pondelok 17. augusta 2015

Denník smrťožrútky (16. kapitola)


http://picphotos.net/
Jún ubehol pomalšie, ako Cara očakávala. Možno to bolo spôsobené tým, že na hodinách sa už takmer vôbec neučili (s výnimkou transfigurácie, na ktorej ich profesorka McGonagallová chcela pripraviť už na MLOK-y) a vo všeobecnosti nemali dôvod na paniku a stres. Mali si skrátka užívať predĺžené prázdniny.

Cara s Abeom sa nikdy nerozprávali o tom, či spolu chodia alebo nie, oni spolu jednoducho chodili, a nepotrebovali to završovať nejakými špeciálnymi slovami. Prišlo to náhle, zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, no Cara bola spokojná. Bolo zvláštne, ako jej radosť z nového vzťahu pomohla zabudnúť na staré rany a hnev, ktorý pociťovala voči Narcisse a Luciusovi. Každopádne, akosi sa jej už nechcelo na nich hnevať – vlastne im mohla ďakovať za to, že práve pre rozchod s Luciusom sa dala dokopy s Abeom – a tak boli proste opäť kamaráti.

Jediné, čo narúšalo príjemnú idylku leta stráveného v Rokforte, boli stretnutia s Temným pánom v Rokville. Po VČÚ ich zorganizoval dve, no Care to bohate stačilo – nemohla sa ubrániť tomu príšerne čudesnému a zlému pocitu, čo sa jej vždy v jeho prítomnosti zmocňoval. Nedokázala byť taká oddaná ako Abe – to bola jedna veľká vec, ktorá medzi nimi vytvárala priepasť – a stále pochybovala o tom, či spravila správne, keď sa k nemu pridala.

„Aké to je?“ spytovala sa jej raz v noci Andromeda, boli to dva dni pred odchodom domov.

„Čo?“

„Slúžiť Temnému pánovi.“

Cara na ňu zamračene pozrela. „Načo ti to je?“

„Neboj sa, nejdem donášať,“ kyslo sa usmiala. „Nepýtam sa ťa na žiadne informácie – nezaujíma ma to. Pýtam sa len, aké to je byť niekoho služobníčkou.“

„Vzhľadom na to, že ešte nemám sedemnásť, a teda nemusím bojovať, nijaké,“ odvrkla Cara, nespomenúc večne páliace a bolestivo pulzujúce Temné znamenie.

„Ja len že nevyzeráš tak nadšene ako ostatní,“ pokračovala Andromeda. „Myslím, keď sa o tom pri stole zhovárajú.“

„Možno som dúfala, že Temný pán bude fešák,“ mykla Cara plecom. „Ale keby si ho videla... brrr.“

Posledný večer pred odchodom domov sa Cara rozhodla pre radikálny krok – navštíviť ducha Myrtly Warrenovej. Vôbec sa jej tam nechcelo a vo všeobecnosti z princípu Myrtlu veľmi nemusela, no pomyslela si, že to dievča by si to možno zaslúžilo.

„Kamže sa zberáš?“ zastavil ju Abe na polceste k toaletám na druhom poschodí, takže miesto odpovede ho chytila za ruku a odviedla k Rokfortskému jazeru, a za Myrtlou sa vybrala v čase, kedy nehrozilo, že by niekoho stretla alebo by ju niekto vyrušil – o polnoci.

Nepoužívané záchody boli rovnako temné a tmavé ako vždy, a rovnako ako predtým, aj teraz sa Myrtla zjavila len na Carino zavolanie.

„Už ti viac nemám čo povedať ani ukázať,“ privítala ju Myrtla.

„Ja som neprišla za tebou preto, aby si mi niečo hovorila či ukazovala. Jednoducho... som ťa chcela vidieť.“

Bol to čudný pocit hľadieť na dievča, ktoré bolo od Cary takmer o dva roky mladšie, s vedomím, že to dievča ju nosilo pod srdcom, dalo jej život, bolo jej matkou. Bolo to naozaj zvláštne. Rodičov si človek nevyberá. Kto je vlastne matka? Žena, ktorá dá dieťaťu život, alebo žena, ktorá mu dá aj budúcnosť? Matka by mala byť oboje... Čo ak by ňou Myrtla bola, ak by bola dostala príležitosť? Ak by nebola zomrela?

„Je to strašné, však?“ spýtala sa šepotom Myrtla.

„Čo?“ Care znel jej vlastný stiahnutý hlas cudzo.

„Všetko. Že sa v čarodejníckom svete dejú veci, aké sa dejú. Veci, ktoré sú v muklovskom svete neuveriteľné, neprípustné...“

„Zrejme tým sa od muklov tak veľmi líšime,“ chladne poznamenala Cara.

„Si rovnaká ako on,“ povedala Myrtla so slzami v očiach a usadila sa na umývadle, len kúsok od Cary.

„Nie som taká výnimočná ako on,“ pokrútila Cara hlavou.

„Áno. Zrejme si ešte výnimočnejšia. Lepšia.“

„Čo?!“

„Nemáš také prázdne oči ako on. Myslím, že si omnoho lepší človek, Cara.“

„Prosím?“ vyprskla. „Ako sa opovažuješ urážať môjho... môjho...?!“

Myrtla neodpovedala, len si položil priehľadnú hlavu na priehľadné kolená a začala sa pohojdávať sem a tam.

Na to, že bol neskorý jún, noc bola pomerne chladná, a tak si Cara vzala na svoj nočný výlet modrú mikinu. Ako však postávala na nefungujúcich dievčenských toaletách a vlasy jej strapatil jemný teplý vánok, chcela svojej pokožke dopriať sladký pocit zvíreného vzduchu, ktorý voňal po spiacej prírode. Prehodila si teda mikinu cez ruku a podišla bližšie k oknu, naplno vdýchnuc čerstvý vzduch.

Nevedela, ako dlho tam postávala, no odrazu si spomenula, kvôli komu sem prišla, a tak sa otočila, pretože sa jej zdalo, že Myrtla už zmizla. Bola však stále tam, nohy mala spustené z okraja umývadla a vyvaľovala oči na Caru, konkrétne na jej zápästie.

„Ideš to požalovať Dumbledorovi?“ spýtala sa jej Cara ľahostajne.

„Načo? Predpokladám, že on to už dávno vie.“

„Netrep.“

„Poznám ho dlhšie ako ty, Cara.“

„Povedal predsa, že nás bude chrániť rovnako ako decká členov Fénixovho rádu,“ mávla rukou Cara. „Je príliš naivný na to, aby veril, že i študenti môžu byť sm...“ Včas sa zarazila.

„Dumbledore je všetko, len nie naivný!“ zamračila sa Myrtla. „Neviem, kde sa to v ňom berie, ale vie všetko.“

Cara nad tým chvíľu premýšľala a snažila sa zistiť, prečo ich potom neudal alebo nevyhodil zo školy. Má tu smrťožrútov, ale chce ich chrániť rovnako ako ostatných?

Bol to fakt čudný človek.

„Nevieš, čo je s Tomom Riddlom?“ spýtala sa Cara a rozhodla sa, že nad Dumbledorom porozmýšľa sama. „Či je živý alebo...?“

Myrtline oči sa opäť naplnili slzami. „Neviem!“

„Ale, každopádne...“ Cara na ňu ukradomky pozrela. „Ty si... ty si mŕtva. A napriek tomu si tu. Takže ak je i on mŕtvy...“

Myrtla sa najprv žalostivo rozplakala, a keď sa upokojila, poťahujúc nosom rozmaznaným tónom hlasu povedala: „Áno, Myrtla je mŕtva! A každý jej to veľmi rád pripomína!“

„Ja sa len pýtam, či...“

„Ale ja ti neviem odpovedať! Nie každý čarodejník sa po smrti stane duchom.“

„Ale ako to vlastne je? Prečo si stále tu? Prečo?!“ Cara to zúfalo chcela vedieť.

„Pretože som si to vybrala!“ zvolala Myrtla, až sa jej tenký hlas odrazil v niekoľkonásobnej ozvene od prázdnych stien. „Tak veľmi som sa bála smrti, že som si radšej vybrala život prízraku vo svete živých, do ktorého v skutočnosti vôbec nepatrím!“

„To ale znamená... znamená to, že čarodejník vlastne nikdy neumrie... Ak umrie a v podstate stále žije...“

„Toto nazývaš životom, Cara? Toto nie je život. Je to blúdenie, hľadanie niečoho, za čím sa naháňajú živí, no na rozdiel od nich, my mŕtvi to dosiahnuť nemôžeme. Kráčame medzi davmi živých ľudí, sledujeme, ako sa radujú, ako plačú, skrátka ako žijú, zatiaľ čo my len trúchlime, zavadziame. Prežívame zo dňa na deň vo vedomí, že to takto bude navždy, že už nikdy sa nestretneme so smrťou, nikdy si s ňou nepodáme ruky ako s priateľkou... Budeme navždy blúdiť po svete, do ktorého nepatríme. Toto nie je život.“

Cara sa snažila predstaviť si, aké to asi je, navždy žiť život v tele, ktoré ani nie je hmotné.

„Prečo si si to potom vybrala?“ nerozumela.

„Už som ti povedala – tak veľmi som sa bála smrti, že som si zvolila tento život v ničote.“

„Určite je to lepšie ako smrť,“ uvažovala Cara a striasla sa pri pomyslení na to, že by mala zomrieť.

„Lenže smrť je súčasťou života,“ krútila beznádejne Myrtla hlavou. „Kto sa narodí, musí aj zomrieť, taký je jednoducho kolobeh života. Duša by nemala uviaznuť vo svete živých, do ktorého nepatrí. Keby som mohla zmeniť svoje rozhodnutie, hneď ho zmením.“

„Takže teraz... už nemáš žiadnu šancu? Už tu budeš navždy?“ Predstava nesmrteľnosti sa Care páčila, no zároveň ju desila – musel to byť nudný život, ak sa to teda dalo nazvať životom.

„Čo ja viem. Budem tu asi navždy živoriť, uväznená kdesi medzi životom a smrťou,“ Myrtla potiahla nosom. „Vieš, Cara, život je krásny a smrť tiež, ale... to niečo medzi tým, to je naozaj strašné.“

Potom už len postávali, posedávali, mlčali, hľadeli von oknom, a keď si Cara uvedomila, že na ňu dolieha únava a zajtra ráno musí skoro vstávať, pretože odchádza Rokfortský expres, odlepila sa od steny, o ktorú sa opierala a rozhodla sa, že sa poberie.

„Myrtla,“ oslovila dievčinu, ktorá bola myšlienkami kdesi úplne inde. „Odchádzam.“

Myrtla zažmurkala. „A uvidíme sa ešte?“

„Neboj sa, budem ťa chodiť otravovať ešte dva roky,“ uškrnula sa Cara.

Myrtle však do smiechu nebolo. Care napadlo, že to dievča sa asi narodilo ako negatívna pesimistická bomba.

„Dva roky sú v tomto živorení ozaj len smietkou,“ povedala Myrtla napokon.

„Dobre, tak ťa budem chodiť otravovať aj po odchode z Rokfortu... ak ma sem teda Dumbledore pustí.“

Keď kráčala dlhou tmavou chodbou, na ktorej spali dokonca i obrazy na stenách, a chcela zabočiť na schodisko vedúce dolu do slizolinskej klubovne, zaujala ju vysoká postava so špicatým klobúkom na hlave, postávajúca pri okne tiahnucom sa od zeme po strop.

„Profesor Dumbledore?“ zvolala, ani nie preto, že ho mala chuť osloviť, ale skrátka preto, že ju to veľmi prekvapilo. Čo tu, pri Merlinových spodkoch, v tuhej noc robí riaditeľ Rokfortu?!

Dumbledore sa otočil, celkom akoby čakal, kedy ho Cara osloví. Na perách mu panoval jeho tradičný úsmev. Prsty na rukách mal prepletené.

„Čo tu robíte?“ vyletelo Care z úst, pričom nedbala na to, že je to absolútne nezdvorilé pýtať sa niečo takéto riaditeľa, keďže to mal byť on, kto mal právo vedieť, prečo sa jeho študentka potuluje po nočnom hrade.

„Prechádzať sa po nočnom Rokforte má svoje čaro,“ usmial sa Dumbledore.

Cara si uvedomila, že cez deň ho na chodbách ešte nikdy nestretla. Čakala, že sa jej spýta, prečo sa tu potuluje ona, no miesto toho povedal:

„Čo keby si si so mnou dala šálku horúcej čokolády, Cara?“

Cara šokovane zažmurkala. „P-prosím?“

„Horúca čokoláda. Vždy mi pomôže zaspať, keď po nociach bdiem.“

Cara odrazu chcela vedieť, čo Dumbledora trápi, keď po nociach nemôže spať. Bol to ozaj zvláštny muž.

Napokon teda prikývla. Za svoj život zažila už mnoho prekvapení a nečakaných príhod, no to, že úhlavný nepriateľ čarodejníka, ktorému zložila Neporušiteľnú prísahu a mala mu do konca svojho života slúžiť, jej nastaví plece, o ktoré sa ona následne zakvačí... to by ju ozaj nikdy nebolo napadlo. Celé jej to pripadalo ako sen, z ktorého sa čoskoro prebudí. I chodby sa mihali rýchlo, schodisko sa pohybovalo nehlučne, dvere od Dumbledorovej pracovne sa otvorili samy od seba... Cara bola presvedčená, že to bol sen. Napriek tomu si však s úľavou vydýchla, že si po odchode z toaliet opäť obliekla mikinu, a teda zahalila ohavné Temné znamenie.

Usadila sa na rovnaké kresielko, na aké si sadla minule a na ktorom sedela a vyplakávala i Myrtla. Dumbledore pred ňu položil veľkú šálku s pohyblivým obrázkom zimného Rokfortu a z čajníka do nej nalial tmavohnedú, hustú, nesmierne lahodne voňajúcu tekutinu.

Dumbledore začal potichu chlípať zo svojej šálky, a tak si odpila i Cara – musela uznať, že čokoláda bola výborná. Nechutila však ako obyčajná čokoláda, zdalo sa jej, že tam cíti prímes karamelu, jahôd, mäty, sušienok a arašidov. Spolu to vytváralo úžasne sladkú zmes, ktorá Caru slastne pálila na jazyku i v hrdle.

„Čo ťa trápi, Cara?“ ozval sa znenazdajky Dumbledore, čím vyrušil Caru z úvah nad tou fantastickou čokoládou, a tak jej zabehlo a rozkašlala sa.

„Nič ma netrápi,“ odvetila, keď sa upokojila.

„Slečna vo vašom veku sa nepotuluje po hrade len tak bez dôvodu,“ usmial sa a položil svoju šálku na stôl.

„Bola som pozrieť Myrtlu,“ pokrčila Cara plecami. Pred Dumbledorom akoby nedokázala mať tajnosti.

Prikývol. „Takže neustále zisťuješ, či bol tvoj otec hrdina.“

To bolo po prvýkrát, čo o Tomovi Riddlovi hovoril ako o jej otcovi. Znelo to tak jednoducho, a napriek tomu sa pri tých slovách mykla.

„Ako je možné, že niektorí ľudia po smrti ostávajú? Napríklad Myrtla... ako to je možné?“

„Na to ti, žiaľ, nedokážem odpovedať, Cara,“ povzdychol si Dumbledore. „Smrť je jedna zo záhad, ktoré pre nás živých ostanú navždy záhadou. Muklovia či čarodejníci, všetci sú si podobní tým, ako veľmi sa boja smrti a naháňajú sa za večným životom... Muklovia však majú oproti čarodejníkom výhodu – či sa už boja, alebo nie, čaká ich len a len smrť, avšak čarodejníci... tí si môžu vybrať ešte jednu možnosť – ostať vo svete ako prízrak, odraz, ktorý nie je živý a ani mŕtvy.

Väčšina z čarodejníkov, ktorí si vybrali túto zúfalú možnosť, svoje rozhodnutie neskôr oľutovala. Vieš, Cara, život raz každého vyčerpá a dokonca aj tí, čo sa smrti boja, ju raz privítajú ako seberovnú, aby sa dostali kamsi ďalej.“

„Kam?“ spýtala sa Cara bez dychu.

„To neviem,“ usmial sa ospravedlňujúco. „Smrť je tajomná práve preto, že živých sa bytostne nedotýka.“

„A pre ľudí, ktorí sa rozhodli aj po smrti pre... život alebo ako to nazvať,“ zamračila sa Cara a pozrela naňho, „už... nie je šanca? Nemôžu zomrieť?“

„To je jedna obrovská nevýhoda tejto voľby – navždy budú živoriť vo svete živých.“

Cara si uvedomila, že použil pre tento čudesný život ducha rovnaký výraz ako Myrtla – živorenie.

„A môj otec,“ ozvala sa. Keď Dumbledore volá Riddla jej otcom, tak nastal čas, aby to začala robiť i ona sama. „Nie je možné, že by... veď viete... ak aj nežije... čo ak tu ešte stále ostal ako duch?“ Nedokázala potlačiť nádej vo svojom hlase.

„Tom Riddle bol odjakživa niekto, kto sa bál smrti – a jeho cieľom bolo pokoriť ju, zvíťaziť nad ňou, stať sa nesmrteľným.“

„Takže... je možné, že by...?“

„Tom Riddle bol výnimočný čarodejník,“ povedal riaditeľ vážne. „Vždy sa snažil vyniknúť medzi ostatnými, dokázať, že je niečo viac. Môžem ťa ubezpečiť, Cara, že Tom je stále nažive.“

„Ako... ako to viete?“

„Skrátka to viem.“

„Ale... vraveli ste, že sa vždy snažil dokázať niečo viac. Čo ste tým mysleli?“ Bolo príšerne dôležité, aby jej odpovedal, pretože sa jej zdalo, že už len to ju delí od toho, aby úplne spoznala svojho otca.

„Zabezpečil si nesmrteľnosť strašným spôsobom,“ odvetil potichu a dopil obsah svojej šálky do dna. „Myslím, že je čas na spánok, Cara.“

„Č-čože? Nie!“ zvolala tak nahlas, že obrazy bývalých riaditeľov na stenách sa s hromžením zobudili. „Keď ste začali, dokončite!“

„Cara, nechcem ti brať sladkú nevedomosť a tvoje idealistické fantázie, ktoré ťa držia pri chuti žiť. Ak to spravím, budem si to do smrti vyčítať.“

Cara sa postavila. „Budete si do smrti vyčítať akurát tak to, že ste mi klamali!“ zasipela.

Dumbledore ostával pokojný. Obzeral si Carinu tvár, akoby mu čosi pripomínala.

„Je čas ísť, Cara,“ povedal napokon. „Dobrú noc.“

„Neodídem, kým mi nepoviete všetko, čo viete.“ Casa sa opäť posadila a ruky si tvrdohlavo preložila na hrudi. „Je mi jedno, čo mi chcete povedať – neznášam lži.“

„Možno máš pravdu,“ povedal odrazu na jej prekvapenie. Odtrhol od nej oči a načiahol ruku k mysľomise, ktorú si tam Cara až teraz všimla. Myslela si, že jej ide ukázať svoje spomienky, no on len prešiel prstom po jej pokojnej hladine, načrel do nej a rozvíril ju.

„Pravda bolí viac ako lož,“ hovoril. „No žiť život v nevedomosti túto bolesť ešte zväčší...“

Ešte chvíľu sa maznal so striebristou hladinou mysľomisy, a potom pozrel na Caru.

„Keď sa ma pani Backwoodová spýtala, či si ťa smie vziať a vychovávať ťa ako svoju, sprvu som naozaj váhal. Napokon som sa rozhodol, že ťa teda zverím do jej opatery, ale dal som si podmienku – nebudem jej musieť povedať, kto sú tvoji rodičia. Bál som sa, že keby to vedeli, po pár rokoch by ťa odvrhli...“

Dumbledore sa odmlčal. Care to prišlo čudné – sama bola sprvu zo svojich rodičov sklamaná, no až také zlé to predsa nebolo... Nič ju však väčšmi neprekvapilo ako to, keď na ňu Dumbledore opäť pozrel, no tentoraz so slzami v očiach.

„Nedokázal som ti povedať celú pravdu, Cara,“ povedal potichu. „Videl som, aká si nadšená zo svojho otca, ako si ho idealizuješ a predstavuješ ako hrdinu, dokonalého hrdinu... Mal som ti tie predstavy skaziť? Mal som ti povedať príšernú pravdu?

Nie. Radšej som sa dopustil chyby, akú už my, starí milujúci blázni, robíme – rozhodol som sa držať ťa v sladkej nevedomosti, pričom som každú noc zaspával s výčitkami svedomia a každé ráno sa budil s otázkou, kedy sa od niekoho iného dozvieš pravdu.“

Na moment opäť pozrel na mysľomisu, no potom svoj pohľad zavŕtal do Cary, ktorej sa zdalo, že jej hľadí na dno duše.

„Mladý Tom Riddle... bol veľmi talentovaný. A síce pôsobil skromne, bol si toho veľmi dobre vedomý. Všetci profesori ho zbožňovali a pokladali za zázrak školy – okrem mňa. Vždy som tušil, že v Tomovi je niečo temné, démonické. Avšak trvalo mi veľmi dlho, kým som si priznal, že to je naozaj pravda.

Tom nemal žiadne predispozície na to, aby miloval, keďže sám nebol milovaný – nebol splodený z lásky, otec ho odvrhol a matka zomrela hneď po pôrode. Prežil život v muklovskom sirotinci. Tom nepoznal lásku. Nepoznal materinskú lásku, nemal dokonca ani len priateľov – mal len tých, ktorí sa rozhodli ho uznávať a nasledovať.

Počas jeho študentských časov som tušil, že v ňom je veľký kus zla. Ale že až taký veľký...“

„Pokračujte,“ nabádala ho Cara, ktorá ani nedýchala.

„Dúfal som, že sa len mýlim, že moje domnienky budú aspoň raz nesprávne... Žiaľ, neboli. Nemohol som však tušiť, že z tohto mladého talentovaného študenta sa o pár rokov stane čarodejník, ktorého sa bude báť celý svet.“

Cara pohľadom preskakovala z jedného jeho oka na druhé. Dumbledore akoby to nedokázal zniesť, a tak jednoducho zavrel oči.

„Vravíte... snažíte sa mi povedať, že...“

„Tom Riddle je lord Voldemort,“ prikývol Dumbledore, no stále neotvoril oči.

Prázdnota. To je to jediné, čo Cara cítila. Dokázala myslieť iba na to, že ten chlapec z Myrtliných spomienok – Tom – sa absolútne nijako nepodobná na desivého muža s haďou tvárou, ktorý jej na zápästie vryl Temné znamenie, ktorým sa mu navždy zaviazala...
Zároveň to však dávalo logiku. Mladý Tom Riddle neznášal muklov a humusákov, posmieval sa im, ubližoval im... Tak sa predsa zachoval i k Myrtle. Samotná Myrtla povedala, že sú ti tak veľmi podobní... A Dumbledore? Prečo tak veľmi zatĺkal? Prečo sa ošíval, keď jej mal povedať pravdu?

Skryla si tvár do dlaní, pretože na ňu doľahlo zúfalstvo. A prázdnota, ktorá ju ubíjala. A zároveň nepochopenie.

„Nedokázal som ti to povedať skôr, Cara,“ začula Dumbledorov hlas. „Ako starý milujúci hlupák som dovolil, aby si si Toma vo svojej mysli zidealizovala predtým, než sa dozvieš tú krutú pravdu. Nechcel som ti brať radosť, nádej, ktorú v živote máš. Mrzí ma to. Veľmi ma to mrzí. Milujúci ľudia však často robia chyby.“

Cara neodpovedala. Nechcela sa pozrieť na starého muža pred sebou.

„Vieš, možno ste si v mnohom podobní,“ pokračoval, „ale na rozdiel od neho... si človek, Cara. Tom Riddle, alebo teda lord Voldemort, ako sa sám pomenoval, je len schránka, telo, v ktorom žije čosi, čo sa dá len veľmi nepriamo nazvať človekom.“

O tom Cara nebola presvedčená – bola predsa takmer stále mrzutá, na každého vrčala, neznášala muklov – no to ju tak veľmi netrápilo. Čo ju trápilo väčšmi, boli jej pocity po oznámení tejto informácie... Každý iný smrťožrút by položil život za to, aby sa o sebe dozvedel to, čo ona... Každý iný smrťožrút by cítil pýchu a hrdosť, cítil by sa privilegovaný... Každý iný smrťožrút, napríklad Abe, by sa navždy odvrátil od tohto nedokonalého sveta plného muklov a nečistokrvných, a nasledoval by svojho pána i na koniec sveta...

Ale ona? Ona tu sedela ako kôpka nešťastia s tvárou skrytou v dlaniach, so zrýchleným dychom a prirýchlo bijúcim srdcom, ktoré jej do tela vysielalo signály strachu... Prečo sa cítila takto? Prečo ju tak veľmi štípalo Temné znamenie? Prečo mala chuť plakať, no zdalo sa jej, že na to nemá dosť síl?

„Cara,“ oslovil ju Dumbledore láskavo.

Zdvihla k nemu oči, ktoré jej odrazu pripadali ťažké a opuchnuté.

„Myrtla vravela...“ začula šepkať svoj hlas. „Vravela, že Tom Riddle nebol dobrý človek. Vraj mal prázdne oči.“ Sama netušila, o čom to rozpráva.

„Jeho cieľom bolo vždy spraviť zo seba niečo viac ako len človeka, a nakoniec zo seba spravil omnoho omnoho menej.“

Ako pravá smrťožrútka by sa mala teraz postaviť a prekliať tohto opovážlivého čarodejníka, že rozpráva tak škaredo o jej pánovi – ona však jednak nevládala, a jednak mu nechcela odporovať.

Nikdy nebola dobrou smrťožrútkou... Nikdy svojho pána neobdivovala... Nikdy mu nebola oddaná.

A po tomto? Ako sa má naňho ešte niekedy pozrieť po tom všetkom? Dokáže to vôbec?

Ako mohli tie žiarivé červené oči kedysi patriť tomu peknému čiernovlasému chlapcovi? Ako sa mohol tak veľmi zmeniť? Ako sa mohol stať jej pánom niekto, koho sa bez dôvodu vo svojej duši bála a s koho úhlavným nepriateľom sa stýkala? Ako mohol byť život taký paradoxný?

„Mení sa... mení sa tým niečo?“ pozrela na Dumbledora.

„Iba tvoj postoj a tvoje predstavy,“ odvetil jej potichu. „Život ostáva rovnaký – a lord Voldemort taktiež.“

Predstavovala si, ako po skončení školy bude bojovať po boku svojho pána a otca v jednom proti mužovi, ktorý teraz sedel oproti nej, súcitne na ňu hľadel a ktorého si vážila omnoho viac ako čarodejníka, ktorému prisahala vernosť. Vedela, že celý svet sa zbláznil a postavil na hlavu.

2 komentáre:

  1. Taak, na začiatok poviem, že sa mi páči, aké je to zrazu medzi Carou a Abeom prirodzené O:) Oceňujem takéto "bežné" začiatky vzťahu, resp. tie prejavy zaľúbenosti :D

    To, ako mi Cara bola sprvu nesympatická a nemala som ju rada, sa ti prostredníctvom ďalších kapitol podarilo premeniť na spomienky O:) Dosť som si ju obľúbila, čo už určite vieš :D A v neposlednom rade sa mi na nej páči ten odpor voči Voldymu!!!

    Rozhovor s Andromedou ma rozosmial, najmä to, že Cara očakávala, že Temný pán bude fešák :D :D :D

    A rozhovor s Myrtlooou, yes O:) Dokonca aj tú Umrnčanú začínam mať rada vďaka tebe :D V HP mi vždy príšerne liezla na nervy O:) Ale tu Care povedala, že je lepší človek ako jej otec ♥ Bola tam aj vtipná časť, keď si priehľadnú hlavu položila na priehľadné kolená a keď si ju opísala ako negatívnu pesimistickú bombu :D :D A zas aj brutálne vážna, keď opisovala "život" ducha, tým si mi zas vohnala slzy do očí! A dvakrát som mala zimomriavky, po prvýkrát pri vete: „Vieš, Cara, život je krásny a smrť tiež, ale... to niečo medzi tým, to je naozaj strašné.“

    Opäť prišiel Dumbynko ♥ ♥ ♥ Cara bola smiešna, keď po ňom začala kričať, aby jej to povedal, keď už začal, a ten jeho pokoj... Je fascinujúce, že nech by sa ako on správal hocikto, neuveriteľne by ma to rozčuľovalo, ale na ňom to totálne milujem O:) ♥

    Akože, ale fakt som bola v totálnom fatálnom napätí, či jej to teda prezradí, alebo nie, a nakoniec sa tak naozaj stalo!!! :-o Chúďa Carinka :( Vážne je mi jej ľúto a celé to jej sklamanie, najmä preto, že si ho predtým tak neuveriteľne a až trošku smiešne zidealizovala... :( :(

    No, a druhá veta, ktorá mi privodila zimomriavky: „Jeho cieľom bolo vždy spraviť zo seba niečo viac ako len človeka, a nakoniec zo seba spravil omnoho omnoho menej.“

    :( :( :(

    SKVELÁ kapitola! Ak mieniš o nej tvrdiť, že je trápna, tak mi tu okamžite vymenuj dôvody! Lebo inak ma furt urážaš tým, ako to o svojej tvorbe tvrdíš!!! x-(

    :* :* :*

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ooooooooch, takýto dlhý komentisko si azda ani nezaslúžim!!! :D :*

    Myrtlu aj ja z kníh neznášam, ale tak čo pre príbeh nespravím :D:D:D A som rada, že si začala mať Caru (a i Myrtličku :D) rada!

    Ja mať pri sebe človeka ako Dumby, tak sa asi zbláznim :D:D Ale presne, keďže ide o neho, je mu odpustené všetko ♥

    Dikušik! :D O:)

    OdpovedaťOdstrániť