Denník smrťožrútky (21. kapitola)

www. favim. com

„Vstávaj, zlatko,“ budil ju zas a znovu Abeov sladký hlas.

„Koľko je hodín?“ zamrmlala rozospato.

„Sedem.“

„Čože?! A ty ma budíš?!“ Vzdorovito sa prevrátila na druhý bok a cítila, ako jej lúče ostrého júlového slnka dopadajú na tvár.

„Ideme do boja, Cara.“

Tie slová boli pre ňu ako ľadová sprcha. Bol to rovnaký pocit, akoby jej niekto na začiatku zaslúžených prázdnin oznámil, že ju čakajú ešte ďalšie MLOK-y, a to hneď na druhý deň. Naširoko otvorila oči a prudko sa posadila.

„Čože?!“

„Temný pán nám to predsa na svadbe oznámil...“ pokrčil Abe plecami. Ten bol zrejme hore už dlhšie, súdiac podľa oblečenia  učesaných vlasov, no vyzeral sviežo a živo ako vždy, keď mal plniť nejakú úlohu pre Temného pána.

„Tak si choďte, mne sa nikam nechce,“ zahundrala Cara a hodila sa späť do perín. Bolo jej to jedno. Nebavilo ju robiť poskoka pre Temného pána. A už vôbec nie takto skoro ráno, keď chcela spať!

„Cara, zlatko.“ Abe sa k nej zozadu pritlačil, no ona ho odstrčila.

„Ak je podľa teba toto romantika, tak ďakujem, neprosím,“ odsekla mu. Ani sa celkom neprebudila, a už mala náladu pod psa.

„Nie je to romantika, je to povinnosť. Voči Temnému pánovi.“

„Aha, paráda. A dal nám niekto na výber?!“ zúrivo naňho pozrela.

„Áno,“ nadvihol obočie.

„My dvaja sme momentálne mali byť niekde na medových týždňoch.“

„Zlatko, vynahradíme si to, prisahám.“

„Jasné,“ zamrmlala, no vyšuchtala sa z postele.

Všetko prebehlo rovnako ako pri Carinom prvom boji, len s jedným jediným rozdielom – tentoraz sa na tajné sídlo Temného pána nepriemiestnila len s rodičmi, ale aj s Abeom, so svojím novým manželom. Napriek všetkej zlej nálade jej z toho v bruchu príjemne poletovali motýle. Pevnejšie zovrela jeho ruku. Cítila sa bezpečne.

„Vitaj v rodine Lestrangeovcov,“ podišli k nej Abeovi rodičia s prázdnymi výrazmi v tvári. Na svadbe sa spolu akosi nestihli pozhovárať, čo Care vôbec neprekážalo, keďže vôbec nemusela Abeovu rodinu.

„Tak trochu si aj naša vzdialená rodina,“ neisto sa usmiala Narcissa, ktorá sa držala s Luciusom za ruku.

„A čo vy dvaja, kedy chystáte svadbu?“ spýtala sa ich Cara.

Obaja sa začervenali a vymenili si pohľady. Narcissa otvorila ústa, akoby čosi chcela vyjachtať, no vtedy sa primiestnil Temný pán, a tak všetka vrava a šum v hale utíchli.

„Celkom na prekvapuje, že ste sa tu po bujarej oslave zišli v takom hojnom počte,“ povedal, no tváril sa rovnako sucho ako vždy. Niektorí smrťožrúti, ako napríklad Bella či Abe, sa nespokojne zahniezdili. „Dúfam, že ste plní energie na podanie maximálneho výkonu vo vojne – omnoho lepšieho výkonu ako naposledy, podotýkam.“ Oči sa mu zablýskali. „Dúfam, že dnes nebudeme musieť ustupovať ako minule. Dúfam, že dnes budete bojovať zo všetkých síl, akoby to malo byť to posledné, čo urobíte. Dúfam, že mi konečne poriadne preukážete svoju vernosť.“

Temný pán nekričal, jeho hlas bol rovnako pokojný a chladný ako vždy, no napriek tomu všetci vedeli, že je nahnevaný. Veľmi nahnevaný. Cara to usúdila jednak podľa toho, ako sa maznal s prútikom vo svojich rukách, pričom mu beleli hánky, jednak podľa nepríjemnej bolesti ľavého zápästia, ktoré bolo veľmi senzitívne a dokázalo smrťožrútom napovedať, ako sa ich pán cíti.

„Dnes nikto z vás neustúpi,“ pokračoval Temný pán rovnako tichým hlasom. „Nikto z vás neprejaví známku zbabelosti. Každý ukáže, že je verným a oddaným služobníkom Temného pána.“

Cara naňho pozrela. Nevedela, čo cíti pri pohľade na jeho bledú tvár plnú prázdnoty a nekonečnej nenávisti. Cítila, ako sa jej pery skrivujú do čudesnej grimasy odporu, avšak nestihla výraz v tvári zamaskovať, pretože červené oči Temného pána sa zvrtli priamo k nej, akoby presne vedel, čo sa práve odohráva v jej vnútri. Chcela zažmurkať a odvrátiť sa, no Temný pán ju priklincoval svojím pohľadom, takže naňho bezradne hľadela ako rybka chytená do siete.

Hlavou jej preletelo presne to, čo už mnohokrát predtým – že slúži niekomu, koho sa desí a kto sa jej hnusí, že robí niečo, čo nie je správne, a že je dcérou niekoho takého… V hlave mala obrovský guláš, celkom akoby do seba zliala všetky elixíry sveta a tá nechutná zmes sa stala obsahom jej mozgu. A zároveň sa jej zdalo, že jej mozog už viac nie je jej, zdalo sa jej, že Temný pán vidí až na dno jej malej duše, že vie presne, na čo myslí…

Po chrbte je prebehol mráz. Keď sa však červené oči napokon pozreli inam, strach a úzkosť, čo zvierali Carino srdce, zmizli. A taktiež sa vytratil pocit cudzieho vo vlastnej hlave. Opäť bola sama sebou.

„Keď použijem zaklínadlo Cave Inimicum,“ prízvukovala im Bella hádam už po stý raz, „okamžite sa všetci premiestnite, jasné?“

Následne sa opakoval podobný scenár ako minule – ibaže tentoraz sa Temný pán ani len neobťažoval s nimi odmiestniť, skrátka sa usadil vo svojom kresle a spokojne hľadel, ako sa jeho prívrženci vydávajú na smrť.

Cara sa premiestnila spolu s Abeom. Cítila sa úplne prázdne, keď sa ocitli pred budovou Ministerstva, zdvihli prútiky a zrazili z nôh prvých nepriateľov. Držali sa blízko pri sebe a útočili. Ruka s prútikom sa jej dvíhala úplne mechanicky, automaticky. Bola to skrátka jej povinnosť – uhýbať sa kliatbám a útočiť. Uhýbať sa a útočiť.

Tentoraz sa smrťožrúti dostali dnu rýchlejšie ako naposledy – a vbehli tam prakticky naraz, bojovo kričiac a vysielajúc kliatby všade navôkol. Keď sa Cara ocitla v átriu, ktoré vyzeralo byť od posledného boja úplne zrekonštruované, potkla sa o čosi mäkké a spadla, navyše zopár strmhlav bežiacich smrťožrútov ju odhodilo ešte o pár metrov ďalej, takže úplne stratila z dohľadu Abea. Vedela, že nemá význam pokúšať sa ho hľadať medzi stovkami rovnakých postáv, a tak vyskočila na stuhnuté nohy a odrazila červený lúč, ktorý ju takmer zasiahol. Pozrela smerom, odkiaľ prichádzal – srdce jej vynechalo dva údery – pár metrov od nej stál Gideon Prewett so zlosťou v očiach.

Cara šokovane zažmurkala a rozhodla sa, že naňho nebude útočiť, jednoducho odíde a nebude si ho všímať. V momente, keď sa rozhodla, že naozaj odíde, Gideon k nej opäť vyslal kliatbu.

„Furnunculus!“ zvolala Cara, ktorú Gideonovo správanie vytočilo. Mala sto chutí odhodiť masku a ukázať mu, kto vlastne je. Lenže… prestal by útočiť?

„Confundus!“ nedal sa Prewett.

„Mobilicorpus!“

„Everte Statum!“

„Locomotor Mortis!“

„Conjuctivitus!“

„Impedimenta!“

„Protego Totalum!“

„Stupefy!“

„Aguamenti!“

Care chvíľu trvalo, kým si uvedomila, že kúzlo na vyčarovanie vody nie je tak celkom nevinné – z Prewettovho prútika vyšľahol taký prudký a veľký vodopád, že by bol schopný zraziť z nôh aj tucet smrťožrútov naraz.

„Partis Temparus!“ skríkla Cara, a tak sa proti neľútostnému prúdu vody postavila neveľká, no účinná ohnivá stena, ktorá všetku vodu pohltila. Cara za stenou videla rozmazanú Gideonovu siluetu. Mávla prútikom, aby ukončila svoje kúzlo, a keď Prewett opätovne zdvihol ruku, aby zaútočil, po celom átriu sa rozozvučalo hlasné škrečanie, ktoré Care priam trhalo ušné bubienky. Snažila sa zistiť, ktorým smerom prichádza, no zdalo sa, že ide naozaj zovšadiaľ. Ničomu nerozumela, a keď ju odrazu Prewett nečakane zrazil z nôh, napadlo jej, že je to zrejme len nejaký úskok zo strany nepriateľa.

Pád jej vyrazil dych. Čakala, že ju čoskoro zasiahne zelený lúč a premýšľala, aké je to zomrieť pod rukou niekoho, koho považovala za svojho vzdialeného kamaráta, no Gideon neútočil. Stále mal zdvihnutý prútik a prebodával nenávistnými pohľadmi Caru, no nerobil nič – skrátka čakal, kedy sa smrťožrútka postaví, aby to bol vyrovnaný súboj.

Avšak škrekot stále neustával. Keď sa poobzerala okolo seba, zistila, že i väčšina smrťožrútov sa zmätene obzerá na všetky strany, no akonáhle uzrela zopár takých, čo sa dotkli Temného znamenia a vzápätí zmizli, spomenula si na Bellatrixine slová o zaklínadle Cave Inimicum. Dotkla sa Temného znamenia v nádeji, že sa premiestnia domov, keď sa však ocitla na balkóne nad átriom, bolo jej jasné, že účelom poplachu bola zmena bojovej lokality.

Dolu v átriu sa však stále odohrávalo množstvo súbojov. Z výšky to vyzeralo ako ohňostroj.

„Sem!“ schmatol ju ktosi za rameno a podľa dlhého blonďavého prameňa usúdila, že je to Narcissa.

Rozbehli sa po balkóne smerom k chodbe, ktorá bola zahataná kameňmi. Cara zvolala „Confringo!“ presne v tom momente, kedy Narcissa skríkla: „Expulso!“, takže kamene s obrovským rachotom vybuchli. Care sa v očiach usadil prach.

Vybehli na schody prv, ako akýsi nepriateľ zhora zvolal: „Glisseo!“ Narcissa sa síce na hladkej ploche, ktorá odrazu zo schodov ostala, pošmykla, no Cara ju automaticky zachytila.

„Nevieš, kam ideme?“ kričala Cara, keď utekali k akýmsi dverám.

„Myslím, že priamo za ministrom mágie,“ odvetila jej Narcissa.

„Myslela som, že sa dávno odmiestnil.“

„Pravdepodobne chce vidieť, ako dopadne boj.“

„Zbabelec.“ Rovnako ako Temný pán, dodala Cara v duchu.

Chodby, po ktorých bežali, boli viac-menej prázdne – pridávali sa k nim ďalší a ďalší smrťožrúti, občas z rohu vyskočil akýsi nepriateľ, avšak prevaha smrťožrútov ho ihneď skolila, a tak nerušene bežali ďalej, neotáčali sa. Cara už nevládala a mala chuť zastať, pozrieť sa, aký je stav, kde sú jej rodičia a Abe, no nohy a bolesť v Temnom znamení ju nútili bežať ďalej, nezastavovať, plniť si svoju špinavú úlohu.

Napredovali k veľkým dvojkrídlovým dverám, ktoré sa otvorili, keď k nim pribehol ktosi na začiatku bežiaceho davu. Caru však odrazu upútal plač po jej ľavej ruke. Prešiel jej mráz po chrbte. Snažila sa bežať ďalej, avšak úzkostlivé nariekanie a príšerný plač ju oberali o sily, a tak si ani neuvedomila, kedy odrazu zmenila smer behu a namiesto otvorených dverí vbehla do chodby po svojej ľavici. Dupot nôh smrťožrútov pomaly utíchol a plač sa naopak ozval ešte hlasnejšie. Začula dokonca smiech. A potom znova plač, výkrik, rev. Strašný výkrik bolesti, ktorý Care prenikal až do špiku kostí.

Zašla za mohutný stĺp a ocitla sa v maličkej kamennej miestnosti, kde nebolo absolútne nič okrem dvoch postáv – smrťožrút stál s vysoko zdvihnutou hlavou a mieril prútikom na muža, bezvládne ležiaceho na zemi.

„Crucio!“ zvolal smrťožrút. Care sa ten hlas zdal povedomý.

Muž na zemi sa začal zvíjať a kričať, prevracal sa vo vzduchu a metal nohami. Care sa zasekol dych v hrdle – bol to Ted Tonks.

„Takže ty si nám vytrhol Andromeda z rodiny, áno?!“ reval smrťožrút. „Ty si ju pošpinil svojou prašivou muklovskou krvou?! To máš za moju dcéru!“ A opäť ho zasiahol kliatbou.

Cara nepochybovala, že je to pán Black, Andromedin a Narcissin otec. Bola si istá, že Andromede by sa toto nepáčilo… určite by nebola hrdá na svojho otca… Naozaj bola toto otcovská láska? Sebecká láska, ktorá nútila ubližovať vlastnej dcére? Andromeda bola vlastnou dcérou pán Blacka, a predsa sa cítila vo svojej rodine tak vyhnane…

Nebolo to fér.

Cara vkročila do miestnosti a zvolala: „P-pán Black!“

Nevedela, čo tým chcela docieliť, a keď pán Black odtrhol oči od Tonksa pri svojich nohách a pozrel na ňu, mala chuť zdupkať. Preglgla a o krok ustúpila.

„Čo je?!“ zasipel.

„Vlastne… nič, ja len...“ jachtala Cara, preklínajúc samu seba za to, že sa do toho plietla; keď však pán Black opäť zdvihol prútik a vyslal na slabého Tonksa neodpustiteľnú kliatbu, Cara naňho namierila svoju prútik a zvolala: „Expelliarmus!“

Pán Black sa zatackal a prútik mu vyletel z rúk. Prudko otočil hlavu a skočil po Care tak dravo, až si myslela, že v momente padne na zem mŕtva. Vtedy jej zápästie však preťala ostrá bolesť, takmer taká, ako cítila pri Neporušiteľnej prísahe. Táto však bola ešte silnejšia, desivejšia a výstražnejšia.

„Ako sa opovažuješ?!“ zreval na ňu pán Black a uštedril jej riadne zaucho, ktoré bolo také silné, až jej z tváre na zem s buchotom dopadla maska. Pán Black opäť dvíhal ruku, no vtedy sa pár metrov za ním zvíril vzduch a priamo nad Tonksom sa zjavil Temný pán.

„Môj pane, môj pane,“ skočil k nemu pán Black. „Táto zradkyňa práve pomohla tomuto špinavému muklovi a...“

„Čuš a vypadni!“ zakriahol ho Temný pán a ani naňho nepozrel. Jeho oči sa sústredili len na Caru, ktorá zatínala zuby od bolesti, ktorá jej zlovestne pripomínala narušenie Neporušiteľnej prísahy. Čakala smrť.

Pán Black jej venoval posledný pohľad, potom sa poslušne odmiestnil. Cara kútikom oka videla, ako sa Tonks neisto dotkol akejsi skaly, ktorá zrejme slúžila ako prenášadlo, pretože v momente taktiež zmizol.

Ostala v maličkej miestnosti úplne sama s Temným pánom. Vedela, že sa previnila, pretože práve porušila jeden zo sľubov, ktorým sa zaviazala v Neporušiteľnej prísahe – pomohla nepriateľovi. Odrazu jej však bolo úplne jedno, čo jej spraví – nechcela k nemu patriť a chcela mu ukázať, že nie je na jeho strane.

Vysoko zdvihla hlavu a hľadela do jeho chladných očí, ktoré sa ju chystali potrestať. Vedela to. Cítila to.

„Vždy som vedel, že nie si verná, Cara,“ zašepkal. „Vždy som si na teba dával pozor. Čakal som, kedy príde ten moment, kedy ma zradíš. A aha – dnes prišiel.“ Pery sa mu skrivili do úškrnu. „Dobre vieš, že zradcov čaká smrť – taká už je starodávna čierna mágia. Avšak ty si stále nažive, pretože tvoja zrada nebola taká veľká, aby bola trestaná tým najhorším trestom – smrťou. Som si však istý, že raz ma zradíš tak veľmi, že zabiješ samu seba. Úprimne povedané, teším sa na ten moment.“

Care zovrelo hrdlo – takže ju nevyhodí zo svojich radov? Naďalej bude musieť byť smrťožrútkou, bojovať v nezmyselnej vojne, neznášať svoj život, živoriť ako Myrtla vo svete živých?

„Lord Voldemort však trestná každú vinu a každý prehrešok – malými trestami sa smeruje k tým veľkým, všakže, Cara?“ spýtal sa a bez toho, aby ju čokoľvek varovalo, ju odrazu zasiahla taká obrovská bolesť, až sa jej zdalo, že každú ďalšiu sekundu už nevydrží. Bolesť ju pohlcovala celú do špikov kostí, prenikala celou jej bytosťou, pálila, mrazila, bodala, rezala, trhala. Nevedela, kde má hlavu a kde nohy, nevedela, či ešte vôbec žije, nevedela, čo sa to s ňou deje.

Potom kŕč bolesti náhle ustal a ona bolestivo dopadla na zem. Prerývane dýchala. Bolelo ju hrdlo z toho, ako veľmi kričala. Celé jej telo sa triaslo a bolo citlivé, akoby práve bolo vyšlo z rozpálenej pece. Končatiny mala slabé. Prečo ju radšej rovno nezabil?

„Bolelo to, Cara, však? Ale za chyby sa pyká.“ Hlas prichádzal akoby z veľkej diaľky. „Ale vidíš – lord Voldemort je veľmi milosrdný – uštedril ťa od toho najhoršieho trestu, akým je smrť.“

Cara sa celá triasla, no napriek tomu sa začala zberať na nohy. Avšak akonáhle stála, opäť ju zasiahol Cruciatus. Vedela, že dlhšie nevydrží. Každá jedna sekunda bola príšerným utrpením, tak strašným, že jediné, čo chcela, bola smrť. Priala si, aby ju tá bolesť zabila, aby zomrela, aby to už necítila. Kričala, revala, plakala, no bolesť bola taká všepohlcujúca a taká príšerná, že ju oberala i o silu kričať.

Keď dopadla na zemi, cítila, že po tvári jej stekajú slzy. Telom jej prebehla silná triaška. Z hrdla sa jej drali žalostné vzlyky.

„Videl som tvoju myseľ, Cara.“ Slová Temného pána sa akoby opakovali, ozývali. „Je taká smiešne detinská a taká slabá. Nie si mojou služobníčkou, Cara. Nie si absolútne ničím.“

Cítila, ako jej podložil nohu pod brucho a prekopol ju na chrbát. Ako cez hmlu videla žiarivé červené oči.

„Toto nie je celý trest, Cara, neteš sa,“ sipel. „Budeš trpieť omnoho viac. Crucio!“

Cara netušila, koľkokrát sa ten nekonečný kolobeh opakoval – príšerný muky a následný oslobodzujúci dopad na zem – no zdalo sa jej, že prestáva rozmýšľať, stráca vlastnú myseľ, vlastné telo, stráca kontrolu sama nad sebou, umiera, no nie fyzicky, ale psychicky. Azda celý svet bol stvorený z bolesti, z tak silnej bolesti, ktorá sa nedala vydržať a vyžierala človeka väčšmi ako čokoľvek iné. Nútila ho úprimne si priať zomrieť, nemyslieť, nebyť.

Keď už Cara nedokázala rozoznať, či leží na zemi alebo sa zvíja v mukoch, počula hlas, iný, príjemnejší hlas, možno to bola jej záchrana, spása, nádej, no možno to bol anjel, ktorý ju šiel previesť na druhý svet...