Denník smrťožrútky (4. kapitola)

https://www.pinterest.com/

Cara sa na druhý deň ráno zobudila v akejsi útulnej miestnosti ladenej do teplých farieb. Červené kresielka, červené závesy, červený kozub... A oheň!

Zmätene sa posadila, obzerajúc sa okolo seba, no absolútne netušila, kde je. Vložila si tvár do dlaní a snažila sa spomenúť si na predošlú noc, no okrem tej strašidelnej dievčiny a mimoriadne únavného doučovania si nespomínala vôbec na nič.

Uvedomila si, že je ešte vždy oblečená do nepohodlného habitu a tmavohnedé vlasy má zviazené do neforemného, rozpadnutého vrkoča, z ktorého vytŕčalo zopár vláskov. Sedela a spomínala, keď v tom začula dupot nôh a následné hlasy. Inštinktívne siahla po prútiku.

„... vraj ju nechal spať v klubovni!“

„Kto vie, čo spolu robili, veď sa vrátil až nevedno kedy po polnoci, a ešte stále nevstal...“

„... a ju nechal spať na gauči...“

Spoza kamennej steny sa vynorili dve ryšavé hlavy – Bilius Weasley a Fabian Prewett. Na tvárach mali široké úsmevy, no keď zbadali Caru, zmĺkli a ustrnuli v pohybe. Prvý sa spamätal Bilius.

„Dobré ráno, Blackwoodová,“ veselo jej zakýval. „Ako sa ti spalo v chrabromilskej klubovni?“

„Čo?“ zvraštila čelo. Ničomu nerozumela. Ona predsa nevedela heslo od svojej klubovne, takže logické by bolo, ak by sa bola zobudila na lavici v knižnici, a nie v... chrabromilskej klubovni? Čože?

„Gideona sme sa pokúšali zobudiť, ale stále mrmlal: Ešte päť minút, ešte päť minút!“ napodobnil jeho hlas Fabian a zasmial sa. „Pokojne ho tu počkaj, každú chvíľu by mal vstať.“

Akonáhle to dopovedal, do klubovne začali prúdiť rozospatí študenti, no všetkých prebral pohľad na Caru, akoby bola zaujímavou atrakciou. Vyvaľovali na ňu oči, zastavovali pár metrov od nej, šepkali si, smiali sa, prváci ukazovali na slizolinský odznak na jej habite.

„Čo je, závidíš?“ zavrčala na akési prváča, ktoré z odznaku nespúšťalo zdesené oči.
„Slizolinčania sú tí zlí, však?“ spytovalo sa akési iné dieťa svojho zrejme staršieho súrodenca. „Čo ak ma bude chcieť zakliať?“

Cara tie zvedavé a vystrašené pohľady dlhšie nezniesla, postavila sa a zamierila smerom k obrazu, ktorý vyzeral ako východ z klubovne. Chrabromilčania sa natlačili na jednu kopu a utvorili jej tak koridor, akoby bola slávna celebrita. Po chodbe kráčala s čelom zvrašteným od zlosti. Ruky zatínala v päste a zahryzla si do jazyka, aby nezačala kričať na náhodného Chrabromilčana, čo bez povšimnutia prešiel okolo.

„Hej, Blackwoodová, počkaj!“

Neotočila sa, dokonca pridala do kroku. Gideon Prewett ju však dobehol a schytil za zápästie. Okamžite sa mu vyšklbla.

„Čo to malo byť?! To preto si bol taký ochotný?! Čakal si, kedy zaspím, a potom si ma odvliekol do vašej klubovne, aby sa na mne všetci smiali?! To bol šľachetný zámer tvojho doučovania?!“

„Počuj, Blackwoodová... Jednoducho si počas odháňania prízraku odrazu zaspala,“ povedal, pričom sa mierne usmial, „a keďže som nevedel heslo od slizolinskej klubovne, čo som mal robiť? Nechať ťa spať na tvrdej lavici v knižnici?“

„Áno, presne tak!“ zvrieskla mu do tváre. Ani brvou mu nemihlo. Mala chuť mu nadávať, kričať naňho, zbiť ho, zakliať ho, ublížiť mu... Cítila sa ponížene. V očiach ju štípali slzy zlosti.

„Pri Merlinovej brade,“ zvolal šokovane, „veď sa nič také nestalo, iba som ťa odniesol do klubovne, aby sa ti spalo dobre...“

„Nabudúce ma radšej nechaj spať na lavici, dobre? Všetko bude lepšie ako cítiť sa ako... atrakcia.“

Otočila sa mu chrbtom a rezkým nahnevaným krokom chcela vykročiť vpred, no v tom narazila do kohosi hrude.

„Ale, ale... Išiel som teda správnym smerom.“ Bol to Abe.

„Čo tu robíš?“ vydýchla azda až príliš zlostne.

„Naše dievčatko sa zas paprčí?“ uškrnul sa najprv na ňu, potom na Prewetta.

„Čo tu robíš?“ zopakovala, tentoraz už naozaj naštvane. Mala chuť do niečoho poriadne kopnúť.

„No čo asi,“ odvetil urazene. „Išiel som ťa hľadať predsa.“

„Načo?“

„Skús dvakrát hádať. Poďme od tej hávede radšej preč,“ schytil ju za ruku, keď okolo nich prešla chichotajúca sa skupinka chrabromilských dievčat.

„Nechytaj ma ako malé decko!“ vytrhla sa mu zúrivo.

„Ach, Carinka. Ani si nevieš predstaviť, aké je to s tebou občas ťažké.“

„Prečo si ma teda šiel hľadať? Mal si zabávať so Slugym!“

„Preboha, Cara,“ zastal Abe a zatváril sa ľútostivo. „Čo to s tebou spravili? Nemáš pojem o čase? Slugyho večierok skončil pred...“ Prižmúril oči od tuhého premýšľania. „No proste dávno.“

„Super,“ odsekla.

„A šiel som ťa hľadať preto, lebo sme už nejaký ten rok kamoši, vieš. Prečo si vlastne taká napálená? Veď si len prespala v cudzej klubovni,“ zachechtal sa škodoradostne.

Prstom ho pichla do rebra. „Ako to vieš?!“

„No, študenti Rokfortu sú ako baby na trhu, celkom rýchlo sa rozniesol príbeh o tom, že Cara Blackwoodová prespala v chrabromilskej klubovni.“

„Tichšie!“ capla ho po ruke.

„Veď to už vie každý! A navyše, ty máš pozornosť rada, nie?“

„Ak si prišiel za mnou len preto, aby si ma ešte viac ponížil, tak rovno vypadni, kým sa fakt nenaštvem.“

„Vieš sa naštvať ešte viac? Neverím!“

„Sklapni, Rabastan.“

„Ou, ou, slečinka Zúrivá sa nám ozaj hnevá! Ale ja, ako tvoj oddaný priateľ, ťa neopustím ani v zlom.“

„Choď dočerta.“

„Nie, idem na raňajky. A ty so mnou.“

„Pôjdem aj sama.“

„Nebuď taká tvrdohlavá. Chcel som sa s tebou vlastne o niečom porozprávať.“

„Ach, zas čosi potrebuješ. Je mi jasné, že by si za mnou neprišiel len tak.“

„Prepáč!“ Zastal, tentoraz už celkom seriózny, priam až zlostný. „Kto tu koho uráža?“

Cara bez odpovede kráčala ďalej. „Pohni si, ak nechceš zmeškať transfiguráciu,“ zavolala napokon cez plece, takže Abe ju poslušne dobehol.

Cara sa vo svojej ovsenej kaši len babrala s lyžičkou, jednou rukou si podopierala bradu a zamračene hľadela na stôl pred sebou. Celkom prekvapivo mlčal i Abe, a to Caru ešte väčšmi rozčúlilo.

„Nechcel si mi náhodou čosi povedať?“ príkro ho oslovila.

„Áno, chcel. Ale možno nie je vhodná chvíľa.“

„Nebuď smiešny.“

„Vieš, nie je to len taká... hocijaká téma. Je to celkom vážne.“

„Ak ma nechceš požiadať o ruku, tak...“

„Na to máš Luciusa.“

Chvíľu obaja len mlčky jedli (teda aspoň Abe), až sa napokon opäť ozval: „Nuž, neviem, nakoľko si o tom informovaná... Ale keďže to vedia Lucius i Narcissa s Andromedou... Možno to budeš vedieť i ty, a ak nie, tak sa to dozvieš odo mňa.“

„Začína to napínavo.“

Naklonil sa k nej tak blízko, až cítila teplo, čo sálalo z jeho tváre. Jeho oči svietili vzrušením. „Naši rodičia sú stúpencami Temného pána.“

Cara zvraštila čelo. „Koho?“

„Temného pána,“ povedal tak ticho, že to len vydedukovala z jeho pier.

„Kto je to ten Temný...“ chcela sa spýtať, no Abe jej pritlačil ruku na ústa.

„Sklapni!“ sykol. „Je to smrteľne dôležité, no nikto z tej hávede,“ mykol hlavou k ostatným fakultným stolom, „o tom nesmie vedieť! Vypadnime odtiaľto.“

„No? Pokračuj,“ vyzvala ho Cara po tom, čo sa ocitli na mieste, kde ich naozaj nemohol nik prekvapiť – na najvyššom bode Rokfortského hradu, ktorým bola Astronomická veža.

„Pred niekoľkými rokmi si Temný pán začal hľadať stúpencov, ktorí...“

„Môžeš mi povedať, kto je to ten Temný pán?“ prerušila ho.

„Práve sa k tomu snažím dostať! Sám o ňom veľa neviem. Viem len to, že si už roky hľadá stúpencov a naši rodičia,“ tvár sa mu opäť rozžiarila, „nimi sú.“

„Koho rodičia?“

„Nás všetkých. Moji, Narcissini, Luciusovi... Všetkých. A možno... možno aj tvoji,“ dodal neisto.

„Čo to znamená? Kto je to ten Temný pán? Akí stúpenci?“

„Nerozumieš tomu? Temný pán je... najväčší čarodejník všetkých čias. Niekto, kto sa postaví na naše čelo a očistí svet od celej tej hávede. Niekto, kto nás, dedičov a potomkov Salazara Slizolina, spojí v našej veľkej úlohe.“ S víťazoslávnym pohľadom sa zahľadel do diaľky.

„Aha.“

„Viem o ňom už nejaký čas... prichytil som rodičov, ako sa o ňom zhovárali. Veľakrát som sa ich pýtal, či sú jeho prívržencami a či sa aj ja ním stanem... no nikdy mi neodpovedali. Kvôli tomu sme sa i v deň môjho odchodu pohádali, povedal som im, že sú zbabelí a nechcem ich nikdy vidieť... A včera mi mama poslala list. Nebolo na ňom nič iné, len odkaz, zašifrovaný odkaz: Sme na ceste k splneniu úlohy nášho rodu. Uvedomil som si, že to znamená len jediné – moji rodičia, a teda i celý môj rod, sú stúpencami Temného pána, nášho vodcu, veliteľa.

Chcel som to najprv prediskutovať s tebou, ale keďže som ťa nemohol nikde nájsť, vypátral som aspoň Luciusa, ktorý nebol vôbec prekvapený. A Narcissa s Andromedou? Netvárili sa veľmi rozrušene, pretože údajne vedia o Temnom pánovi už veľmi dlho. Takže...“

„Ja o ňom počujem prvýkrát,“ povedala Cara pomaly. „Moji rodičia asi nebudú na jeho strane.“ Celý Temný pán jej pripadal ako fiktívna postava.

„Temný pán má veľa stúpencov. A tvoji rodičia predsa sú čistokrvní, nie?“

„Áno, ale... prečo o ničom neviem?“

„Ani moji rodičia mi to nechceli prezradiť. Ale treba vyjsť s pravdou von. Vieš,“ stíšil hlas, akoby ich niekto mohol počuť z najvyššej veže hradu, „chystá sa vojna. Čoskoro.“

„Aká vojna?“

„Temný pán chce viesť vojnu proti hávedi, ktorá medzi nami, čarodejníkmi, žije.“

„Zvláštne.“ Viac Cara nepotrebovala povedať. Oprela sa o zábradlie a zahľadela sa na Rokfortské jazero.

„Musím ešte presvedčiť rodičov, aby ma vzali na nejaké to ich stretnutie... Vieš, nie som plnoletý, ale Temný pán by mal vidieť svojich budúcich prívržencov, nie?“

„Neviem.“ Nepáčilo sa jej, že rodičia jej niečo také zatajili. Bolo to predsa dôležité, bola to súčasť jej budúcnosti, jej života... A oni jej o ničom nepovedali? Rozhodla sa, že cez vianočné prázdniny, kedy odcestuje domov, sa ich na to priamo spýta.

„Ale odkiaľ sa vlastne vzal? Ten Temný pán?“

„Nikto nevie. Isté je len to, že je to naozaj najlepší čarodejník všetkých čias... Možno ešte lepší ako Dumbledore.“

Cara pochybovačne nadvihla obočie. Albus Dumbledore bol roky považovaný za najtalentovanejšieho čarodejníka všetkých čias a Cara si nedokázala predstaviť niekoho, kto by ho mohol predčiť. Celé jej to pripadalo ako rozprávka.

„Cez Vianoce má mať Temný pán stretnutie so všetkými svojimi prívržencami – dúfam, že na ňom privíta i svojich nasledovníkov. A potom... potom bude vojna.“

„Kým ho neuvidím naživo, neuverím, že existuje,“ uzavrela tému Cara a síce mala hlavu plnú otázok, mlčala.

„Ako postupujete v doučku?“ spýtal sa jej Abe.

„Čo ja viem, včera som zaspala.“

„V chrabromilskej klubovni.“

„Čuš!“

„Len vravím fakty.“

„A ako bolo na Slugyho večierku?“

„Celkom zaujímavo, no keďže sa nemohla dostaviť asi polovica študentov, dnes sa to opakuje.“

Care poklesla tvár. „Paráda. Zas si pokecám sama so sebou.“

„Poď na Slugyho párty i ty.“

„Vážne? A kto ma pozval?!“

„Ja ťa pozývam.“

„Ha-ha. Pekne sa zabav. Netušíš, kde by mohol byť Lucius? Od včera rána som ho nevidela.“

„Ja som ho naposledy videl na večierku,“ pokrčil Abe neurčito plecami. „Ale teraz poď, zmeškáme transfiguráciu.“

Deň ubehol pomalšie ako včerajšok, pretože Cara netrpezlivo odratávala minúty, ktoré ju delili od magických rún – jediného predmetu, ktorý ju vrámci možností bavil. Tesne pred dvanástou hodinou teda namiesto obedu vo Veľkej sieni zamierila spolu s Andromedou do učebne na štvrtom poschodí, kde sa magické runy vyučovali. Tento rok sa na runy prihlásilo ešte menej študentov ako ten minulý – dnes tu boli len piati. Všetko najväčší školskí bifloši. Okrem Cary.

Malý tučný profesor Smirnov, ktorý bol pôvodom z Ruska, no na Rokforte sa usadil ako učiteľ magických rún už pred mnohými rokmi, rozdal žiakom pergameny s runami. Care sa pri pohľade na ne prekrížili oči.

„Na začiatok si zopakujeme, čo si pamätáte z minulého roka, respektíve, či ste sa cez prázdniny pripravovali na VČÚ.“

Cara vyplašene pozrela na svoju susedku Andromedu, no tá si už očividne v hlave prekladala runy pred sebou.

„A nemôžete odpisovať,“ dodal Smirnov dôrazne, akoby si to bol všimol. „Každý máte iný text. K dispozícii máte špeciálne prekladové slovníky,“ dodal, mávol prútikom a na lavici každého študenta pristál jeden tučný slovník. „Začnite pracovať.“

Štyri hlavy sa na pokyn okamžite sklonili k pergamenu a začali doň vpisovať preložené slová, len Cara na runy hľadela ako na výjav. Nenápadne začala listovať v slovníku, dúfajúc, že v ňom nájde význam jednotlivých rún, hoci vedela, že to je márne. Pozrela teda ešte raz na text pred sebou. Preletela po celom texte očami a premýšľala, ktoré runy si pamätá. Runa, ktorá sa nápadne ponímala na naše H, iba stredná čiara bola trochu došikma, sa nazývala hagalaz, čo bolo v preklade pochopiteľne písmeno h. Povedomý sa jej zdal i akoby otvorený zobáčik – runa kenoz, čiže k. Spomínala si taktiež na gebo (v podobe krížika, aký si Cara zaznačila do denníka zakaždým, keď prežila vcelku nanič deň a nič sa jej nechcelo rozpisovať), wunjo (podobajúci sa na naše P), anzus (zošikmené F) a teiwaz (šípka ukazujúca nahor).

Z prvého slova teda dokázala rozlúštiť písmená h a v, a podľa počtu rún sa dovtípila, že pravdepodobne pôjde o slovo hlavný. Pri pohľade na druhé slovo rozoznala ďalšiu runu – laguz, čiže v preklade písmeno l. Štvrtý znak slova nepoznala, no dalo sa poľahky odhadnúť, že ide o výraz klan. Mala teda prvé (a vcelku logické) slovné spojenie.

Postupne sa dostávala do zašifrovaného textu, čoraz viac a viac rozumela hlavolamu pred sebou, slovo za slovom prekladala zdanlivo nepreložiteľné. Jej pergamen sa zapĺňal anglickými ekvivalentmi. Caru to tak nadchlo, až sa úplne ponorila do lúštenia krásnych, na prvý pohľad zložitých rún, že si ani neuvedomila, kedy profesor Smirnov ohlásil koniec prvej hodiny. Napriek tomu, že nestihla preložiť úplne všetko – ostalo jej asi päť riadkov, no ani zďaleka nebola jediná – cítila sa byť spokojná sama so sebou.

Druhú hodinu prekladali spoločne s učiteľom jeden omnoho náročnejší text, a síce každý spravil kvantum chýb, na konci ich profesor všetkých do jedného pochválil, vyzdvihnúc najmä „úžasný talent slečny Blackovej“.

Care dokázalo máločo zdvihnúť vo všeobecnosti mrzutú náladu, no dvojhodinovka magických rún to dokázala. Dnes nemala dokonca ani dohodnuté doučko s Prewettom, a tak sa tešila na sladký spánok. Najprv si však chcela vychutnať večeru.
„Lucius je stále nezvestný?“ prisadla si pri stole k Abeovi.

„Nevidel som ho. Ale dnes na Slugyho párty určite bude.“

Care sa nechcelo ísť spať, no nechcelo sa jej ani blúdiť po hrade ako väčšinou. Usadila sa teda na neutrálnej pôde – na zelenkavom kresielku v slizolinskej klubovni, priamo oproti krbu. Z vnútorného vrecka svetra vytiahla denník, čo našla v knižnici. Prstom prešla po vyrytých písmenách a premýšľala, čo mohol byť zač ten T. M. Riddle. Zaujímalo ju, v akej bol fakulte a prečo si založil denník, keď doňho nič nepísal. Napadlo jej, že bol možno rovnako zlý študent ako ona, no nemal doučovanie, a tak ho jednoducho vykopli zo školy. Premýšľala, čo sa asi stane so žiakmi, ktorí nespravia VČÚ – vyhodia ich? Alebo jednoducho prepadnú o ročník nižšie?

Nechcelo sa jej nad tým dumať. Kresielko bolo príliš mäkké a oheň pred ňou príliš upokojujúci, takže namiesto toho, aby sa postavila a odišla spať do svojej izby, ostala sedieť v klubovni. Vedela, že tu ju to strašidelné dievča nevystraší. Do slizolinskej klubovne nezavítal nikto len tak bez dôvodu. Predpokladala, že to dievča-duch je tak veľmi znudené svojím nudným a dlhým životom ducha, že sa rozhodlo sledovať Caru. Cara si s ľútosťou uvedomila, že na ňu nemôže použiť žiadne zaklínadlo, pretože bola už dávno mŕtva. Premýšľala teda, ako ju od seba odplaší. Neprišla však na nič, a tak otočila hlavu smerom k vstupnému obrazu, aby videla, čo za hlučných žiakov to prichádza.

Rýchlo niekoľkokrát po sebe zažmurkala. Bol to Lucius. Vlasy mal strapaté a držal kohosi okolo pliec. Cara prižmúrila oči a spoznala v tom vysmiatom dievčati s veľkou červeňou v tvári svoju priateľku Narcissu. Zakopla o prah pri vstupe do klubovne, no Lucius ju zachytil. Zachichotala sa. Keď sa Lucius naklonil k jej tvári, Cara sa postavila.

„Kde si sa túlal, Luciusko?“ oslovila ho sladkým hlasom. „Bol si nezvestný.“

„Cara...“

„Akurát sa zberám do izby, ideš so mnou, Cissy? Alebo vlastne... asi ostávaš u Luciusa, však?“

Narcissa začkala, no už sa nesmiala. Snažila sa na Caru zaostriť pohľad.

„Nebudem vás teda rušiť. Dobrú noc.“

„Cara, počkaj,“ zavolal za ňou Lucius, no ona bez otočenia odkráčala do svojej izby. Ovládala sa, aby sa neotočila a na oboch nezoslala svoj milovaný oheň, keďže nič iné útočné vyčarovať nedokázala. Celkom sa jej páčila predstava Luciusa a Narcissy, ako sa postupne strácajú vo všepohlcujúcich plameňoch ohňa. Cítila sa však až príliš pokojne, možno rezignovane. Vošla do izby, kde už dávno spala Andromeda, ktorej sa dnes na Slugyho párty vôbec nechcelo, kopla do dverí, takže sa s vrzgotom zavreli a hodila sa na posteľ. Zaborila si tvár do vankúša, zdvihla takmer bezvládnu ruku a kúzlom ešte zamkla dvere.

Necítila vôbec nič. Chvíľu len pozerala von oknom na nočnú oblohu, a keď na ňu začala doliehať únava, zdalo sa jej, že akási ľahká drobná ruka ju hladká po hlave. Za iných okolností by ju bola odstrčila a odvrkla, nech jej dá pokoj, no teraz ju to jednoducho uchlácholilo k bezsennému spánku.