Denník smrťožrútky (29. kapitola)

www.tumblr.com

Najprv si myslela, že ruka okolo jej pása a tvár zaborená do jej krku sú len preludom, akýmsi dozvukom ďalšieho sna, ktorý nebol nočnou morou, práve naopak, bol to veľmi pekný sen, z ktorého sa však musela prebudiť. Keď sa však pomrvila a tlak na páse a krku stále nepovoľoval, natočila hlavu, a zaborila nos do štice hustých vlasov, ktoré voňali po púpavovom šampóne.

„Abe,“ zašepkala a po tvári sa jej roztiahol úsmev.

Rukou mu prešla po brade, krku, hrudi. Bol tu. Živý, hmotný, reálny a v rámci možností zdravý Abe. Od včera síce toho veľa nenahovoril, no Cara naňho netlačila – stačili jej jeho dotyky a bozky a vedela, že všetko je v poriadku.

Chvíľu tam len tak ležala a uvažovala, ako náhle sa to celé zbehlo, no odrazu sa Abe zhlboka nadýchol a pomaly sa posadil, pozrúc na stále ležiacu Caru. Zdalo sa, že v prvom momente je naozaj zmätený z toho, čo vidí.

„Miláčik, je to v poriadku,“ šepkala Cara. „Už si doma… si doma… všetko je dobré.“

Ukradomky sa poobzeral okolo seba. Svaly na rukách mal napäté. Skúmal strop, akoby čakal, že z neho každú chvíľu vyletí dementor.

„Abe, láska… všetko je v poriadku, áno? Už nie si tam… si tu, so mnou.“

Cara sa posadila a objala ho najtuhšie, ako len vedela, aby mu ukázala, že už v živote nedovolí, aby sa dostal do Azkabanu. A vtedy sa stalo čosi nečakané – Abe pevne zovrel v prstoch lem jej nočnej košele, sklonil hlavu na jej plece a rozplakal sa takým usedavým plačom, akoby tak z neho zliezalo všetko to utrpenie a bolesť, ktorú si vo väzení prežil, akoby ho jedine plač mohol zachrániť pred prázdnotou, čo sa v ňom rozliehala.

***

Cara pociťovala ťažobu na srdci zakaždým, keď písala Abbony list, v ktorom sa snažila znieť bezstarostne a šťastne, no v skutočnosti pociťovala úzkosť pri pomyslení na to, ako na svoju dcéru zareaguje Abe, ktorý ju vlastne ani nechcel… Ani malá Abbony nevedela o tom, že jej ocko sedel v Azkabane a teraz z neho ušiel… Cara sa preklínala za to, že nedokázala predpovedať situáciu a nepovedala jej o Abeovi skôr.

Napriek tomu však túto nepríjemnú povinnosť odkladala až na koniec školského roka, kedy sa mala Abbony vrátiť domov. Zatiaľ žila šťastný život po boku Abea, na ktorého sa odrazu nedokázala hnevať za chyby minulosti a videla ho v rovnako dokonalom svetle ako na začiatku ich vzťahu. Hľadela naňho ako na boha, bozkávala ho opatrne, hladkala ho starostlivo, pretože sa bála, že ho opäť stratí.

A on jej lásku opätoval.

Nikdy sa nerozprávali o Azkabane a o rokoch, ktoré Cara prežila bez neho, skrátka žili pre prítomnosť, alebo teda aspoň Cara žila pre prítomnosť, ktorá bola sladšia ako čokoľvek, čo vo svojom živote zažila.

Pán a pani Blackwoodovci prijali Abea rozpačito, a Cara na mame videla, že sa s ňou o čomsi chce pozhovárať. Keď sa napokon ocitli v kuchyni samy dve, pani Blackwoodová jej vyslovila svoje obavy z toho, že ak prekuknú, kde sa Abe skrýva, zajmú nielen jeho, ale ich všetkých, čo Caru samozrejme pobúrilo, pretože si myslela, že pani Blackwoodová myslí len na seba, avšak na druhej strane nemohla dopustiť jednak to, aby sa Abe dostal opäť do tej strašnej diery, a jednak to, aby malá Abbony ostala bez otca.

Avšak, ako už napokon všetko, aj toto sa rozhodla nechať na neskôr, a radšej žila pre sladkú prítomnosť, nezamýšľajúc sa nad budúcnosťou. Nevládala sa viac strachovať a žiť vo večnom napätí.

Jedna vec jej však predsa len prekážala – a to boli večné návštevy Bellatrix a Rodolpha, ktorých Azkaban poznačil omnoho viac ako Abea. Chodili si do sídla Blackwoodovcov, ako sa im zachcelo, a zhovárali sa o veciach, ktoré Cara vôbec nechcela počúvať, a tak mala z toho celého len akúsi nezrozumiteľnú zmes Temného pána, Harryho Pottera, Siriusa Blacka, Ministerstva, proroctva, Oddelenia záhad. V jeden večer však stihla zachytiť, že na druhý deň sa chystá akási akcia – a keď uzrela Abea, napätého a vystretého ako svieca, ako hľadí na Bellu a počúva jej rozkazy, odhodlaný splniť ich do bodky, rozhodla sa skoncovať s odkladaním dôležitých vecí, počkala, kým Lestrangeovci odídu, a voviedla Abea do spálne usadiac ho na posteli.

„Abe, myslím, že by sme sa mali presťahovať,“ povedala mu rovno, keď sa oprela o okennú parapetu.

„Prosím?“

„Presťahovať. Nie sme tu v bezpečí.“

„Chceš odísť v strede vojny?!“ Abe akoby dobre nepočul.

„Áno. Na hľadáčiku Ministerstva si spolu s Bellou a Dolphom na prvom mieste. Nie si tu v bezpečí.“

„Ako môžeš...“

„Nechcem skrátka dopustiť, aby ťa opäť zavreli,“ zašepkala úzkostlivo. „Nechcem, aby si znovu trpel.“

„Ale… Cara… Čo to nechápeš?“ Postavil sa. „Ja som v tej diere hnil kvôli niečomu – a nehanbím sa za to.“

„Áno, si jeden z mála, ktorí Azkaban prežili, a ja ťa za to obdivujem, viem predsa, aký si silný, ale nechcem… nechcem, aby si to prežíval znovu a...“

„Lenže ja nič také neprežijem znovu, Cara,“ vyhlásil skalopevne.

„Ako si môžeš byť taký istý?!“ spýtala sa hystericy vysokým hlasom.

„Pretože Temný pán sa vrátil,“ odvetil pomaly. „Nikdy nedopustí, aby sme sa opäť dostali do Azkabanu. Čaká nás veľká odmena za to, že sme mu ostali verní.“

„Abe!“ zvolala Cara. „Veríš tomu, že vás nejako odmení? Jemu ste akurát tak ukradnutí!“

„Nehovor tak o Temnám pánovi!“ zvolal azda až príliš nahlas. „Oslobodil nás a my sme mu prisahli vernosť – a preto túto vojnu dobojujem do konca, aj keby ma to malo stáť život!“

„Abe, pri Merlinovej brade...“ Cara nevychádzala z údivu. Abe jej pripadal byť ešte fanatickejší a posadnutejší ako predtým… V očiach mal čudesnú iskru, ktorá ju desila, naháňala jej hrôzu, pretože robila z Abea niekoho, koho nepoznala. „Zmenil si sa...“

„Nie, nezmenil, Cara,“ odvetil. „Vždy som chcel bojovať, a ty to dobre vieš. A mojou povinnosťou je túto vojnu dobojovať.“

Care napadlo, za čo ju to život trestá, keď po pár dňoch šťastia musí prežívať opäť takú obrovské sklamanie, dezilúziu, bolesť. Prehltla však plač, ktorý sa jej dral z hrdla, zažmurkala, aby zahnala slzy, čo sa jej tisli do očí a potichu povedala:

„Dobre. Tak si teda vyber.“

„Medzi čím?!“

„Medzi mnou a Temným pánom, Abe.“

„Cara, toto nemyslíš vážne...“

„Nemôžeš mať obe, Abe,“ šepkala, pretože sa bála, že keď bude hovoriť nahlas, zlomí sa jej hlas. „Dobre vieš, že toto jediné nás vždy rozdeľovalo – Temný pán.

Nastal čas, aby si si medzi nami vybral.“

„Vyhrážaš sa mi,“ zasyčal.

„Milujem ťa, Abe. Milujem ťa a túžim konečne po pokojnom živote, v ktorom nebude žiaden Temný pán, žiadna vojna, žiadne vraždy, žiadne mučenie!“ Neuvedomila si to, no odrazu kričala a plakala zároveň. „Túžim po pokojnom živote, v ktorom budeš iba ty a naša dcéra a...“

„Naša dcéra?“ prerušil ju Abe. Nozdry sa mu rozšírili.

Cara vzdorotivo zdvihla hlavu. „Áno. Naša dcéra. Vyzerá presne ako ty.“ Ale povahu má úplne inú, dodala v duchu.

„Nemienim si vyberať, Cara,“ potichu povedal Abe a posadil sa. „Ty si moja manželka a Temný pán je môj pán. Teba ľúbim a jeho nasledujem. Potrebujem vás oboch rovnako.“

Tie slová Caru ranili väčšmi ako čokoľvek iné.

„Takže sa so mnou nepresťahuješ.“

„Nie, kým je vojna.“

„Dobre. Vybral si si.“

Keď sa ráno zobudila a rukou vedľa seba nahmatala prázdne miesto, do rozospatých očí sa jej nahrnuli trpké slzy. Abe sa teda vydal na tú záhadnú misiu pre Temného pána napriek jej prosbám, strachu a obavám. A ju nechal doma.

Cítila sa podvedene a zradene, takmer ako vtedy, keď Abea zajali a hodili do Azkabanu. Cítila sa strašne.

Bála sa, veľmi sa bála toho, že šťastie, ktoré nedávno získala, jej odrazu pretečie pomedzi prsty a jej len ostanú oči pre plač. Bála, že Abeovi sa niečo stane, že ho zabijú alebo ho opäť zajmú.

Príšerne sa bála, a tak celý deň len preplakala schúlená v klbku na svojej posteli, ignorovala mamino klopanie na dvere a škŕkanie v bruchu, jednoducho len ležala, chrbát sa jej natriasal od plaču a vzlykania, oči jej puchli.

Vo chvíli, kedy vyplakala tak veľa sĺz, že jej už neostali žiadne nazvyš, a teda sa úplne upokojila, unavene si zaborila tvár do vankúša, nasiaknutého vôňou vanilky a tmavej orchidey, keď v tom počula, ako sa otvorili dvere na spálni. Zatajila dych. Najprv si myslela, že sa jej to len zdalo, no keď na tvári pocítila čiesi ruky, prudko sa otočila a pozrela do Abeovej tváre, na ktorej sa ešte vždy hojili rany, čo utŕžil v Azkabane.

Keď videla jeho strhanú, no stále krásnu a príťažlivú tvár, a oči, mäkké jemné oči, nedokázala sa naňho dlhšie hnevať. Nadvihla sa na lakťoch a žiadostivo ho pobozkala, precediac pomedzi ich spojené pery len: „Si… v poriadku...“

„Vždy sa k tebe vrátim, láska,“ odvetil on.

***

Koniec školského roka prišiel veľmi rýchlo – a Care akosi odľahlo, že Abe v ten deň nebol od rána doma, pretože bol na návšteve u rodičov, a tak mohla Abbony pokojne vyzdvihnúť na nástupišti a premiestniť ju domov, kde jej predostrela jej obľúbené palacinky s jablkovým želé a javorovým sirupom. Usadila sa oproti nej a sledovala ju, ako z chuti konzumuje už tretiu palacinku, pričom premýšľala, kde začne.

„Ab, dnes mám pre teba prekvapenie,“ povedala, keď malá odsunula tanier a z čajníka si naliala do šálky čierny čaj s citrónom.

„To boli palacinky, nie?“

Cara sa usmiala. „Toto je omnoho väčšie prekvapenie ako palacinky. Je však dôležité, aby… aby si pochopila isté súvislosti. Miláčik, dnes ťa zoznámim s tvojím ockom,“ naklonila sa k nej, chytiac jej malú dlaň do svojej.

„Č-čo?“ nevychádzala z údivu.

Cara si vzdychla. Vedela, že to bude ťažké, rátala s tým, že Abbony svojho otca možno nepríjmne, veď ho nikdy nevidela, musela si určite myslieť, že ich opustil, odišiel od nich, nechal ich samé… Čakala námietky, odmietanie, vzdorovanie.

„Tvoj ocko… bol celé roky preč… no vrátil sa.“

„Kde bol?“

„On...“ Preglgla. „Bol vo väzení.“ 

 

„V Azkabane?"

 
„Áno."

 
„Čože? Čo spravil?“ Abbony na matku vyvaľovala oči.

„Vieš, on… tvoj ocko… robil veci, ktoré sa nepáčili Ministerstvu. Kedysi bola vojna a...“

„Mami, začiatkom roka predsa ušli z Azkabanu prívrženci Temného pána,“ prerušila ju Abbony seriózne. „Ušiel aj môj ocko?“

Cara tuho zavrela oči. Prišla najhoršia časť vysvetľovania.

„Miláčik...“ Pevne zovrela jej ruku. „Tvoj ocko.. je jeden z nich. Kedysi veľmi dávno slúžil Temnému pánovi.“

Bolo to vonku. Carino srdce bilo ako splašené a zdalo sa, že svet zastal. Čas prestal plynúť.

„P-prosím?“ Abbonin hlas znel piskľavo. „Myslela som, že… že Lestrangeovci... že sú to len naši vzdialení príbuzní, že...“

„Rabastan Lestrange je môj manžel, miláčik.“ Oči držala stále zavreté. „Ale, zlatko, to, že bol vo väzení a slúžil Temnému pánovi, to nič nemení na tom, že nás ľúbi – teba i mňa. Zaslúžiš si spoznať svojho ocka.“

„Ja… ja nechcem spoznať niekoho, kto slúžil Temnému pánovi!“ zvreskla Abbony. Cara otvorila oči. Na dcérinej červenej tvári neboli ani stopy po zvyčajnej milosti a roztomilosti.

„Zlatko, tvoj ocko je skvelý človek, on...“

„Je vrah! Bol vo väzení, lebo zabíjal ľudí!“ Abbony vyskočila na nohy a zatínala päste.

„Miláčik, tvoj ocko ťa ľúbi, on...“

Ich rozhovor prerušilo náhle rozletenie vchodových dverí – Cara si najprv myslela, že sú to jej rodičia, ktorí sa šli prejsť, no keď do kuchyne vstúpil Temný pán s Abeom, srdce jej zamrelo.

Okamžite priskočila k Abbony a skryla ju za seba, akoby boli obe členky Fénixovho rádu a Temný pán ich prišiel zabiť…

„Č-čože?!“ Abbony pozrela najprv na Temného pána, potom na Abea a napokon na Caru. V očiach sa jej zračila zmes nepochopenia a smrteľného strachu. „Vy… mami… ty…?“

„Miláčik...“

„Ach, tak vy ste už i splodili dieťa?“ zatiahol Temný pán vysokým hlasom, hľadiac na Caru.

Abe sa tváril rovnako zmätene, ako sa Cara cítila.

„Keď som sa rozhodol navštíviť sídlo, v ktorom prebýva jeden z mojich najvernejších služobníkov, tušil som, že ma tu budeš očakávať ty, Cara,“ nozdry sa Voldemortovi rozšírili, „ale že tu bude i táto malá slečna...“ A bez varovania zdvihol ruku s prútikom, kliatbou odhodil Caru nabok a ocitol sa tvárou v tvár na smrť vydesenej Abbony.

Abe priskočil ku Care a zachytil ju, jemne ju zovrúc v náručí, stále však nestŕhal šokovaný pohľad z Abbony, ku ktorej sa blížil Temný pán. Keď bol od nej už iba na pol metra ďaleko, zdvihol ruku a chcel sa jej dotknúť, no Cara nahlas zvreskla:

„Nedotýkaj sa jej!“

Siahla po prútiku a vyslala na Temného pána kliatbu, nedbajúc, čo tým spôsobí – nemohla dopustiť, aby ublížil jej dcére, aby sa jej dotkol, pošpinil ju. Temný pán Carino zaklínadlo zručne odklonil a zabodol do nej svoje chladné červené oči.

V Abeovom náručí ochabla.

„Ty si neprestala, Cara?“ pýtal sa jej Voldemort potichu. „Neprestala si mi odporovať a prejavovať svoj skazený názor? Neprestala si pošpiňovať meno smrťožrútov?“

„Pane,“ ozval sa na jej prekvapenie Abe. „Ona to nemyslela zle. Chce len chrániť svoju… našu… dcéru. Kým som bol v Azkabane, nič okrem nej nemala.“

Celá táto situácia bola príšerne desivá a absurdná, no Abeove slová ju nesmierne zarazili. Naša dcéra?

„Ach,“ Temný pán ešte chvíľu zavŕtaval oči do Cary, a potom pozrel na Abea. „Láska. Zas tá smiešna láska.“

„Cara sa starala o rodinu, kým som bol preč. Keď som sa vrátil, prijala ma bez akýchkoľek otázok.“

„Táto láska ti raz bude osudná, Cara,“ zasipel Temný pán, prezrúc si celú Carinu tvár. Potom sa narovnal a pozrel na Abbony, ktorá sa triasla za stoličkou, zvierajúc jej drevené operadlo. „Nevidíme sa naposledy, moja malá priateľka.“

A odmiestnil sa. Cara vystrašene pozrela na Abbony. Vedela, že toho na ňu muselo byť náhle veľa, určite ničomu nerozumela, bola zmätená, nahnevaná, vystrašená… A Cara vedela, že dcéra jej nikdy neodpustí to, že jej zatajila, že je zo smrťožrútskej rodiny, že jej otec sedel v Azkabane za vraždy a mučenie mnohých čarodejníkov, že i jej mama slúžila Temnému pánovi, že celá rodina Lestrangeovcov patrí medzi najvernejšie… Cara vedela, že dnes sa ich vzťah s Abbony navždy zmenil, naštrbil, roztrhal, zničil, skrátka skončil, a to jej vlastnou chybou, vlastným mlčaním, vlastnou zbabelosťou…

A vedela to určite i Abbony, no momentálne bola plná takého zmätku, šoku a najmä príšerného strachu z toho, čo videla, predovšetkým z toho, že bez varovania stála zoči-voči Temnému pánovi, že sa jednoducho rozbehla a hodila sa mame okolo krku, vzlykajúc do jej blúzky.

Cara ju tuho objala, pritlačila si pery na jej vlasy a šepkala jej, že všetko je v poriadku, že je s ňou a nikdy ju neopustí, že ju ľúbi a nikdy neprestane, že sa nemusí strachovať… Samotná Cara potrebovala útechu a objatie, a to i vzápätí dostala, keď k nej pristúpil Abe a dlhými rukami objal nielen ju, ale i malú, zmätenú, vzlykajúcu Abbony.