Denník smrťožrútky (13. kapitola)

http://www.deviantart.com/

V škole sa začalo peklo. Cara navyše začínala mať dojem, že VČÚ nie je až taká banálnosť, ako sa nazdávala. Uvedomila si to na hodine obrany proti čiernej mágii, na ktorej ich profesor Merrythought začal znenazdajky známkovať z duelov – totižto ešte pred Vianocami stihli prebrať niekoľko útočných a mnoho obranných zaklínadiel, no profesor im ani len nenaznačil, že by ich mali nejako zvlášť trénovať, takže večne nepripravená Cara sa modlila k Merlinovi, aby ju nevyvolal.

Samozrejme, zavolal ju k tabuli ako prvú.

„No, a ako vášho protivníka vyberieme...“ Profesor Merrythought sa poobzeral po triede, a oči mu napokon spočinuli na Gideonovi, na ktorého sa škodoradostne usmial. „Poďte vy, pán Prewett. Už sme videli, ako sa viete postaviť zoči-voči mužovi,“ zablúdil pohľadom k Abeovi, ktorý sedel pri Care a zatínal päste.

„Ale, pán profesor,“ namietol Prewett, „nemôžem zaútočiť na... dievča.“

To Caru pobúrilo. Postavila sa, podišla k tabuli a vytiahla prútik. „Nebodaj sa bojíš?!“

Prewett sa zamračil. Profesor Merrythought sa mu však vyhrážal strhnutím fakultných bodov za neposlúchnutie príkazu, a tak sa porazenecky postavil a zastal pred celou triedou pár metrov od Cary. Prútik mu však stále mieril na zem.

„Opováž sa nechať ma vyhrať,“ precedila cez zaťaté zuby Cara.

„Na doučovaniach som ťa nebodaj nechával vyhrať?“

Uklonili sa jeden druhému, nespúšťajúc zo seba oči. V tom istom momente zdvihli prútiky a namierili ich na seba. Chvíľu ani jeden z nich neútočil, a keď Cara z jeho odovzdaného pohľadu vyčítala, že v žiadnom prípade útočiť nezačne, činila sa teda ona: „Relacio!“

„Protego!“ okamžite sa bránil Prewett, no neútočil.

Caru to rozčuľovalo. Uchopila prútik ešte pevnejšie a zvolala: „Petrificus Totalus!“

Prewett zaklínadlo opäť odklonil, a keď sa tak stalo ďalšie dva razy, rozčúlený profesor Merrythought zvolal: „Ak na slečnu Blakwoodovú nepoužijete aspoň jedno útočné zaklínadlo, oznámkujem vás H-čkom!“

„Nezaútočím na dievča,“ uzavrel Prewett a sklopil prútik.
Cara nevychádzala z údivu. Na doučovaniach nemal absolútne žiaden problém vyslať na ňu útočné zaklínadlo, a tu, pred spolužiakmi, mu to odrazu prekážalo? O čom mu išlo? Čo mu zas pobehalo po rozume?!

„Dobre, dostávate H – mohol som vám dať za vašu drzosť pokojne aj T, ale keďže ste preukázali, že ovládate aspoň cloniace zaklínadlo... Sadnite si. A čo vy, slečna Blacková?“ usmial sa na Narcissu.

Mlčky vykročila a postavila sa na Prewettovo miesto. Cara na ňu hľadela. Vyvolal ju škodoradostný profesor preto, lebo boli kamarátky a dúfal, že sa zopakuje podobné divadlo ako pri Prewettovi? Alebo práve naopak – zvedavým učiteľským očiam neuniklo, že kamarátky sa odraz prestali rozprávať a teraz sú z nich viac-menej nepriateľky? Caru vždy zaujímalo, či sú učitelia rovnako klebetní ako žiaci. Podľa všetkého však boli.

„Ani hnúť!“ zvolala Narcissa v rovnakej chvíli, keď Cara vykríkla: „Incarcerous!“

Svetelné lúče z ich prútikov sa zrazili, chvíľu do seba zúrivo narážali, snažiace sa získať prevahu, no napokon oba zmizli, a tak obe dievčatá zdvihli prútiky a znovu na seba zaútočili, rozhodne si hľadiac do očí. A potom znova. A znova. A znova.
Cara sa dostala do akéhosi chvatu, v ktorom na všetko zabudla – na školu, na rodičov, na Myrtlu, na Prewetta, jednoducho na všetko, čo ju hnevalo a zožieralo. Útočila a odrážala útoky, a to v nej vyvolávalo známy hrejivý pocit, akoby to bolo presne to, čo chcela robiť navždy. Útočiť a brániť sa. Skrátka čarovať, využívať mágiu na ublíženie, no zároveň na obranu.

Páčil sa jej ten pocit.

„Dobre, dobre, slečny, stačí, lebo sa nám tu pozabíjate!“ zastavil ich profesor Merrythought, keď sa vo vzduchu zrazilo Narcissino Petrificus Totalus s Cariným Confundo.

„Nakoniec sa obrana proti čiernej mágii zmení na čiernu mágiu,“ zasmial sa, no oči mu horeli vzrušením. Bol to čistý blázon – veľmi rád rýpal do študentov, a zároveň bol fanaticky posadnutý hodinami, na ktorých proti sebe bojovali.

Cara musela uznať, že vďaka Prewettovi sa vo všetkých predmetoch zlepšila. Na čarovaní dokázala na prvýkrát pomocou zaklínadla Gemino rozdvojiť šálky pred sebou a jednu z nich trojnásobne zväčšiť pomocou kúzla Engorgio, na transfigurácii sa jej podarilo zmeniť ryšavú farbu Ellinej srsti na žiarivo bielu, hoci úlohou bola striebristá, na elixíroch horko-ťažko namiešala Životabudič, ktorý mali za úlohu pripraviť nachladnutému profesorovi Slughornovi, pričom následne najlepší elixír (čiže Andromedin) profesor vypil, no a na astronómii sa jej podarilo odchýliť od presných súradníc Krabej hmloviny len o pár stupňov.

Nech už bol Prewett, aký bol, naozaj Care pomohol zlepšiť sa.

Problémom bola jedine herbológia, na ktorú Prewett nechodil, takže Cara na nej odpisovala zväčša od Andromedy, prípadne od Abea. Ten však nebol omnoho múdrejší.

„Na čo sa využíva klepcodrap a ako vyzerá, slečna Blackwoodová?“ vyzvala ju profesorka, hoci určite tušila, že Cara nemá ani potuchy.

„No, eh... používa sa na uspávanie?“ skúsila Cara, a keď profesorka mlčala, pokračovala: „No a... ako vyzerá. Hm. Povedzme, že sa podobá kaktusu. Má také malé biele pľuzgieriky, z ktorých...“

„Výborne, aspoň o mimbulus mimbletonii si niečo pamätáte,“ odsekla profesorka namosúrene a strhla jej päť bodov.

Čas utekal ako voda a Cara sa často pristihla pri tom, ako v posteli bezmyšlienkovite listuje v denníku Toma Riddla – pretože podľa iniciálok ten denník Tomovi Riddlovi naozaj patril – a premýšľa, či by nebolo lepšie, keby sa nikdy nebola dozvedela, že je adoptovaná. Od momentu, kedy jej Myrtla ukázala svoje spomienky, sa jej v hlave vynorilo množstvo otázok, no akosi sa bála hľadať na ne odpovede, a preto ani raz nezamierila za Dumbledorom či za samotnou Myrtlou, a tak namiesto toho len prevracala stránky denníka a predstavovala si, aký asi bol jej biologický otec. Napriek tomu, že videla, ako povýšenecky a kruto sa správal v Myrtliných spomienkach, dúfala, že z tejto detinskosti vyrástol. Vysnívala si ho ako mladého pekného muža s dlhými čiernymi vlasmi (musela si priznať, že vyzerá tak trochu ako Abe), ktorý vôbec netušil, že splodil dieťa, no keby sa to bol dozvedel, istotne by sa oň postaral. Predstavovala si, ako sa jedného dňa stretnú a ona mu povie pravdu; a on síce bude sprvu šokovaný, no potom jej otvorí svoju náruč, ako to pravý otec má spraviť.

Toto pekné a nevinné obdobie snívania jej narušilo jedno chladné februárové ráno, kedy bola obloha vo Veľkej sieni zatiahnutá, a tak bola v celej sále azda až priveľká tma. Keď na stole ešte stále neboli raňajky, Cara tušila, že niečo nie je v poriadku. Od učiteľského stola sa odrazu ozvalo zacinkanie, a tak sa všetky hlavy vo Veľkej sieni otočili k Albusovi Dumbledorovi, ktorý nesedel, ale stál.

Cara nikdy nevidela na jeho tvári taký vážny výraz.

„Milí študenti,“ oslovil ich mocným hlasom, „predtým, ako sa naraňajkujete, mám za povinnosť oznámiť vám jednu veľmi zlú správu.“ Na moment sa odmlčal a preletel očami po tvárach napätých žiakov. „Čierna mágia nebezpečne zosilnela a predzvesť násilia, ktorá už roky visí vo vzduchu, sa dnes zhmotnila do reality - armáda temných čarodejníkov vedená lordom Voldemortom (Cara sa mimovoľne mykla) dnes ráno zaútočila na Ministerstvo mágie a vyvolala mu vojnu!“

Posledné slová sa odrazili od vysokých stien a ako potvrdenie tej strašnej správy sa ozvalo zahrmenie. Všetci študenti vo Veľkej sieni si vymenili pohľady – nechápavé, prekvapené, vystrašené, ohúrené, no i natešené.

„A je to tu,“ počula Cara Abeov pokojný hlas.

Študenti sa odrazu začali prekrikovať, šepkali si, volali niečo smerom k Dumbledorovi, so smrťou v očiach sa ho niečo spytovali, niektorí sa dokonca postavili a chceli sa rozbehnúť preč, zrejme okamžite poslať list svojim rodičom. Dvere vo Veľkej sieni sa však s rachotom zavreli.

„Kým je stav taký, aký je,“ ozval sa opäť Dumbledore, „nikto z vás nemôže odcestovať domov. Bolo by to príliš nebezpečné – prívrženci lorda Voldemorta sú schopní ublížiť komukoľvek a kedykoľvek.“

„A čo naši rodičia?!“ ozvalo sa do chrabromilského stola. Pridali sa k nemu ďalší:

„Presne tak! Ako zistíme, či sú v poriadku?!“

„... bojujú vo vojne?“

„A čo Fénixov rád?“ zvolal Fabian Prewett. Stál. „Bojuje aj Fénixov rád?“

„Fénixov rád je hlavným spojencom Ministerstva,“ odpovedal Dumbledore, príliš unavený na to, aby sa pokúšal zastaviť divokú debatu, čo sa v sieni rozprúdila.

„Čo je Fénixov rád?“ spýtala sa Cara potichu, sledujúc bratov Prewettovcov. Fabian sa posadil a skryl si tvár do dlaní. Gideon vedľa neho spravil to isté. Rovnako zúfalo sa tvárila väčšina študentov pri chrabromilskom, no i bifľomorskom a bystrohlavskom stole.

„Netuším,“ odpovedal jej Abe bezmyšlienkovite. Jeho oči žiarili.

„A čo teraz?!“ zvolal Bilius Weasley. Cara i na tú diaľku videla, že v očiach má slzy a ruky zatína do pästí. „Máme len nečinne sedieť a čakať, kedy sa v Dennom prorokovi zjavia mená našich mŕtvych rodičov?!“

„Nesmiete opustiť areál hradu; a kým sa situácia aspoň trochu neutíši, rušia sa i všetky výlety do Rokvillu!“ hovoril Dumbledore, no nezdalo sa, že by študentov trápil nejaký Rokville.

Zatiaľ čo pri slizolinskom stole sa takmer všetci tvárili vzrušene a natešene, pri ostatných stoloch prevládalo zdesenie a strach, zriedka i šok a nechápavosť.

„Myslíš, že tú vojnu očakávali?“ počula Cara Narcissu, ktorá síce bola naklonená k neutrálne sa tváriacemu Luciusovi, no prekvapene pozorovala rozhorčených a vydesených študentov.

„Určite áno,“ odpovedal namiesto Luciusa Avery. „Dobre vieš, že Temný pán sa obáva Dumbledora – je jasné, že i ten si zhromažďoval armádu.“

„Ako to však mohol vedieť?“ stále nechápala Narcissa.

„V čarodejníckej histórii vládol viac-menej vždy poriadok,“ odvetil Evan Rosier, ktorý sedel priamo oproti Care, takže sa k Narcisse musel nakloniť cez niekoľko študentov. „Dumbledore, ako milovník muklov a humusákov, určite očakával vlnu odporu zo strany čistokrvných, a tak si preventívne vytvoril armádu.“

„Môžete posielať poštu svojim rodičom,“ informoval študentov Dumbledore. Jeho mocný hlas dokázal vždy prehlušiť šum, i keď nekričal. „Ale nemôžete prekročiť areál Rokfortu, pretože mimo Rokfortu vás nedokážem ochrániť – kým ste tu, môžem vám zabezpečiť maximálnu ochranu. Pokiaľ som nažive, nikdy nedopustím, aby lord Voldemort so svojimi stúpencami prekročil hranice Rokfortu. Nemusíte sa báť, že by sa vám niečo stalo – tu ste v omnoho väčšom bezpečí ako doma, a preto moje rozhodnutie nepustiť nikoho domov, kým sa stav ako-tak nezlepší, akceptujú i vaši rodičia.“

Mnohí zo študentov ani len nepočkali na raňajky, a už-už bežali do spální či do soviarne poslať svojim rodičom list, zistiť, či sú v poriadku, či zatiaľ... prežili. Cara si nevedela predstaviť, ako taká vojna vyzerá – nevedela si predstaviť svojich rodičov, ako bojujú, a odrazu ju tiež pochytili obavy.

Hodila do seba zvyšky hrianky a s Abeom v pätách sa vydala do soviarne poslať mame list. Jej odpoveď prišla hneď na druhý deň ráno. Cara netrpezlivo schytila malý lístok, na ktorom stálo:

Sme v poriadku.

Mama

Cara pocítila takú veľkú úľavu, ako už dlho nie. Deň predtým do seba nedokázala dostať obed ani večeru, no na týchto raňajkách sa konečne schuti najedla.

„Aha!“ prisadol si k nej Evan Rosier a hodil pred ňu, Andromedu a Abea čarodejnícke noviny Denný prorok. Cez celú titulnú stránku sa tiahol obrázok Ministerstva, do ktorého narážalo nespočetné množstvo kliatob smrťožrútov stojacich pred budovou. Z okien vystreľovali záblesky sveta a nápadali smrťožrútov, ktorí buď stáli dolu, alebo sa hrnuli dnu. Cara sa prizrela obrázku bližšie, no v tom dave a v zábleskoch nedokázala nikoho rozoznať.

Preletela očami po celom krátkom článku na titulke a srdce jej bilo až kdesi v krku. Keď zistila, že sa tam v podstate nič nepíše, prečítala si ho ešte raz a pomalšie.

Útoky Temného pána pokračujú!

 

5. február 1970, Ministerstvo mágie – po včerajšom nečakanom útoku temných čarodejníkov, ktorí si hovoria smrťožrúti, pod vedením tzv. lorda Voldemorta, nazývaného Temný pán, dnes nasledoval ďalší útok.

Rovnako ako včera, i dnes si pracovníci Ministerstva zachovali chladnú hlavu a vyrazili do útoku proti temným čarodejníkom hneď, ako sa stihli spamätať. Ministerstvo podporil početný Fénixov rád, na ktorého čele stojí riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, Albus Dumbledore, a taktiež mnohí dobrovoľníci, Dumbledorovi starí známi a všetci tí, ktorí podporujú Ministerstvo a Fénixov rád, takže sa im v priebehu krátkeho času podarilo zmobilizovať veľkú armádu, ktorá odrazila drsné útoky smrťožrútov. Tí na moment ustúpili, no dnes v noci zaútočili opäť, obliehajúc Ministerstvo zvonku i zvnútra, a znemožňujúc tak pracovníkom Ministerstva vvjsť von.

Armáda Albusa Dumbledora statočne odoláva nátlakom temných čarodejníkov, ktorých identitu nie je možné určiť, keďže nosia masky a plášte, ktoré ich zahaľujú od hlavy po päty. Mnohí členovia Ministerstva a Fénixovho rádu sa však zhodujú na tom, že uzreli príslušníkov čistokrvných rodov Lestrangeovcov, Blackovcov, Macnairovcov, Nottovcov a Dolohovovcov, ktorí sú povestní svojou hrdosťou a neznášanlivosťou voči muklom. Informácie však nie sú potvrdené, a tak Ministerstvo nemôže nikoho obžalovať. Isté je len to, že údajný lord Voldemort (viac na str. 25) je poháňaný ideou očisty sveta od muklov a nečistokrvných čarodejníkov.

„Dočerta, Abe, Andromeda,“ precedila Cara cez stisnuté pery a ukázala na mená ich rodov.

„A čo?“ mykol Abe plecom a hrdo sa vypäl. „My sme hrdí na spätosť s Temným pánom.“

„Pán riaditeľ!“ ozval sa krik od chrabromilského stola. Bol to Bilius Weasley. Jeho tvár bola takmer rovnako červené ako jeho vlasy a hľadel priamo na skupinku okolo Cary. „Ako môžete v hrade držať smrťožrútske deti?! Sú to naši nepriatelia! Naši, vaši, nás všetkých!“ Kričal a ukázal na celý slizolinský stôl. „Lestrange! Sestry Blackové! Macnair! Nott! To všetci sú komplici toho psychopata, bažiaceho po čistej krvi!“

Abe sa na Carino zdesenie postavil a vytiahol prútik. „Dokáž mi to! Dokáž mi svoje slová, Weasley!“

Cara ho potiahla za ruku, no keď nereagoval, postavila sa a silno ho zatlačiac za plece ho donútila posadiť sa. Dumbledore hľadel raz na Weasleyho, raz na Abea, a keď sa chcel ryšavec opäť rozkričať, riaditeľ so zvrašteným čelom zvolal: „Pán Lestrange, slečny Blackové, pán Macnair a pán Nott sú rovnaké deti ako vy! Nikto si nevyberá svojich rodičov a naši slizolinskí priatelia sú v rovnakom nebezpečenstve ako všetci ostatní, a preto ich aj budem ochraňovať ako všetkých ostatných!“

Vo Veľkej siene nastalo ticho, no hneď na to sa študenti opäť ponorili do zaujatých debát. Cara si v Prorokovi nalistovala stranu číslo 25, kde bol krátky stĺpček, z ktorého sa nedalo vyčítať nič, čo by už nebola vedela:

Kto je to lord Voldemort alias Temný pán?

 

Nikto nevie, odkiaľ sa vzal. 
Nikto nevie, kto to skutočne je. 
Nikto dokonca nevie, ako vyzerá, 
keďže vo vojne sa ešte neobjavil. 
Vie sa len, že útok plánoval veľmi dlho, 
pretože jeho armáda je obrovská a plná 
talentovaných a vytrvalých čarodejníkov. 
Cieľ lorda Voldemorta je zbaviť svet 
muklov a nečistokrvných čarodejníkov...

Každý jeden deň sa niesol v rovnakom duchu – ráno všetci bežali dolu do Veľkej siene, kde na nich už čakal Denný prorok, no nič nové sa z neho nedozvedeli. Na hrade vládla napätá atmosféra, nenávisť medzi Slizolinom a Chrabromilom sa ešte väčšmi prehĺbila a študenti nevraživo a neveriacky hľadeli jeden na druhého, akoby už pomaly nikomu neverili. Napäto čítali listy od rodičov a zakaždým si vydýchli, keď zistili, že ich rodina je ešte vždy v poriadku.

Mnohí študenti vyzvedali od profesorov na hodinách, no tí im nechceli nič prezradiť – profesorka McGonagallová vždy iba stisla pery do tenkej čiarky (ako obvykle), profesor Merrythought sa nadchol pre obranné zaklínadlá, ktoré by žiaci mohli využiť v prípade núdze proti smrťožrútom, profesorka Whiteová zas pre istotu skončila hodinu o čosi skôr.

Po škole sa začali šíriť príbehy o strašnom lordovi Voldemortovi, ktorý je v skutočnosti animágom, meniacim sa na hrôzostrašného hada. Mnohí boli dokonca takí vystrašení a poverčiví – navyše podporení myšlienkami profesorky Trelawneyovej – až si začali namýšľať, že vyslovovanie mena Temného pána prináša smolu.

Slizolinčania sa na nich len smiali. Nie všetci však boli takí vzrušení a natešení ako Abe či Evan Rosier – napríklad taká Narcissa posielala poštu domov skoro tak často ako Cara, takže častokrát sa na ceste do soviarne stretli a rozprávali sa, ignorujúc to, čo sa medzi nimi stalo, pretože strach o rodinu ich akosi vzájomne spájal. Andromeda zas trávila čoraz menej času so Slizolinčanmi a čoraz viac času s Tonksom, ako si Cara logicky domyslela.

Care sa nepáčilo, ako sa zmenil Gideon Prewett. Na hodinách pozeral do okna, nesústredil sa na výklad, a keď ho vyzvali k odpovedi, schytal zväčša zlú známku. Po chodbách chodil ako duch a vo Veľkej sieni ho Cara vídala veľmi zriedka. Bolo jej jasné prečo – bál sa o svojich rodičov rovnako ako ona. V jednom z mnohých článkov v Prorokovi boli vypísané mená všetkých členov Fénixovho rádu, a boli medzi nimi i pán a pani Prewettovci.

 ***

Dni a týždne ubiehali, a život vo vojne, ktorú si však študenti Rokfortu nedokázali predstaviť, sa stal akousi normálnou rutinou. Cara sa naďalej oblúkom vyhýbala dievčenským toaletám na druhom poschodí, pretože ešte stále si nedokázala pripustiť, že by ten duch, Myrtla, mohol byť jej matkou, avšak jej otec ju naozaj zaujímal. Snáď stokrát si prelistovala jeho denník, ten bol však úplne prázdny, no bola si istá, že na škole po ňom museli ostať nejaké stopy, niečo, čo naznačovalo, že tu naozaj chodil a bol reálnou bytosťou. Zamierila teda na miesto, ktoré jej ako jediné niečo mohlo ponúknuť – do Siene slávy.

Bolo v nej úplné ticho. Pri pohľade na štyri veľké sklené vitríny, v ktorých sa nachádzali drahé kamene, zobrazujúce počet fakultných bodov, Cara zistila, že Slizolin je na nepeknom treťom mieste. Prvý bol prekliaty Bystrohlav.

Musela obísť celú jednú stenu zlatých či strieborných tabúľ, aby konečne našla to, čo hľadala – zlatú vyleštenú tabuľu s nápisom:

Tom Riddle

Za zásluhy o rozvoj školy

Nič viac tam napísané nebolo, no povzbudilo ju to, a tak hľadala ďalej, až naďabila na Riddlovo meno vyryté na tabuli bývalých školských prefektov, a následne na starú Medailu za mimoriadne čarodejnícke zásluhy.

Pri pohľade na medailu ju hrialo pri srdci. Netušila, za čo všetko Tom Riddle získal tieto ocenenia, no prispelo to k tomu, aby si svojho otca v hlave ešte väčšmi zdokonalila a zidealizovala. Bol to teda výnimočný čarodejník, ktorý v niečom pomohol škole tak veľmi, až mu v Sieni slávy zanechali pamätnú tabuľu a medailu! Mal síce pätnásť, no bol výnimočný!

V momente, kedy prstom jemne prechádzala po starej, no zachovanej minci, spoza chrbtu začula známy hlas: „Príjemný večer, slečna Blackwoodová.“