![]() | ||
| https://www.pinterest.com/ |
Cara sa na druhý deň ráno zobudila v akejsi útulnej miestnosti ladenej do teplých farieb. Červené kresielka, červené závesy, červený kozub... A oheň!
Zmätene sa posadila,
obzerajúc sa okolo seba, no absolútne netušila, kde je. Vložila
si tvár do dlaní a snažila sa spomenúť si na predošlú noc, no
okrem tej strašidelnej dievčiny a mimoriadne únavného doučovania
si nespomínala vôbec na nič.
Uvedomila si, že je ešte
vždy oblečená do nepohodlného habitu a tmavohnedé vlasy má
zviazené do neforemného, rozpadnutého vrkoča, z ktorého vytŕčalo
zopár vláskov. Sedela a spomínala, keď v tom začula dupot nôh a
následné hlasy. Inštinktívne siahla po prútiku.
„... vraj ju nechal spať
v klubovni!“
„Kto vie, čo spolu
robili, veď sa vrátil až nevedno kedy po polnoci, a ešte stále
nevstal...“
„... a ju nechal spať
na gauči...“
Spoza kamennej steny sa
vynorili dve ryšavé hlavy – Bilius Weasley a Fabian Prewett. Na
tvárach mali široké úsmevy, no keď zbadali Caru, zmĺkli a
ustrnuli v pohybe. Prvý sa spamätal Bilius.
„Dobré ráno,
Blackwoodová,“ veselo jej zakýval. „Ako sa ti
spalo v chrabromilskej klubovni?“
„Čo?“ zvraštila
čelo. Ničomu nerozumela. Ona predsa nevedela heslo od svojej
klubovne, takže logické by bolo, ak by sa bola zobudila na lavici v
knižnici, a nie v... chrabromilskej klubovni? Čože?
„Gideona sme sa pokúšali
zobudiť, ale stále mrmlal: Ešte päť minút, ešte päť
minút!“ napodobnil jeho hlas Fabian a zasmial sa. „Pokojne
ho tu počkaj, každú chvíľu by mal vstať.“
Akonáhle to dopovedal, do
klubovne začali prúdiť rozospatí študenti, no všetkých prebral
pohľad na Caru, akoby bola zaujímavou atrakciou. Vyvaľovali na ňu
oči, zastavovali pár metrov od nej, šepkali si, smiali sa, prváci
ukazovali na slizolinský odznak na jej habite.
„Čo je, závidíš?“
zavrčala na akési prváča, ktoré z odznaku nespúšťalo zdesené
oči.
„Slizolinčania sú tí zlí, však?“ spytovalo sa akési iné dieťa svojho zrejme staršieho súrodenca. „Čo ak ma bude chcieť zakliať?“
„Slizolinčania sú tí zlí, však?“ spytovalo sa akési iné dieťa svojho zrejme staršieho súrodenca. „Čo ak ma bude chcieť zakliať?“
Cara tie zvedavé a
vystrašené pohľady dlhšie nezniesla, postavila sa a zamierila
smerom k obrazu, ktorý vyzeral ako východ z klubovne.
Chrabromilčania sa natlačili na jednu kopu a utvorili jej tak
koridor, akoby bola slávna celebrita. Po chodbe kráčala s čelom
zvrašteným od zlosti. Ruky zatínala v päste a zahryzla si do
jazyka, aby nezačala kričať na náhodného Chrabromilčana, čo
bez povšimnutia prešiel okolo.
„Hej, Blackwoodová,
počkaj!“
Neotočila sa, dokonca
pridala do kroku. Gideon Prewett ju však dobehol a schytil za
zápästie. Okamžite sa mu vyšklbla.
„Čo to malo byť?! To
preto si bol taký ochotný?! Čakal si, kedy zaspím, a potom si ma
odvliekol do vašej klubovne, aby sa na mne všetci smiali?! To bol
šľachetný zámer tvojho doučovania?!“
„Počuj, Blackwoodová...
Jednoducho si počas odháňania prízraku odrazu zaspala,“
povedal, pričom sa mierne usmial, „a keďže som nevedel heslo od
slizolinskej klubovne, čo som mal robiť? Nechať ťa spať na
tvrdej lavici v knižnici?“
„Áno, presne tak!“
zvrieskla mu do tváre. Ani brvou mu nemihlo. Mala chuť mu nadávať,
kričať naňho, zbiť ho, zakliať ho, ublížiť mu... Cítila sa
ponížene. V očiach ju štípali slzy zlosti.
„Pri Merlinovej brade,“
zvolal šokovane, „veď sa nič také nestalo, iba som ťa odniesol
do klubovne, aby sa ti spalo dobre...“
„Nabudúce ma radšej
nechaj spať na lavici, dobre? Všetko bude lepšie ako cítiť sa
ako... atrakcia.“
Otočila sa mu chrbtom a
rezkým nahnevaným krokom chcela vykročiť vpred, no v tom narazila
do kohosi hrude.
„Ale, ale... Išiel som
teda správnym smerom.“ Bol to Abe.
„Čo tu robíš?“
vydýchla azda až príliš zlostne.
„Naše dievčatko sa zas
paprčí?“ uškrnul sa najprv na ňu, potom na Prewetta.
„Čo tu robíš?“
zopakovala, tentoraz už naozaj naštvane. Mala chuť do niečoho
poriadne kopnúť.
„No čo asi,“ odvetil
urazene. „Išiel som ťa hľadať predsa.“
„Načo?“
„Skús dvakrát hádať.
Poďme od tej hávede radšej preč,“ schytil ju za ruku, keď
okolo nich prešla chichotajúca sa skupinka chrabromilských
dievčat.
„Nechytaj ma ako malé
decko!“ vytrhla sa mu zúrivo.
„Ach, Carinka. Ani si
nevieš predstaviť, aké je to s tebou občas ťažké.“
„Prečo si ma teda šiel
hľadať? Mal si zabávať so Slugym!“
„Preboha, Cara,“
zastal Abe a zatváril sa ľútostivo. „Čo to s tebou spravili?
Nemáš pojem o čase? Slugyho večierok skončil pred...“
Prižmúril oči od tuhého premýšľania. „No proste dávno.“
„Super,“ odsekla.
„A šiel som ťa hľadať
preto, lebo sme už nejaký ten rok kamoši, vieš. Prečo si vlastne taká napálená? Veď si len prespala v cudzej
klubovni,“ zachechtal sa škodoradostne.
Prstom ho pichla do rebra.
„Ako to vieš?!“
„No, študenti Rokfortu
sú ako baby na trhu, celkom rýchlo sa rozniesol príbeh o tom, že
Cara Blackwoodová prespala v chrabromilskej klubovni.“
„Tichšie!“ capla ho
po ruke.
„Veď to už vie každý!
A navyše, ty máš pozornosť rada, nie?“
„Ak si prišiel za mnou
len preto, aby si ma ešte viac ponížil, tak rovno vypadni,
kým sa fakt nenaštvem.“
„Vieš sa naštvať ešte
viac? Neverím!“
„Sklapni, Rabastan.“
„Ou, ou, slečinka
Zúrivá sa nám ozaj hnevá! Ale ja, ako tvoj oddaný priateľ, ťa
neopustím ani v zlom.“
„Choď dočerta.“
„Nie, idem na raňajky.
A ty so mnou.“
„Pôjdem aj sama.“
„Nebuď taká
tvrdohlavá. Chcel som sa s tebou vlastne o niečom porozprávať.“
„Ach, zas čosi
potrebuješ. Je mi jasné, že by si za mnou neprišiel len tak.“
„Prepáč!“ Zastal,
tentoraz už celkom seriózny, priam až zlostný. „Kto tu koho
uráža?“
Cara bez odpovede kráčala
ďalej. „Pohni si, ak nechceš zmeškať transfiguráciu,“
zavolala napokon cez plece, takže Abe ju poslušne dobehol.
Cara sa vo svojej ovsenej
kaši len babrala s lyžičkou, jednou rukou si podopierala bradu a
zamračene hľadela na stôl pred sebou. Celkom prekvapivo mlčal i
Abe, a to Caru ešte väčšmi rozčúlilo.
„Nechcel si mi náhodou
čosi povedať?“ príkro ho oslovila.
„Áno, chcel. Ale možno
nie je vhodná chvíľa.“
„Nebuď smiešny.“
„Vieš, nie je to len
taká... hocijaká téma. Je to celkom vážne.“
„Ak ma nechceš požiadať
o ruku, tak...“
„Na to máš Luciusa.“
Chvíľu obaja len mlčky
jedli (teda aspoň Abe), až sa napokon opäť ozval: „Nuž,
neviem, nakoľko si o tom informovaná... Ale keďže to vedia Lucius
i Narcissa s Andromedou... Možno to budeš vedieť i ty, a ak nie,
tak sa to dozvieš odo mňa.“
„Začína to napínavo.“
Naklonil sa k nej tak
blízko, až cítila teplo, čo sálalo z jeho tváre. Jeho oči
svietili vzrušením. „Naši rodičia sú stúpencami Temného
pána.“
Cara zvraštila čelo.
„Koho?“
„Temného pána,“
povedal tak ticho, že to len vydedukovala z jeho pier.
„Kto je to ten Temný...“
chcela sa spýtať, no Abe jej pritlačil ruku na ústa.
„Sklapni!“ sykol. „Je
to smrteľne dôležité, no nikto z tej hávede,“ mykol
hlavou k ostatným fakultným stolom, „o tom nesmie vedieť!
Vypadnime odtiaľto.“
„No? Pokračuj,“
vyzvala ho Cara po tom, čo sa ocitli na mieste, kde ich naozaj
nemohol nik prekvapiť – na najvyššom bode Rokfortského hradu,
ktorým bola Astronomická veža.
„Pred niekoľkými rokmi
si Temný pán začal hľadať stúpencov, ktorí...“
„Môžeš mi povedať,
kto je to ten Temný pán?“ prerušila ho.
„Práve sa k tomu snažím
dostať! Sám o ňom veľa neviem. Viem len to, že si už roky hľadá
stúpencov a naši rodičia,“ tvár sa mu opäť rozžiarila, „nimi
sú.“
„Koho rodičia?“
„Nás všetkých. Moji,
Narcissini, Luciusovi... Všetkých. A možno... možno aj tvoji,“
dodal neisto.
„Čo to znamená? Kto je
to ten Temný pán? Akí stúpenci?“
„Nerozumieš tomu? Temný
pán je... najväčší čarodejník všetkých čias. Niekto, kto sa
postaví na naše čelo a očistí svet od celej tej hávede. Niekto,
kto nás, dedičov a potomkov Salazara Slizolina, spojí v našej
veľkej úlohe.“ S víťazoslávnym pohľadom sa zahľadel do
diaľky.
„Aha.“
„Viem o ňom už nejaký
čas... prichytil som rodičov, ako sa o ňom zhovárali. Veľakrát
som sa ich pýtal, či sú jeho prívržencami a či sa aj ja ním
stanem... no nikdy mi neodpovedali. Kvôli tomu sme sa i v deň môjho
odchodu pohádali, povedal som im, že sú zbabelí a nechcem ich
nikdy vidieť... A včera mi mama poslala list. Nebolo na ňom nič
iné, len odkaz, zašifrovaný odkaz: Sme na ceste k splneniu
úlohy nášho rodu. Uvedomil som si, že to znamená len jediné
– moji rodičia, a teda i celý môj rod, sú stúpencami Temného
pána, nášho vodcu, veliteľa.
Chcel som to najprv
prediskutovať s tebou, ale keďže som ťa nemohol nikde nájsť, vypátral
som aspoň Luciusa, ktorý nebol vôbec prekvapený. A Narcissa s
Andromedou? Netvárili sa veľmi rozrušene, pretože údajne vedia o
Temnom pánovi už veľmi dlho. Takže...“
„Ja o ňom počujem
prvýkrát,“ povedala Cara pomaly. „Moji rodičia asi nebudú na
jeho strane.“ Celý Temný pán jej pripadal ako fiktívna postava.
„Temný pán má veľa
stúpencov. A tvoji rodičia predsa sú čistokrvní, nie?“
„Áno, ale... prečo o
ničom neviem?“
„Ani moji rodičia mi to
nechceli prezradiť. Ale treba vyjsť s pravdou von. Vieš,“ stíšil
hlas, akoby ich niekto mohol počuť z najvyššej veže hradu,
„chystá sa vojna. Čoskoro.“
„Aká vojna?“
„Temný pán chce viesť
vojnu proti hávedi, ktorá medzi nami, čarodejníkmi, žije.“
„Zvláštne.“ Viac Cara nepotrebovala povedať. Oprela sa o zábradlie a
zahľadela sa na Rokfortské jazero.
„Musím ešte presvedčiť
rodičov, aby ma vzali na nejaké to ich stretnutie... Vieš, nie som
plnoletý, ale Temný pán by mal vidieť svojich budúcich
prívržencov, nie?“
„Neviem.“ Nepáčilo
sa jej, že rodičia jej niečo také zatajili. Bolo to predsa
dôležité, bola to súčasť jej budúcnosti, jej života... A oni
jej o ničom nepovedali? Rozhodla sa, že cez vianočné prázdniny,
kedy odcestuje domov, sa ich na to priamo spýta.
„Ale odkiaľ sa vlastne
vzal? Ten Temný pán?“
„Nikto nevie. Isté je
len to, že je to naozaj najlepší čarodejník všetkých čias...
Možno ešte lepší ako Dumbledore.“
Cara pochybovačne
nadvihla obočie. Albus Dumbledore bol roky považovaný za
najtalentovanejšieho čarodejníka všetkých čias a Cara si
nedokázala predstaviť niekoho, kto by ho mohol predčiť. Celé jej
to pripadalo ako rozprávka.
„Cez Vianoce má mať
Temný pán stretnutie so všetkými svojimi prívržencami –
dúfam, že na ňom privíta i svojich nasledovníkov. A potom...
potom bude vojna.“
„Kým ho neuvidím
naživo, neuverím, že existuje,“ uzavrela tému Cara a síce mala
hlavu plnú otázok, mlčala.
„Ako postupujete v
doučku?“ spýtal sa jej Abe.
„Čo ja viem, včera som
zaspala.“
„V chrabromilskej
klubovni.“
„Čuš!“
„Len vravím fakty.“
„A ako bolo na Slugyho
večierku?“
„Celkom zaujímavo, no
keďže sa nemohla dostaviť asi polovica študentov, dnes sa to
opakuje.“
Care poklesla tvár.
„Paráda. Zas si pokecám sama so sebou.“
„Poď na Slugyho párty
i ty.“
„Vážne? A kto ma
pozval?!“
„Ja ťa pozývam.“
„Ha-ha. Pekne sa zabav.
Netušíš, kde by mohol byť Lucius? Od včera rána som ho
nevidela.“
„Ja som ho naposledy
videl na večierku,“ pokrčil Abe neurčito plecami. „Ale teraz
poď, zmeškáme transfiguráciu.“
Deň ubehol pomalšie ako
včerajšok, pretože Cara netrpezlivo odratávala minúty, ktoré ju
delili od magických rún – jediného predmetu, ktorý ju vrámci
možností bavil. Tesne pred dvanástou hodinou teda namiesto obedu
vo Veľkej sieni zamierila spolu s Andromedou do učebne na štvrtom
poschodí, kde sa magické runy vyučovali. Tento rok sa na runy
prihlásilo ešte menej študentov ako ten minulý – dnes tu boli
len piati. Všetko najväčší školskí bifloši. Okrem Cary.
Malý tučný profesor
Smirnov, ktorý bol pôvodom z Ruska, no na Rokforte sa usadil ako
učiteľ magických rún už pred mnohými rokmi, rozdal žiakom
pergameny s runami. Care sa pri pohľade na ne prekrížili oči.
„Na začiatok si
zopakujeme, čo si pamätáte z minulého roka, respektíve, či ste
sa cez prázdniny pripravovali na VČÚ.“
Cara vyplašene pozrela na
svoju susedku Andromedu, no tá si už očividne v hlave prekladala runy pred sebou.
„A nemôžete
odpisovať,“ dodal Smirnov dôrazne, akoby si to bol všimol.
„Každý máte iný text. K dispozícii máte špeciálne
prekladové slovníky,“ dodal, mávol prútikom a na lavici každého
študenta pristál jeden tučný slovník. „Začnite pracovať.“
Štyri hlavy sa na pokyn
okamžite sklonili k pergamenu a začali doň vpisovať preložené
slová, len Cara na runy hľadela ako na výjav. Nenápadne začala
listovať v slovníku, dúfajúc, že v ňom nájde význam
jednotlivých rún, hoci vedela, že to je márne. Pozrela teda ešte
raz na text pred sebou. Preletela po celom texte očami a premýšľala,
ktoré runy si pamätá. Runa, ktorá sa nápadne ponímala na naše
H, iba stredná čiara bola trochu došikma, sa nazývala
hagalaz, čo bolo v preklade pochopiteľne písmeno h.
Povedomý sa jej zdal i akoby otvorený zobáčik – runa kenoz,
čiže k. Spomínala si taktiež na gebo (v podobe
krížika, aký si Cara zaznačila do denníka zakaždým, keď
prežila vcelku nanič deň a nič sa jej nechcelo rozpisovať),
wunjo (podobajúci sa na naše P), anzus (zošikmené
F) a teiwaz
(šípka ukazujúca nahor).
Z prvého slova teda
dokázala rozlúštiť písmená h a v, a podľa počtu
rún sa dovtípila, že pravdepodobne pôjde o slovo hlavný.
Pri pohľade na druhé slovo rozoznala ďalšiu runu – laguz,
čiže v preklade písmeno l.
Štvrtý znak slova nepoznala, no dalo sa poľahky odhadnúť, že
ide o výraz klan.
Mala teda prvé (a vcelku logické) slovné spojenie.
Postupne
sa dostávala do zašifrovaného textu, čoraz viac a viac
rozumela hlavolamu pred sebou, slovo za slovom prekladala zdanlivo
nepreložiteľné. Jej pergamen sa zapĺňal anglickými
ekvivalentmi. Caru to tak nadchlo, až sa úplne ponorila do lúštenia
krásnych, na prvý pohľad zložitých rún, že si ani neuvedomila,
kedy profesor Smirnov ohlásil koniec prvej hodiny. Napriek tomu, že
nestihla preložiť úplne všetko – ostalo jej asi päť riadkov,
no ani zďaleka nebola jediná – cítila sa byť spokojná sama so
sebou.
Druhú
hodinu prekladali spoločne s učiteľom jeden omnoho náročnejší
text, a síce každý spravil kvantum chýb, na konci ich profesor všetkých do
jedného pochválil, vyzdvihnúc najmä „úžasný talent slečny
Blackovej“.
Care
dokázalo máločo zdvihnúť vo všeobecnosti mrzutú náladu, no
dvojhodinovka magických rún to dokázala. Dnes nemala dokonca ani
dohodnuté doučko s Prewettom, a tak sa tešila na sladký spánok.
Najprv si však chcela vychutnať večeru.
„Lucius je stále nezvestný?“ prisadla si pri stole k Abeovi.
„Lucius je stále nezvestný?“ prisadla si pri stole k Abeovi.
„Nevidel
som ho. Ale dnes na Slugyho párty určite bude.“
Care
sa nechcelo ísť spať, no nechcelo sa jej ani blúdiť po hrade ako
väčšinou. Usadila sa teda na neutrálnej pôde – na zelenkavom
kresielku v slizolinskej klubovni, priamo oproti krbu. Z vnútorného
vrecka svetra vytiahla denník, čo našla v knižnici. Prstom prešla
po vyrytých písmenách a premýšľala, čo mohol byť zač ten T.
M. Riddle. Zaujímalo ju, v akej bol fakulte a prečo si založil
denník, keď doňho nič nepísal. Napadlo jej, že bol možno
rovnako zlý študent ako ona, no nemal doučovanie, a tak ho
jednoducho vykopli zo školy. Premýšľala, čo sa asi stane so
žiakmi, ktorí nespravia VČÚ – vyhodia ich? Alebo jednoducho
prepadnú o ročník nižšie?
Nechcelo
sa jej nad tým dumať. Kresielko bolo príliš mäkké a oheň pred
ňou príliš upokojujúci, takže namiesto toho, aby sa postavila a
odišla spať do svojej izby, ostala sedieť v klubovni. Vedela, že
tu ju to strašidelné dievča nevystraší. Do slizolinskej klubovne
nezavítal nikto len tak bez dôvodu. Predpokladala, že to dievča-duch
je tak veľmi znudené svojím nudným a dlhým životom ducha, že
sa rozhodlo sledovať Caru. Cara si s ľútosťou uvedomila, že na
ňu nemôže použiť žiadne zaklínadlo, pretože bola už dávno
mŕtva. Premýšľala teda, ako ju od seba odplaší. Neprišla však
na nič, a tak otočila hlavu smerom k vstupnému obrazu, aby videla,
čo za hlučných žiakov to prichádza.
Rýchlo
niekoľkokrát po sebe zažmurkala. Bol to Lucius. Vlasy mal strapaté
a držal kohosi okolo pliec. Cara prižmúrila oči a spoznala v tom
vysmiatom dievčati s veľkou červeňou v tvári svoju priateľku
Narcissu. Zakopla o prah pri vstupe do klubovne, no Lucius ju
zachytil. Zachichotala sa. Keď sa Lucius naklonil k jej tvári, Cara
sa postavila.
„Kde
si sa túlal, Luciusko?“ oslovila ho sladkým hlasom. „Bol si
nezvestný.“
„Cara...“
„Akurát
sa zberám do izby, ideš so mnou, Cissy? Alebo vlastne... asi
ostávaš u Luciusa, však?“
Narcissa
začkala, no už sa nesmiala. Snažila sa na Caru zaostriť pohľad.
„Nebudem
vás teda rušiť. Dobrú noc.“
„Cara,
počkaj,“ zavolal za ňou Lucius, no ona bez otočenia odkráčala
do svojej izby. Ovládala sa, aby sa neotočila a na oboch nezoslala
svoj milovaný oheň, keďže nič iné útočné vyčarovať
nedokázala. Celkom sa jej páčila predstava Luciusa a Narcissy, ako sa postupne strácajú vo všepohlcujúcich plameňoch ohňa. Cítila sa však až príliš pokojne, možno
rezignovane. Vošla do izby, kde už dávno spala Andromeda, ktorej
sa dnes na Slugyho párty vôbec nechcelo, kopla do dverí, takže sa
s vrzgotom zavreli a hodila sa na posteľ. Zaborila si tvár do
vankúša, zdvihla takmer bezvládnu ruku a kúzlom ešte zamkla dvere.
Necítila
vôbec nič. Chvíľu len pozerala von oknom na nočnú oblohu, a keď
na ňu začala doliehať únava, zdalo sa jej, že akási ľahká
drobná ruka ju hladká po hlave. Za iných okolností by ju bola
odstrčila a odvrkla, nech jej dá pokoj, no teraz ju to jednoducho
uchlácholilo k bezsennému spánku.

Tak toto bolo krásne! Ten koniec... O:) :( Ten úplný koniec a to pohladenie, nie ten debil Lucius!!! :D
OdpovedaťOdstrániťA ďakujem za Abea ♥ Síce som nečakala, že ho použiješ práve na predstavenie Voldemorta, ale bolo to, každopádne, zaujímavé - a trochu prekvapivé, "vidieť" ho vážneho O:D
Inak, ja som fakt divná :D Ale teraz, keď tam nebol, mi začal chýbať Gideon O:) :D Ale jej prebudenie v ChK bolo veľmi veselé, hoci mi jej bolo aj ľúto :D :D Akože, nech sú tvoje postavy akékoľvek, ja ich nedokážem nemať rada O:) :D
Takže pokračko aj každý deň, keď budeš mať na to múzu!!! Ani neváhaj, píš a pridávaj! (rýmujem :D)
Ja som sa už dlhšie chcela "zbaviť" Luciusa, takže... som to spravila zrejme unáhlene, ale mám právo! O:)
OdstrániťA neboj sa, Abea sa ešte nabažíš až až! :D