Denník smrťožrútky (3. kapitola)

http://harrypotter.wikia.com/wiki/

Profesor Slughorn, učiteľ elixírov, bol vždy viac kamarát ako učiteľ. I po tejto dvojhodinovke, na ktorej sa (aspoň niektorí; Cara medzi nich nepatrila) naučili namiešať dúšok živej smrti, takže boli schopní uspať na minimálne pol dňa nejakého svojho nepriateľa, Slughorn k sebe zavolal svoju obľúbenú skupinku, pozostávajúcu z Abea, sestier Blackových, bratov Prewettovcov, Biliusa Weasleyho a Bystrohlavčanky Abigail Donovanovej. Slughorn, stojaci na čele slizolinskej fakulty, bol známy tým, že pristupoval ku všetkým fakultám rovnako, a preto do svojho klubu prizýval rovnako Slizolinčanov, ako aj Chrabromilčanov, Bifľomorčanov či Bystrohlavčanov. Stačilo, ak niekto pochádzal zo zámožného rodu, alebo bol proste šikovný a nadaný študent.

Asi preto Cara do Slughyho klubu nikdy nepatrila.

„Dáme si privítací večierok, čo vy na to?“ spokojne si Slughorn mädlil ruky, nadšene pozorujúc svojich obľúbencov. „Každý donesie nejaké maškrty...“

„Pocukrovaný ananás, pán profesor?“

„Och, Rabastan, vy prefíkanec!“ zasmial sa Slughorn.

Cara prekrútila očami a vyšla z triedy. Zamierila k učebni transfigurácie, ktorú práve mali mať šiestaci, a počkala, kým odtiaľ vyjde Lucius. Ako obvykle, mal otvorenú akúsi knihu.

„Hej, bifloško,“ zamávala mu pred tvárou rukami.

Zvraštil čelo. „Čo je?“

„Prepáč,“ odpovedala urazene, „som tvoja frajerka, takže trochu pozornosti si azda zaslúžim.“

„A čo potrebuješ?“

„Čo potrebujem? Ja neviem, byť s tebou? Všetci ostatní sa vtierajú Slugymu, takže...“

„Chceš byť so mnou teraz?“ Tváril sa neisto.

„A čo také dôležité máš na práci?“

„No, chcel som sa učiť a...“

„Učiť? Na začiatku roka?!“

„Áno, je toho veľmi veľa a...“

„Takže si nenájdeš asi smiešnu hodinku času na mňa?!“

„No, vieš, chcel som sa učiť, a potom sa pripraviť na večer... idem na Slughornov večierok, veď vieš.“

Zažmurkala párkrát po sebe. „A do toho všetkého sa ti ja nezmestím?“

„Ale prestaň. Len dnes je toho naozaj veľa.“

„Uhm,“ prikývla. „V poslednom čase je toho naozaj veľa. Prídem si ako piate koleso na voze.“

„Nefantazíruj.“

„Dobre, dám ti teda pokoj. Potom sa ozvi, keď si náhodou nájdeš čas.“

Otočila sa a vbehla do takmer prázdnej Veľkej siene. Do obedu ostávali ešte dve hodiny a ona netušila, ako ten čas strávi. Blúdila teda po knižnici, hľadiac sa tituly kníh, sem-tam nejakú hrubiznú knihu vytiahla, prelistovala v nej, ale nie preto, že by ju zaujímal obsah, ale preto, že sa jej páčil tichý zvuk šuchotania stránok, keď sa prevracali, a taktiež vôňa, stará, no sladká vôňa. Jedným uchom vnímala šuchotanie stránok, druhým praskanie ohňa v knižničnom kozube, a premýšľala, či jestvuje na svete krajšia melódia. Zahľadela sa do plameňov, chvíľu sa v nich utápala očami, a potom ju odrazu zaujalo čosi iné. V maličkom priestore, do ktorého sa odkladalo zvyšné drevo, čosi nesedelo, čosi tam... zavadzalo.

Podišla ku kozubu a siahla do priestoru, pričom do prstu sa jej zapichla trieska z polienka. Nedbala, a šmátrala ďalej, až nahmatala hladký povrch. Knihu.

Vytiahla ju a prezrela si ju vo svetle z ohňa. Bola to stará tenká kniha s obyčajnou čiernou ošúchanou obálkou. Otvorila ju. Na prvej strane stáli slová: T. M. Riddle.

So záujmom listovala ďalej, no kniha bola úplne prázdna. Nič, ani len náznak po tom, že by do nej niekto niečo písal, alebo sa o to aspoň pokúšal. Cara teda usúdila, že šlo o denník, nepoužívaný denník tohto chlapca, zrejme niekdajšieho študenta Rokfortu. Rozhodla sa, že si denník vezme a možno ho zúžitkuje inak ako na prihodenie do ohňa spolu s polienkami.

Z knižnice zamierila von z hradu. Váhala, či sa má vydať smerom k Zakázanému lesu, kde sídlil vo svojej chalupe správca celého rokfortského pozemku, Hagrid, alebo k skleníkom na výuku herbológie, alebo k soviarni. Vybrala si napokon poslednú možnosť, a zároveň aj najdlhšiu. Na to, aby sa dostala k školskej soviarni, musela obísť skoro celý hrad najprv po dlhočiznom schodisku, kde nebolo živej duše, následne po hrubom kamennom moste, ktorý sa klenul nad pokojne tečúcou riekou, potom po ďalších schodoch a opäť po ďalších. Bolo to ozaj veľmi ďaleko, no scenéria stála za to.

Septembrový vzduch bol ešte vždy teplý, no nie nepríjemne dusný ako v lete, ale len mierne hrejivý, dokonca voňavý. Voňal trochu po vyschýnajúcich listoch, trochu po bahnitej pôde dolu pri rieke, trochu po slnku, trochu po búrke, trochu po daždi. Slnko trónilo vysoko na oblohe a zaplavovalo rieku zlatistou farbou. Koruny stromov mierne šušťali v jemnom poryve vetra. Čajky zaplavovali svet harmonickou symfóniou. Svet vyzeral byť odrazu ako škrupinka, neveľká, no krásna, pokojná škrupinka, v ktorej zastal čas, neboli ľudia, problémy. Bola len táto škrupinka, malá, veľká, tichá, výrazná, živá, mŕtva.

No a na pozadí tejto škrupinky sa týčil Rokfort – honosná budova s desiatkami veží a vežičiek. Cara si nikdy neuvedomila, aký je Rokfort krásny. On však krásny naozaj bol.

Keď napokon zoskočila z posledných schodov, ocitla sa na prahu soviarne. Privítal ju tichý hukot sov. Vošla do vysokej okrúhlej budovy, kde nebolo nič iné, len úzke točité schodisko a bidlá, ktoré sa ťahali až k vzdialenému stropu. Celá miestnosť bola z množstva drobných okien bez skla veľmi presvetlená. Bidlá boli plné spiacich či čistiacich sa sov.

Cara vystúpila na točité schodisko a pomaly postupovala hore, hľadiac na sovy všetkých veľkostí a farieb. Ich tichý hrdelný zvuk ju upokojoval. Dostala sa asi do polovice veže, keď konečne našla sovu, ktorú hľadala: sovu s perím čiernym ako uhoľ a očami ako roztopené zlato. Bola to Abeova sova Elvíra.

„Ahoj,“ ticho ju pozdravila Cara a pohladila ju po čiernej hlávke. Tá spokojne prižmúrila oči a potichu zahúkala. Cara netušila, načo presne sem prišla, no Abeovu sovu mala odjakživa rada, a keď jej chýbala ľudská spoločnosť, vystačila si aj s tou zvieracou (Ellie celé doobedie spala v prenoske). Cara bola vždy veľmi spoločenská, no občas – ako i teraz – jej stačilo len to tiché húkanie, a tak sa usadila na schodíku, kolená si pritlačila k hrudi a prstom prechádzala po jemnom perí Elvíry. Táto monotónnosť mala čosi do seba, a preto ju veľmi podráždilo, keď ju odrazu surovo vyrušili ľudské kroky, ktoré sa v prázdnej veži ozývali v niekoľkonásobnej ozvene. Cara namosúrene pozrela na vchod, v ktorom sa, na jej nemilé prekvapenie, zjavil Gideon Prewett.

„Nebodaj si ma špehoval?“ zavolala naňho podráždeným hlasom. Za toľkými sovami si ju ani nemusel všimnúť, no ona, od prírody provokatívna, sa jednoducho musela ozvať.

„Si príšerne egocentrická,“ odvetil po tom, čo na ňu krátko pozrel. „Jednoducho idem poslať domov list.“

„Si z domu preč päť dní a už smútiš?“

Neodpovedal.

„Vieš, čo je zvláštne?“ spýtala sa. Nechcela, aby mlčal. Príšerne sa túžila s niekým rozprávať, keď ju už ten niekto vyrušil z jej ticha. „Opäť nekoktáš. Aj minule si prestal koktať len tak, bez dôvodu. Nebodaj to koktanie len simuluješ?“

Usmial sa, ale mlčal.

„Ignoruješ ma?“

„Ja teba? Neviem, kto sa včera nevrátil na doučovanie, keď sa bezhlavo rozbehol za Filchovou mačkou,“ odvetil pokojne. Vyšiel hore schodmi a zastal len pár metrov od Cary. Sklonil sa k drobnej hnedastej sove.

„Zablúdila som,“ povedala viac-menej pravdivo. Pri spomienke na ducha-dievča ju striaslo. „Kedy bude ďalšie doučko?“

„No, pri tvojom prístupe,“ vložil sove do zobáka obálku, „uvažujem, či ešte bude nejaké doučko.“

„Stalo sa to len raz.“

„Áno, viac možností si zatiaľ nemala.“

„Už neujdem. Vidíme sa dnes o polnoci?“

Nadvihol obočie. „Myslíš, že pre teba obetujem celý svoj voľný čas?“

„Voľný čas o polnoci?“

„Tak, čo ja viem... spánok?“

„Nebuď smiešny,“ odsekla. „Ale ako chceš – aj tak si ma dostatočne nemotivoval, takže...“

„Robil som si žarty. Samozrejme, že sa môžeme stretnúť.“

„Wau,“ sucho riekla. „Problém je, že doučko by som potrebovala takmer zo všetkého, takže jedno VČÚ transfigurácie ma nezachráni.“

Prewett na ňu chvíľu zadumane hľadel. „Niečo by sa s tým dalo spraviť.“

„S čím ako?“ nechápavo naňho civela.

„Nuž, nechcem sa chváliť, ale celkom mi idú aj iné predmety, takže...“

„Prepáč, ale nemienim zabiť celé noci učením sa, vážne nie.“

„Takže po prvé, ja som tu ten, čo si zadáva podmienky. A po druhé... myslím, že to nebudú ani zďaleka celé noci. Ak sa budeš samozrejme trochu snažiť. Si totižto veľmi bystrá.“

Niečo také jej ešte nikto nepovedal, a tak sa neveselo zasmiala. „Vážne? Prečo potom takmer zo všetkého vždy prepadám?“

„To sa pýtaj seba, nie mňa,“ odvetil, vzal svoju sovu na ruky a podišiel s ňou k oknu. Keď roztvorila široké krídla a vyletela von, chvíľu sledoval, ako sa vzďaľuje od soviarne a hradu, až z nej ostala iba malá škvrnka na modrej oblohe. „Vidíme sa teda v knižnici o jednej. Maj sa.“

„Dnes máte stretko Slugyho klubu?“ dobehla Cara na chodbe Narcissu, Andromedu a Abea.

„Áno,“ odvetili trojhlasne, každý však s iným tónom hlasu; Abe veselo, Narcissa sucho a Andromeda nešťastne.

„A nejde náhodou aj Prewett?“

„Obaja Prewettovci idú.“

Cara si zahryzla do jazyka, dumajúc, či pri dohadovaní sa, či sa stretnú dnes v noci, náhodou nezabudol na to, že dnes má tú úžasnú Slugyho párty. Napadlo jej, že za ním ešte zájde, ale tú myšlienku hneď na to zavrhla.

„Nebuď smutná, my sa ti vrátime,“ potľapkal ju Abe po pleci.

„Mne je váš nudný večierok s tučným Slugym akurát tak ukradnutý,“ odvrkla, ale musela uznať, že sa cítila trochu odmietnuto. Na Slugyho večierky chodili absolútne všetci jej kamaráti, čo znamenalo večery a noci strávené osamote. Sama sa cítila naozaj ako rybka na súši, ničím a nikým nemotivovaná byť sama sebou.

Dievčatá sa začali pripravovať na párty hneď po obede . Zatiaľ čo Cara sedela na posteli s nohami natiahnutými pred sebou a listovala prázdny denník, čo dnes našla, Andromeda s Narcissou sa súkali do šiat, vyčesávali si vlasy do hora a nanášali si make-up na tváre. Andromeda sa netvárila veľmi nadšene, a síce Cara to nahlas nepovedala, celkom rada by sa s ňou vymenila.

Preto mala celé poobedie mrzutú náladu.

Večer si zasadala k slizolinskému stolu, ktorý síce bol plný, no jej prišiel úplne prázdny, keďže tam nebol nik z jej priateľov. Nahádzala do seba zopár lyžičiek mandľového pudingu, potom sa zdvihla, prešla cez Veľkú sieň i vstupnú halu, a vyšla von z hradu. Bola už tma a na oblohe vykúkali prvé hviezdy. Napadlo jej, že sa pôjde prejsť do Zakázaného lesa a k Hagridovej chalupe, ale uvedomila si, že na ňu padá únava. Vrátila sa teda späť do hradu, prešla po zopár schodiskách, decentne sa vyhýbajúc nefungujúcim toaletám na druhom poschodí, až sa ocitla pred vchodom do bystrohlavskej klubovne.

„Čo bolo skôr?“ spýtal sa jej havran na dverách. „Oheň alebo fénix?“

„To, že neviem odpovedať, nasvedčuje tomu, že nie som z Bystrohlavu, nie?“

„Presne tak. A teda aj tomu, že máš odtiaľto čo najskôr odísť.“

Vyplazila na havrana jazyka a pohrozila mu prútikom, no otočila sa a zbehla po schodoch opäť dolu. Zastala pred slizolinskou klubovňou.

„Heslo?“ škodoradostne sa spýtal obraz akéhosi dávneho čistokrvného čarodejníka.

Netuším, pomyslela si, no skúsila: „Čistá krv je všetko? Nie... Hm, čo ja viem... Salazarovi potomkovia... Nie? Nech žije had! Hadí ľudia! Áno zelenej! Stále nič?! Tak, ja neviem... Čierna mágia!“

„Posledný pokus. Ak sa ti nevydarí, buď budeš musieť počkať na niekoho, ku ktorému sa nenápadne prikmotríš, alebo prespíš na chodbe. Ha-ha,“ sucho sa zasmial chlapík na obraze.

„Hm... Stop Chrabromilu?“

„Ha-ha, dobrú noc na chodbe!“

„Počúvaj ma, ty...“ Cara naňho namierila prútik, no nevyzeral, že by sa zľakol. Kedykoľvek mohol preskočiť do iného obrazu. „A vlastne mi to je jedno. Mám priateľov vo všetkých fakultách. A ozaj,“ dodala, keď sa už-už chcela otočiť, „vieš, čo bolo prvé? Fénix alebo oheň? Nevieš, čo? Nie u všetkých sa klobúk rozhodoval, že ich zaradí do Bystrohlavu,“ povýšenecky pohodila vlasmi, otočila sa a odkráčala preč.

Rozhodla sa počkať na Prewetta v knižnici. Keďže sa silou mocou snažila nezaspať priamo na lavici, siahla po najbližšej knihe (1001 receptov od bratov raráškov) a pozorne čítala riadok za riadkom, avšak už pri ingredienciách prvého receptu jej začala padať hlava a mimovoľne sa zatvárať oči. Písmenká sa jej rozmazávali, až splývali v jednu hrubú tmavú čiaru.

… dva kilogramy ohnivého ovocia...

Zažmurkala, aby zahnala hmlu, čo sa jej usadila v očiach. Snažila sa zaostriť na písmenká, čo sa jej i podarilo, no na obsah sa tak či onak nedokázala sústrediť.

… sto gramov najhladšej múky...

Myseľ sa odpútavala od tela, voľne plávala priestorom, vznášala sa, až sa Care zdalo, že i podlaha pod jej nohami sa vlní ako voda... Strácala kontrolu nad vlastným celom, celkom ju opantala únava, a tak sa nebránila, dovolila vyčerpaniu, aby ju premohlo a navodilo jej sladký spánok... Ešte posledný raz otvorila oči, zbadala čosi priehľadné, takmer neviditeľné, čierno-biele, vlniace sa, plápolajúce vo svetle ohňa... V momente, kedy zatvorila oči, jej srdce takmer zamrelo od ľaku. Okamžite od seba odlepila viečka a už absolútne svieža a čulá pozrela na to miesto.

Bola tam.

Dievča-duch zo včera tam stálo, alebo sa vznášalo, Cara to nevedela definovať. V bledej tvári sa jej odrážalo hrejivé svetlo ohňa. Ligotavými očami prebodávala Caru. Bola blízko, tak blízko...

Cara nahmatala trasúcimi sa prstami prútik. Vytiahlo ho, no vykĺzol sa jej z ruky. Pomaly sa sklonila, aby ho zdvihla, no ani na stotinu sekundy nespustila z ducha dievčiny pohľad.

„Čo chceš? Prečo ma prenasleduješ?“ začula vravieť vlastný roztrasený hlas.

„Neprenasledujem.“

„A čo robíš práve teraz? Prečo stojíš nado mnou a hľadíš na mňa, akoby... akoby...?“

„Len som ťa chcela vidieť. Nič viac.“

„Výborne. Už si ma videla, môžeš sa teda vrátiť späť do záchodov.“

„Nesmieš byť taká krutá, Cara,“ zašepkala dievčina.

„Krutá?! Ja? Ty ma tu strašíš!“

„Nechcela som ťa vystrašiť.“ Potiahla nosom a na Carino zdesenie sa nahlas rozplakala.

„O čo ti ide? Nemôžeš mi to proste povedať?!“

„Už som povedala,“ odvetila ukrivdeným tónom hlasu, neustále kvíliac. „Chcela som ťa vidieť.“

„Prečo si ma, preboha, chcela vidieť? Nebodaj si sa do mňa zaľúbila?! Som taká očarujúca?“ Cara si uvedomila, že čím viac rozpráva a provokuje, tým menší strach pociťuje.

To sa však dievčiny dotklo ešte väčšmi a rozplakala sa usedavejšie a žalostnejšie ako predtým. Care naháňala strach. Jej tmavé vlasy, bledá tvár, vysoký piskľavý hlas, plač, fakt, že pozná jej meno... to všetko ju desilo, napriek tomu, že na duchov a ich čudesné rozmary bola zvyknutá. Tento duch bol však iný.

Odrazu sa dievča-duch zarazilo, zmĺklo, pozrelo k dverám, potom opäť na Caru, priložilo si prst na pery, vzápätí spravilo salto vo vzduchu a jednoducho zmizlo v najbližšej poličke plnej kníh. Cara ešte hodnú chvíľu hľadela na poličku, ktorá sa stále mierne chvela.

„Blackwoodová?“ ozval sa od dverí zarazený hlas.

Cara takmer poskočila na stoličke od ľaku, no keď sa pozrela tým smerom, vydýchla si. „To si len ty.“

„Koho iného si čakala?“ spýtal sa Prewett mierne urazeným hlasom. Potom sa jej prizrel bližšie. „Si v pohode?“

„Čo?“ Nevenovala mu príliš veľa pozornosti. Nedalo jej to a neustále sa musela otáčať k onej poličke.

„Si čudná.“

„Nekecaj a prejdi na výuku. To bola predsa naša dohoda, nie?“ Snažila sa, aby to znelo maximálne sarkasticky a uštipačne, no znelo to skôr vystrašene a neisto. A navyše sa jej tak príšerne klepali prsty!

Prewett mierne nadvihol obočie, no nepýtal sa, otvoril knihu, chvíľu v nej čosi čítal, a potom povedal: „Na začiatok by si mi ešte raz mohla predviesť kúzlo Feraverto, aby som sa uistil, že si ho pamätáš. Potom by sme sa dostali k zaklínadlu Melofors. No a napadlo mi, že by som ťa mohlo naučiť i čo-to z obrany, čo povieš? Sám si to pri tebe zopakujem a nebudem sa to musieť opätovne učiť na VČÚ, takže to je výhodné i pre mňa, chápeš... A navyše, dnes nám chýbal profesor, takže k tým sľubovaným súbojom sa dostaneme až na budúci týždeň... Tak aby si vedela aspoň nejaké zaklínadlá. Dnes by sme sa mohli naučiť dve jednoduché obranné zaklínadlá, ako napríklad Expelliarmus a Riddikulus, myslím, že to pôjde rýchlo... Nabudúce môžeme začať i s inými predmetmi, napríklad s čarovaním, potom sa môžeme dostať k astronómii a...“

Napriek tomu, že Carina myseľ bola sviežejšia a čulejšia ako kedykoľvek predtým, a že sa úprimne snažila počúvať Prewetta, ktorý bol očividne vo svojom živle, najviac zo všetkého túžila ujsť do svojej teplej izby a skryť sa pod perinu ako malé dieťa.