Denník smrťožrútky (9. kapitola)

http://pottermore-news.com/

Sídlo Blacwoodovcov bolo pripravené na Vianoce ako každý rok – záhrada bola vyzdobená vianočnými ružami a malými vianočnými stromčekmi, ktoré menili farbu podľa smeru vetra, po chodbách poletovali anjeli, ktorí na ľudí pod sebou z trúbky vždy vyfúkli sneh, nad každými dverami trónil veľký zvon, ktorý sa neustále kolísal sem a tam, miestnosti boli osvetlené tisíckami krásnych dlhých zlatých či strieborných sviečok, v Carinej a rodičovskej izbe, kuchyni a obývačke bol vyčarovaný magický strop ako vo Veľkej sieni, takže Cara celé prázdniny zaspávala s pohľadom na nádhernú nočnú oblohu a vstávala pri sladkom brieždení. Na stoloch sa zjavili vianočné obrusy, vnútorné stĺpy boli točivo obrastené zelenou ihličnatou rastlinou so svetielkami, ktoré vyzerali ako živé kvety, a v obývačke bol krb špeciálne začarovaný tak, že vždy, keď ho chcel niekto zapáliť, miesto ohňa sa spustil malý, no pestrý a krásny ohňostroj.

Sídlo Blackwoodovcov bolo najkrajšie v šírom okolí.

Cara sa však akosi nedokázala tešiť na Vianoce ako minulé roky. Zomlelo sa toho naozaj príliš veľa, a úplnou bodkou za tým všetkým bolo, keď zistila, že vlastne vôbec nie je dcéra manželov Blackwoodovcov. Ťažko povedať, čo cítila, keď jej to mama prezradila – zrejme necítila vôbec nič; ved nešlo až tak o veľa, nie? Síce sa narodila iným rodičom, celý život žila s Blackwoodovcami, rástla v ich dome, vychovávali ju, starali sa o ňu ako o svoju, zariadili, aby neprežila život v nejakom hnusnom sirotinci... Boli to jej rodičia a ona to na jednej strane brala ako niečo, čo zrejme nikdy neovplyvní, čiže podľa profesorky Trelawneyovej ako niečo, čo je jednoducho dané, no na druhej strane si priala, aby sa nikdy nebola dozvedela pravdu, pretože tá pravda ju nútila skúmať, pátrať, pýtať sa, zisťovať. Bolo predsa pochopiteľné, že sa snažila prísť na to, kto sú jej biologickí rodičia, nie? U Blackwoodovcov jej v podstate nič nechýbalo a v žiadnom prípade nepatrila k tým, ktorí to, že sú adoptovaní, využili vo svoj prospech a zdrhli z domu, sentimentálne pátrajúc po svojej pokrvnej rodine, no bolo jej povinnosťou zistiť, kto vlastne stál za jej existenciou. Zožieralo ju obrovské množstvo otázok a Carina životná filozofia bola nájsť odpovede na všetky otázky. Pokiaľ ich nenašla, sama pre seba vnútorne zlyhala. Skrátka, bola hladná po odpovediach, po tom, aby zistila všetko, čo zistiť chcela.

Mama jej však, nanešťastie, nevedela povedať, kto sú jej rodičia. Cara jej sprvu neverila a veľmi sa na ňu zlostila, no pani Blackwoodová ozaj nepoznala meno ani jedného z jej rodičov.

„Ako... ako ste si ma potom mohli adoptovať? Nebodaj som bola vážne strčená v sirotinci ako decko, ktoré našli pohodené na ulici?“

„Nie, nie,“ krútila hlavou mama. Tvárila sa veľmi ustarostene. „Vieš, keď sme s Lucasom zistili, že nemôžeme mať deti, neplánovali sme adopciu. Povedali sme si, že to teda necháme tak, ak nám nebolo dovolené mať deti, nebudeme kráčať proti osudu.

Avšak... dobre vieš, že som učila na Rokforte predtým, ako som sa dostala na Ministerstvo. Bolo to pred pätnástimi rokmi... Šla som do pracovne profesora Dumbledora, ktorého riaditeľ Dippet poveril, aby na mňa ako na nováčika dohliadal, a...“ Pani Blackwoodová sa odmlčala. Oči mala opäť lesklé. Care sa zdalo, že za posledné dni azda až príliš často plače. No Cara bola neodbytná.

„A?“ pobádala ju ďalej.

„V jeho pracovni... bolo dieťa,“ jej oči i hlas znežneli. „Malé dieťa, bábätko. Spalo. Vyzeralo ako anjelik, bolo proste dokonalé. Dumbledore si všimol, že naňho hľadím, no nič mi k nemu nepovedal, a tak som sa ho pri odchode spýtala... už ani neviem čo, zrejme nejakú hlúposť typu, či je to jeho dieťa. On sa len zasmial a povedal: ,Nie, nie. Tomuto dieťaťu sa snažím nájsť domov, rodičov, ktorí by mu dali potrebnú lásku a postarali sa oňho ako o svoje. Zatiaľ sa mi nikoho nedarí nájsť, takže možno sa napokon ocitne v sirotinci.´

Tie slová ma vystrašili, hrdlo sa mi stiahlo a srdce vynechalo jeden úder. Mala som dopustiť, aby sa ten malý anjelik dostal do sirotinca?! Takmer bez rozmýšľania som mu povedala, že si to dieťa beriem a dám mu všetko to, čo bude potrebovať. Dumbledore sa však len smutne usmial a povedal, že by som sa nemala rozhodovať tak bezhlavo. Prosila som ho, sľubovala mu, že sa oň dobre postarám, a tak napokon povedal: ,Zverím vám do opatery to dieťa, ak budete akceptovať, že vám nemôžem povedať, kto sú jeho rodičia. Musíte jednoducho pochopiť, že to malé sa narodilo v nesprávny čas na nesprávnom mieste nesprávnym ľuďom.´

Sľúbila som mu, že to budem akceptovať. Tak veľmi som túžila po dieťati, že podobné otázky ma vtedy naozaj netrápili. Vzal teda dieťa na ruky a podal mi ho. Anjelik stále spal. Asi ti nemusím vravieť, že ten anjelik si bola ty,“ pozrela pani Blackwoodová s neho v očiach na Caru. „Lucas síce bol šokovaný, ale tiež ťa prijal ako svoju, a v tomto duchu sme ťa i vychovávali.“

Care to však nestačilo. Bola sklamaná. „Takže... nikdy nezistím, kto boli moji rodičia?“

„To neviem. Ale predtým, ako som vyšla z Dumbledorovej pracovne, stihol mi ešte povedať: ,Keby ste mali vy, prípadne vaša dcéra, akékoľvek otázky, viete, kam máte ísť.´“

„Aha, a to znamená kam....?“

„No predsa k Dumbledorovi! Predpokladám, že vie, kto sú tvoji rodičia.“

„Prečo si sa ho teda nespýtala?! Prečo si sa to vôbec nesnažila zistiť?!“

„Pretože ma o to požiadal? Cara, mne vôbec nezáleží na tom, kto sú tvoji biologickí rodičia – pre mňa si moja dcéra.“

„Mami, ja viem, ale... Vlastne nič, nechaj to tak.“

Cara teda nebola o veľmi múdrejšia. Keďže však príšerne prahla po odpovediach na svoje nespočetné otázky, rozhodla sa, že hneď po prázdninách navštívi človeka, voči ktorému prechovávala vždy podvedomý rešpekt – Dumbledora. Musela predsa zistiť, kto sú jej rodičia, a navyše - veľmi sa bála myšlienky, že možno vôbec nie je čistokrvná... Rozhodla sa, že o svojom trápení sa nikomu (okrem Dumbledora - úžasná osoba na osobné témy) nezdôverí. 

***

Ráno 25. decembra snežilo. Cara sa nadýchla, aby jej do pľúc prenikla typická vôňa Vianoc – vôňa medovníkov, pirôžkov, melasových koláčikov, pudingu a pečeného moriaka. Podvedome sa usmiala.

Na nohy si našuchla papuče a predtým, ako zišla dolu do obývačky, kde už istotne okolo stromčeka postávali jej rodičia, sa rozhodla rozbaliť darček od Prewetta. Napriek tomu, že si zaumienila, že ho nikdy nerozbalí a nechá ho v kúte izby naveky zapadať prachom, zvedavosť ju premohla. Keďže mimo Rokfortu nemohla čarovať, príšerne muklovským spôsobom roztrhala baliaci papier a odhalila tak papierovú krabicu. Chvíľu jej trvalo, kým našla jej uzáver a otvorila ju, odhaliac tak poskladaný teleskop. Bol to však veľmi zvláštny, netradičný teleskop, úplne iný ako tie, čo mali v škole.

Sprvu naňho len hľadela, premýšľajúc, ako ho vyberie a poskladá, no keď sa zdola ozvalo zavolanie jej mena, nechala si túto úlohu na neskôr. Navliekla na seba zelený župan a zišla dolu do obývačky. Rodičia sedeli v kresielkach a hľadeli na kopu darčekov, čo trónila pod levitujúcim vianočným stromčekom. Pani Milesová na stôl nosila dobroty – vianočný deň bol jediným dňom v roku, kedy boli v sídle Blackwoodovcov povolené prehrešky v podobe sladkých raňajok a podobne.

„Veselé Vianoce, zlatko,“ usmiala sa na Caru jej mama. Adoptívna mama. Care sa zdalo, že odkedy pozná pravdu, jej mama sa k nej správa... inak. A jej otec taktiež, ibaže ten, na rozdiel od mamy, v tom horšom slova zmysle.

„Veselé Vianoce.“ Cara si zo stola vzala medovníček v tvare jednorožca a podišla k stromčeku. Nadišla časť Vianoc, ktorej vedenie zakaždým prebrala Cara – rozdeľovanie a rozbaľovanie darčekov.

„Cara, zlatko, ten parfém je nádherný!“ zvolala pani Blacková, keď si rozbalila darček od dcéry. „A tá kniha! 101 rád, ako ostať večne mladou a krásnou čarodejnicou!“

„Ja viem. Pre teba, oci,“ s kamennou tvárou podala Cara chladnému pánovi Blackwoodovi podlhovastý darček, v ktorom sa ukrývala jeho obľúbená ohnivá whisky, ktorú Cara ešte v škole začarovala tak, že po každom jednom odpití či odliatí sa whisky v nej zmenila na hologramový oheň, a plameň siahal ešte pol metra nad fľašu.

Pod stromčekom sa našli i darčeky pre Ellie – plyšová myš, ktorá vyzerala úplne živo, dokonca i vydávala dôveryhodné zvuky, čarovný obojok, vďaka ktorému mohla Cara svoju zatúlanú mačku vždy všade nájsť, úplne nová prenosná klietka, meniaca farbu podľa nálady mačky, a vankúšik na spanie, alebo v Ellinom prípade na obhrýzanie.

Svoje darčeky Cara odsunula nabok a vrhla sa na ne až po tom, čo všetkým porozdávala ich balíčky. Tento rok dostala tri knižky, na ktoré sa ju rodičia stále snažili naučiť (Mám po VČÚ – čo ďalej?, Príručka pre talentovaných študentov a Veľká kniha príbehov dobrodruha Nicolasa), kozmetický balíček vrátane podobnej vône, akú dostala i minulý rok, šaty výraznej červenej farby s čiernym opaskom, biely a čierny klobúk, sivý slnečník s čiernou čipkou, sadu tisícich pelendrekov každej chuti, čarovný badminton, ktorý mohla hrať Cara sama, pričom druhá raketa sa ovládala sama, odhaľovač, ktorý mal vždy po aktivovaní odhaliť neželaných návštevníkov, a delumininátor.

Okolo druhej poobede si zasadli k stolu pre tradičnú vianočnú hostinu – pani Milesová im na stôl doniesla obrovského pečeného moriaka so sladkou plnou a brusnicovou omáčkou, do zlatista upečené zemiaky, čerstvú i varenú zeleninu. Po hlavnom chode nasledoval vianočný puding, respektíve koláčová zmes sliviek, hrozienok, orieškov, čerešní a citrónu, flambovaná rumom a poliata vanilkovým pudingom. Na záver si pripili pohárom brandy.

Po hostine sa Cara odobrala do izby, aby sa opäť pozrela na teleskop, čo dostala od Prewetta. Zaujala ju však sova, sediaca na parapete jej okna a zobákom nedočkavo narážajúca do skla. Bola to Elvíra. Cara k nej okamžite pribehla a pustila ju dnu, pričom z nej zmietla sneh a vybrala papierik a balíček, čo mala priviazaný k nohám. Na papieriku stáli tri slová, ozdobené maličkými snehovými vločkami:

Veselé Vianoce.

Abe

S Abeom si posielali vianočné darčeky každý rok, no tentoraz Cara naozaj váhala, či mu má čosi poslať. Nakoniec si však 24. decembra povedala, že viac detinská nebude, požičala si otcovu sovu a poslala Abeovi balíček sladkostí, ktoré obľuboval.

Rozbalila jeho balíček a chvíľu sa čudovala, keď v ňom uzrela dvojité zrkadlo, no potom jej doplo, že o ňom sa predsa kedysi dávno rozprávali – bolo to zrkadlo, pomocou ktorého ste mohli komunikovať na dlhú vzdialenosť. Stačilo vysloviť meno toho, kto vlastnil podobné dvojité zrkadlo, a jeho tvár sa zjavila v pravom zrkadle. Uškrnula sa.

„Abe!“ zavolala, zabudnúc na to, že sa naňho zlostí.

Nečakala dlho a v zrkadle sa zjavila polovica Abeovej pekne tváre.

„Cara! Veselé Vianoce!“ zvolal s plnými ústami. Oči mu žiarili.

„Podobne. Dobrú chuť.“

„Vďaka,“ odvetil a nadvihol škatuľku s likérovými košíčkami. „A vďaka i za tie sladkosti – tieto Vianoce priberiem minimálne päť kilov!“

„Zišlo by sa ti. Dobre, toto bola len skúška, takže... ahoj,“ rozlúčila sa s ním Cara a zaklapla zrkadlá od seba. Bála sa, že keby sa takto „romanticky" cez zrkadlo rozprávali dlhšie, ešte väčšmi by to v ňom prehĺbilo city, ktoré mu Cara nechcela dovoliť.

Položila zrkadlo na stôl a konečne podišla k darčeku od Prewetta. Akonáhle položila teleskop na zem, automaticky sa sám zložil. Bol vysoký asi po Carin pás. Kľakla si a pozrela do objektívu. Čakalo ju však sklamanie – bol to zrejme úplne obyčajný teleskop, cez ktorý videla presne to, čo cez každý iný teleskop. Takže len vyzeral zdanlivo nevšedne, no v skutočnosti bol úplne obyčajný. Aspoň tak sa jej zdalo.

***

Vianoce uleteli ako voda, až nastal posledný deň v roku a Cara, keďže sa rozhodla udržať s Abeom rovnaký vzťah, ako mali predtým, vytiahla svojho kamoša von, priamo do centra vianočného Londýna. Obaja akoby zabudli na rozhovor z vlaku a všetko to, čo mu predchádzalo, a správali sa k sebe úplne rovnako ako predtým. Žiadne posunuté hranice, žiaden hlúpy vzťah, žiadna hlúpa láska. Len obyčajné, jednoduché, nevinné, bezbolestsné priateľstvo.

Cara a Abe trávili každý Silvester spolu – vždy prišiel Abe za Carou, keďže madam Lestrangeová ešte nikdy nepozvala Caru k nim domov. Teraz však mali 15, takmer 16, cítili sa byť veľkí a pripravení sami vyraziť do ulíc rušného Londýna.

Chvíľu nasledovali davy muklov, ktorí sa hrnuli k Westministerskému palácu, aby počkali, kým hodiny v Alžbetinej veži odbijú posledné sekundy starého roku, a kým sa po prvý raz v novom roku nerozozvučí Big Ben. Care a Abeovi prišla takáto zábava príšerne nudná, a tak sa vybrali do jednej z najobľúbenejších čarodejníckych štvrtí Londýna – do Šikmej uličky, ktorá okrem kvánt obchodov ponúkala i kaviarne, bary či diskotéky. Šikmá ulička bola v ten deň azda preplnenejšia ako na začiatku školského roka. Vzrušení čarodejníci sa v skupinkách rozprávali, smiali, priali si šťastný nový rok, nezáležalo im na tom, že zavadzajú stovkám ľudí, ktorí sa cez nich snažia prejsť. Mnohí smerovali ku Gringottbanke, nad ktorou mal zažiariť každoročný ohňostroj.

Abe voviedol Caru do baru Nočná siréna, kde bol jeden jediný voľný stôl. Prešli popri čarodejníkoch, podporených alkoholom a vykrikujúcich oplzlé slová a nadávky po celkom peknej barmanke, a klesli na stoličky s olúpanou farbou. Objednali si, ako inak, ohnivú whisky a ďatelinové pivo.

„A máte už 17?“ spytovala sa ich barmanka unavene. Zdalo sa, že si praje, aby už bolo po Novom roku.

„Čo myslíte?“ žmurkol na ňu Abe, ona pokrčila plecami, odišla a o chvíľu im na stole pristáli objednávky.

Chvíľu len popíjali, ignorujúc pokriky na mol spitých chlapov, a napokon sa rozhodli, že sa pôjdu pozrieť na ten zázračný ohňostroj.

„Celkom by ma zaujímalo, ako vyzerá ten muklovský ohňostroj,“ posmešne nadhodila Cara, keď vyšli z baru a cez masy ľudí sa ako-tak dostali ku Gringottbanke. Nad jej bielou budovou sa vo vzduchu vznášali cifry – časovač, ktorý odratával posledné minúty roku. Cara si odpila z ďatelinového piva, ktoré si aj s whisky vzali so sebou, a spokojne sa oprela o múr za sebou.

„Aha, tamto je Slughorn!“ ukázal Abe pred seba. Mal pravdu. V kruhu asi siedmich neznámych ľudí stál vysmiaty Slughorn, spokojný, že je v centre pozornosti.

„To by nebol on, aby sa nepchal na námestie plné ľudí, keď už nemôže zorganizovať párty,“ uškrnula sa Cara a obzerala sa, koho ešte uvidí, no zdalo sa, že všetci známi trávia Silvester doma.

„Pomaly, pomaly,“ zastavil ju Abe, keď do seba doliala zvyšok whisky z fľaše. „Vypila si skoro polovicu!“

„A ty si vypil druhú polovicu, tú väčšiu!“
„Áno, ale ja som väčší ako ty a mám väčšiu prax.“

„No ha-ha,“ odsekla mu a začkala.

„Aha, posledných pätnásť sekúnd,“ drgol do nej Abe a ukázal na časovač. Cifry boli tentoraz nie biele, ale červené a ešte výraznejšie.

„Och,“ vzdychla si Cara, nasadiac veľmi sentimentálny výraz a položila si ruku na srdce. „Bol to... ťažký rok.“

„Náročný.“

„Nech už ide preč...“

„Príde nový rok...“

„... lepší...“

„Bude vojna!“

„Vojna...“

„A VČÚ!“

„... budeme dospelí!“

„... budeme sa môcť premiestňovať...“

„... čarovať!“

„Dospelí!“ zvolali obaja naraz, štrngli si (Abe prázdnou fľašou od whisky a Cara s pohárom ďatelinového piva), a práve vtedy číslice vo vzduchu ukázali 00:00, rozplynuli sa a spustil sa ohňostroj. Aký ohňostroj! Najprv sa sformoval do tvaru fontány, z ktorej vytryskovali stále väčšie, krajšie a farebnejšie lúče, následne do Rokfortského hradu, symbolu čarodejníckej Veľkej Británie, z ktorého vychádzali siluety študentov a kývali návštevníkom pred bankou, potom do obrovského prútika, ktorý vyslal päť farebných a všelijako sa točiacich a vlniacich zaklínadiel, a tie sa následne menili na farebnú spŕšku, no a napokon sa pretransformoval v nádhernú nočnú oblohu, na ktorej padali azda všetky hviezdy, súhvezdia a planéty, krútili sa, až vytvorili vzdušný vír a začali vybuchovať v pravidelných intervaloch, pričom posiali azda celú Šikmú uličku horúcimi konfetami a ľadovými snehovými vločkami.
„Úžasné!“ vydýchla Cara a pozrela na Abea, ktorý vyzývavo sledoval oblohu, hoci ohňostroj tam už nebol. „Haló?“

„Vlialo mi to takú nádej,“ pozrel na ňu. Oči mal rozšírené od vzrušenia. Takto sa tváril vždy, keď hovoril o Temnom pánovi. „Tento rok bude veľkolepý, Cara. Viem to.“