si opäť povzdychla a aby zahnala únavu, čo na ňu liezla, na moment zavrela oči a oprela sa o policu za sebou. To však robiť nemala – prv, ako ich stihla opäť otvoriť, Gideon Prewett ju jednoducho pobozkal, pritlačil si pery na tie jej, najprv veľmi jemne, a keď videl, že kvôli prvotného šoku vôbec nenamieta, prehĺbil svoj bozk. Cara sa nebránila. Celkom nelogicky si vybavila Abeovu tvár a chuť Abeových pier – určite boli sladké. Otvorila ústa ešte väčšmi. Po chrbte jej prebehli zimomriavky nepoznaného vzrušenia.
Abe jej schytil tvár do dlaní a pobozkal ju ešte intenzívnejšie. Páčilo sa jej to. Mierne sa nadvihla, takže hrude sa im dotýkali. Jednu ruku jej držal pri tvári, no druhou si ju okolo pása pritiahol bližšie k sebe. Ona mu rukami blúdila po chrbte. Zdalo sa jej, že nie je taký chudý, ako ho vždy vnímala.
Odrazu však obaja potrebovali lapiť dych, a tak bozk ukončili. Cara otvorila oči a s úsmevom pozrela na Abea. Ibaže... žiaden Abe pred ňou nestál. Miesto čiernych vlasov hnedasté s nádychom do ryšava, miesto hlbokých čiernych očí modré...
„Č-čože?!“ vyprskla zhrozene a surovo od seba Prewetta odstrčila. Čo to malo znamenať?! Prečo ju ten idiot pobozkal?!
„Páčilo sa ti to,“ skonštatoval Gideon, usmievajúc sa.
„Ty... ty sviňa! Ako si mohol...?“ Vytiahla prútik a vyslala naňho prvé útočné zaklínadlo, čo jej napadlo, takže tlaková vlna ho odhodila dozadu, no nezdalo sa, že by mu to nejako zvlášť prekážalo. Cara opäť zdvihla prútik a chcela mu ublíži ešte väčšmi, no spoza rohu vybehol jeho brat Fabian.
„Čo robíš môjmu bratovi?!“
„Ten idiot ma pobozkal!“ skríkla Cara azda na celú knižnicu, až sa zatriasli police.
„Nebránila si sa!“ namietal Gideon, rozvalený na zemi.
„Pretože... pretože... zneužil si môj výpadok! Moju únavu, môj stres z VČÚ! Si obyčajná sviňa!“
„Pokoj, pokoj, dračica,“ zastavil ju Fabian, keď sa chcela rozbehnúť ku Gideonovi. Vymanila sa z jeho zovretia a venujúc Prewettovi posledný zhnusený a nenávistný pohľad vybehla von z knižnice.
Dúfala, že v tú noc si ešte zopakuje magické runy, no bola príliš rozrušená – jednak z toho, že ten hlupák Prewett sa opovážil pobozkať ju, a jednak z toho, ako veľmi odrazu túžila po Abeovom objatí.

***

Prvou skúškou bola trasnfigurácia. Cara do seba nebola schopná na raňajkách nič dostať a už vôbec sa nedokázala pozrieť do Abeových očí, ktorý sa jej stále čosi vypytoval.
Teoretická časť prebiehala v špeciálne upravenej Veľkej sieni, odkiaľ zmizli štyri fakultné stoly a nahradilo ich množstvo stolíkov, na ktorých ležali brká, kalamáre s atramentom a pergameny.
Cara s obavami pozrela na prvú otázku:

1. Uveďte, na čo slúži zaklínadlo Vermiculus, a opíšte pohyb prútika potrebný na toto zaklínadlo. 

Táto otázka jej veľa nevravela, tak si povedala, že sa k nej vráti neskôr a niečo si vymyslí. Pozrela teda na ďalšiu otázku:

2. Ktoré zo zaklínadiel nepatrí medzi trasnfiguračné? Zároveň si vyberte jedno z transfiguračných kúziel a opíšte ho. /Duro – Feraverto – Glacius – Avifors/

Pustila sa teda do písania a rozhodla sa do testu vložiť úplne všetko – nedbala, či píše hlúposti a úplné bludy, jednoducho písala a písala, až bol pergamen celý zaplnený jej malým šikmým písmom a ona z Veľkej siene vychádzala s pocitom, že spravila všetko, čo mohla.
Praktická časť transfigurácie sa konala poobede. Vystresovaní piataci čakali v maličkej miestnosti pri Veľkej sieni a po malých skupinkách na zavolanie vchádzali dnu. Keďže Cara bola na začiatku abecedy, zavolali ju, pochopiteľne, takmer hneď na začiatku v skupinke: Blacková – Blacková – Blackwoodová – Donovanová.
„Drž sa,“ potľapkal ju po pleci Abe, a tak s roztrasenými kolenami vošla dnu.
Veľa šťastia im popriala i profesorka McGonagallová a následne každá zo študentiek zamierila k jednému cudziemu profesori z komisie. Care prischol akýsi starý čarodejník so zlatistou bradou zapletenou do vrkoča. Prikázal jej nechať zmiznúť kŕdeľ vtáčikov a vzápätí ho opäť pričarovať, čo sa jej po prvotných zmätkoch (Je to zaklínadlo Avifors alebo Ave?! snažila sa spomenúť si) podarilo, zatiaľ čo vystresovaná chudinka Narcissa nechtiac znásobila potkana a ešte mu aj podpálila srsť. Andromeda s Abigail Donovanovou však excelovali – Cara nevidela ich zaklínadlá, no obom dievčatám profesori zatlieskali.
Večer si miesto oddychu, ktorý by si jej unavená myseľ zaslúžila, opakovala obávanú astronómiu – tá však napokon nedopadla až tak strašne. Podarilo sa jej nejako napísať všetky mesiace Jupitera, viditeľné ľudským okom, nebola si však istá, či na nejakom z nich sa nachádza sneh. Na praktickej skúške mali za úlohu zakresliť do mapy určené hviezdy a súhvezdia, a tak si Cara pokrčiac plecia natipovala postavenie Kasiopeje, Havrana a Herkula. Jednotlivé hviezdy sa jej na nočnej oblohe ťažko roroznávali, no snažila sa rozpomenúť si na mapu hviezdnej oblohy, na ktorú deň predtým asi hodinu vkuse hľadela. Nepoužila ani raz ďalekohľad, pretože sa jej zdalo, že v ňom sa na oblohe len stráca, a tak sa spoliehala na vlastné oči.
Streda patrila obrane proti čiernej mágii – horko-ťažko do testu načarbala odpovede, pri ktorých si okrem dvoch otázok (11. Uveďte protizaklínadlo zaklínadla Ani hnúť; 35. Uveďte, ktoré kúzlo ukončí účinok iného kúzla.) vôbec nebola istá. Na praktickej časti musela odraziť útočné zaklínadlá Relacio, Lepojazykus a Furnunculus, a následne pomocou zaklínadla Arania Exumai odhodiť obrovského chlpatého pavúka, ktorého skúšajúci profesor vyčaroval. Pri zaklínadle Relacio sa nestačila rýchlo spamätať z toho, čo sa práve deje, a tak ju profesorova kliatba zasiahla priamo do hrude, vyrazila jej dych a odhodila ju dozadu. Škodoradostný úsmev na tvári profesora Merrythoughta, ktorý postával pri dverách a spokojne sledoval, ako sa jeho žiaci trápia, ju však povzbudil a donútil ju vydať zo seba maximum.
„Prikázali mi odstrániť prízrak,“ vravel Abe, keď i on vyšiel z Veľkej siene a spolu sa vybrali do knižnice učiť sa na nasledujúci deň, kedy ich čakalo čarovanie. „Úplne som zabudol zaklínadlo, no ten skúšajúci učiteľ mi ho kútikom úst naznačil, takže nakoniec som sa prízraku zbavil.“
„A čo bol tvoj prízrak?“ zaujímala sa Cara, z ktorej každým dňom stres väčšmi a väčšmi opadával.
„To je fuk,“ začervenal sa Abe a strčil nos do akejsi knihy.
Čarovanie jej veľmi nevyšlo – veľmi prísne a naduto vyzerajúca profesorka jej kázala najprv začarovať vázu s kvetmi tak, že každý jeden kvet po jednom vyletel z vázy, opísal vo vzduchu niekoľko ladných koliečok a následne s noblesou klesol na pripravenú hodvábnu šatku. Po tom, čo sa pod Cariným vedením aj posledný kvet po chvíľkovom trasení vzniesol do vzduchu, opísal tam jeden ťarbavý kruh a príšerne rýchlo, akoby vážil o sto kilov viac, padol na šatku, nespokojná profesorka Care prikázala bez toho, aby sa pohla, privolať metlu.
„Ehm... Accio metla!“ zvolala Cara pochybovačne, no zo stropu sa ozaj zniesla metla, avšak Cara ju nestihla zachytiť, a tak ju metla surovo sotila na zem.
„Budeš mať samé V, čo?“ spýtala sa Andromedy v ten deň na večeri.
„Neviem. Mala som za úlohu premeniť obraz na tanier so zlatým lenovaním, no lemovanie na tom tanieri bolo skôr strieborné,“ pokrčila smutne plecami.
Cara s Narcissou na seba pozreli a prekrútili očami.
„A čo ty, Avery?“ obrátila sa k nemu Cara. Zdalo sa jej, že MLOK-y ho príšerne vyčerávajú.
„Daj mi pokoj,“ odvrkol ten. „Namiesto toho, aby som odklonil profesorovo útočné zaklínadlo, som naňho zaútočil a rozbil mu hlavu.“
V piatok nasledovalo veštenie, ktoré sa Cary ani Abea netýkalo, a tak venovali takmer celý víkend učeniu neznámych vecí (v prípade Cary) či opakovaniu (v prípade Abea). Cara mala v pondelok voľno, zatiaľ čo Abe sa trápil na dejinách mágie. Večer si dopriali oddych v podobe partičky šachu, a na druhý deň ich čakala Carina neznášaná a preklínaná herbológia.
„Ak som to spravila na H, začnem ozaj vzývať Merlina!“ zaprisáhavala sa Cara, keď celá znechutená vyšla zo skleníkov. Na teoretickej časti preložila latinský názov venemous tentacula ako sofoforózna fazuľka, hoci sa jednalo o upínavca jedovatého, a tým pádom tam o tejto jedovatej rastlinke napísala totálne bludy o jej neexistujúcich liečivých účinkoch. Praktická časť nedopadla o nič lepšie – najprv ju mimbulus mimbletonia postriekala hnusnou páchnucou tekutinou, a hneď na to ju uhryzla pelagória.
Na štvrtkovom teste z elixírov sa uškrnula pri otázke o štikútacom elixíre, keďže sama ho vyrábala, a teda presne vedela, ako ho namiešať a ako pôsobí, no pri ostatných otázkach taká veselá nebola. Netušila, či sa jej podarilo namiešať Odhaľovač, keďže predpísaná farba bola neutrálne sivá, no tá jej bola akási fosforeskujúca. Abe sa jej priznal, že namiesto eufórie namiešal dúšok živej smrti, čo spoznal podľa extrémne uspávacích výparov, čo sa z jeho kotlíka vznášali.
V piatok čakala Caru posledná skúška – magické runy. To bol predmet, na ktorý sa takmer vôbec nepripravovala, pretože sa ho skoro vôbec neobávala, no nebola si istá, či zo seba vydala maximum – po odovzdaní pergamenu si totižto uvedomila, že si pomýlila runu ingus s runou othila, a nauthiz s uruzom. Ako-tak si reputáciu vylepšila na praktickej skúške, kde musela viesť s profesorkou krátky rozhovor práve pomocou starobylých rún. Cara rozprávala veľmi rýchlo, a občas si nejaké slovo vymyslela, no profesorka sa tvárila spokojne.
Z triedy vychádzala neistá, no potešilo ju, že ju vo Vstupnej hale čakal Abe.
„Tak čo?“ spýtal sa jej. Spolu vykročili von do krásneho slnečného dňa.
„Neviem. Nechcem na to spomínať. Hlavné je, že je to za nami.“ Ako to dopovedala, uvedomila si tú sladkú pravdu – je po dvoch týždňoch trápenia sa, je po VČÚ, je po tých prebdených nociach, nočných morách, stresoch!
Cara si to ani neuvedomila, no začala sa smiať. Uvoľnene, radostne, priam šialene. Opadol z nej stres a ona sa cítila neskutočne voľne a šťastne. Celkom akoby boli odrazu všetky starosti menšie a život krajší.
„Až toľká radosť?“ uškrnul sa Abe, spokojný, že Cara nemá jednu zo svojich typických mrzutých nálad.
„Obrovská!“ zvolala a zaklonila hlavu, aby jej na tvár dopadli šteklivé slnečnú lúče. Zhlboka sa nadýchla a nasávala do pľúc vzduch voňajúci po vode, slnku, pokosenej tráve, záhone ruží, ihličí. Cítila sa byť ľahká ako vtáčik, ktorého vyčarovala na transfigurácii.
Uvedomila si, že Abeova tvár je akosi blízko. Azda až príliš blízko. Avšak, neodtiahla sa, práve naopak – postavila sa na špičky a sama sa k nemu pritiahla, ochutnajúc jeho pery, ktoré chutili ešte sladšie, ako čakala. Abe bozk prehĺbil, pritiahol si ju bližšie k sebe, akoby to bolo celkom bežné, prirodzené, akoby to takto robili už roky.
S perami na tých jeho sa usmiala a rukou prešla po línii jeho chrbta. Prstami jej jemne prešiel po lici, sánke, krku, následne jej zaboril ruku do vlasov a naliehavo ju pobozkal.
Cara sa toho pocitu nevedela nabažiť. Mala dojem, že takto to malo by vždy, že presne takto bol svet dokonalý – bez Luciusa, bez Prewetta, len s Abeom a s nikým iným. Šťastie v nej ešte väčšmi vzrástlo, keď si uvedomila, že Abe po nej túži rovnako ako ona po ňom. Ten pocit, že pre niekoho bola dôležitá, že pre niekoho niečo znamenala, že jej život mal zmysel, bol neuveriteľný.
Cara si však nedovolila byť dlho šťastná. Vrátila sa do reality skôr, ako to bolo potrebné, skôr, ako sa od seba odtrhli, a táto realita v nej postupne ničila to obrovské šťastie, ten dokonalý moment.
Uvedomila si, že pre Abea nebola prioritou. Nebola niekým, komu by bezvýhradne veril a koho by obdivoval. Neznamenala preňho toľko, koľko chcela, pretože tu bol niekto tretí...
„Abe,“ odtiahla sa od neho. Klesla na chodidlá, takže tvárou smerovala k jeho hrudi. Mrzelo ju, že sa ten krásny okamih musel skončiť, no nevedela tomu zabrániť.

http://favim.com/

Abeova dlaň jemne skúmala Carinu tvár. Bolo to tak príjemné, tak veľmi príjemné, že nechcela pokračovať v rozprávaní, ale musela.
„Abe, ty... ty ma neľúbiš,“ vyslovila tie strašné slová. Sama nevedela, odkiaľ na ne prišla. „Si smrťožrút. Smrťožrút nemôže ľúbiť.“
„Cara,“ oslovil ju nežne a nadvihol jej bradu. Oči mu svietili. Takmer rovnako ako vtedy, keď videl po prvý raz Temného pána... „Ľúbim ťa. Povedal som ti to predsa už dávno. Ľúbim ťa a to, že som smrťožrút, ktorým si mimochodom i ty, na tom nič nemení. Jednoducho ťa ľúbim.“
Cara mu teda uverila a dovolila mu, aby ju tuho objal, zaboriac si tvár do jej vlasov.

„Vieš, akú podobu mal môj prízrak?“ spýtal sa tlmeným hlasom. „Prewetta, ktorý sa od teba snažil vynútiť bozk, patriaci mne.“