Denník smrťožrútky (28. kapitola)

http://www.deviantart.com

február, 1996

„Pomôž svojej pani, maličký… pomôž svojej pani...“

Bellatrixin maznavý šušlavý hlas sa ozýval azda celým Azkabanom. Tlačila sa k pevným mrežiam, ktoré jej zabraňovali ujsť, skrúcala okolo nich do krvi zodraté prsty a s láskou v hlase sa prihovárala svojim väzniteľom – dementorom.

„Čo to robíš, Bella?! ČO TO ROBÍŠ?!“ reval Abe, ktorého jej hlas privádzal do šialenstva. Roky nepočul ľudský hlas, roky nevidel iného človeka okrem seba, roky sa s nikým nezhováral. Pohľad na Bellatrix – hoci ju nevidel celú, videl len jej zošúverené prsty - ho akosi rozčuľoval, ubíjal, nútil ho správať sa agresívne.

„No tak… zaviazal si sa predsa Temnému pánovi,“ nerušene pokračovala Bella, naťahujúc k dementorom ruky ako malé dieťa, ktoré si pýta cukríky. „Sľúbil si mu, že oslobodíš jeho verných sluhov… Že im pomôžeš…“

„SKLAPNI!“ reval Abe a hmatal si rukou po hrudi, akoby dúfal, že na nej ucíti prútik, ktorým bude môcť dotieravú Bellu zabiť. „ZAVRI ZOBÁK, BELLA!“

„Snažím sa ti zachrániť krk, Rabastan, tak čuš!“ zvrieskla a ťahala sa ešte bližšie k dementorom.

„Nazlostíš ich!“ kričal Abe ako zmyslov zbavený a začal zúrivo kopať do mreží.

„Pomôž… pomôž… Temný pán chce odmeniť našu vernosť… my jediní sme boli verní...“

Abe klesol na kolená a začal lomcovať mrežami, akoby tým čosi mohol vyriešiť. Ignoroval odratú kožu na rukách a podliatiny na kolenách, ignoroval všetku fyzickú bolesť – chcel skrátka ujsť pred prázdnotou, ktorá sa zmocňovala jeho mysle, pred chladom, ktorý opantával jeho telo, pred pocitom smrti, ktorý ho sprevádzal azda celú večnosť; chcel pred tým všetkým ujsť, a tak lomcoval mrežami, mykal nimi z celej sily, narážal do nich, kopal, metal sa… Nič.

Keď však odrazu videl, ako k nemu pristúpila vysoká postava v čiernom plášti a natiahla k nemu odpornú slizkú ruku, uškrnul sa ako totálny šialenec.

„Tak čo, beštia? Si hladná?!“

„Osloboď aj jeho!“ vrieskala kdesi v pozadí Bellatrix. „Pre mňa je zbytočný, ale pre Temného pána znamená veľa!“

„Ideš ma pobozkať? Milé od teba.“

Z celej sily poslednýkrát vrazil do mreží, akoby dúfal, že tým dementora vystraší, ten však len pomaly mávol rukou, takže mreže znenazdajky povolili a odsunuli sa. Abe o krok ustúpil. Od dementora ho tentoraz nedelilo nič.

„Poď, ty idiot!“ Ktosi ho schmatol za rukáv a ťahal preč, takže automaticky začal bežať, nevnímal kam, skrátka bežal a bežal, až mu odrazu do nosa udrelo čosi… nevídané. Pozoruhodné. Zabudnuté. Vytlačené kdesi na kraji mysli. Poznané, no zabudnuté. Úžasné. Dôležité.

A odrazu nerozumel, ako bez toho mohol existovať, dýchať, žiť či živoriť.

Zdvihol oči, ktorým chvíľu trvalo, kým si dokázali privyknúť na nové svetlo – keď sa mu však vyjasnilo, videl, že sa nachádza na akomsi ostrovčeku obklopenom rozbúrenou vodou, ktorá špliechala na všetky strany.

Na ostrovčeku nestál sám – boli tu mnohé postavy, ku ktorým dokázal priradiť meno až po chvíli, pretože jednak si ich nepamätal, a jednak boli tak príšerne špinaví a strapatí, že vyzerali ako blázni, ktorí práve ušli z blázinca. Spomedzi všetkých si všimol hlavne Bellu, ktorá vyzerala ako skutočná bosorka, čosi vetriaca vo vzduchu, a svojho brata Rodolpha s početnými ranami a modrinami na strhanej tvári.

Abe zhlboka nasal vzduch do ubolených pľúc. Bol tak… sladký. Tackavo podišiel k neveľkej skale, do ktorej zúrivo narážal príliv vody. Zaprel sa o ňu rukami, a keď mu tvár ošpliechala náhla vlna mrazivej, no nesmierne lahodnej vody, nahlas sa rozosmial. Jeho smiech sa stupňoval a stupňoval, až sa k nemu pridali i ostatní, ktorí si tiež uvedomili tú nádhernú pravdu.

Podarilo sa im ujsť z Azkabanu. Boli voľní.

***

Cara si prečítala článok ešte raz a poriadne, jeho odkaz bol však jasný – očami sa priam zavŕtavala do slov ministra Fudgea, ktorého fotografia sa čnela hneď vedľa fotografie akejsi šialenej ženskej v okovách:

„Potvrdzujeme, že desať vysoko strážených väzňov včera v skorých ranných hodinách ušlo. Samozrejme, muklovský hlavný minister bol upozornený na nebezpečenstvo. Mám veľké podozrenie, že tento masový útek je spojený s mužom, ktorý má osobné skúsenosti s útekom z Azkabanu, s notoricky známym vrahom Siriusom Blackom, bratrancom utečenkyne Bellatrix Lestrangeovej.“

Vzápätí opäť prebehla po zozname smrťožrútov, ktorí včera akýmsi záhadným spôsobom ušli z Azkabanu:

Rabastan Lestrange
Bellatrix Lestrange
Rodolphus Lestrange
Joseph Mulciber
Augustus Rookwood
Paul Travers

Pohľadom priam prepaľovala úplne prvé meno v zozname a cítila zváštne brnenie v ľavom predlaktí. Bola to pravda? Naozaj… ušli? Naozaj kdesi v hĺbke duše verila, že sa s Abeom ešte niekedy stretne? Naozaj verila, že nezomrel?

Nevedela, čo cíti. Nevedela, čo by mala cítiť. Nádej? Radosť? Jej manžel predsa ušiel z Azkabanu…!

Oči jej zablúdili k fotografii tej šialenej ženskej. Okolo zvraštenej špinavej tváre jej poletovali strapaté kučery a silou-mocou sa snažila vymaniť z okov… Bola to Bellatrix? Krásna, pôvabná, elegantná Bellatrix?

Ak sa Bella v Azkabane tak veľmi zmenila, ako sa zmenil Abe? Ako ho poznačili mnohé roky strávené v najhoršom mieste na celom svete? Ostalo v ňom vôbec niečo z pôvodného Abea? Bol to Abe, ktorého Cara milovala? Nebol ten Abe už dávno mŕtvy, už omnoho skôr, ako ho stihli zatknúť?

Cara klesla na gauč a skryla si tvár do dlaní.

***

Prišiel február a s ním sa pomaly blížil Valentín, ktorý Cara každoročne oslavovala s Abbony, ktorá však bola teraz na Rokforte, a tak jej mama zakaždým poslala nejaký tematický darček sovou poštou. Deň pred Valentínom sa teda vydala do Šikmej uličky, ktorá bola jednak po ruke, a jednak v nej bol najširší výber produktov. Sladkosti mali síce najlepšie v Rokville, ale tomu sa chcela vyhnúť – vždy, keď doň s Narcissou zavítala, postretala kopec ľudí, ktorých naozaj vidieť nepotrebovala – Harryho Pottera, pri pohľade na ktorého sa cítila neskutočne zradne, jeho kamaráta Ronalda Weasleyho, ktorý jej pripomínal jej vlastné školské časy, no i učiteľov, napríklad takú profesorku McGonagallovú, ktorá vyzeral byť stále rovnako prísna ako za jej čias.

V Šikmej uličke zamierila do cukroviniek Skákajúci pelendrek, ktoré boli akousi obdobou rokvillských Medových labiek. Vybrala tam pre Abbony kopec sladkostí, ktoré mala rada – čokoládové košíčky plnené napodobeninou ríbezľového rumu, čokoládové prútiky, horiaci ovocný pohár z kiwi a manga, samopohyblivý pudingový koláčik, ktorý sa hýbal presne tak, aby sa nedal nabrať lyžičkou, takže človek ho musel zjesť rukami, vybuchujúce bonbóny, balíček nikdy sa neroztopiacej zmrzliny a cukrové motýlie krídla. Poznala Abbony a vedela, že o množstvo sladkostí sa podelí aj so svojimi kamarátkami a ssamozrejme najmä s Dracom Malfoy, ktorého sa neustále snažila akosi zaujať.

Zo Skákajúceho pelendreka zamierila ešte do Gringottbanky, aby si vybrala peniaze. Raráškovia pracovali mlčky a svedomito ako vždy a nezdalo sa, že by ich niekto mohol vyrušiť.

„Prosím si ísť do trezoru Rabastana Lestrangea,“ sebavedomo zahlásila raráškovi, ktorý na ňu bez záujmu pozrel až o pár sekúnd neskôr.

„Poďte,“ povedal otrávene, a tak Cara absolvovala jednu z každomesačných povinných jázd do útrob banky až k trezoru, ktorý patril Abeovi, no po svadbe doň Cara premiestnila i svoj majetok. Akonáhle sa ocitla medzi chladnými stenami, ktoré boli až po strop zapratané galeónmi, spomenula si na prvý raz, keď tu spolu boli – krátko po svadbe, keď sa rozhodli spolu zdieľať svoje životy i svoje majetky. Stáli tu ako mladomanželia s radosťou v očiach a nádejou v srdci, že spravili najlepšie rozhodnutie vo svojom živote. Pobozkali sa tu a preplietli si prsty, akoby si tak navždy sľubovali vernosť a lásku.

Cara si vzdychla. Všetky tie časy boli preč – prvotné pobláznenie, nadšenie a nadnesenie z každého spoločného dňa… Všetko bolo preč. Abe tu nebol, napriek tomu, že jej sľúbil, že od nej nikdy neodíde. Zradil ju.

Pocítila zlosť. Nemiloval ju. Nikdy ju nemiloval tak veľmi, aby sa stala jeho životnou prioritou. Keby ju miloval, nikdy by nebol mučil Longbottomovcov a nikdy by sa nebol dostal do Azkabanu. Neprešla noc, čo by naňho nebola myslela. No myslel i on na ňu? Bola preňho nádejou v temnote Azkabanu?

Pochybovala o tom. S trpkosťou usúdila, že ak niekedy mal v sebe nejakú nádej na vyslobodenie, tak to bol Temný pán. Nie ona, ale jej otec; otec, ktorý neznášal ju a ktorého neznášala ona, otec, ktorý bol najhorším otcom z najhorších.

Z Gringottbanky vychádzala s príšerne trpkým pocitom a s pohľadom zapichnutým do zeme, a tak skoro narazila do akejsi vysokej postavy v čiernom plášti.

„S-Severus?!“ zvolala napoly šokovane, napoly otrávene.

Severus Snape, rokfortský učiteľ elixírov, bol vždy veľmi čudnou postavičkou a Cara ho nikdy nechápala. Temný pán mu dôveroval, pretože v ňom videl niečo ako dvojitého špióna – pred Dumbledorom sa totižto tváril ako jeho sluha a špión Temného pána, no v skutočnosti pracoval práve pre Voldemorta a od druhej strany získaval všetky potrebné informácie. Care sa to celé nepozdávalo a akosi Snapeovi skrátka neverila – neverila, že niekto môže byť na dvoch stranách naraz, keď ona nebola ani na jednej jedinej.

„Nabudúce sa pozeraj, kam kráčaš, Cara,“ chladne jej povedal Snape.

„Čo tu robíš, há? Špionáž?!“

„Do toho ťa nič nie je,“ sykol, no poobzeral sa okolo seba, či ich ktosi náhodou nepočul.

„Vieš, Severus, myslím, že sme si tak trochu podobní,“ naklonila sa k nemu. Sama nerozumela, čo za veci mu to hovorí.

„Naozaj? Ja som najzradnejší z najzradnejších?“ V čiernych očiach sa mu nebezpečne zablyslo.

„Povedala by som, že áno… Podľa mňa si Dumbledorov človek.“

„Takže ty si priznávaš, že si Dumbledorov človek?“ Jeho oči zostávali rovnako chladné.

Cara z neho nespúšťala oči. Mala sto chutí mu pritakať, uznať, že je naozaj väčšmi Dumbledorova ako Voldemortova, alebo teda aspoň chcela byť, pretože k Temnému pánovi ju neviazalo naozaj nič, len spoločná krv, o ktorej on nemal ani len potuchy… Či už chcela, alebo nie, bola s Temným pánom naveky spútaná tým najhorším spôsobom, akým len mohla byť – a uvedomila si, že túto značku nosí i Abbony, nezáležiac na tom, že okrem Cary a Dumbledora o tom nik nevie.

„Nie som nikoho človek; nie som žiaden majetok,“ odvrkla Cara Severusovi, otočila sa a odišla.

***

Na druhý deň ráno jej už na okno zobákom ťukala pošta od Abbony. Cara sa rozospato usmiala, ani si nepretrela oči a už-už bežala k oknu, aby vpustila Rosie dnu a vytiahla jej zo zobáka neveľký balíček, v ktorom sa ukrývali Carine obľúbené fazuľky každej chuti, vanilkové košíčky s ohnivou whisky (Caru ozaj zaujímalo, ako k nim Abbony prišla) a šumivé bzučalky.

S dobrou náladou vyšla z izby a vošla do jedálne, v ktorej rozvoniaval mamin valentínsky slivkový koláč. Otec už sedel za stolom a akonáhle vošla Cara do miestnosti, usmial sa. Bol to asi jediný deň v roku, kedy sa usmieval, preto mala Cara Valentín tak veľmi rada. Tento sviatok celú ich rodinu zbližoval azda ešte väčšmi ako Vianoce, hoci ani nevedela prečo, skrátka to bola rodinná tradícia, správať sa k sebe milo a láskavo počas dňa zaľúbených. Care to prišlo paradoxné – boli predsa smrťožrúti a Temný pán sa láske nahlas vysmieval, no Blackwoodovcom nič nebránilo oslavovať sviatok lásky rovnako ako predtým, keď na scénu prišiel Temný pán. Akoby bola aj pre smrťožrútov láska niečím, čo im dodávalo nádej.

Večer sa do spálne odoberala s plným žalúdkom a s úsmevom na perách. Vošla do izby, zatvorila za sebou dvere a prútikom rozsvietila početné sviečky, čo sa pri strope vznášali. A odrazu jej srdce zamrelo.

Pri okne stála vysoká postava. V otrhaných handrách, na ktorých bola zaschnutá krv. Bol to muž so strapatými vlasmi dlhými až po plecia. Padali mu do špinavej tváre, na ktorej síce bolo nespočetné množstvo raniek a modrín. Avšak napriek vlasom, ranám a starým handrám Cara vedela, kto to je. Srdce jej vynechalo jeden úder.

„Abe...“

Neváhala ani sekundu navyše a na roztrasených kolenách sa k nemu dotackala. Mlčky tam stál a nespúšťal z Cary pohľad, ktorý bol akýsi… iný. Prázdnejší, sklenejší… šialenejší. Hľadel na Caru akosi… lačne.

„Abe...“

Podišla k nemu a zdvihla ruky. Zaváhala, no napokon sa ho dotkla, opatrne, neisto, jemne, akoby sa bála, že to je len sen, prelud, ktorý zmizne, vyparí sa.

„Si zranený… Poď... poď do sprchy, a potom ti ošetrím rany...“

Vyplašene skúmala jeho doráňané ruky a drsnú pokožku, na ktorej bola zaschnutá krv.

„Cara.“

Ten hlas jej znel… cudzo, inak, nezvyčajne. Bol chrapľavý, akoby dlho nerozprával. Patril však Abeovi.

www.deviantaer.com

Neisto pozrela do jeho očí a bála sa, čo v nich uvidí – či vôbec niečo v nich uvidí. Otvárala ústa, akoby chcela niečo povedať, no nič z nich nevyšlo. Skúmala jeho tvár, tak známu a zároveň neznámu tvár. Odrazu na svojom líci pocítila prsty. Napriek drsnej pokožke boli nežné a láskavé, keď ju hladkali po pokožke, skúmali ju, zisťovali, čo sa na nej zmenilo.

Cara na moment zatvorila oči a vychutnávala si ten okamih, a keď opäť otvorila oči, Abeova tvár sa k nej pomaly priblížila a ich pery sa spojili.

Keď pocítila tak známu chuť jeho pier, vedela, že je to jej Abe, nezmenený, rovnaký Abe, ktorý si ju napriek pekle v odpornom Azkabane pamätal a stále ju ľúbil.