Denník smrťožrútky (24. kapitola)

http://digital-art-gallery.com/

„Pani Lestrangeová,“ pozrel na Caru liečiteľ spod okuliarí s hrubým rámom, „ste tehotná.“

Cara prižmúrila oči a priložila si ruku na čelo, pretože jej v hlave opätovne začalo neznesiteľne treštiť. Snažila sa vnímať liečiteľove slová, no akosi jej stále nedochádzal ich význam.

„Váš manžel uviedol, že už niekoľko dní trpíte únavou, bolesťami hlavy, zvracaním, závratmi… Elixír odhalenia mi prezradil, že vo vás rastie nový život, pani.“

„P-prosím?“ Klesla ešte hlbšie do perín.

„Čakáte bábätko,“ uzavrel liečiteľ. „Odporúčam vám dostatok oddychu – v týchto krušných časoch trpíme všetci obrovskou dávkou stresu, no vy si na seba musíte dávať naozaj veľký pozor.“

Liečiteľ pomaly vyšiel zo spálne, no akonáhle za dverami zmizol lem jeho sivého plášťa, dnu sa vrútil Abe s vystrašeným výrazom v tvári.

„Preboha, Cara...“ Priskočil k posteli a schytil jej dlaň do svojej. „P-počula si? Si t-tehotná.“

Hľadel na ňu, akoby mala každú chvíľu umrieť.

Už takmer týždeň v kuse trpela čudesným stavmi, počas ktorých nebola schopná bojovať, pretože ju vyčerpalo i zopár krokov z izby do kuchyne. Myslela si, že je to len prechodný stav, niečo, čo prejde, únava, vysilenie, skrátka niečo pominuteľné, až kým neodpadla… a nezobudila sa v spálni v rukách liečiteľa.

Tehotná. Cara netušila, čo cíti. Bola príšerne unavená a všetko ju bolelo. Nedokázala si predstaviť, že by v nej mohol rásť… život.

„Cara, ako… ako je to možné?“ Abeov hlas znel vyplašene.

„Ako?“ zasmiala sa pohŕdavo. Oči mala zatvorené. „Neviem, skús hádať.“

„Ale čo… čo teraz? Musíme predsa bojovať a...“

Care to celé prišlo ako pritiahnuté za vlasy – nikdy jej ani len nenapadlo, že by niekedy mohla byť tehotná, nevedela si predstaviť, aký to je pocit, a teraz, keď to odrazu bola pravda… necítila nič. Iba hnev k Abeovým slovám.

Prudko otvorila oči a pozrel do jeho tváre, ktorá bola stále veľmi vystrašená a napätá.

„A?! Nepozeraj na mňa, ako by to bola len moja chyba!“

„Existujú predsa rôzne… elixíry… odvary… lektvary...“ Vyzeral byť vystresovaný.

„Aha. Takže to mi vravíš teraz, keď je neskoro?!“

„Myslel som… myslel som, že automaticky piješ nejaké elixíry a...“

„Tak ty si si to myslel, áno?“ Ani si neuvedomila, ako odrazu zvýšila hlas.

„Ale ešte stále nie je neskoro, nie? Sú rôzne elixíry, ktoré to dieťa… no… vieš… ktoré ho...“

„No čo?!“ vykríkla a toto ju už naozaj popudilo. „Ktoré to dieťa čo?!“

„Ktoré to dieťa zabijú!“ zvolal. V tvári sa mu zračil hnev.

Cara zažmurkala. Sama bola z toho všetkého šokovaná, zdalo sa jej to ako sen, azda nočná mora, niečo, čo nebolo reálne; cítila sa prázdne, cudzo, vzdialene sama sebej; nechcela si priznať, že čaká dieťa, že je tehotná, že bude matkou… No aby požila elixír, ktorý by dieťa v nej zabil? To jej ani len nenapadlo!

Abeovi však zrejme áno…

Hľadela do jeho zlostnej tváre a premýšľala nad tým, prečo… ako to len mohol vysloviť?! Ako mohol na ňu hľadieť očami plnými hnevu, akoby azda zradila Temného pána? Nebolo to dieťa ich spoločnou chybou, omylom, nepríjemným prekvapením? Prečo sa tak veľmi na ňu zlostil?

A vlastne… čo bolo na tom zlé? Čo bolo zlé na tom, že čakala dieťa? Bolo to predsa úplne normálne, bežné, prirodzené… výtvor lásky dvoch ľudí, výsledok toho, že sa majú radi, a trávia spolu dni a noci…

Prečo to však bral ako niečo strašné, ako tragédiu, ako nočnú moru? Naozaj jeho srdce počas rokov boja pre Temného pána tak veľmi zatrvdlo, že bolo schopné zabiť malé nenarodené dieťa?

„Prečo by som ho zabíjala?“ sykla Cara potichu. „Prečo mám robiť niečo také?“

„Pretože si nebola opatrná!“ skríkol, a to ju úplne popudilo.

„Ja?! A prečo si nebol opatrný ty, keď ti to tak strašne prekáža?! Správaš sa, akoby šiel koniec sveta, akoby...“

„Pretože to aj je koniec sveta!“

„Prosím?!“

„To decko nás bude brzdiť v boji za Temného pána!“

„Brzdiť?!“

„Mať decko je príšerne muklovské a…“

„Abe, vypadni.“

„Toto je dôsledok tvojho pochabého správania a...“

„ABE, VYPADNI!“ zvolala Cara tentoraz už naozaj nazúrene a siahla po prútiku. Ako ho však zovrela medzi prstami, chytil ju nečakaný závrat, a tak sa len s hlbokým povzdychom a stonom zvalila opäť do perín. Zavrela oči a čakala, kým to šialené točenie, ktoré jej pripomínalo jej prvé použitie prenášadla, prejde.

„Cara, si v poriadku?“ Abeov hlas znel odrazu vystrašene.

„Vypadni...“ zopakovala, no jej hlas bol príšerne slabý, len také tiché šepotanie. „Vypadni, Abe… vypadni...“

Nevedela, či odišiel, alebo nie, vlastne vôbec nevedela, čo sa udialo, pretože odrazu upadla do niečoho medzi bdením a spánkom; bolo to niečo nepríjemné, priam až bolestivé, pretože sa jej zdalo, že sa s ňou točí celý svet, že jej ide hlava prasknúť na dve polovice a ruky sa odtrhnúť od tela… Videla záblesky, zelené záblesky svetla, potom tisícky ohnivých kvetov, ktoré vädli po tom, čo sa ozval Abeov vysoký smiech, ponímajúci sa skôr na smiech Temného pána, vzápätí pokrčená tvár malého dieťaťa, ktorú zahalila tmavomodrá tekutina, takže tvárička sčernela, až napokon úplne zhorela. Ktosi ju bozkával; chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že to bol Prewett, ona ho však neodstrčila, práve naopak – vrhla sa do jeho náručia a rozplakala sa, odrazu však spolu s Prewettom klesla na zem, zdvihla teda uplakanú tvár a so zdesením zistila, že Gideon je mŕtvy a z nosa, uší a očí sa mu valí kvantum krvi. Podišiel k nej Albus Dumbledore, no na jeho vráskavej tvári sa zjavil až príliš chladný úsmev. Odhalil si ľavé zápästie a Care sa naskytol pohľad na Temné znamenie. Akonáhle ho uzrela, jej vlastnú ruku preťala taká silná bolesť, že si po nej automaticky plesla…

A to ju z nočných môr prebudilo. Splašene sa posadila a uvedomila si, že je úplne spotená. Nočná košeľa sa jej lepila k pokožke. Po čele jej stekal spot. Lapala po dychu a srdce jej bilo ako splašené.

Pred očami mala stále záblesky nočných môr a chvíľu jej trvalo, kým jej doplo, že je vo svojej spálni a za oknami je hustá tma. Ktosi jej položil ruku na plece a ona sa strhla, mysliac si, že to je démonický Dumbledore alebo umierajúci Prewett…

Bol to však Abe. Otočila sa k nemu a objala ho. Úplne sa zosypala. Cítila úzkosť, strach, panický strach, ktorý nepoznala. A plakala. Mala potrebu plakať, a tak plakala a plakala. Nepoznala samu seba. Čo to s ňou bolo? Nebolo to len pokračovanie jej nočnej mory?

Vyplašene sa odtrhla od Abeovej hrude a pozrela hore na jeho tvár – bol to však stále Abe, normálny, hmotný Abe, ktorému sa na tvári usadil veľmi smutný výraz.

Odrazu sa jej vyjasnilo – spomenula si na predošlý deň, spomenula si na príčinu tej ťažoby, čo jej ležala na hrudi… Spomenula si, že jej oznámili, že je tehotná, spomenula si, ako na ňu Abe kričal a ako chcel, aby dieťa, jeho a jej dieťa, jednoducho zabila…

Odtiahla sa od neho a zapichla pohľad do okna.

„Cara, miláčik… prepáč. Prosím. Ja… včera som mal taký akýsi výbuch, sám neviem, čo to do ma vošlo… Cara, prosím ťa, nehnevaj sa… Nič z toho som nemysel vážne, bol som...“

„Bol si čo?“ Nenávistne naňho pozrela. „Bol si pod vplyvom Imperiusu? Očarovaný? Prekliaty?!“

„Cara, miláčik, vravím ti, naozaj neviem, čo to do mňa vošlo...“

„Asi do teba vošlo tvoje pravé ja – ukázala sa tvoja pravá tvár, nenávistná, zlostná, výbušná, ktorej jediným zmyslom života je zabíjať a zabíjať a...“ Po tvári jej tiekli slzy.

„Cara, pri Merlinových spodkoch, čo to hovoríš?! Samozrejme, že to nebola moja pravá tvár… Bol to náhly skrat, niečo… čo neviem popísať, ja neviem. Skrátka...“

„Skrátka nechceš dieťa a chceš, aby som vypila usmrcujúci elixír!“ skríkla. „Chceš ho zabiť, chceš zabiť dieťa, ktoré je výsledkom nás dvoch, Abe, nás dvoch, počuješ?! Nie len mňa, ale nás dvoch! Mali by sme sa k tomuto problému postaviť ako...“

„Máš pravdu, Cara, máš pravdu, prepáč, ten včerajšok… naozaj neviem, neviem… Veľmi ma to prekvapilo, nikdy som nebol vystavený podobnej situácii a… neviem, ako to riešiť...“

„Čo chceš riešiť?! Čo chceš, pri Merinovej brade, riešiť, Abe?!“

„Čo s tou… vecou… ako budeme pokračovať...“

„VECOU?!“ zvreskla.

„Cara, miláčik, upokoj sa...“

„Je to dieťa, nie vec!!!“ Z toľkého kričania ju až bolelo hrdlo. „Naše dieťa, Abe!“

„Ja viem, ja viem, ja...“

„A ty o ňom hovoríš ako o veci, a ešte sa osopuješ na mňa, akoby to bola moja chyba, môj problém...“

„Cara, prepáč, vypúšťam z úst možno nevhodné slová, ale...“

„Nechaj ma tak.“

Hodila sa na posteľ a pritiahla sa až na samotný okraj postele, čo najďalej od človeka, ku ktorému odrazu pociťovala číru nenávisť. Triasla sa od potláčanej zlosti. V očiach ju opäť štípali slzy. Ani nevedela ako, no opäť upadla do nepokojného spánku plného nočných môr.

Zobudila sa príšerne unavená. Zdalo sa jej, že vôbec nespala – dokonca jej ani dlho netrvalo, kým si nerozpomenula na všetky udalosti z noci. Posadila sa a pohľad jej auomaticky padol na Abeovu stranu postele. Bola prázdna.

Chvíľu len sedela a otupene hľadela pred seba. Potom siahla po pohári ríbezľového džúsu, čo mala položený na nočnom stolíku. Nechcelo sa jej ísť dolu, no keď odtiaľ začula ruch a hlasy, postavila sa, natiahla na seba fialový župan a vyšla zo spálne.

Keď drevo pod jej krokmi zapraskalo, hlasy z obývačky stíchli a pohľady sa zdvihli k nej, stojacej v šere pri okraji zábradlia.

„Ohovárali ste ma?“ spýtala sa sarkasticky. Mala čudne zachrípnutý hlas. Zrejme z toľkého kričania.

Prižmúrila oči, aby na nich lepšie zaostrila. Všetci – jej rodičia, Abe i pán a pani Lestrangeovci – mali na tvárach veľmi vážne výrazy, takmer až tragické.

„Cara, zlatko, ako sa cítiš?“ spýtala sa jej mama potichu, keď začala schádzať dolu schodmi.

„Čo sa deje?“ zaujímala sa miesto odpovede a podišla ku konferenčnému stolíku. Všimla si, že Abe sa uhýba jej pohľadu.

„Dáš si čaj?“ pokračovala jej mama.

„S rumom,“ odvetila automaticky, no potom sa zarazila. Bola predsa… Nemohla piť alkohol. Akoby ju odrazu zväzovala akási neviditeľná zodpovednosť. „Len obyčajný čierny.“

Sadla si do kresielka medzi pani Blackwoodovú a pani Lestrangeovú. Ignorovala voľné kresielko po Abeovej pravici.

Uchlipávala si z horúceho čaju a premýšľala, prečo sú všetci takí mĺkvi a vážni. Najhoršie sa tvárili Lestrangeovci – ich výraz na tvári Care napovedal, že sa stalo naozaj čosi strašné.

Zľakla sa.

„Stalo sa niečo?“ ozvala sa do ticha obývačky. „Stalo sa niekomu niečo vo vojne?“

Nikto jej neodpovedal, no pán Blackwood jej mlčky podal Denného proroka.

„Naozaj sa mi nechce...“ začala, no pán Lestrange stroho odvetil:

„Čítaj.“

Odolala pokušeniu prekrútiť očami a pozrela na titulnú stranu novín. Zamračila sa pri pohľade na titulku: KONIEC VOJNY; NEČAKANÁ SMRŤ VEĎ-VIETE-KOHO?

„Čo to…?“

„Čítaj.“ Hlas pána Lestrangea bol stále rovnako prázdny.

Mama jej položila ruku na plece. Cara si povzdychla a pustila sa do krátkeho článku, ktorý sa čnel pod fotografiou akéhosi domu.


1981, 31. október

Smrťožrúti celej Británie ohlásili definitívnu rezignáciu po tom, čo sa vďaka značke na svojej ľavej ruke dozvedeli, že ich pán z doposiaľ nevysvetliteľných príčin zomrel. Mnohí padli na kolená a prosili o odpustenie, našli sa však aj takí, čo sa okamžite odmiestnili. Na početné množstvo už známych smrťožrútov je však vydaný zatykač: Bellatrix Lestrangeová, Rodolphus Lestrange, Rabastan Lestrange, Barty Crouch, Igor Karkaroff, Antonin Dolohov, Sirius Black, Augustus Rookwood, Walden Macnair, Lucius Malfoy, Evan Rosier, Stan Shunpike…
 

 

Cara nečítala ďalej. Stačilo jej zopár mien na to, aby sa jej srdce divoko rozbúchalo. Prebehla po zozname ešte raz, a síce na ňom nenašla svoje, ani mamino a otcovo meno, bola tam meno Abea… Odtrhla oči od novín a pozrela priamo naňho. Tváril sa zúfalo.

„Č-čo teraz? Musíme ujsť?“

„Skrývať sa,“ odvetil pán Lestrange. „Rádu sa podario odhaliť mená takmer všetkých smrťožrútov.“

„Takmer,“ zdôraznil pán Blackwood a pozrel na svoju manželku a dcéru.

„Zatkli… zatkli už niekoho?“ Cara sa tej otázky akosi bála.

„Áno, zbabelcov, ktorí odrazu začali prosiť Dumbledora o odpustenie,“ pohŕdavo odfrkol pán Lestrange. „Avery, Nott, Yaxley, Mulciber, Jugson, Travers...“

„A… čo sa vlastne stalo? Ako zomrel?“ Care to celé nedávalo zmysel. A navyše ju začalo z čierneho čaju napínať.

Pani Blackwoodová pozrela na ďalší článok, hneď pod tým, čo Cara práve dočítala. Pod obrovskými písmenami: CHLAPEC, KTORÝ PREŽIL – PRÍČINA SMRTI VEĎ-VIETE-KOHO? sa črtala fotka Jamesa a Lily Potterovcov, ktorí v rukách držali malého vysmiateho chlapca. Článok bol rovnako krátky ako ten predošlý:


Naozaj Veď-viete-kto zomrel? Čo sa s ním naozaj stalo? Zmizol? Alebo nás len oklamal? 

Nikto nevie. Isté je len to, že keď sa Veď-viete-kto rozhodol v Godricovej úžľabine navštíviť dom Potterovcov, významných členov Fénixovho rádu, čakala ho tam smrť. Obaja členovia Rádu sú, žiaľ, mŕtvi, avšak ich malý syn Harry nepochopiteľne prežil – experti sa domnievajú, že smrtiaca kliatba, ktorou sa Veď-viete-kto snažil usmrtiť malého chlapca, sa z nepochopiteľných príčin obrátila proti samotnému Veď-viete-komu a spôsobila jeho koniec. 

Je to však naozaj jeho koniec? Naozaj Harry Potter, chlapec, ktorý prežil, zachránil celý svet?


„To je...“ začala Cara, no nedokončila. Aké to bolo? Čudné? Nevšedné? Nevídané?

Nevedela. Nevedela popísať, čo cíti pri pohľade na Potterovcov a na ich dom v Godricovej úžľabine, kde Temného pána čakala smrť. Mala cítiť radosť a úľavu, nie? Temný pán bol preč, vojna skončila, nastali časy mieru… a nebola ani na zozname hľadaných smrťožrútov.

Ale napriek tomu všetkému cítila obrovskú bolesť, akoby jej niekto vyrval kus seba samej z hrude. Tá bolesť bola taká silná, až sa zhmotnila do zúfalého zaúpenia: „Otec.“

Ktosi jej položil ruku na plece.

„Je to dobré, Cara.“ Pán Blackwood.

Toto ju prekvapilo azda ešte väčšmi ako to, čo vyčítala z novín – to, že jej adoptívny otec sa jej dotkol a povedal jej meno, malo odrazu väčší význam.

Zdvihla hlavu a uslzenými očami pozrela na pána Blackwooda, ktorý mal na tvári zronený výraz. Zdalo sa jej, že v jeho tmavých očiach uzrela červený odlesk, a na chvíľu pocítila triumfálny pocit víťazstva, keď si uvedomila, že ona otca má a nemá dôvod byť smutná.

Nemohla sa však ubrániť pocitu, že na svete neostal ani jeden jej pokrvný rodič. Jej matka bola mŕtva už množstvo rokov, a tentoraz zomrel i jej otec, otec, ktorého neznášala, no predsa bol otec, napriek tomu všetkému bol jej otec… Ostala sama. Ten pocit ju zožieral.