Na sklonku storočia

„Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní –

myslím, že sme stratení.“

- E. M. Remarque; Na západe nič nové

***

Vyskočila z postele práve vo chvíli, keď sa k nej zvonku doniesla ozvena ohlušujúceho zvuku, odrazená od desiatok zrúcaných budov i od samotného Ústredia. Ľahostajným krokom prešla cez svoju izbu až do obývačky, kde vyzeralo všetko tak harmonicky a pokojne, že na prvý pohľad to vyvolávalo dojem zachovalej renesančnej pamiatky.

„Kam sa poberáš, Nora?“ spýtala sa stará pani sediaca v kresle a upierala na dievčinu kalný pohľad, za ktorým sa však stále skrývali stopy života.

„Predsa do vojny, babka,“ odvetila jej Nora ako už každé predošlé ráno a chladne ju pobozkala na temeno hlavy. S jej Alzheimerovou chorobou mala strpenie.

„Dávaj si pozor,“ začula Nora zozadu. Pery sa jej skrivili do kyslého úškrnku.

„Isteže.“

Vyšla von na tichú ulicu a plným dúškom do pľúc nabrala vzduch nabitý statickou energiou, ktorý predurčoval ďalšiu z umelo vzniknutých búrok. Cítila v ňom však i čosi iné, – to, čo ju sprevádzalo celú dnešnú noc – tú predzvesť toho, že práve nadišiel deň D, kedy sa konečne všetko skončí.

Pridala do kroku, aby sa čo najrýchlejšie dostala k Ústrediu. Hrnul sa k nemu už dlhý zástup ľudí. Vyvrátila oči stĺpkom a chytila ju panika, že emulziu nedostane včas. Čím viac času ubiehalo, tým viac cítila potrebu tej horúcej látky. Nikto z tých, ktorým bola pravidelne podávaná, netušil, že na tej látke, čo im v prvom rade mala oslabiť ľudské vnemy a emócie, ako sú bolesť, strach či neistota, a namiesto nich im mala pridať na sile, sa už po pár rokoch stanú úplne závislí. Neschopní premýšľať a konať bez toho, aby ju mali v sebe.

Nora sa postavila až na samý koniec radu a chvíľu pozorovala prvú časť armády, ktorá na ich fronte bojovala celú noc a teraz sa vracala oddýchnuť si. To bol každodenný stereotyp – jedni bojovali v noci až do úsvitu, kým účinky emulzie nevyprchali, a druhí nastúpili hneď po nich a ostali na fronte až do západu slnka, dokedy im stačila dávka. A toto sa opakovalo deň čo deň, týždeň čo týždeň, rok čo rok, počnúc drezúrou v útlom detskom veku a končiac ranou smrťou. Emulzia nebola dokonalá – okrem iného bola jej vedľajším účinkom náhla smrť.

Rad čakajúcich na dnešnú dávku emulzie sa krátil a Nore sa rozbúchalo srdce od vzrušenia. Nemohla sa dočkať, kedy ho už konečne uvidí. Jeho, vďaka ktorému malo vždy zmysel stráviť deň na bojisku, už len pre ten fakt, že na druhý deň ho opäť uvidí. Nervózne prešľapovala z nohy na nohu, odratávajúc minúty, kým sa z laboratória Ústredia všetci vytratia. Narátala presne sedem minút, dvadsaťštyri sekúnd a tri stotiny nasledujúcej sekundy, keď z bielych dverí vyšiel posledný. Trasúcimi sa prstami zovrela kľučku a vošla dnu.

Rýchlymi krokmi vykračujúc po neveľkej miestnosti, v ktorej bolo tak veľa bielej farby, až to Noru iritovalo, hltala očami vysokú postavu, skláňajúcu sa nad akýmsi monitorom. Ani tak nie tie strapaté tmavé vlasy, ktorú mu večne padali na čelo, či jeho vysoká štíhla postava v bielom plášti, ale skôr tie oči bolo to, čo na ňom úplne zbožňovala. Nedokázala pomenovať ten nadnášajúci pocit, čo do nej vlieval pohľad do jeho tmavozelených očí, z ktorých priam sršal život. Vedela, že on emulziu neprijíma, a trochu sa tomu čudovala – veď práve on bol ten, ktorý ich armádu burcoval do vojny pre vyššie záujmy, a ten, ktorý im emulziu poskytoval. Bol jedným z hlavných nástrojov Mocného.

Zdvihol zrak od monitora a usmial sa na ňu. Život v jeho očiach priam zaplápolal. Neváhala a hodila sa mu okolo krku. Postavila sa na špičky a perami našla tie jeho. Ako by len mohla žiť bez tej horkosladkej chuti jeho pier, ktorá v nej vyvolávala intenzívnu túžbu po inom svete? Opätoval jej bozk ešte vášnivejšie.

„Vieš, čo si myslím, Darius?“ spýtala sa po chvíli s tvárou zaborenou v jeho plášti.

„Áno?“ Na krku ucítila jeho teplý dych. Jeho hlas nedokázala pomenovať inak ako farebný.

„Myslím, že dnes skončí vojna,“ vydýchla slastne.

Neuvedomila si, že práve on bol tá najnevhodnejšia osoba, ktorej sa mohla zdôveriť so svojou túžbou po mieri, a tak ju jeho reakcia šokovala. Surovo ju od seba odstrčil a pozrel na ňu tvrdým pohľadom: „Čože?!“

„Čo sa...?“ snažila sa v jeho očiach nájsť niečo, čo by vysvetľovalo to jeho náhle správanie, no nebolo v nich nič, len hnev.

Zhlboka sa nadýchol v snahe upokojiť sa. „Prečo mi to vravíš? Prečo vravíš, že skončí vojna?“

„Snívalo sa mi to,“ povedala rovnako bezvýrazným hlasom ako on, stále nechápajúc, kde sa v ňom odrazu vzalo toľko tvrdosti.

„Snívalo!“ zopakoval a zvysoka sa zasmial. „Čoskoro prestaneš mať sny, nebudeš sa už viac obávať nočných môr.“

„Nočných môr?“ vyprskla. „Sny sú to jediné, čo...“

„Ticho!“ uzemnil ju. „Už ani slovo o politike, pretože, prvý a posledný raz ti vravím – táto vojna nebude mať konca!“ Povedal to tak pomaly a jasne, akoby jej tými slovami chcel spôsobiť bolesť. „Dnes zmizne Európa pod mrakom rádioaktivity,“ spokojne sa usmial. „Budeme musieť presídliť na iný kontinent.“

Chcela sa ho spýtať, čo sa potom stane s ich krajinou, ktorej hrdosť umrela na troskách starých zlatých časov. Avšak vedela, že by to bolo zbytočné – svet sa dávno prestal deliť na krajiny. Jej sny však boli príliš krásne na to, aby boli len výplodom jej fantázie.

„A ty... ty sa tváriš, akoby to nič nebolo!“ zvolala. „Akoby ti nezáležalo na tom, že nemôžeme byť spolu!“

Profesor na ňu chvíľu len vyjavene hľadel a potom sa nahlas rozosmial. Začal sa prechádzať po miestnosti s rukami zľahka založenými na hrudi. Asi po minúte zastal a zabodol do Nory pobavený pohľad. „Ty si si naozaj myslela, že mi na tebe tak záleží?“

Otvorila ústa, no nevyšlo z nich ani hláska.

„Ak áno, tak v tom prípade si myslela zle,“ odsekol. „V tej svojej pochabej mysli si nevieš ani len predstaviť, koľko ich bolo pred tebou. Mladých, rebelantských, stále dostatočne ľudských dievčat, čo sa však,“ kyslo sa usmial, „v priebehu nasledujúcich rokov zmenilo.“

Nora nevedela, čo povedať. Hľadela naňho, akoby ho po prvý raz videla v skutočnom svetle.

„Aj teba to čoskoro prejde, zlatko,“ podišiel k nej s falošne sladkým hlasom. „Tvoj mozog je ešte príliš mladý na to, aby úplne podľahol účinkom emulzie. No o také dva roky sa z teba stane rovnaká ľadová kráľovná ako z tvojich predchodkýň,“ dokončil, pohrávajúc sa s prameňom jej vlasov.

Akonáhle spomenul emulziu, uvedomila si, ako veľmi ju už potrebuje. Bezradne teda klesla do kresla a snažila sa porozumieť slovám, ktoré jej práve Darius adresoval.

„Takže...“ Nedokázala to vysloviť.

„Áno,“ prikývol, keď si do striekačky pripravoval emulziu, „odpusť mi, ale budeš sa s tým musieť zmieriť – po tebe príde ďalšia a po nej znova ďalšia a tak to bude pokračovať, až kým... až kým ma to neomrzí,“ dokončil s úškrnom a ona, s očami upretými na jeho tvár, cítila, ako jej ihla prepichla kožu na predlaktí a do krvi jej prúdi horúca látka. „Nepozeraj tak na mňa!“ zvolal, keď si všimol jej pohľad. „Čoskoro ti na mne vôbec nebude záležať. Emulzia má vskutku čarovné účinky.“

„Znamená to... znamená to, že je koniec?“ spýtala sa, na smrť sa desiac tých slov.

„Koniec bude až po tom, čo sa tvoj organizmus poddá emulzii,“ usmial sa, nevnímajúc jej zdesený pohľad. Donútila sa otočiť sa a vypochodovať z laboratória a z Ústredia. Ostatní Neľudskí sa už strácali v diaľke. Zavrela oči a pátrala vo svojej hlave, kým nenarazila na časovač. Emulzia začne účinkovať o dvadsať minút, čiže presne o toľko, o koľko stihne dôjsť na front.

V ušiach jej doznievali Dariove slová. Neverila im. Bola si istá, takmer tak veľmi, ako si bola istá tým, že vojna sa schyľuje ku koncu, že zajtra ju so širokým úsmevom na tvári a tými ohníčkami, čo mu vždy pohrávali v očiach, vezme na ruky ako dieťa a zasmeje sa na tom, ako dobre ju nachytal. A hneď potom ju zoberie na miesto, kde budú sami dvaja ako už toľkokrát predtým.

Povzbudená touto myšlienkou pridala do kroku, zamyslene hľadiac na tmavý mrakový hríb, ktorý sa zlovestne dvíhal k nebu vo veľkej diaľke. Ako vždy počas cesty na front, aj teraz premýšľala nad vojnou. Nikto nevedel, prečo začala, keďže história sa prestala zaznamenávať. A tak sa na to ani nikto nepýtal – nik si nevedel predstaviť, že kedysi jestvovalo niečo také, čomu sa hovorí mier.

Istá legenda, ktorú Nora raz zachytila počas sliedenia pri tábore Mágov, však vravela o tom, že celý konflikt sa začal náboženskou roztržkou medzi dvoma veľmocami. Postupne sa doň zapojil celý svet a vojna sa tak stala absolútne bezcieľnym konfliktom bez kladných priorít. Dnes neexistovalo náboženstvo, pretože ľudia stratili vieru.

Nemali čomu veriť.

Začiatkom i koncom ich života bola len tá nekonečná vojna, v ktorej sa ocitli pre to, lebo sa narodili do tohto storočia.

„Na ktorej si strane?“ začula odkiaľsi sprava piskľavý hlások. Nazlostene pozrela tým smerom. V tieni skládky odpadu sa krčil akýsi chlapec s pieskovožltými vlasmi. Rozšírenými očami, v ktorých neboli ani stopy po strachu, hľadel na Noru. V rukách zvieral neveľký kovový predmet, sčasti už pokrytý červenkastou hrdzou.

„Čo?“ odvrkla.

„Nevyzeráš ako čarodejnica,“ povedal a zamyslene si ju prezeral. Uprene hľadela do jeho očí, do jeho živých očí. „Pôjdem aj ja do vojny?“

„Na to si ešte krpatý.“ Do vojny posielali mladých v trinástich rokoch. Nora v nej bojovala už necelé štyri roky. „Ale... mal by si už prechádzať výcvikom.“

„Nebaví ma to tam,“ mykol plecom.

„Tak zmizni skôr, ako sa rozčúlim!“ zavrčala.

Chlapec ešte niečo splietal, no Nora ho nepočúvala a pokračovala v ceste. Niekoľko stoviek metrov od nej sa otváral výhľad na otvorené bojisko medzi dvoma vysokými kopami odpadu. V diaľke vyschýnalo tých pár stromov, ktoré Darius pravidelne prikazoval vysádzať.

Zamyslela sa nad slovami toho chlapca. Doteraz nevedela, na ktorej strane je. Stála pod rukou Mocného, istého muža, čo si pred rokmi zvolil tých, z ktorých spraví vlastnú armádu. A tak bojovala na strane takzvaných Neľudských; od skorého detstva im každý deň vstrekovali do krvi záhadnú emulziu, ktorej zloženie bolo známe jedine jej výrobcom. Okrem toho, že táto emulzia v ľuďoch potláčala všetky slabosti, vnemy a postupne i emócie, mala organizmu dodať jednak imunitu, jednak silu. Avšak sila a imunita netrvali večne; jedna dávka vystačila na devätnásť hodín – preto ju bolo potrebné aplikovať každý deň, čím ľudský mozog, ktorý odmietal prítomnosť cudzej látky, postupne chradol.

Protistranu predstavovali Mágovia, tí, ktorí zo začiatku chránili obyčajných ľudí, skrývali ich a snažili sa nastoliť mier. Vyhlasovali, že sú vyvolení spomedzi ľudí tým, že dostali dar mágie a je ich povinnosťou bojovať za spravodlivosť a ľudské práva. Avšak dnes už mágia nie je tým, čím bola predtým. Mágovia už nepomáhajú druhým, pevne sa upínajú na čiernu mágiu a zasahujú do jej najtemnejších kútov.

Majú odjakživa oproti Neľudským jednu výhodu – svojich schopností sa zhosťujú neustále, zatiaľ čo Neľudskí len dovtedy, kým im z krvi nevyprchajú účinky emulzie.

No a obyčajných ľudí ostala len malá hŕstka. Ich život predstavovalo skrývanie, strach a mučenie zo strany Neľudských. Mágovia sa ich už však nepokúšali brániť – ich jediným cieľom bolo rozmetať na kúsky nepriateľov.

Nora sa blížila k frontu. Vytiahla z pošvy fleuret, dôkladne dbajúc na to, aby sa nedotkla jeho vražednej čepele. Fleurety bolo to jediné, čo im, obyčajným otrokom vo vojne, z ktorej oni nič nemali, Mocný do rúk dal. O ostatné, lepšie a nebezpečnejšie zbrane sa staral sám.

Nora pozrela na svoje ruky špinavé od ľudskej krvi. Rany sa jej zahojili – to mala tiež na starosti emulzia. No nedokázala zabrániť pocitu viny, ktorý sa jej zmocňoval vždy po odchode z frontu, keď bezfarebnú krajinu zalievali krvavočervené lúče umierajúceho slnka, zastreté večným mrakom. A čo bolo najhoršie, nedokázala zabrániť smrti toľkých ľudí, ktorí padli pod jej rukou.

Zoskočila z balvanu na vysychanú zem, pokrytú prachom a popolom.

„Meškáš,“ úsečne jej oznámil jeden zo starších Neľudských, pohľadom prečesávajúc terén, na ktorom sa Mágovia snažili z čo najväčšej vzdialenosti zasiahnuť kliatbou nepriateľov. Tí však prekonali akékoľvek bariéry zložené zo strachu a so zdvihnutými fleuretmi a kalnými pohľadmi mierili priamo k nim.

„Nemusela by som prísť vôbec,“ odvrkla mu.

„Potom by si sa nedožila rána.“

Potichu odfrkla a len-len že sa vyhla zásahu Mága, ktorý stál asi len tri metre od nej. Neváhala ani o sekundu navyše, priskočila k nemu a namierila naňho fleuret. Stačilo, že sa kože na Mágovej tvári dotkol jeho ostrý hrot, Mág sa neprirodzene silno roztriasol a s tichým zaúpením: „Merlin!“ sa pomaly zosypal na zem v podobe čierneho popola. Ľadovými očami pozrela ne jeho pozostatky, potom sa otočila a vtrhla do prúdu boja.

Deň prebehol ako vždy – devätnásť hodín bezcieľneho vraždenia na oboch stranách, pričom tak či onak žiadna z nich nezískala prevahu. Keď Neľudskí cítili, že z nich pomaly vyprcháva sila emulzie, a keď sa k frontu blížila druhá časť armády, väčšina sa zvrtla a bez otáľania odišla z bojiska. Nora sa chystala spraviť to isté, keď vtom jej zrak padol na vyvýšenú zem, ktorú občas Mágovia využívali ako zákop. Dialo sa s ňou niečo čudné. Pukliny na nej sa postupne zaceľovali a matná farba zeme ožila, akoby ju odrazu pokropil neviditeľný dážď. Od okraja kopca až po jeho vrchol sa začal ťahať akýsi zelený fľak. Nikto si ten úkaz nevšimol, iba Nora ku kopcu vykročila, zhypnotizovaná krásou tej zelene. Staré zlaté časy, mimovoľne jej prebehlo mysľou.

Prv než na kopec položila nohu, zaváhala. Nebola si istá, čo môže očakávať, napokon sa však pohla. Keď stála na tej mäkkej, zelenej a hlavne živej veci, pocítila strach z neznámeho, no povzbudená sladkou, sviežou vôňou, ktorá jej okamžite udrela do nosa, nakoniec pridala do kroku.

Silný hrom, ktorý sa ozval pár metrov od nej, ju prinútil zdvihnúť zrak od zeme a pozrieť pred seba. Stála tam akási vysoká postava zahalená v tmavomodrom zamatovom rúchu. Bol to muž, akého ešte nikdy nevidela. Dlhé zlatisté vlasy a brada mu sa mu vlnili až k zemi a síce tvár sa mu skrývala pod množstvom hlbokých vrások, jeho oči žili presne tak, ako žila tráva pod jej nohami. Vedela, kto to je – no nevedela ho pomenovať.

Zastala.

„Nastal čas,“ povedal hromovým, no predsa láskavým hlasom.

Hoci jej unikala pointa celej tejto situácie, vo svojom vnútri cítila pokoj. Otočila hlavu a chvíľu pozorovala tú nekonečnú vojnu bez víťaza, zato s kopou porazených. Potom pozrela späť na neznámeho muža. Spomenula si na Daria, na to, čo dnes z jeho úst vyšlo, a akási neviditeľná ruka jej zovrela hrdlo.

„Dnes všetko skončí, však?“ zašepkala a prekvapilo ju, keď vo svojom hlase začula niečo, čo nedokázala pomenovať. Bola to... radosť? Nádej? Neistota?

„Áno,“ prikývol tak pokojne, akoby každý deň dochádzalo k takej nepodstatnej maličkosti, akou je koniec sveta. „Nebo a peklo padne. Dobro a Zlo sa zjednotia. Minulosť stratí význam. Ľudia zahynú. Mágia sa vytratí. Moc a sláva sa pokoria. Avšak z podnetu jedného človeka, a tým si ty, dieťa, ostane na svete jedna vec.“

Uprene hľadela do jeho očí, ktorých farbu nedokázala identifikovať, a mala pocit, že keby sa od nich odvrátila, prepadne sa do čiernej diery prázdnoty, ktorá jej od počiatku požierala vnútro.

„To, čo ľudí od vekov spája. To, kvôli čomu napokon vždy túžia po mieri. To, čo ťa dnes viedlo sem.“

„Ale... ja som nič nespravila,“ hlesla. Hlas sa jej triasol.

Usmial sa. „Prišla si až za mnou a to úplne stačí.“

„Dobre viete, že patrím k Neľudským...“

„Áno. Nikdy ti však nikto nevezme to, že si bola človekom,“ vyhlásil, smutne prebehol očami po bojisku a potom k Nore natiahol ruku.

Neisto na ňu pozrela. „Čo ak... čo ak mám strach?“ potichu riekla.

„O to lepšie, nie?“ nadhodil nadľahčujúcim tónom, celkom tak, akoby sa zhovárali len o tom, že mračná na oblohe ustúpili. „Treba si zachovať trochu chladného rozumu.“

Nerozumela jeho slovám, no viac neváhala. Snáď po prvý raz bola rada, že v nej ešte ostali stopy po emulzii. Prekonala vzdialenosť medzi sebou a mužom a vložila svoju drobnú dlaň do tej jeho.