Denník smrťožrútky (27. kapitola)

http://www.deviantart.com/

jún, 1995

V ten deň sa Cara z práce vrátila neskôr ako zvyčajne. Do Británie totižto zavítala veľmi vážená návšteva – samotný americký minister mágie so svojou početnou delegáciou, a Cara, ako vedúca Oddelenia pre starožitné listiny a artefakty, bola povinná predniesť všetky vopred zostavené reči, v ktorých bola povinná inšpirovať sa starými runovými textami.

Domov sa vracala vyčerpaná, no spokojná – zdalo sa, že s jej prácou je spokojný nielen minister Fudge, ale aj samotný americký minister Cooper a jeho delegácia, pozostávajúca z pomerne mladých mužov. Jeden z nich si Caru neustále obzeral od hlavy po päty, čo ju istým spôsobom povzbudzovalo k sebavedomému vystupovaniu.

Doma si po celom dni hladovania vychutnala syrovú omeletu na bielom víne a dopriala si aj tri kúsky čučoriedkového koláča, čo piekla jej mama, ktorá sa rozhodla tráviť čas (keďže už pre svoj vek vôbec nemusela pracovať) vypekaním najrôznejších pochúťok.

„Výborný,“ vravela Cara mame s plnými ústami.

„Ideme sa s Lucasom prejsť, nejdeš s nami?“ spytovala sa jej pani Blackwoodová, nasádzajúc si na hlavu biely klobúčik.

„Mami, ak budem ešte chvíľu stáť na kolenách, umriem,“ zamrmlala Cara a v tom momente jej ľavé zápästie preťala silná bolesť, ktorá zmizla tak rýchlo, ako prišla, takmer akoby tu ani nebola. Keď však Cara pozreĺa na svoju mamu, videla, že i ona si prstami šúcha Temné znamenie, ktoré bolo napriek toľkému času stále rovnako jasné a viditeľné.

„Zas,“ riekla ticho Cara a pani Blackwoodová len mlčky prikývla.

„Netvár sa tak vystrašene,“ povedala jej po chvíli a na nohy si našuchla ľahké sandále. „Stalo sa to predsa už mnohokrát.“

„Práve preto ma to trápi,“ odvetila Cara potichu a odobrala sa do spálne, mračiac sa na podlahu pod svojimi nohami. Za posledných pár týždňov sa Temné znamenie na jej (no i na maminej) ruke ozvalo niekoľkokrát, vždy len tak odrazu, náhle, nečakane, bez varovania, niekedy dokonca i v práci, a Cara teda mala čo robiť, aby neskríkla od šoku a bolesti; bola to však veľmi krátka bodavá bolesť, ktorá jej vystrelila do celého zápästia a odrazu zmizla. Ostalo po nej len jemné brnenie kdesi pod kožou.

Nevedela, čo to môže znamenať, no vôbec sa jej to nepáčilo – pripomínalo jej to jej dávnu minulosť, jej slúženie čarodejníkovi, ktorý bol jej biologickým otcom, no ktorého z duše neznášala, jej manžela Abea, ktorý hnil kdesi v hnusom Azkabana… Pripomínalo jej to všetky tie strašné časy, na ktoré chcela zabudnúť a ktoré sa jej doteraz vracali v nočných morách.

Keď však podišla k posteli a zrak jej padol na list na nočnom stolíku, mimovoľne sa usmiala – bol to list od Abbony, ktorá jej tento rok písala omnoho častejšie ako predtým – rozprávala jej o úžasných sivých očiach Draca Malfoya a pýtala sa, ako by ho mohla zaujať, rozprávala jej o úžasných hodinách veštenia, na ktorých jej profesorka predpovedala, že jej manžel bude mať biele vlasy, no najčastejšie jej písala o Trojčarodejníckom turnaji, ktorý sa tento rok na Rokforte konal.

Caru prekvapilo, keď sa z Abboninho listu dozvedela, že jeden z účastníkov je samotný Harry Potter, chlapec, ktorý ako malý z čudných dôvodov zapríčinil smrť Temného pána. Prelietavá Abbony Care často opisovala jeho smaragdovo zelené oči a vlasy čierne ako uhoľ… Cara sa na pri tých vetách usmievala a premýšľala, či i ju v jej veku trápil takmer každý jeden o rok starší chlapec.

V dnešnom liste jej Abbony rozrušene opisovala, že večer sa koná posledná úloha turnaja. Pre Rokfort to bola obrovská udalosť a samotnú Caru veľmi zaujímalo, ako to skončí a či napokon jednými milovaný a druhými nenávidený Harry Potter vyhrá, no momentálne bola taká unavená, že akonáhle padla do mäkkých perín, upadla do hlbokého spánku plného čudných výjavov.

Videla akúsi podivne chaotickú zmes, v ktorej sa prelínala tvár ministra Coopera s hadími nozdrami, z ktorých vychádzal zelený dym, s Trojčarodejníckym pohárom, ktorý v jej sne vyzeral ako obyčajná hnedá čaša, s magickými runami, rozplývajúcimi sa a pretavujúcimi sa do Temného znamenia, so sovou, ktorá v zobáku niesla poštu priamo do horiaceho Azkabanu…

Ten strašný chaos prerušila až obrovská bolesť jej ľavého zápästia. Prudko sa posadila, takže všetky tie snové výjavy zmizli a ona zdesene vypliešťala oči na svoje dočervena rozplálené Temné znamenie.

Tentoraz bolesť neustávala, práve naopak – zdalo sa jej, že stále narastá a narastá, celú ju pohlcuje, ničí, zožiera. Srdce jej prudko bilo a akosi podvedome tušila, čo príde – no napriek tomu sa mimovoľne dotkla rozžeraveného Temného znamenia a zavrela oči, keď cítila, že všetko okolo nej sa rozplynulo a ona letela priestorom, až napokon zastala.

Otvorila oči. Stála na tmavom cintoríne. Spolu s inými postavami v čiernych plášťoch a maskách uzatvárala neveľký kruh okolo akéhosi zakrvaveného chlapca, priaviazaného na náhrobný kameň, a – srdce jej zamrelo – lorda Voldemorta v ešte strašnejšej, desivejšej a neľudskejšej podobe, v akej ho videla naposledy. Cítila sa… čudne. Od jeho záhadnej smrti ubehlo skoro trinásť rokov, no jej sa zdalo, akoby to bolo včera. Hľadela na jeho biele temeno, tmavý plášť, červené oči… A cítila sa prázdne. Absolútne prázdne.

Care netrvalo dlho, kým pochopila, že chlapec pripútaný na náhrobný kameň je chudák Harry Potter, a že lord Voldemort opäť povstal. Nerozumela okolnostiam, nerozumela, prečo sú na mieste, na akom sú, nerozumela skrátka vôbec ničomu, no nemohla nad tým dlho premýšľať, pretože odrazu znovuzrodený Temný pán pristúpil ku každému jednému smrťožrútovi, povedal mu zopár slov, vysmial sa mu do tváre, prinútil ho kľaknúť si, potrestal ho Curciatusom. Trošku dlhšie postával pred voľnými miestami v smrťožrútskom kruhu – najmä pred miestami, na ktorých mali podľa jeho slov stáť traja Lestrangeovci.

Keď podišiel k Blackwoodovcom, jeho oči, ktoré boli ešte červenšie ako predtým, nebezpečne zablýskali. Zdvihol prútik a prv, ako si Cara stihla čokoľvek uvedomiť, vyslal kliatbu Cruciatus na jej adoptívneho otca.

Nedokázala odtrhnúť pohľad od pána Blackwooda, ktorý vlastne nebol jej otcom, no odmalička s ním vyrastala. A teraz kričal od bolesti a zvíjal sa v príšerných mukoch, ktoré mu spôsoboval biologický otec jeho pseudo-dcéry… Bol to taký príšerný paradox, až sa v tom zúfalstve Cara takmer začala smiať smiechom šialenca.

Temný pán nechal trasúceho sa pána Blackwooda ležať na zemi, a keď sa začal zviechať na nohy, otočil sa ku Care. Jeho pohľad bol priam spaľujúci.

„Cara… najzradnejšia z najzradnejších,“ uškrnul sa. „Užívala si si čas, kým som bol preč? Ani v najhoršom sne by ti nenapadlo, že sa raz môžem vrátiť, všakže?“

„Pane...“ začula Cara svoj hlas. Keď si uvedomila, že v ňom bolo počuť odpor a averziu, vedela, čo príde, a tak zavrela oči. Zdalo sa jej, že kliatba Cruciatus teraz bolí omnoho väčšmi ako predtým – a trvala pridlho. Keď napokon tie príšerné muky skončili, chvíľu jej trvalo, kým bola schopná postaviť sa na trasúce nohy. A hneď na to vnímala krik svojej mamy. Trhalo jej to srdce na kúsky.

Takto to pokračovalo až po posledného smrťožrúta, a napokon sa Temný pán presunul k samotnému Harrymu. Cara nevnímala jeho slová, tuho zavrela oči a presviedčala samu seba o tom, že Abbony je v poriadku – Dumbledore by študentov predsa nikdy neohrozil… toto bola len náhoda, bola to náhoda, nič iné… - no cítila neskutočný strach. Ak Temný pán dostal Harryho Pottera… určite dobyl celý Rokfort…

Keď napokon otvorila oči, videla, čudesný súboj Harryho Pottera a Temného pána vo vzduchu, teda konkrétne jeho záver – chlapec s vypätím síl stočil prútik do strany a ukončil súboj, no Temnému pánovi výhľad naňho zahatali čudesné priesvitné postavy, ktorých tam bolo neúrekom.

Mnohí smrťožrúti zdvihli prútiky ako zmyslov zbavení. Temný pán hystericky reval, že ho chce zabiť on a naslepo vysielal jednu smrtiacu kliatbu za druhou. Celé sa to však zbehlo príliš rýchlo – priesvietné postavy sa odrazu rozplynuli a Care sa naskytol pohľad na Harryho Pottera, ktorý sa vrhol k akémusi chlapcovi, ležiacemu na zemi, kúzlom si privolal akýsi pohár a vzápätí zmizol.

Ticho cintorína preťal zúrivý rev lorda Voldemorta, po ktorom sa roztriasli azda všetky pomníky. Temný pán mykol rukou smerom k oblohe a z jeho prútika vyšľahol zelený záblesk, ktorý na oblohe vykúzlil ohavné Temné znamenie.

Care bolo na vracanie. Chcela ísť preč, ujsť, zmiznúť, skrátka odísť pred strašnou prítomnosťou, ktorá jej pripomínala hroznú minulosť, chcela ísť skrátka preč, odísť od Voldemorta a pridať sa azda i k Fénixovmu rádu, spraviť čokoľvek, len nie slúžiť osobe, ktorú tak veľmi neznášala a ktorá azda ani nebola osobou…

***

Poslala dcére sovu hneď po tom, čo ich Temný pán rozpustil a oni sa mohli (poučení a pripravení do ďalšieho boja) odmiestniť domov. Cara okamžite schytila pergamen a príšerne kostrbatým písmom (prsty sa jej neustále nekontrolovateľne triasli) napísala krátku správu:

Si v poriadku? Mama.

Abbony však zrejme ani nečakala maminu poštu, pretože do sídla Blackwoodovcov dorazila jej sova hneď na druhý deň ráno, kedy Cara ešte vždy nervózne chodila sem a tam, žmolila v rukách staré výtlačky Denného proroka, s panickým strachom v očiach hľadela von každým oknom, či náhodou neuvidí niečo, čo by nasvedčovalo tomu, že Rokfort padol v ruinách a všetci študenti sú…

Cara na to nechcela myslieť. Nemohla. Nechcela si pripúšťať, že… Nebola však schopná normálne premýšľať, nebola schopná chytiť lyžičku a vložiť si ju do úst, nebola schopná posadiť sa, nebola schopná zažmúriť oka, a tak len plná adrenalínu a napätia kráčala sem a tam; keď však na jej okno znenazdajky zaklopala Abbonina sova Rosie, so zatajeným dychom priskočila k oknu, otvorila ho a priam vytrhla list zo sovinho zobáka. Tá nespokojne zahúkala.

Cara list tak prudko a nedočkavo otvorila, až ho mierne natrhla, no nedbala, a očami rýchlo prebehla po dlhej správe, pričom s každým jedným ďalším slovom pociťovala väčšiu a väčšiu úľavu. Rozrušená Abbony jej písala o tom, ako sa Harry Potter ocitol pred labyritnom s pohárom v jednej ruke a s mŕtvym Cedricom Diggorym v druhej ruke, ako plakal, ako seriózne a strhane sa tváril Dumbledore, akí smutní odrazu všetci ostali…

Boli to strašné slová, Abbonino zúfalstvo z nich bolo priam hmatateľné, no Care aj tak spadol kameň zo srdca – jéj dcéra bola v poriadku, Rokfort bol v bezpečí, Dumbledore opäť všetkých zachránil, ako už napokon vždy...

S listom pritisnutým na hrudi klesla na posteľ a uvedomila si, že na ňu doľahla príšerná únava z prebdenej noci. Ako zatvárala oči, premýšľala nad včerajškom, nad tým, ako nečakane lord Voldemort povstal, ako mučil svojich falošných stúpencov, ako sa pokúsil zabiť Harryho Pottera, no opäť – už po druhýkrát – neúspešne, ako príšerne zreval… To celé Care vzalo nádej na normálny život. Lord Voldemort bol späť a s tým aj jej prekliata povinnosť slúžiť mu, počúvať ho, nasledovať ho. Neznášala sa za to. Neznášala sa za svoju slabosť, za to, že bola taká, aká bola, za to, že sa vôbec narodila - bola predsa omylom.

A čo Abbony? Ako jej vysetlí, že jej matka, babka a dedko sú prívrženci Temného pána? Znenávidí ich… odsúdi ich… odíde od nich… obdivuje predsa Harryho Pottera s jeho smaragdovými očami…

*** 

„Veď-vieš-kto sa vraj vrátil, mami!“ boli prvé slová, ktoré jej adresovala Abbony, keď sa na nástupišti deväť a trištvrte so všetkou svojou batožinou vyrútila z Rokfortského expresu a rozbehla sa v ústrety svojej mame.

„Zlatko, zlatko,“ tíšila ju Cara, akoby tie nahlas vyslovené slová mohli odvrátiť už beztak hroznú realitu. Tuho objala svoju dcéru a zaborila si hlavu do jej krásnych čiernych vlasov, šťastná, že je v poriadku.

„Mami, pozri, to je on,“ šepkala Abbony a ukazovala kamsi za seba.

Cara tam videla Harryho Pottera, ktorý síce vyzeral omnoho lepšie a zdravšie ako vtedy na cintoríne, no stále azda až príliš strhane na chlapca v jeho veku. Bol s akýmsi dievčaťom a chlapcom, ktorý Care príšerne pripomínal jej niekdajšieho spolužiaka Biliusa Weasleyho.

„Vraj už druhýkrát prežil, Veď-vieš-komu sa ho nepodarilo zabiť,“ vravela Abbony s naširoko otvorenými očami. Vždy bola veľmi zvedavá a nič jej nesmelo uniknúť.

Cara kývla na pozdrav Narcisse a Luciusovi, ktorí sa pomerne chladne zvítali s už klasicky odutým Dracom. Hádzal po Potterovi nenávistné pohľady.

„Mamička? Čo ak nám Veď-vieš-kto ublíži?“ spýtala sa Abbony piskľavým hláskom.

Cara na ňu pozrela. Uzrela v jej očiach strach, ozajstný strach; Cara ju totižto vždy vychovávala v mienke, že Temný bol niekto zlý, taký zlý, že z jeho smrti sa každý radoval. Bol to najhorší čarodejník všetkých čias, ktorý páchal samé zlo. Nehovorila o ňom v superlatívach, ako to častokrát robil taký Lucius pred Dracom, a zrejme preto pociťovalo Abbonino nevinné srdce patričné obavy.

„Neboj sa, zlatko,“ povedala Cara rozhodne, pevne stisnúc ruku svojej dcéry. „Nikdy nedovolím, aby ti niekto ublížil. Nikdy,“ dodala a ignorovala nepríjemné mrazenie, ktoré jej pripomenulo neporušiteľnú prísahu, zloženú pred mnohými rokmi.

***

Nebola si istá, či Albus Dumbledore trávi na Rokforte celé leto, no napriek tomu cieľavedome kráčala k hradným bránam, vraviac si, že mu tam nechá minimálne odkaz. Samozrejme, mohla poslať sovu alebo čokoľvek iné, ale z akéhosi vnútorného pocitu ho skrátka potrebovala vidieť. Akoby jej len on mohol dať nádej, ktorá v nej umrela odo dňa, kedy lord Voldemort povstal, znovuzrodil sa, pripomenul jej, že je jeho najväčšou zradkyňou. Akoby jej len on mohol dať nádej, že toto peklo sa raz skončí a i ona bude žiť šťastne. A akoby jej len on mohol dať nádej a útechu v tom príšernom strachu, čo pociťovala; bála sa nie o seba – ale o Abbony, o malú, čistú, nevinnú Abbony.

Rokfortská brána sa otvorila na jedno zaklopanie. Prešla prekvapivo mĺkvym areálom Rokfortu, ktorý sa kúpal v lúčoch popoludňajšieho slnka, až sa dostala do hradu. Plnými dúškami vdychovala milovaný, no zabudnutý vzduch, očami sa vpíjala do obrazov, ktoré poznala ako svoju dlaň, vychutnával zvuk dopadu svojich nôh na kamennú podlahu.

Bola doma.

Poľahky našla Dumbledorovu pracovňu. Príšera ustúpila bez toho, aby Cara zahlásila heslo, a tak pomaly vyšla hore po schodoch, a keď pred dverami zastala, aby sa zamyslela, či sem ozaj musela chodiť, dvere sa otvorili a ona bola nútená vojsť dnu.

V riaditeľni nebola veľmi dlho, no nezdalo sa, že by sa čosi zmenilo. Dokonca i samotný riaditeľ vyzeral stále rovnako – stál pri vysokom okne a hľadel doň, akoby na kohosi čakal. Na pleci mu sedel zlatý fénix, ktorý vydal tichý hrdelný zvuk, keď Cara vošla a zavreli sa za ňou dvere.

„Videl som ťa prichádzať, Cara,“ privítal ju Dumbledore, no odtrhol oči od okna až o sekundu neskôr po tom, čo to povedal.

„Dobrý deň,“ pozdravila ho.

„Nech sa páči, posaď sa,“ vyzval ju, a keď si obaja sadli – Care sa odrazu zatočila hlava a cítila sa ako školáčka, ktorá sa prišla pýtať na svojich biologických rodičov – riaditeľ zavŕtal svoje bledomodré oči do tých Cariných.

„Dlho sme sa nevideli,“ povedal po chvíli. „Zmenila si sa.“

Keď sa mu Cara prizrela bližšie, uvedomila si, že i on sa predsa len zmenil – mal omnoho viac vrások ako naposledy a jeho vlasy boli snehobiele. Bol ustarostený, hoci to na sebe nedal znať.

„Nebudem vás dlho otravovať, pane,“ odvetila, pevne naňho hľadiac. Napriek tomu, že sa tak dlho nevideli, pociťovala v jeho prítomnosti dôveru, spokojnosť, istotu, že všetko bude dobré a že mu môže prezradiť absolútne všetko. Napokon, toto pri ňom cítila vždy.

„Nikdy ma neotravuješ, Cara,“ pokrútil hlavou s úsmevom. „Zabúdaš, že som sa o teba kedysi staral.“

Care sa stiahlo hrdlo. Nikdy si to nepriznala priamo, ale faktom ostávalo, že i Dumbledore bol jej čiastočným otcom. Bolo to také paradoxné.

„Ja len… chcela by som vás požiadať… aby ste dozerali na moju dcéru, pane. Aby ste ju chránili, chránili ju i všetkých ostatných. Nedovoľte, aby sa k nim dostali. Nedovoľte, aby našli nejakú štrbinu v ochrane Rokfortu. Prosím, veľmi vás prosím, ochráňte moju Abbony.“

Dumbledore neodpovedal, no nestŕhal z nej oči.

„Temný pán sa vrátil, pane,“ zašepkala Cara a cítila, že v očiach ju štípu slzy. „Každý jeden čarodejník je v nebezpečí – no Harry Potter, nečistokrvní a moja Abbony sú v najväčšom nebezpečenstve. Preto vás prosím – chráňte ju. Dám vám za to čokoľvek. Len ochráňte Abbony.“

„Cara, ja by som tvoju dcéru chránil i bez toho, aby si ma o to požiadala,“ odvetil ticho. „Nielen preto, že sa snažím chrániť každého študenta rovnako, ale aj preto, že v nej vidím tak veľa z teba. V jej očiach, v jej správaní, v jej slovách… svoju matku nezaprie.“

Cara sa neubránila úsmevu. „Ďakujem. A,“ dodala, keď sa postavila, „ste veľký muž, pane. Neexistuje väčšieho čarodejníka, ako ste vy.“

Dumbledore sa najprv len usmieval, až potom povedal: „Som šťastný, že mi to hovoríš práve ty, Cara.“

„Ja predsa nie som nikto, len tragédia...“

„Pre mňa znamenáš viac, ako si dokážeš predstaviť – a malá Abbony taktiež.“

Na to už Cara nemala argument. Povedala ešte zopár slov, až sa napokon rozlúčila s človekom, ktorý jej zo všetkých ľudí mohol najväčšmi vynahradiť otca, ktorého nikdy nemala.