Denník smrťožrútky (22. kapitola)

http://www.deviantart.com/

Zobudila sa s príšerným treštením v hlave, akoby deň predtým bola vypila prinajmenej dve fľaše ohnivej whisky. Tri trhavé nádychy a výdychy jej však okamžite vyjasnili myseľ a pripomenuli jej, že tieto pocity sú len dozvuky po kliatbe Crucatius.

Celé telo ju nepríjemne pálilo, akoby strávila celý deň na ostrom slnku a jej pokožka sa úplne spiekla. Dych sa jej zadrhával v hrdle, akoby mu čosi bránilo vo voľnom priechode. Čelo mala posiate kropajami potu.

Otvorila oči. Vytlačili sa z nich dve zabudnuté slzy, ktoré jej na tvári zanechávali horúce šmuhy. Pootvorila ústa a uvedomila si, že umiera od smädu.

Chcela sa pohnúť a posadiť sa, pretože cítila, že leží, no jej telo bol tak príšerne zoslabnuté a ubolené, že zasyčala od bolesti. Ostala teda ležať a rozhodla sa, že umrie poležiačky a smädná, no aspoň nie v takých mukoch.

„Dobré ráno, Cara.“

Opatrne pohla hlavou smerom, odkiaľ vychádzal hlas, pričom jej čosi hlasno prasklo v krku. Uzrela rozmazanú tvár Albusa Dumbledora.

Čože? Čo tu robil Dumbledore? Spomínala si na boj, na Temného pána, na ten čudesný hlas, ktorý ju azda zachránil.. bola azda mŕtva? Prečo to však stále tak veľmi bolelo?

„Žijem?“ začula chripot a chvíľu jej trvalo, kým jej došlo, že ten čudný hlas patrí jej.

„Nuž, ak nie som mŕtvy ja, tak zrejme ani ty.“

Snažila sa zaostriť na Dumbledorovu tvár. Zdalo sa, že je na nej viac vrások ako obvykle.

„Kde som?“

„Na Rokforte, pochopiteľne.“

Čo robí, pri Merlinovi, na Rokforte?! Bola predsa na Ministerstve! Bojovala! Ako sa dostala na Rokfort?

„Čo to…?“

„Šetri si sily, všetko ti vysvetlím.“ Na zápästí pocítila jemný dotyk a v prvom momente sa strhla, pretože sa podvedome zľakla, že ju čaká opäť bolesť. Dumbledore ju však iba držal.

„Vodu,“ zašepkala. Hrdlo mala už úplne vyprahnuté. „Vodu.“

Pri perách ucítila chladnú zlatú čašu a hltavo sa napila. Zdalo sa, že čaša nemá dna, a tak pila a pila, až kým sa jej voda priam neprevaľovala v žalúdku. Dodalo jej to však síl – posadila sa a poobzerala sa okolo seba. Bola v neveľkej tmavej miestnosti obloženej drevom. Ležala na mäkučkom lôžku tvorenom z množstva plachiet a vankúšov. Nad ňou sa týčil červený baldachýn. Celé jej to tak trochu pripomínalo chrabromilskú klubovňu, ibaže omnoho menšiu a útulnejšiu. Albus Dumbledore bol usadený na hojdacom kresle.

„Kde som?“ spýtala sa Cara.

„V niečom, čo môžeš nazvať spálňou,“ odpovedal jej, no neusmial sa ako obvykle. Tváril sa veľmi vážne. „Moja pracovňa je väčšia, ako sa zdá.“

„Prečo… prečo som tu?“ Nech sa na to snažila pozrieť z ktoréhokoľvek uhla, vôbec jej to nedávalo zmysel. Ako sa mohla dostať z rúk nazlosteného Temného pána do Dumbledorovej pracovne?!

Riaditeľ si sťažka vzdychol. „Ponáhľal som sa k pánovi ministrovi Bagnoldovi, no nemohol som obísť krik, čo sa ozýval z novopostaveného skladu. Očakával som čokoľvek, ale to, že tam nájdem teba a lorda Voldemorta… Veľmi ma to nazlostilo. Po našom krátkom súboji sa lord Voldemort odmiestnil a ja som ťa vzal k sebe – mám ťa príliš rád na to, aby som ťa tam nechal ležať po tom všetkom strašnom, čo si musela prežiť,“ dodal láskavo.

Cara sklonila hlavu. Nevedela, kedy Dumbledore prišiel, no celkom sa pýrila pri predstave, že pred ním tak zbabelo a slabošsky kričala. Potom si však spomenula na ten hlas spásy a uvedomila si, že bol zrejme Dumbledorov.

Pohľad jej padol na svoje dočervena rozpálené, no hlavne príšerne viditeľné Temné znamenie. Srdce jej vynechalo dva údery. Vyplašene pozrela na Dumbledora.

„Chcete ma zabiť?“ spýtala sa ho.

„Prečo by som to robil?“

„Som vaša nepriateľka.“

„Naozaj?“

„Prečo ste ma sem priviedli? Ohrozujete všetkých študentov.“

„Už som ti povedal – mám ťa príliš rád. Nedokázal som sa pozerať na to, ako ťa lord Voldemort trápi,“ zašepkal. „A nemohol som ťa tam nechať ležať, bezradnú a bezvládnu, zatiaľ čo zúri vojna.“

„Ako to dopadlo? Kto vyhral?“

„Zatiaľ to nijako nedopadlo; stále sa bojuje.“

„Zomrel niekto?“

„Každá vojna prináša obete, Cara.“

„Ale...“

„Pán a pani Blackwoodovci by mali byť v poriadku,“ povedal jej Dumbledore. „A Rabastan Lestrange taktiež.“

„Ako viete?“ Nevedela, či mu môže veriť. Je predsa jej nepriateľ, bojuje na druhej strane, zabíja jej spojencov…

„Ako hlava odboja proti lordovi Voldemortovi viem o každej jednej obeti na oboch stranách.“

„Je zlý,“ zašepkala odrazu Cara a pritiahla si slabé kolená k brade. Uvedomila si, že sa trasie. „Nechcem už s ním bojovať.“

Dumbledore mohol spraviť čokoľvek – mohol ju rovno zabiť alebo držať ako rukojemníka. On tu však len sedel, na čele mal vrásky a hľadel na Caru príšerne smutnými očami.

„Ja viem.“

„Ale ja… musím,“ pokračovala. Netušila, prečo mu to vraví. Nikdy sa nikomu nezdôverila s tým, ako sa cíti, aká je neistá a nespokojná so svojím životom. Iba Myrtle. Keď to však vravela niekomu živému, cítila sa, akoby sa zbavovala akejsi strašnej pliagy. A odrazu jej bolo jedno, čo bude dôsledkom jej nerozvážnych rečí. „Zložila som Neporušiteľnú prísahu. Som príliš zbabelá na to, aby som ju porušila. Vždy som bola zbabelá. Nemám rada muklov, ale som príliš zbabelá na to, aby som proti ním bojovala. Ja skrátka… nechcem,“ povedala Cara dôrazne, akoby sa to snažila vysvetliť ani nie jemu, ale skôr sama sebe. „Prečo by som mala? Mier je predsa lepší ako vojna. Nechcem vojnu.“

Dumbledore ju mlčky pozoroval. Nechcela sa naňho pozrieť, vedela, že to, čo by uvidela v jeho očiach, by ju zranilo – nechcela, aby ju starý muž odsudzoval, neznášal, kritizoval. Odrazu sa pred ním hanbila, chcela vrátiť čas, chcela byť skrátka niekým, na koho by Dumbledore mohol byť hrdý, niekým, kvôli komu by neľutoval rozhodnutie zachrániť mu život…

„Zbabelosť nie je hriech,“ prehovoril napokon. „A ja mám celkom odlišnú definíciu zbabelosti, ako máš ty, Cara. Zbabelí sú tí, ktorí lorda Voldemorta bez rozmyslu načúvajú, slúžia mu, zapierajú samých seba...“

„Ale to robím predsa aj ja!“ zvolala, no Dumbledore zdvihol ruku, aby ju umlčal.

„Nie si ako oni, Cara,“ zašepkal a snažil sa zachytiť jej pohľad, no ona vytrvalo sledovala svoju ruky položené v lone. „Nie si ako lord Voldemort. Kým si toho budeš vedomá, nikdy nebudeš ako oni.“

„Ale… ja som úplne rovnaká ako on!“ Neuvedomila si, že kričí. „Som rovnako strašná ako on. Tiež ubližujem, tiež mučím, tiež trhám rodiny… dokonca som sa pokúšala aj zabiť! Som rovnaká ako on, úplne rovnaká, som predsa jeho dcéra!“

To vyhlásenie ju samotnú vydesilo. Keď tie slová povedala, akoby ostali visieť vo vzduchu, neodvratné, strašné, smrtiace, ako najhoršia kliatba zo všetkých. V srdci jej ostalo prázdno.

„Podobáš sa na lorda Voldemorta naozaj v máločom,“ vyhlásil Dumbledore. „Dlho som o ňom premýšľal a myslím, že máš z neho naozaj málo spoločného.“

„Vravíte to len preto, aby...“

„Nikdy by som nevravel niečo, čo si naozaj nemyslím,“ usmial sa na ňu, bol to však veľmi ustaraný úsmev. „Cara, viem, že si veľmi nešťastný človek. To, že si si vybrala cestu, akú si si vybrala, nie je tak celkom tvoja chyba – nemala si veľmi na výber.“

„Samozrejme, že som mala na výber...“ Oprela sa o drevenú stenu za sebou a zavrela oči, do ktorých sa tisli slzy.

„Vzoprieť sa rodičom a priateľom? To si vyžaduje naozaj veľkú dávku odvahy.“

„Andromeda tú odvahu mala.“

„Áno, je zopár takých.“ Na moment sa odmlčal. „Slečna Blacková je šťastná. Ty si nešťastná. V tom sa od nej líšiš.“

„Kiežby ma Temný pán bol radšej zabil,“ vzlykla.

„To je ďalšia vec, ktorou sa od neho odlišuješ – berieš smrť ako lepšie riešenie.“

„Nie, neberiem,“ odsekla príkro. Nepáčilo sa jej, ako sa ju starý muž snažil presvedčiť o niečom, čomu nemohla veriť, hoci veľmi chcela. Vedela, že je rovnaká ako jej otec, skrátka to vedela… „Bojím sa smrti. Ale dokonca i smrť by bola lepšia ako tento… život?“ odfrkla pohŕdavo.

„Presne to, o čom vravím. Lord Voldemort má panický strach zo smrti, no v skutočnosti neznáša život. Neznáša život, pretože nedokáže mať rád, nedokáže pochopiť, že ľudia majú emócie a že ľudský život, akýkoľvek ľudský život, či už ten muklovský, alebo čarodejnícky, má obrovskú hodnotu. A práve preto, že nič z tohto preňho nemá význam a jeho srdce je tak veľmi chladné, sa bojí smrti. Nedokáže pochopiť, že smrť je v skutočnosti súčasť normálneho ľudského života a jedine ten, kto naozaj žil a miloval svoj život, dokáže prijať smrť ako priateľku.

Lord Voldemort však tomu nerozumie.“

Cara neodpovedala. Nerozumela, prečo jej rozpráva o smrti, cítila sa úplne príšerne a zbytočne.

„Cara, keď som ťa zachránil, bál som sa, čo z teba vyrastie,“ ozval sa opäť riaditeľ. Jeho hlas bol veľmi tichý. „Genetika je genetika a vedel som, že keď ťa zachraňujem, robím možno životnú chybu.“

„To ste teda spravili,“ poznamenala Cara.

„Ale teraz vidím, že som chybu nespravil,“ uzavrel, a tie slová Caru prinútili otvoriť oči. Ignorovala slzy, čo jej z nich stiekli po tvári a šokovane pozrela na Dumbledora.

„Nespravili ste chybu? Zachránili ste dieťa najstrašnejšieho čarodejníka všetkých čias, zachránili ste budúceho smrťožrúta!“ Zdvihla ruku s Temným znamením. „Som spojenkyňa vášho úhlavného nepriateľa!“

„Môjho úhlavného nepriateľa?“ Dumbledore sa tváril prekvapene. „Naozaj mám v smrťožrútskych radoch takéto úctyhodné pomenovanie?“

Neodpovedala mu. „Ja len nerozumiem... nerozumiem, prečo ste ku mne... taký. Som vaša nepriateľka a vy chcete predsa študentov chrániť, či nie? A dobrovoľne ste na Rokfort priniesli smrťožrúta... Takže vám na vašich študentoch až tak nezáleží, však?“

„Priviedol som ťa sem bez akýchkoľvek obáv, Cara, pretože viem, že od teba nič nehrozí. Ako som ti povedal už predtým, dobre viem, že nie si ako oni, a už vôbec nie si ako lord Voldemort,“ povedal tak dôrazne a pomaly, že Cara sa pri vyslovení mena Temného pána strhla. „Viem, že nikomu neublížiš, pretože nemáš potrebu ubližovať, mučiť a zabíjať, ako do vás vštepuje váš pán. Si iná. Si úplne iná. Preto ti dôverujem a vôbec na teba nehľadím ako na smrťožrúta.“

Cara nemala slov. Nevedela, či je Dumbledore ozaj taký zaslepený a naivný, alebo je to z jeho strany len klamstvo, nejaký fígeľ Fénixovho rádu.

„Nič sa však nemení na tom, že som smrťožrút,“ zašepkala. „Pán profesor,“ oslovila ho a pozrela priamo do jeho modrých očí, „ako vaša nepriateľka vás žiadam, zabite ma.“

Dumbledore ju chvíľu sledoval, a potom rozhodne odvetil: „Nie, nezabijem. Nie si moja nepriateľka.“

„A čo potom som?!“

„Si moja bývalá študentka, ku ktorej som sa rozhodol vybudovať omnoho bližší vzťah ako k ostatným študentom,“ odvetil jemne. „Vychovával som ťa, staral som sa o teba... Si čokoľvek iné, len nie moja nepriateľka.“

„Dobre,“ hovorila Cara mierne. „Tak vás teda žiadam ako vaša bývalá obľúbená študentka... zabite ma. Prosím. Nikto sa nebude čudovať, som predsa na strane Temného pána a vy ste na čele Fénixovho rádun a vašou povinnosťou je odstraňovať temných čarodejníkov, takže...“

http://www.dragoart.com/

„Ako som povedal – nezabijem ťa, Cara.“

„Prečo?! O čo vám ide?!“

„Tvoj život je omnoho cennejší, ako si myslíš. Dokážeš ľúbiť, a niekto ako ty vo mne vzbudzuje nádej, že smrťožrúti nemajú tak celkom márnu budúcnosť. Si nesmierne dôležitý človek, Cara.“

Nerozumela tým slovám a nevedela, či im niekedy porozumie. Cítila sa zúfalejšie ako kedykoľvek predtým, zdalo sa, že vlastný život jej bezvýznamne uteká pomedzi prsty a stáva sa akousi zmätenou, nesúrodou masou, ktorá smeruje do ničoty, prázdnoty, vzbudzujúcej nepopísateľný strach, zmätenie z vlastného života alebo živorenia, ako vravela Myrtla. Smrť jej v tomto prípade prišla taká sladká – smrť, ktorá skončí toto utrpenie, toto živorenie, túto bolesť. Dozvuky po kliatbe Cruciatus jej pripomínali realitu, ktorá bola neodvratná. Situácia nemala absolútne žiadne východisko – jedine smrť by bola vyslobodením.

„Vravel, že smrť je najväčší trest,“ zašepkala so zatvorenými očami, „ale v skutočnosti by to bola odmena.“

„Presne týmto sa od lorda Voldemorta tak veľmi odlišuješ,“ ozval sa Dumbledorov hlas. „Viem, aký to je pocit. Ver mi, že dobre viem, aké je to chcieť zomrieť – mňa však na rozdiel od teba v týchto chvíľach prenasledovala vlastná vina, vlastné výčitky, vlastné chyby minulosti.

Ty trpíš preto, lebo tvoja duša je čistá. Ale práve z toho dôvodu si tak nesmierne dôležitá, Cara.“

Netušila, ako dlho tam so starým mužom sedela, opierala si hlavu o stenu, rukami si stískala kolená a premýšľala nad tým, ako môže byť svet tak prázdnym miestom. Netušila, prečo bol jej vlastný otec jej pánom, a prečo bol jej pánom niekto, koho neznášala. A už vôbec netušila, prečo sa jedinou osobou na svete, ktorá ju chápala, stal niekto, kto mal byť jej nepriateľom.