![]() |
| https://www.pinterest.com/ |
„Mohli
by ste sa láskavo venovať mne, a nie výhľadu z okna?“ prísne
oslovila žiakov profesorka McGonagallová, keď všetkých zaujímal
prvý krehký sneh omnoho viac ako hodina nudnej transfigurácie. „Na
VČÚ môžete skúšajúcim povedať, že namiesto zaklínadla
Vermiculus ste sa venovali pozeraniu na sneh.“
Učitelia
boli čím ďalej, tým protivnejší. Stačilo, ak sa niekto menej
obľúbený trošku pomrvil na stoličke, a učiteľ naňho ihneď
škaredo zagánil. Alebo keď čosi krátko zašepkal svojmu
kamarátovi, učiteľ obom strhol fakultné body. Alebo sa na moment
zahľadel von oknom, a hneď sa stal terčom nadávok.
Cara
si teda za dva a pol mesiaca znepriatelila takmer celý učiteľský
zbor. Najčastejšie ju vyvolávali na hodinách, na chodbách na ňu
nepekne civeli a ak sa nedajbože na konci hodiny rozhodla odísť z
triedy medzi prvými, ihneď si ju zavolali, aby im pomohla čosi
odniesť do kabinetu.
Neboli
to pre ňu veľmi príjemné dni, vlastne boli viac-menej stereotypné
– doobeda škola, poobede čas strávený s Abeom, večer
doučovania s Prewettom. Najťažšie bolo vyhýbať sa Narcisse a
Luciusovi – po incidente so štikútacím elixírom spolu
neprehodili ani pol slova, takže buď obaja pochopili, že to bola
Carina odplata za špinavú zradu, alebo im to takto jednoducho
vyhovovalo. Pri slizolinskom stole sedávali spolu, dostatočne
ďaleko od Cary s Abeom, ku ktorým sa častokrát pripojila i tichá
Andromeda, ktorej bolo trápne rušiť zamilovaný pár. Z
nerozlučiteľnej pätice, čo spolu trávila takmer všetok
školský čas od prvého ročníka, sa teda stala nerozlučiteľná
trojica a nerozlučiteľná dvojica.
Druhá
polovica novembra znamenala začiatok návštev Rokvillu, a síce
každý jeden profesor (okrem voľnomyšlienkára Slughorna)
odporúčal piatakom ostať v hrade učiť sa a v žiadnom prípade
sa neísť rozptyľovať do Rokvillu, Cara s Abeom neváhali ani
chvíľu, doniesli profesorke McGonagallovej vyplnené formuláre
(„Slečna Blackwoodová, nemali by ste tento víkend stráviť skôr
v knihách ako v Rokville? Stále máte veľké medzery,“ zamračila
sa na ňu McGonagallka. „Idem tam i Gideon Prewett, určite si pri
ďatelinovom pive sadneme k učeniu,“ ohradila sa.) a nababušení
od hlavy po päty sa vydali na svoju prvú tohtoročnú cestu do
Rokvillu.
Najprv
si nakúpili azda až priveľa sladkosti a vtipných hračiek, a
potom zamierili do svojho obľúbeného hostinca U kančej hlavy.
Keďže to bol jeden z hostincov, kde obsluha nekontrolovala vek, čiže tam chodili ozaj rôzne pochybné indivíduá, a tak väčšina študentov preferovala hostinec Tri metly,
obaja si objednali dvojitú ohnivú whisky.
„Je
odporná,“ uznala Cara, no odpila si z nej poriadny dúšok.
„Ale
piješ ju ako ostrieľaný pijan,“ uškrnul sa Abe.
„Andromeda
môže ľutovať.“
„Nechaj
ju, jej je medzi knižkami lepšie ako medzi nami.“
„Určite
jej pod vankúš strčím ten chlpatý budík, čo sa rozškrieka pri
každom pohybe – to aby nespala príliš veľa, vieš, aby sa mohla
učiť.“
„Lenže
to zobudí aj teba.“
„To
je pravda. Zrejme ma Prewett bude musieť naučiť nejaké
zvukuodolné zaklínadlo.“
„Takýmto
tempom sa celkom pripravíš na VČÚ.“
„Len
aby si nebol prekvapený, keď schytám samé V.“
Vo
chvíli, kedy sa Abe zdvihol, aby si odskočil na WC, dnu vošla
Narcissa. Plavé vlasy jej vykúkali spod zelenej čiapky a líca mala
červené od zimy vonku. Abe sa zamračil, no Cara ho postrčila
preč.
„Je
bez Luciusa, takže sama ju zvládnem.“
Abe
váhal, no napokon pokrčil plecami a pomalým krokom vykročil
smerom k toaletám. Cara čakala všeličo, ale na to, že si
Narcissa sadne priamo oproti nej, rozhodne nebola pripravená.
„Cara,“
začala, no odmlčala sa.
Cara
si odpila z ohnivej whisky, no nič nepovedala, dokonca ani len
nedala najavo, že by svoju niekdajšiu priateľku zaregistrovala.
„Cara,“
skúsila teda Narcissa znovu, no keď videla, že tmavovláska sa na
ňu stále odmieta pozrieť, jednoducho jej položila dlaň na ruku.
Caru to ohromilo.
„Ako
si opovažuješ po tom všetkom...?“
„Cara,
počúvaj ma. Prosím. Mrzí ma to. Strašne ma to mrzí. Ja...
vtedy, v tú noc... Bola som opitá, Lucus tiež, obaja sme boli
opití... Nevedeli sme, čo robíme.“
Cara
stále nič nevravela. Odpila si z whisky ešte väčší dúšok.
„Priznávam
sa, že Lucius sa mi už dlhšie páčil, ale, ale... nechcela som si
s ním začínať, lebo mal teba a...“ V očiach sa jej zjavili
slzy.
„Ale
predsa si si s ním začala,“ ozvala sa napokon Cara.
„Áno,
lebo... ja neviem. Nebudem ti klamať, Cara... Bola som šťastná,
že som s Luciusom. Bola som pobláznená, taká pobláznená, že
som dokonca zabudla i na teba, zavrhla ťa, nepripúšťala si to, že
som o teba prišla. Ale si moja priateľka a... Cara, ak nám môže
odpustiť, mne aj Luciusovi, prosím ťa, odpusti nám. Nemôžeme
byť... znovu priateľky?“
Cara
na ňu udivene pozrela. „To nemyslíš vážne.“
„Viem,
že som ti ublížila, ale... naozaj ma to mrzí. Neviem, ako to
môžem napraviť.“
„Na
to si mala myslieť skôr. Na niektoré vecí sa jednoducho nedá
zabudnúť, Narcissa.“
„Takže...
mi neodpustíš?“
Neodpovedala,
ale Narcissa z jej pohľadu vyčítala odpoveď. Prikývla, utrela si
slzy, čo sa jej kotúľali po lícach, postavila sa a so sklonenou
hlavou odišla.
„Čo
chcela?“ pristúpil k stolu Abe, mračiac sa na dvere.
„Neviem, asi ju Lucius odkopol."
Keď
sa vrátili späť na Rokfort, Cara na Abeove naliehania súhlasila s
tým, že zavíta do jeho izby, aby si mohla prečítať list od mamy, o
ktorom si bol Abe istý, že mu dnes prišiel. Mal pravdu.
Elvíra sedela na okennej parapete a šuchorila si perie, aby z neho
striasala neustále padajúci sneh. Kým Abe rýchlo otvoril okno, na
hlave sa jej utvorila špicatá snehová čiapka.
„Dobrá
Elvíra,“ pohladkal ju a preniesol na jej bidlo, kde jej
nachystal jedlo a vodu. Zo zobáka jej vytiahol list a roztvoril ho.
Cara mu nakukla cez plece. Na liste stála krátka správa:
Súhlasil.
Cez Vianoce sa všetci uvidíme.
Je
spokojný. Plán vychádza.
„A?“ nechápavo pozrela na Abea. Jeho oči žiarili.
„A?! Cara, je to zašifrovaná správa! Pre prípad, že by sa
náhodou dostal do nesprávnych rúk! Ale pre nás, zainteresovaných,
to znamená jediné – že Temný pán dovolil, aby sa vianočného
stretnutia zúčastnili i neplnoletí – jeho budúci prívrženci.
A ten druhý riadok zrejme znamená... že sa mu darí. Všetko ide
ako po masle a schyľuje sa k vojne. Temný pán je mocný
čarodejník.“
„Podľa mňa bude mať to vianočné stretnutie formu Slugyho
večierku.“
„Blázniš?“ Zatváril sa urazene. „Slugy je primitívny
imbecil, Temný pán je...“
„Začínam si myslieť, že si sa doňho zamiloval.“
„Veď uvidíš, že ho začneš i ty obdivovať, keď ho uvidíš
naživo.“
„Nuž, predpokladám, že rovnako ako pri Slugyho večierkoch, ani
na tieto stretnutia nebudem mať vstup.“
„Vidíš, keď už o tom hovoríš... Tesne pred Vianocami chystá
Slugy obrovský vianočný večierok. Povedal, že si každý môže
so sebou niekoho priviesť. Prijímaš moje pozvanie, večne sa
mračiaca Cara?“
„Jasné, aby som hľadela na Luciusov odutý ksicht a ufňukanú
Narcissu?“
„Dokedy sa im chceš vyhýbať? Je to detinské.“
„To mi vraví najväčšie decko na svete?!“ zavrčala.
„Ešte stále mi čosi dlhuješ.“ Panovačne nadvihol obočie.
„Čože?!“
„Obetoval som učenie pre čas trávený s tebou, ako si ma
poprosila,“ začal rátať na prstoch. „Ochotne som ti zohnal
ingrediencie do toho poondiateho elixíru... Medzi dvoma tábormi som
si vybral teba!“
„Prosím?! Týmto si podľa teba ulahodil mne?“
„Samozrejme.“
„Zo všetkého si benefitoval i ty, tak netrep.“
„Ale to nemení nič na tom, že som sa tým prispôsobil najmä
tebe. Riskoval som vlastnú bezpečnosť, dobrý vzťah s
učiteľmi, riskoval som celý svoj život, pretože si ma o to
požiadala! Vlastne,“ dodal, „ty si ma ani len nepožiadala!“
Cara zaťala zuby. Abe sa k nej sklonil a so sladkým úsmevom sa
spýtal: „Takže...?“
„Daj mi pokoj,“ mierne ho odsotila. „Na mňa tieto finty
nezaberajú.“
„To si asi jediná na škole,“ skonštatoval smutne.
„Asi.“
„Večierok je 20. decembra,“ oznámil akoby len tak mimochodom,
keď sa pohodlne uvelebil na svojej posteli a Cara naňho ostala
hľadieť s mierne nadvihnutým obočím. „Vyzdvihnem si ťa o pol
šiestej.“
„Do 20. decembra sa nebodaj neuvidíme?“
„Ale uvidíme, neboj sa, každý deň ti budem pripomínať
vianočný večierok,“ žmurkol na ňu Abe.
Cara mu neodpovedala, vypochodovala z izby a zamierila priamo do
knižnice, kde ju už určite čakal Prewett, vždy presný ako
kukučkové hodiny v učebni transfigurácie.
Doučovanie sa už stalo Carinou rutinou. Konalo sa vždy, kedy
zavelil Prewett, čo znamenalo dosť často, pretože podľa všetkého
v sebe objavil učiteľské sklony, a Cara bola jeho experiment.
Nebavilo ju to, no učiteľov mala proti sebe poštvaných tak veľmi,
že jednoducho nechcela, aby to bolo ešte horšie, a tak trpela tie
večerné až nočné hodiny transfigurácie, čarovania, obrany, a
dokonca i astronómie, ktoré si užíval jediný človek na svete – Gideon
Prewett.
„Zas meškáš,“ oznámil jej úsečne, keď si sadla na lavicu
oproti nemu.
„Nemôžem za to, že sa vždy tak veľmi ponáhľaš.“
„Počuj, napadlo mi, či by sme sa nepozreli i na elixíry, vieš,
k tým sme sa ešte nedostali...“
„Elixíry mi celkom idú,“ zaklamala mu.
„Fakt? Na hodinách to tak nevyzerá.“
„Neviem, kto minule namiesto elixíru pokoja namiešal dúšok
živej smrti.“
„Ako môžeš vedieť, že som ťa nechcel uspať?“
„Pretože na to si príliš veľký zbabelec. A navyše...
Chrabromilčania predsa nikomu neubližujú, oni sú tí dobrí,“
dodala posmešne.
„Nevedel som, že tak škatuľkuješ ľudí.“
„Ja? Nie, to klobúk.“
Dnešnú hodinu – transfigurácie – čarovania – obrany -
zadelil Prewett v pomere 1:3:1, takže Cara sa ako-tak naučila
zaklínadlo Duro, ktoré vyrovnalo akýkoľvek nerovný
povrch, napríklad schody, ďalej zaklínadlá Locomotor, Evanesco
a Aguamenti, a napokon obranné kúzlo Impedimenta.
„Dobre, a teraz si to zopakujeme,“ spokojne sa usadil Prewett.
„Uprac to,“ kývol hlavou smerom k rozhádzaným knihám.
„Zas?! Už som to upratovala päťkrát!“
Prewett neodpovedal, a tak Cara ledabolo mávla prútikom a pomocou
kúzla umiestnila všetky knihy na ich miesto. Toto zaklínadlo jej
prišlo jednoduché – keď sa totižto daný objekt vzniesol do
vzduchu, priam sa jej zdalo, že cíti jeho ťažobu vo svojich
rukách a proste ho mechanicky prenáša na miesto.
„Dobre. Teraz odprac túto sviečku,“ prikazoval ďalej Prewett.
Cara sa zamračila. Nepáčilo sa jej, že jej rozkazoval, nepáčilo
sa jej, že niekto ako on si dovolil povyšovať sa nad ňou. Preto
namierila prútik na vyhasnutú sviečku a sykla: „Incendio!“
„Keby si toto stvárala na normálnych hodinách, Slizolin by bol
bodovo už dávno v mínuse,“ povedal Prewett pokojne.
„Ale nešťastie som na hodine len s tebou, takže môžem robiť,
čo sa mi zachce,“ usmiala sa naňho, takže odtrhla oči od
zapálenej sviečky, a to bola chyba. V momente nepozornosti sa
sviečka mierne naklonila a knôtom sa dotkla závesu na okne, ktorý
sa okamžite chytil od plameňa. Oheň sa po čipkovanej látke šíril
závratnou rýchlosťou, akoby sa už-už chcel dostať k drevenému
trámu na strope a odtiaľ k policiam s knihami...
Cara i Prewett nepekne zanadávali. Cara však bola duchaprítomnejšia:
zdvihla prútik a zaútočila na pažravé plamene zaklínadlom
Aguamenti. Jej príklad nasledoval i Prewett, takže v
priebehu nasledujúcich sekúnd sa ohňa úplne zbavili. Cara sa
posadila s maximálne pokojným výrazom v tvári, avšak Prewett
ostal stáť. Triasol sa ako osika.
„Nebodaj ti je zima? Ak chceš, môžem tu opäť zakúriť,“
podpichla ho.
„Keby si ma počúvala a nerobila si, čo sa ti zachce...“
„Dobre, dobre, nemusíš zúriť,“ zatiahla lenivo a kúzlom
Evanesco donútila nebezpečnú sviečku zmiznúť. „Naozaj
tu však začína byť zima... Incendio!“ zvolala, namieriac
prútik na kozub.
Prewett od ľaku poskočil a chcel na Caru čosi nakričať, no keď
zistil, že len zapálila oheň vo vyhasnutom kozube, prehltol všetky
námietky a nadávky.
„Ak je to na dnes všetko, rada by som išla spať, ak dovolíš,“
postavila sa Cara a podišla ku krbu, skloniac sa k nemu a pomädliac
si ruky nad jeho hrejivými plameňmi.
„Na dnes končíme,“ povedal Prewett, no keď sa Cara chystala
vyjsť z knižnice von na tmavú chodbu, zavolal: „Počkaj ešte.
Nechcela... nechcela by si ísť na Slugyho večierok?“
Otočila sa k nemu s nadvihnutým obočím.
„Vianočný večierok. Povedal, že môžeme niekoho zavolať a...“
„A tebe napadlo, že by to bola úžasná príležitosť strápniť
ma ešte viac ako vtedy, keď som prespala vo vašej klubovni?“
„Čo? Nie, nie.“ Vyzeral vystresovane. „Ja len... či by si
nechcela ísť. Myslím, že za ten čas, čo máme doučovania...
sme sa celkom skamarátili.“
Carino obočie vyskočilo ešte vyššie. Svoj vzťah s Gideonom
Prewettom nazývala všelijako, len nie kamarátstvo. „Máš
čudnú definíciu kamarátstva.“
„Ja? Nie. Možno ty... máš voči mne predsudky, ale... bol by som
rád, keby si išla so mnou.“ Jeho tvár bola červená ako čerstvo
vytlačená paradajková šťava.
„Musíš mať poriadne málo kamarátov, keď mňa nazývaš jedným
z nich.“
Prewett neodpovedal, len na ňu hľadel. Od nervozity si pukal prstami
na rukách.
„Vieš, Prewett, mňa tam už niekto zavolal,“ povedala nakoniec.
„No ak počas toho večierku naplánuješ doučko... Môžeš to
brať tak, že tam vlastne idem s tebou, pričom tam s tebou v
skutočnosti vôbec nejdem.“
Otočila sa vyšla z knižnice von, zanechajúc z chrbtom zmäteného,
neistého a vyplašeného Prewetta.

No, akože absolútne o ničom kapitola, fakt! (dúfam, že dokážeš rozoznať iróniu aj bez toho, aby si počula môj hlas!!!)
OdpovedaťOdstrániťNerozlučiteľná trojica a nerozlučiteľná dvojica :D :D
Tá Narcissa ma teda dostala, aká kôpka emócií :D A inak, znelo to, akoby ich načapala rovno v posteli, že ona bola opitá, on bol opitý, obaja boli opití :D
Slugy je primitívny imbecil?! Ts :D :D
"Prijímaš moje pozvanie, večne sa mračiaca Cara?" óóó O:) "Přijmeš moji růži?" :D Ah, ten Abe ♥ ♥ ♥
A ten oheň, to čooo? :D Akosi rýchlo sa rozšíril, začarovaný Carin plamenisko :-o Ale mi napadlo, že Gideonko mohol aspoň chvíľu koktať, keď sa tak zľakol, nie? O:) :D
Ah, dofrasa, ešte aj on ju pozval?!?!? Toto mi nerob!!!!! :( :D Ako si medzi nimi vybrať? Ale tak... Abe je stále na prvom mieste!!! ♥
:D:D:D:D:D
OdstrániťSíce nejaký ľúbostný vzťah nie je nosnou pointou tohto príbehu, svoj priestor budú mať aj Abe, aj Gideon! :D (a vidíš, ja som aj zabudla, že v nervozite koktal :D:D:D:D )
Dik za komentisko :*