Denník smrťožrútky (19. kapitola)

http://bucultureshock.com/

MLOK-y napokon prebehli hladšie, ako Cara predpokladala, no možno sa ich tak veľmi desila len pre duševnú ujmu ešte z predošlých VČÚ. MLOK-y však dopadli omnoho omnoho lepšie pravdepodobne preto, že ich nerobila z nenávidenej herbológie.

Hneď z prvej transfigurácie mala dobrý pocit – síce na teste viackrát zaváhala, a tak odpovede zväčša len pomocou takzvanej vylučovacej metódy natipovala(no našli sa aj otázky, ktoré jej vyslovene sadli; Na čo slúži zaklínadlo Vipera Ivaneska + uveďte jeho protizaklínadlo), prax zvládla veľmi obstojne. Pomocou zaklínadla Gemino mala zdvojiť galeón položený na stole, a následne jeden transfigurovať na zajaca a druhý na tekvicu. Hoci jej zajac vyzeral skôr ako prerastený škrečok so psím chvostom, z triedy vychádzala spokojná.

O niečo horšie dopadli elixíry, ktoré sa v siedmom ročníku stali jej neobľúbeným predmetom, pretože až príliš úzko súviseli s herbológiou. Nevedela vymenovať prísady do väčšiny odvarov, a tak si povymýšľala dokonca i názvy rastlín, skomoliac ich reálne anglické názvy s latinskými. Na praktickej časti sa zas nechala príliš uniesť vôňou amortencie, ktorú mala namiešať Andromeda, a tak sa miesto miešania vlastného elixíru sústredila na sladké výpary odvaru lásky, ktoré jej voňali ako oheň, stránky knihy a kolínska. Abeova kolínska.

Na astronómii sa spoliehala na svoje piatacke šťastie – do mapy ledabolo zakreslila obrázky postavení Mesiaca oproti Venuši počas celého roku, a dbala predovšetkým na to, aby pomocou tieňovaných kráterov, ktoré vykúzlila na Mesiaci, odlíšila tieto dve vesmírne telesá.

Na obrane proti čiernej mágii na ňu profesor bez upozornenia uvalil zaklínadlo Tarantallegra, takže jej nohy sa začali šialene mykať, no Cara kúzlo okamžite ukončila. Následne musela od seba odpudiť päť ťažkých balvanov a jeden z nich rozbiť na márne kúsky (Čo je na tomto obrana proti čiernej mágii? premýšľala celý čas), a potom uhádnuť, aké kúzlo na ňu profesor použije – mávol prútikom a jej zrak odrazu zahalila hustá tma. Chvíľu jej trvalo, kým jej doplo, že má cez ne previazanú pásku.
„Zaklínadlo Obscuro,“ vyhlásila sebaisto a spokojne vykráčala z triedy.

No a napokon prišli magické runy, z ktorých odchádzala s takým dobrým pocitom na duši, že si bola istá, že dostane V.

Po skončení MLOK-ov z Cary teda opadol všetko stres a odrazu mala dostatok času venovať sa sebe a Abeovi, a nie hlúpej škole. Nastali sladké časy.

***

Bolo to asi dva týždne po MLOK-och, v období, kedy si Cara začínala uvedomovať, že sa lúči s miestom, na ktorom strávila polovicu svojho života, kedy ju Temný pán po prvý raz povolal do boja.

Vojna sa totižto mala zvrtnúť z pasívnej na aktívnu, kedy chcel lord Voldemort dokázať svojim nepriateľom, že je stále vytrvalý vo svojej myšlienke a nič ho neprinúti ustúpiť. Na prekvapenie všetkých však do vojny pozval i mladých srmťožrútov, ktorí museli bojovať, či už chceli, alebo nie, jednak preto, lebo boli dospelí, a jednak preto, lebo tým mali Temnému pánovi naplno dokázať svoju vernosť.

Pani Blackwoodová sa snažila Caru u Temného pána vyprosiť – Cara však nezistila, ako tento rozhovor dopadol, bolo jej len jasné, že Temný pán ako obvykle vyhral.

Cara a jej priatelia museli teda čeliť prvej ozajstnej skúške vo svojom živote, ktorou nebolo smiešne VČÚ ani MLOK-y, a dokonca ani výber povolania, ale vojna, reálna vojna.

Keďže bolo po MLOK-och, na hodinách sa naozaj nič nedialo a väčšina siedmakov ich väčšinou vynechávala, potulujúc sa radšej kdesi po Rokville alebo v krásnom rokfortskom areáli. Podľa pani Blackwoodovej nebolo veľmi rozumné, aby šli „deti“ bojovať, pretože ich náhla absencia mohla vzbudiť nežiadané podozrenie, no Temný pán si za svojím, a tak sa pár dní pred definitívnym koncom školského roka Cara a jej kamaráti vydali do Rokvillu, odkiaľ sa mali odmiestniť – z čoho mala Cara nočné mory – priamo pred tajné sídlo lorda Voldemorta.

Ak sa rozštiepim, možno nebudem musieť bojovať, pomyslela si Cara neveselo a dumala, čo je horšie – či reálne bojovať, alebo skončiť kdesi u svätého Munga s rozštiepeninou. Bolo jej zle. V žalúdku jej ležala akási ťažoba, ktorá jej od včera zakazovala dostať do seba niečo viac ako len tekvicový džús a hrdlo mala stiahnuté čímsi, čo robilo jej hlas tichším a piskľavejším.

Nepociťovala panický strach, to vôbec nie – skôr cítila takú akúsi vnútornú prázdnotu, ktorá kráčala ruka v ruke s hrôzou, surovo zvierajúcou jej beztak splašené srdce a nedovoľujúcou jej akokoľvek odporovať. Napriek tomu, že ju sprevádzali hlasy kamarátov a že Abe ju pevne držal za ruku, kráčala do Rokvillu ako odsúdenec na trest smrti.

Všetci sa, našťastie (alebo nanešťastie?), premiestnili bez problémov, a zjavili sa tak na starej známej vyprahnutej zemi, ktorá skrývala tajné podzemné sídlo Temného pána. Akonáhle sa ocitli ukliesnení medzi skalami a dlhou chodbou kráčali do menšej, za ktorou sa skrývala hlavná sála, všetky ich rozhovory utíchli, dokonca sa zdalo, že prestali dýchať a ich srdcia prestali biť, akoby sa už teraz snažili zbaviť všetkého ľudského, aby mohli statočne a vytrvalo bojovať, ubližovať, zabíjať...

V sále už boli všetci smrťožrúti. Cara podišla k pánom Blackwoodovcom – obaja sa tvárili veľmi napäto. Vedela, že mama sa o svoju dcéru skrátka bojí, no otec sa jednoducho bál nie o jej život, no o svoju hrdosť a o to, že ho opäť sklame.

Myslela si, že pred odchodom na bojisko, ktorým sa malo stať opäť Ministerstvo mágie, budú precvičovať kliatby ako o život, nič také sa však nestalo. Cara mlčky postávala medzi svojom mamou a Abeom, ktorý neustále bezmyšlienkovite prechádzal prstom po prsteni na Carinej ruke.

Svoje zásnuby nikomu neoznámili, no pozornejším spolužiakom neunikol Carin prsteň – aký prsteň! Z číreho striebra, ktoré sa vo svojom jadre neustále vlnilo, tancovalo, krútilo, na niektorých miestach tmavlo, na iných bledlo, skrátka žilo. Po celom obvode sa tiahli dva tenulinké zelené pruhy, ktoré v skutočnosti znázorňovali veľmi precízne vyryté lístky. V samotnom strede prsteňa trónila strieborná ruža, ktorá akoby dýchala.

Mnohí sa Cary pýtali zvedavé otázky, no ona sa nenamáhala odpovedať. Bola šťastná, veľmi šťastná, a prečo by jej tú radosť mali zničiť druhí?

Tentoraz sa však vôbec netešila. Bolo v nej príliš veľa zúfalstva a prázdnoty na to, aby sa dokázala radovať z vecí, ku ktorým možno ani nedôjde, ktoré sú tak pominuteľné a zničiteľné jedným švihnutím prútika. Sledovala Bellatrix, ktorá sa elegantne nakláňala k pánu Blackovi a čosi mu so smiechom vravela. Videla i zamysleného Antonina Dolohova, ktorý sa zabával mučením akéhosi pavúka.

Cara v ústach pocítila pachuť žlče. Premýšľala, či vôbec stojí za to žiť, keď človek sa beztak dočká len sklamania a bolesti, a keď sa mu náhodou aj pritrafí šťastie, netrvá dlho. Napadlo ju, prečo sa ľudia vôbec dokážu radovať zo všetkých tých maličkostí, keď na konci na nich tak či onak čaká smrť. Smrť, ktorá je neodvratná a príliš mocná na to, aby sme ju premohli, smrť, ktorá všetko berie, smrť, ktorá všetko náhle zo sekundy na sekundu zmarí.

Nerozumela, načo robila MLOK-y a načo sa zaviazala Abeovi, keď aj tak to všetko skončí – či už dnes, pri jej prvom a možno i poslednom boji, alebo niekedy neskôr, ale raz určite. Bolo vôbec potrebné, aby jej malú dušu Dumbledore zachránil pred smrťou? Spravil správne? Nemal ju tam radšej nechať zomrieť, aby nespoznala sklamania tohto falošného života plného pretvárky a lží?!

Temný pán sa zjavil noblesne ako vždy, so vzrušením v očiach a krivým úškrnom na tvári.

„Poďte, smrťožrúti,“ potichu vyzval svojich stúpencov. „Poďme konečne vybojovať spravodlivosť.“

Cara si podľa príkladu ostatných zahalila tvár lesklou maskou a odela sa do dlhého plášťa. Na hlavu si vytiahla kapucňu, zakryjúc tak dlhý vrkoč, ktorý si doma uplietla. 

Najprv si Cara myslela, že Temný pán ide po prvý raz priamo bojovať, pretože sa pred budovu Ministerstva premiestnil spolu s nimi, no očividne to spravil len pre efekt – akonáhle ho zočili hliadkujúci ochrankári a vzápätí i vydesení pracovníci Ministerstva, s vysokým posmešným smiechom sa odmiestnil.

Pokojné nádvorie sa odrazu zmenilo na jeden chaotický chaos – ľudia utekali na všetky strany, len aby sa vyhli armáde smrťožrútov, ochrankári sa okamžite snažili zabarikádovať Ministerstvo ochrannými kúzlami a z okien sa spustila prvá spŕška kliatieb.

Ministerstvo, ktoré bolo lordom Vodlemortom skúšané už dostatočne, bolo na ďalší útok pravdepodobne dlhšie pripravené.

Cara od ľaku poskočila, keď všetci smrťožrúti zdvihli prútiky a snažili sa oslabiť či zabiť náhodných okoloidúcich. Nevedela, čo robiť, kam sa pozrieť, no keď ucítila, že ju ktosi schytil za ruku, strhla sa. Bola to však jej mama.

„Cara... drž sa prosím ťa čo najďalej od boja,“ šepkala jej zlomeným hlasom. „Dávaj si na seba pozor, zlatko, ľúbim ťa...“

Viac však nestihla povedať, pretože medzi ňu a jej dcéru vletelo zaklínadlo, a nebyť Abea, ktorý strhol k zemi Caru, a pána Blackwooda, ktorý okamžite odsotil z dosahu svoju manželku, obe by boli v sekunde mŕtve. Caru striaslo z blízkosti a náhlosti smrti.

Venovala svojim rodičom posledný pohľad, a potom sa vydala smerom, ktorým sa rozbehol Abe.

„Kam ideme?!“ kričala v tom zhone a chaose. Čosi tvrdé ju pleslo po tvári – náraz však našťastie tlmila smrťožrútska maska.

„Bojovať predsa!“ zakričal jej späť. „Ale nechcem ťa v žiadnom prípade spustiť z očí!“

Počas behu, ktorý sa postupne zmenil na zakopávanie a potkýňanie sa o telá ležiace na zemi, Cara neustále mapovala terén – jednak sa snažila vyhnúť všetkým zaklínadlám, ktoré by ju mohli zasiahnuť, a jednak sa bála, že sa niekomu z jej priateľov čokoľvek stane. Videla, že z Ministerstva vybiehajú stále nové a nové postavy s odhodlaním v očiach a smrťou v prútiku. Mnohé z nich okamžite padli – Cara nechcela vedieť, či len v bezvedomí, alebo kvôli vyprchaniu života. V mase smrťožrútov, ktorí sa kvôli rovnakým plášťom a maskám takmer nedali rozlíšiť, uzrela zopár čiastočne odhalených buď tvárí, alebo vlasov - Averyho, ako so smiechom odráža útoky dvoch neznámych čarodejníkov, Evana Rosiera, ktorý s prútikom mieriacim na zem vystrašene hľadí okolo seba, Traversa, ktorý práve vyslal zelený lúč k akejsi žene s červenými vlasmi, Goyla padajúceho k zemi pod znehybňujúcim zaklínadlom, Luciusa, ktorý chladne prekračoval dve telá na zemi, no a napokon krásne čierne kučery Bellatrix, ktorá spolu s Rodolphom vysielajúc kliatby na všetky strany cieľavedome bežala priamo dnu do budovy.

Cara ohúrene sledovala, ako sa manželia Lestrangeovcvi poľahky zbavili posledných gardistov a vbehli priamo dnu, akoby im to tam celé patrilo. Onedlho ich nasledovali Abeovi rodičia a mnohí ďalší príslušníci rodu Lestrangeovov a Blackovcov, Malfoyovci, starý Avery a Nott.

„Cara, pri Merlinových spodkoch, pohni si!“ vykríkol na ňu Abe a nie veľmi šetrne ju odtiahol z bojiska za mohutný kamenný pilier, ktorý podopieral balkón Ministerstva.

„Oni... oni šli dnu,“ povedala dezorientovane.

„A čo si si myslela, že sa bude bojovať tu vonku?“ zvolal Abe, zasiahnúc znehybňujúcim zaklínadlom akéhosi malého tučného chlapíka.

„A my sa budeme statočne skrývať za stĺpom?!“ odsekla mu.

„Nie; je to len dočasné riešenie,“ odvetil a opäť na kohosi zaútočil. „Keď ti poviem, obaja vbehneme dnu, áno?“

„Abe, si si vedomý, že to možno neprežijeme?“

Prudko sa k nej otočil. „Na takú možnosť nemyslím. Skrátka nám konečne ver.“

Cara prelgla a snažila sa v spleti bojujúcich čarodejníkov zbadať svojich rodičov, nikde ich však nevidela. Dav na nádvorí sa však neustále zmenšoval, pretože smrťožrúti sa pomaly, ale isto tlačili do budovy. Care to celé prišlo príliš chaotické a nepremyslené, nedávalo jej to logiku a priala si odtiaľ zmiznúť.

„Cara; TERAZ!“ Abe ju potiahol za rukáv plášťa, no i tak sa rozbehla až o tri sekundy neskôr ako on. Zavrela oči a pristihla sa pri tom, ako uvažuje, či zasiahnutie Avadou bolí, keď odrazu si uvedomila, že príjemný teplý vzduch vonku vystriedal chlad kamennej budovy.

Nikdy vnútri Ministerstva mágie nebola, no nemala čas ani záujem si to tam naozaj poobzerať – bežala za Abeom, prútik mala zdvihnutý, no neútočila ním; pripadala si ako totálne zbytočný hlupák. Zdalo sa, že ju tu ešte väčší zhon ako vonku – čarodejníci vybiehali z výťahov, do výťahov, vyskakovali z okien alebo sa jednoducho pritisli k zemi a čakali na svoju smrť. Väčšina však s chladnou hlavou bojovala, akoby to tak plánovala už dlhé mesiace.

Odrazu Abe prudko zastal, až Cara doňho narazila, a zreval: „Prewettová?! Avada Kedavra!!!“

Vyplašená Cara mu nakukla cez plece, aby videla, čo sa deje, no keď uzrela ryšavku Molly Prewettovú, zdesene hľadiacu na zelený lúč, ktorý sa chystal vraziť priamo do jej srdca, zalapala po dychu.

„Ako sa opovažuješ...?“ ozvalo sa zboku, na čo akási sila odhodila Molly za fontánu v strede inak prázdnej átriovej haly a odrazu sa Abe ocitol v súboji s – Cara podľa ryšavých vlasov nemala pochýb, že to bude on – Arthurom Weasleyom, na ktorého inak vždy milej a usmiatej tvári teraz panovala nenávisť a zlosť. Tak bola zaujatá ich súbojom, že takmer prehliadla červený lúč, ktorý Molly Prewettová vyslala priamo na ňu.

Cara kliatbu okamžite odklonila. Ak bolo nejaké pozitívum večných stretnutí s Temných pánom, tak jedine to, že si vycibrila svoj postreh a schopnosť rýchlo reagovať – k tomu jej dopomohlo Luciusove opakované útočenie kliatbou Imperius.

„Mladej sa nechce bojovať?“ zvolala Molly s pevným pohľadom a vyslala po Care ďalšie zaklínadlo.

„Imobilus!“ skríkla Cara, ktorej sa naozaj absolútne nechcelo bojovať, no prirodzený pud sebazáchovy a rastúci adrenalín v jej žilách ju nútil brániť sa, útočiť, ubližovať.

„Relacio!“ zvolala Molly po tom, čo sa ich predošlé zaklínadlá s rachotom zrazili a zmizli.

„Depulso!“

„Locomotor mortis!“

„Petrificus totalus!“

„Relaxio!“

„Rictusempra!“

Ich zaklínadlá sa opakovane zrážali a mizli, a znovu sa zrážali a mizli, no ani jedna z nich sa nerozhodla prekročiť hranicu povolených útočných zaklínadiel. Po chvíli, ktorá však Cara pripadala ako celá večnosť, boli obidve také vyčerpané, že naraz sklonili prútiky a opreli si ruky o kolená, aby lapili dych.

Care hučala krv v ušiach. Zdalo sa jej, že jej ide prasknúť hlava. Obliala ju neskutočná horúčava. Chcela odísť, odísť z toho strašného miesta. Vedela však, že úniku niet a že jediná šanca, ako sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať, je ostať nažive. Preto napriek únave a trasúcim sa prstom zdvihla prútik v tom istom momente, ako sa kdesi po jej pravici ozval mocný hlas: „Piertotum Locomotor!“, no prv, ako jej útočné zaklínadlo stihlo zraziť z nôh stále nepripravenú Molly, čosi akoby kamenné ju bolestivo ovalilo do hlavy tak silno, až ju to odhodilo o pár metrov doboku.

V prvých sekundách bola taká dezorientovaná, že sa takmer vôbec nehýbala, len prerývane lapala po dychu a snažila sa v spotených prstoch udržať prútik. Od bolesti v hlave sa jej zahmlievalo pred očami. Cítila, že jej do očí a do úst steká horúca tekutina s nechutne hrdzavou pachuťou. Krv.

Priblížili sa nohy. Dupot mnohých nôh. Čakala, že ju ktosi zdvihne na ruky a unesie do nejakej mučiarne ako rukojemníka, no miesto toho po nej surovo prešiel asi tucet nôh, akoby bola rohožka pred dverami. Zatínala zuby od bolesti a priala si, aby to skončilo, aby to stádo surovcov už konečne prešlo, aby ju ktosi vzal za ruku a odmiestnil do bezpečia klubovne...

Pohla stuhnutými prstami, ktoré nebezpečne zapukali, akoby sa boli zlomili a zalial ju pocit bezpečia, keď si uvedomila, že ešte vždy drží prútik. Niekoľkokrát po sebe zažmurkala, aby zahnala slzy zmiešané s krvou, čo ju oslepovali, a keď sa jej ako-tak vrátil zrak, rozoznala množstvo čarodejníkov, ktorí bojovali proti smrťožrútom s takým nasadením, akoby to bola tá posledná vec, čo chceli v živote urobiť. Uzrela mnohých rodičov, ktorých poznala z nástupišťa – pánov Prewettovcov, ktorí spolu bojovali proti trom nepriateľom (v jednom z nich rozoznala Cara podľa typickej plešinky Dolohova), pani Weasleyovú, ktorá práve zrazila k zemi starého Macnaira, či Potterovcov, za behu cez celé átrium vysielajúcich spŕšku zaklínadiel. Takmer nemohla uveriť vlastným štípajúcim očiam, keď zbadala Teddyho Tonksa, ktorý zručne odrážal kliatby až štyroch smrťožrútov.

Keď po Care prešli ďalšie dva páry nôh, a ona sa tak skotúľala o meter dozadu, až narazila o akúsi tvrdú sochu, naskytol sa jej pohľad na boje za obrovskou fontánou, ktorá zrejme slúžila na nejakú charitatívnu zbierku, pretože keď sa od nej s buchotom odrazilo akési zaklínadlo, vyletela do vzduchu aj s obrovským množstvom galeónov.

Caru však omnoho viac ako hlúpa fontána zaujala štíhla smrťožrútka, ktorá sa snažila bojovať proti trom čarodejníkom naraz. Obdivovala ju za jej odvahu, keď ju však jedna kliatba zhodila z nôh a ona na celé átrium zakričala, Care takmer zamrelo srdce – bola to jej mama.

Ignorujúc bolesť po celom tele, no najmä pulzujúcu prenikavú bolesť v hlave, sa postavila na nohy a krivkajúc pribehla k mame práve včas, aby na malého tučného čarodejníka, čo sa na ňu, zrazenú na zemi, chystal opäť zaútočiž, so všetkou nenávisťou a zlosťou zrevala: „CRUCIO!“

Čarodejník sa vzniesol do vzduchu a začal sa metať a zvíjať v príšerných mukoch neodpustiteľnej kliatby. Bezbranne pohadzoval rukami a kričal tak hlasno, že prehlušil všetko ostatné – neustále svišťanie prútikmi, praskanie pri strete dvoch rovnocenný zaklínadiel, tvrdý dopad na zem po zasiahnutí kliatbou, špliechanie vody vyliatej z fontány, krik, slová, smiech, plač.

Kútikom oka Cara videla, že ďalší čarodejník z trojice mieri na pani Blackwoodovú, ktorú bola očividne príliš zranená na to, aby sa bránila:

„Avada...“

Care sa dych zasekol v hrdle, odtrhla oči od čarodejníka, ktorého mučila, sklopila prútik, takže kliatbu ukončila a on s rachotom dopadol na zem, a s prútikom namiereným na jeho spoločníka skríkla: „Serpensortia! Oppungo!“

Z Carinho prútika vyšiel dlhý tenký had a obrovskou rýchlosťou sa preplazil po zemi až k čarodejníkovi, vztýčil sa na jeho úroveň a s otvorenou papuľou plnou ostrých zubov mu zaútočil na tvár. 

„Zabi," nariadila mu Cara.

 
Čarodejník sa krvilačnému hadovi vyhol, zdvihol prútik, čosi vyštekol a had zmizol. Zavŕtal do Cary svoj pohľad. Zdalo, že čaká na smrť. Ona však nebola schopná zabiť ho spôsobom, aký očakával. Bolo omnoho ľahšie prikázať hadovi, aby to spravil. Zdvihla prútik a otvorila ústa, no nič z nich nevyšlo.
„Dievčatko, ukážem ti, ako sa to robí, dobre?“ zvolal ktosi naľavo od nej. Bellatrix.

Pritancovala ako na plese a zasiahla čarodejníka zeleným neodvratným lúčom.

Odrazu sa zbehlo niekoľko vecí naraz – komusi sa podarilo podpáliť drevené trámy v rohoch átria a v celej sále nastala panika, no tí duchaplnejší sa postavili pod horiace trámy a snažili sa ich kúzlom Aguamenti uhasiť, pričom zároveň museli odrážať všetky útoky; ktosi vykríkol: „Bombarda!“, a tak Cara s mamou museli uskočiť za kamenný stĺp, aby sa vyhli druhému stĺpu, ktorý sa rozpadal a v obrovských kusoch dopadal na zem, takže uštedroval neľútostné rany nepozorným čarodejníkom; tesne pri rozbitej fontáne sa náhle zvíril vzduch – Cara si najprv pomyslela, že prichádza Temný pán, no v skutočnosti sa tam neobjavil nik iný ako Albus Dumledore.

Po prvý raz v tento deň bola vďačná, že jej tvár zakrýva maska. Primkla sa bližšie k stĺpu a cítila, že mama ju zviera za ruku.

„Si v poriadku, zlatko?“

„Áno, a ty? Aké kúzlo ťa to zasiahlo?“

„Netuším, ale úplne ma to ochromilo... nemohla som sa takmer ani hýbať.“

„Mňa čosi tvrdo udrelo do hlavy a...“

Cara však nedopovedala, pretože ju zaujal Dumbledore – ten tam postával úplne pokojne, odrazil všetkých dvadsať zábleskov, čo sa k nemu v momente priblížili a zdalo sa, že niekoho hľadá. V očiach sa mu zračilo pochopenie, keď sa na balkóne nad ním zjavil lord Voldemort.

„Kde si sa túlal, Tom?“ oslovil ho nenútene.

Cara zbadala v jeho červených očiach záblesk nenávisti. „To snáď nepoviem tebe, Dumbledore.“

Zdalo sa, že boje v sále utíchli. Všetci ostali stáť so zdvihnutým prútikmi a ústami otvorenými v nevyslovenej kliatbe, a sledovali dvoch úhlavných nepriateľov. Cara až vtedy pochopila, prečo sa Temný pán bojí Albusa Dumbledora – bol rovnako mocný ako on, možno ešte i mocnejší, pretože bez mihnutia oka naňho hľadel a síce mu ruka s prútikom smerovala k zemi, tváril sa sebaisto a odvážne, akoby sa vôbec nebál najhoršieho čarodejníka všetkých čias. Cara porozumela, že oproti sebe stoja schopnosťami dvaja seberovní mágovia, no Dumbledore Temného pána ešte čímsi prevyšoval – svojím večným pokojom a pevným pohľadom, v ktorom nedal poznať strach. Na rozdiel od Temného pána.

Zrejme strach bol to, čo ho prinútilo zaútočiť až po chvíli. Dumbledore bol pripravený. Odrážal každú jeho kliatbu, sám naňho útočil, prinútil ho ustupovať, potom zas ustupoval on. Zdalo sa, že je to nekonečný boj. Narážanie ich kliatob vydávalo rachot, ktorý sa ozýval azda po celom Ministerstve. Temný pán proti Dumbledorovi poštval hada, omnoho väčšieho a desivejšieho, ako bol ten Carin. Dumbledore však len zľahka mávol prútikom, z ktorého vyletel fénix, a ten otvoril široký zobák a hada poľahky prehltol.

Temný pán zúrivo zreval a po tom, čo na Dumbledora vyslal poslednú kliatbu, sa jednoducho odmiestnil.

„Zbabelec!“ skríkol ktosi z Fénixovho rádu.

Dumbledore chvíľu pozoroval miesto, kde ešte pred chvíľou stál lord Voldemort, a potom sa pustil do boja, v ktorom sa napriek svojmu pokročilému veku obracal lepšie ako dvadsať najlepších čarodejníkov. Cara videla, že Belltrix s Rodolphom sa ho snažia zabiť, no bolo to márne - nepodarilo sa im ho ani len omráčiť. V dave bojujúcich hľadala Abea, no v tom ju príšerne zaštípalo Temné znamenie, ktoré bolo dočervena rozpálené.

„Temný pán nás volá,“ zašepkala pani Blackwoodová.

Podľa vzoru ostatných smrťožrútov sa Cara dotkla svojho znamenia a odmiestnila sa z toho strašného miesta plného nenávisti a smrti.