Denník smrťožrútky (30. kapitola - KONIEC)

http://harrypotter.wikia.com

leto, 1998, boj o Rokfort

Cara sa zaprisahala, že v tomto boji umrie. Ako sa náhlila do lesa, pevne stískajúc Abeovu dlaň, a zakopávala o korene stromov, predstavovala si, ako pri nejakom súboji nenápadne sklopí prútik a dovolí zelenému svetlu, aby ju zasiahlo priamo do srdca. Samozrejme, príležitostí mala už niekoľko – zdalo sa jej, že boj prebieha už stovky rokov, no vždy akosi podvedome zdvihla ruku a ubránila sa. Celkom akoby v nej napriek všetkému existoval pud sebazáchovy.

Tentoraz však znel príkaz Temného pána jasne – všetci smrťožrúti ustúpia do Zakázaného lesa, kde budú čakať na Harryho Pottera, ktorý sa mal podľa Temného pána sám rozhodnúť zomrieť, pretože bol milujúci blázon.

Cara neverila, že príde. Bola takmer presvedčená o tom, že Harry Potter sa Temnému pánovi len tak nevzdá, a preto ju neskutočne prekvapilo, keď odrazu z tichého lesa začula pukot konárov, ktoré sa pod kohosi krokmi lámali, a zo šera stromov vstúpil do polkruhu tvoreného smrťožrútmi samotný Harry Potter, strhaný, doráňaný, no odhodlaný a sebaistý chlapec, ktorý prežil.

Cara cítila hanbu voči sebe samej. Tento chlapec, ktorý mal celý život pred sebou a mal mnoho ľudí, ktorí ho nasledovali a obdivovali, sa rozhodol dobrovoľne umrieť, a ona, stará zradná smrťožrútka, ktorá si pokašlala celý život, čo sa ani nedal nazvať životom, sa smrti tak veľmi bála? Naozaj bola tak strašne zbabelá? Bola by ochotná spraviť to, čo práve spravil mladý chalan?

Nie, nebola, pretože vždy bola predurčná na živorenie, na neschopnosť prejaviť svoj názor, vyjadriť sa, bojovať za svoje myšlienky, vzdorovať, odporovať… Bola predurčená na život otroka, sluhu, na život nechceného dieťaťa, ktorého otec je vlastne aj jeho vrahom? Predurčená na život, v ktorom postupne strácala všetkých, ktorých milovala? Ako mohla naďalej chcieť žiť takýto život?

Odrazu Harrymu Potterovi závidela, že sa dokáže postaviť Temnému pánovi, že má toľko priateľov, no najmä, že sa nebojí smrti.

„Avada Kedavra!“

Keď neodvratná kliatba vrazila do Potterovej hrude a zhodila ho z nôh, Cara takmer zabudla dýchať. Celkom nepochopiteľne si spomenula na Gideonovu smrť, na to, ako na ňu hľadel očami, v ktorých vzápätí vyhasol život, a ako elegantne padal, keď ho zaklínadlo usmrtilo…

Hrdlo sa jej stiahlo úzkosťou. Myslela na to, čo bude cítiť Abbony, ako zareaguje na smrť chlapca, ktorého vždy potajmä obdivovala, a či sa vo svojom mladom veku s tým vôbec zmieri.

Ach, ako veľmi len túžila vidieť Abbony, svoju krásnu, hrdú, dobrú dcéru, ktorá v sebe nemala ani štipku povahy svojich rodičov a zrejme ani kvapku krvi lorda Voldemortva. Cara ju však nevidela od oného dňa, kedy sa pohádali kvôli Abeovi – na druhý deň ráno ju nenašla v posteli, a tak Cara plakala, nariekala, kvílila, kričala na Abea, že je to jeho vina, nahlas preklínala Temného pána. Zdalo sa jej, že jej srdce taký obrovský nápor smútku a žiaľu nezvládne, keď v tom na okno zobákom zaťukala sova, ktorá jej zvestovala Abboninu správu: Som v poriadku. A.

Odvtedy sa Abbony s matkou nijako nespojila, no Cara sa nemohla ubrániť presvedčeniu, že sa dala dokopy s Fénixovým rádom. Prišlo jej to také neuveriteľné a absurdné, že to nedávalo na jednej strne žiadnu logiku, no na strane druhej… nikdy nebola ako jej rodičia. Vždy bola iná.

Cara vedela, že pod Dumbedorovou ochranou jej vôbec nič nehrozí, skrátka starému mužovi verila, a tak sa pomaly prestala o svoju dcéru strachovať, i keď tá strašná diera v jej hrudi ostala a častokrát sa nanovo rozbolela. Avšak potom, po Dumbledorovej smrti…

V očiach ju zaštípali slzy. Uvedomila si len to, že spolu s Potterom na zem spadol i Temný pán a ostal tam bez pohnutia ležať, takže Care na moment napadlo, že je mŕtvy, no potom si s trpkosťou uvedomila, že Temný pán je predsa neporaziteľný, že on už dávno porazil smrť… Odtrhla pohľad od schránky, v ktorej azda už ani neprebýval muž, ktorý ju kedysi dávno splodil, a pozrela na mŕtveho Pottera.

Premýšľala, či sa už tam niekde, kde putujú mŕtvi, stretol s Dumbledorom, a opäť mu tak trochu závidela. Určite to bolo krásne miesto, kde nikoho nič netrápilo, nenaháňalo, neubližovalo mu. A, čo bolo najdôležitejšie, bol tam Dumbledore.

Dumbledore. Keď sa dozvedela o jeho smrti, zdalo sa jej, že vedľa diery, ktorú v nej vyhĺbila strata Abbony, sa zjavila ďalšia diera, hlboká, rozžeravená diera, ktorá ju spaľovala zaživa. Nevedela, že to môže tak bolieť, nevedela, že psychická bolesť sa môže stať bolesťou fyzickou, nevedela, že za starým mužom bude tak veľmi smútiť. Spolu s ním v nej umrela i posledná nádej na to, že raz sa môže všetko obrátiť na dobré a že Abbony bola v bezpečí… Spolu s ním umrelo všetko pekné, v čo ešte ako-tak verila. Ak bol mŕtvy Dumbledore, veľký, mocný, neprekonateľný Dumbledore, potom bolo všetko úplne stratené.

Hľadela na Harryho mŕtve telo a neubránila sa závisti nad tým, že chlapec to už má za sebou. Bolo po ňom, Temný pán zvíťazil a pre čarodejnícky i muklovský svet nastali krušné časy.

Cara sa rozhodla, že nájde Abbony a spraví všetko pre to, aby ju ochránila, aj keby ju to malo stáť jej prekliaty a zbytočný život.

Cestou von z lesa vnímala len smrkanie Hagrida, ktorý niesol mŕtve Potterovo telo, a stisk Abeovej ruky, ktorý jej dodával odvahu. Keď vyšli spomedzi stromov a prešli až na hlavné nádvorie, Cara hľadala medzi pozostalými nepriateľmi Temného pána, ktorých bolo žalostne málo, Abbony. Nikdy ju však nevidela. Nechtami sa priam zarývala do Abeovej pokožky. Prechádzala pohľadom po každej jednej krvavej tvári, no nikde nebola. Nechcela si pripustiť, že by mohla byť…

Keď sa Hagrid s Potterovým telom prepchal dopredu, príšerné ticho preťala séria niekoľkých výkrikov, medzi ktorými sa Cara snažila zachytiť ten Abbonin, no márne. Abbony tam skrátka nebola a ona nemala žiadne potuchy, kde by mohla byť…

Cara nevnímala Voldemortove slová adresované zúfalým, no odhodlaným tváram, nevnímala Nevilla Longbottomova, ktorý vystúpil z radu a ignorujcúc Bellatrixine a Abeove posmešky vzdoroval Temnému pánovi, ignorovala dokonca i čepeľ meča, ktorá preťala hlavu Voldemortovho hada Nagini, pretože odrazu nastal všade zhon, chaos, z každej strany sa ozývali výkriky, mnoho hlasov volalo Harryho meno, niektorí sa smiali, iní začali okamžite útočiť. Boj sa rozbehol odznova azda s ešte väčším nasadením a väčšou vidinou víťazstva ako predtým. Nepriatelia Temného pána sa šikovne uhýbali kliatbám, sami útočili, zasahovali prekvapených smrťožrútov.

Cara však nedbala. Uchopila svoj prútik, vytrhla sa Abeovi a vrhla sa cez centrum bitky priamo do hradu, kúzlom Sonorus si zosilniac hlas a opakujúc Abbonino meno. Preskočila telá, ktorá ležali na zemi, pričom k nim nesklopila pohľad, pretože sa bála, že by uzrela Abboninu tvár, odrazila zaklínadlá, čo k nej smerovali, zaklínadlom Incarcerous zviazala obra, čo dvíhal svoj kyjak, aby ju ním ovalil.

Keď prebehla azda celé prízemie, no medzi bojujúcimi Abbony nenašla, nohy ju sami viedli hore až pred kamennú príšeru, ktorá mala v tvári taký zúbožený výraz, že Caru ani nevnímala.

„Waddiwasi!“ skríkla, takže príšera poskočila a uhla sa Care.

Tá sa rozbehla po točitom schodisku a pred dverami do riaditeľne zaváhala – Dumbledore bol predsa mŕtvy, prečo teda šla za ním po radu? Bol preč, nebolo ho, odišiel - ten muž, ktorý jej ako jediný vedel vždy pomôcť a zodpovedať na všetky otázky… Jediný, kto o nej vedel úplne všetko a akceptoval ju takú, aká naozaj bola.

Napriek tomu však vošla do riaditeľne, ktorá zívala nevídanou prázdnotou a tichom. Hrdlo jej stiahlo úzkosťou, keď prstom prešla na mysľomise, vyloženej vonku, po drevenom stole s vyrezávanými vzormi a po malej tácke, na ktorej mal Dumbledore vždy citrónové dropsy. Uškrnula sa pri spomienke na jeho večný pokoj a úsmev aj v momentoch, kedy sa ostatní zlostili či plakali, na jeho žiariace modré oči, na krásny fialový župan s početnými hviezdičkami…

Celkom sa stratila v spomienkach, takže priam nadskočila pri hlase:

„Čakal som ťa tu, Cara.“

Pozrela smerom, odkiaľ hlas prichádzal – patril portrétu Albusa Dumbledora, ktorý sedel v kresle a s vážnym výrazom hľadel na Caru.

Bolo to také… čudné. Akoby vôbec nikdy nebol zomrel, akoby bol ešte vždy živý, akoby sa vôbec nič nezmenilo… Cara priskočila k portrétu a hľadela na starého muža priamo so zbožnou úctou.

„Pane,“ šepkala. Neuvedomila si to, na po tvári jej začali tiecť slzy. „Vy nie ste… nie ste mŕtvy?“

„Keď niekto zomrie, nič ho neoživí, Cara,“ povedal jej. „Som len obraz. Sprvu bolo veľmi ťažké zvyknúť si na takýto obmedzený život, ale už sa nesťažujem, môžem prebehnúť z obrazu do obrazu a sledovať dianie na celej škole.“

Cara neprestávala plakať. Hľadela na jeho omladnutú tvár, dlhé sivé vlasy, polmesiačikové okuliare…

„Cara, prečo plačeš?“

„Ja… nechcela som, aby vás boli zabili.“ Jednoducho mu nedokázala povedať, že ho mala tak veľmi rada, že ho vnímala ako svojho otca a že jeho smrť znášala tak ťažko… nemohla mu to povedať, bola predsa smrťožrútka.

„Nesmúť za mnou, Cara, ja som spokojný tam, kde som,“ usmial sa na ňu láskavo.

Neodpovedala, hoci sa chcela spýtať, kde teda je, čo je to za miesto, kam putujú všetci mŕtvi, no namiesto toho naňho len hľadela, až prestala plakať a spomenula si, načo sem prišla.

„P-pane… ja… nevideli ste Abbony? Vôbec neviem, čo s ňou je, kde je, či je v poriadku a či...“

„Abbony je v najmenšom poriadku, Cara, to si môžeš byť istá. Videl som ju pobehovať po hrade v spoločnosti Luny Lovegoodovej.“

„Ale kde… čo je s ňou? Ja… dva roky som o nej nepočula, ona sa na mňa nahnevala a...“

„Bývala u Weasleyovcov,“ odvetil Dumbledore krátko. „Môžem ťa ubezpečiť, Cara, že i po smrti som na ňu dohliadal presne tak, ako by si si to želala. Napriek mladému veku sa pridala k Fénixovmu rádu a v dnešnom boji statočne bojovala proti lordovi Voldemortovi.“

„Je koniec, pane,“ šepkala. „Harry Potter je mŕtvy, Temný pán zvíťazil...“

„Naozaj, Cara? Myslím, že práve teraz sa dolu chystá čosi vskutku pozoruhodné… takže ak dovolíš, pôjdem sa na to pozrieť.“

„Č-čo?“ Nechápala, no keď jej Dumbledore zakýval a zmizol za okrajom rámu svojho obrazu, zvrtla sa a doslova letela na prízemie Rokfortu. Všetci sa náhlili do Veľkej sieni a uzatvárali kruh okolo Temného pána a živého Harryho Pottera. Krúžili okolo seba ako supi.

Netrvalo dlho a zdvihli proti sebe prútiky. Cara odrazu vedela, čo príde, cítila to podľa toho, ako šialene ju svrbelo zápästie.

„Je koniec,“ zašepkal hlas pri jej uchu, keď odrazená kliatba zasiahla Temného pána priamo do miesta na hrudi, kde kedysi mohlo biť ľudské srdce. Nemusela sa otáčať, aby vedela, že to je Myrtla.

Cara hľadela na telo svojho pána a otca, ktoré sa po páde na zem scvrklo, ba priam úplne vyparilo. Bolo po ňom. Harry Potter vyhral. Temný pán bol mŕtvy.

Nevedela, čo cíti, no odrazu jej myseľ pracovala na plné obrátky – napadlo jej, že možno by sa bol zmenil, keby bol vedel o svojej dcére, možno by nebol taký krutý, možno by bolo všetko úplne inak… Predstavila si, ako mu vraví, že je jeho dcéra a on ju prijíma, prijíma svojho potomka s radosťou a hrdosťou… Bola si istá, že všetko by bolo úplne inak, keby o tom Temný pán vedel.

Bol však neodvratne mŕtvy. Bolo neskoro. Carini rodičia boli mŕtvi. Nestihla svojmu otcovi povedať, kým bola, nestihla zachrániť ľudí, ktorých zabil, no nestihla zachrániť najmä jeho samého, zvyšky ľudskosti a duše, ktoré v ňom ostali.

„Takto je to dobré, Cara,“ šepkala Myrtla. „Si slobodná.“

Vo Veľkej sieni nastal zhon, všetci sa prekrikovali, objímali, tľapkali po pleciach, vtipkovali, radovali sa. Cara, cítiac vedľa seba neustále Myrtlu, sa tackala davmi študentov, profesorov a členov Fénixovho rádu, hľadajúc Abbony.

„Ale on sa bál smrti, nie? Nemôže… nemôže tu ostať v rovnakej podobe ako ty?“

„Cara, on bol presvedčený o tom, že je neporaziteľný a nesmrteľný,“ odvetila Myrtla smutne. „Nikdy nerátal s možnosťou, že by mohol zomrieť.“

A vtedy v mase ryšavých hláv uvidela jednu čiernu. Zažmurkala, aby zahnala slzy v očiach a zastala. Nerozbehla sa za ňou, ako to mala v pláne, pretože keď ju videla – krásnu dámu, na akú vyrástla jej malá Abbony – vedela, že tá si už dávno zvolila svoju cestu a svoj život. Stála v skupinke priateľov a uvoľnene sa usmievala na Nevilla Longbottoma, ktorý k nej kráčal.

Cara vedela, že ju nadobro stratila, no tešila sa, že jej dcéra je v poriadku a že je šťastná. A vtedy sa k nej znenazdajky otočila – odtrhla pohľad od ryšavej dievčiny a pozrela priamo do očí svojej matky. Mihla sa v nich bolesť a spomienky.

Abbony pohodila čiernymi vlasmi a hrdo podišla priamo ku Care.

„Zlatko...“ zašepkala tá, no viac zo seba nedostala.

„Áno?“ spýtala sa Abbony chladne.

„Nič, len chcem vedieť, že si v poriadku, že si šťastná a...“

„Som šťastná, mami,“ odvetila Ab. „Som medzi priateľmi.“

„Ab, dúfam, že vieš, že ťa ľúbim, veľmi ťa ľúbim…“

„Zradila si ma.“

„Ja viem, zlatko, ja viem, ale už som to oľutovala...“

„Mami, my dve sme úplne odlišné. Nepatríme k sebe.“

Jej slová Caru bodali ako nôž napustený jedom. „Zlatko, to nie je pravda, ja ťa predsa ľúbim, ja...“

„Mami, tu vôbec nejde o to.“ Abbonin hlas sa odrazu zlomil. „Stále žiješ s ním, však?“

Cara sa nemusela pýtať. Vedela, o kom vraví. „Áno, je to môj manžel a tvoj otec...“

„V tom prípade je rozhodnuté.“

„Čo?“

„Mami, buď ja, alebo on. Oboch mať nemôžeš.“

Cara si spomenula, ako raz Abeovi dávala podobnú podmienku. „Miláčik...“

„Ja nechcem jeho, on nechce mňa,“ vravela Abbony jemným hlasom. „A ty sa musíš rozhodnúť, koho chceš väčšmi.“

„Abbony, oboch vás milujem a...“

„Mami...“

Ako Cara hľadela do jej čiernych očí, rozhodla sa – a keď už-už chcela vysloviť, že upredností svoju dcéru pred manželom, pohľad jej padol na Abeovo bezvládne zakrvavané telo, ležiace kúsok od nej. Musela mu ísť pomôcť, musela ho zachrániť, musela…

„Rozumiem. Zbohom, mami,“ zašepkala Abbony, otočila sa a roztrasene sa vrátila späť medzi priateľov.

„Ab!“ zvolala Cara, no jej zachrípnutý hlas sa v šume miestnosti stratil. „Ab… zlatko...“

Vtedy sa jej oči však opäť skrútili k Abeovi, ktorý ležal na zemi a chrčal, ako sa snažil nadýchnuť. Cara sa k nemu rozbehla, padla na kolená a namierila naňho prútikom, snažiac sa mu uľaviť od všetkej bolesti, ktorý pociťoval.

„Abe… Abe… ako sa cítiš?“ prihovárala sa mu jemne.

„C-Cara...“ chrčal. Pokúsil sa o úsmev. „Žijem. Ale… bolí to… au!“

„Och! Asi máš zlomené rebro… poď, ideme do nemocničného krídla...“

„Si krásna, Cara.“

„Poď, Abe, sama ťa neudvihnem, pomôž mi...“

„Cara… pobozkaj ma.“

Cara nerozumela jeho požiadavke, teraz boli predsa prednejšie iné veci ako bozkávanie sa, no spravila tak, pritlačila svoje popraskané pery na tie jeho, a napriek pachuti krvi cítila tú typickú sladkosť, mäkkosť, lahodnosť.

S perami na tých jeho si vzdychla a na moment pozabudla na všetko to, čo sa stalo. Bola tu len ona a Abe, nikto iný. Až kým… ich ktosi od seba neodtrhol.

„Čo to…?“

Na Abeovej tvári sa zračil hnev, keď zočil osobu stojacu za Carou. Tá sa chcela otočiť, aby zistila, kto ich to vyrušil, no vtedy sa okolo nej bez varovania ovinuli hrubé povrazy a znemožnili jej akýkoľvek pohyb. Vyplašene pozrela na Abea, ktorý sa ocitol v rovnakej situácii ako ona.

„Takže,“ vystúpil spoza Cary malu tučný čarodejník a premeral si oboch smrťožrútov, kútikom oka hľadiac na akýsi pergamen, čo držal. „Podľa záznamov ste Rabastan Lestrange, je tak?“ zamračil sa na Abea, ktorý síce bol vážne zranený, no pohľad mal jasný a svieži ako vždy.

„Áno, som to ja,“ vyhlásil hrdo. Cara si povzdychla. Nemala rada túto jeho tvár - toho oddaného, hrdého Abea, ktorý by svojho pána nasledoval naozaj kamkoľvek.

„Tak to ste jediný preživší Lestrange,“ uškrnul sa čarodejník. „Tak čo, nemali ste sa radšej nechať zabiť ako sa dostať opäť do Azkabanu?“

„Nie, prosím nie, Azkaban nie...“ rozvzlykala sa Cara, na ktorú toho už bolo príliš. Pri predstave, že by mali od nej odtrhnúť poslednú osobu, ktorá jej ostala, sa jej zahmlievalo pred očami.

„A vy…?“ Čarodejník sa k nej otočil, pozrel do záznamov a potom opäť na ňu: „Cara Lestrangeová, rodená Blackwoodová? Hm… vám dal Albus Dumbledore špeciálnu výnimku.“

„Č-čo?“

„Mňa sa nepýtajte, ja som tomu mužovi nikdy nerozumel – no má veľkú moc, aj keď je mŕtvy,“ odvetil čarodejník.

Care to prišlo celé absurdné – naozaj ich akýsi podivný pracovník Ministerstva zatýkal vo Veľkej sieni na očiach všetkých ostatných, pričom sa tváril, akoby šlo o úplne bežnú vec? Smrť lorda Voldemorta zrejme dodala všetkým až prílišnú odvahu. Poobzerala sa a zistila, že čosi podobné sa deje i so všetkými ostatnými smrťožrútmi – zdalo sa, že väčšina z nich sa ani len nebráni, len prázdnymi očami hľadí pred seba, akoby odrazu stratili zmysel života, akoby smrť Temného pána znamenala i ich smrť.

„Zatýkam vás, Lestrange,“ ozval sa opäť čarodejník a mávol prútikom, takže povrazy ovinuté okolo Abeovho zoslabnutého tela sa ešte včšmi stiahli a on len zaťal zuby od bolesti. „Skončíte v Azkabane, a tentoraz vám už nikto nepomôže.“

V Abeových očiach sa šialene zablýskalo. „Temný pán sa vráti a...“

„Voldemort je mŕtvy!“ zvolal čarodejník nahlas, takže niekoľko hláv, ktoré im inak nevenovali pozornosť, sa k nim otočilo. „Je mŕtvy, padol pod rukou Harryho Pottera, jeho telo sme vyniesli...“

„Temný pán sa vráti!“ zaškriekal Abe ako totálny šialenec. „Vráti sa, vráti sa, vráti...“

Čarodejník lenivo mávol prútikom a na Carino zdesenie sa spolu s Abeom odmiestnil.

„NIE!“ zrevala Cara, hľadiac na miesto, kde ešte pred chvíľou ležal jej manžel. „NIE! ABE!“

Srdce jej divoko tĺklo a bolelo šialenou bolesťou, akoby sa trhalo na drobné kúsky. Padla na kolená a nevnímala, že ktosi k nej pristúpil a zbavil ju povrazov, ignorovala tú osobu a ignorovala všetky tie nohy, čo chodili okolo nej, ignorovala hlasy, ktoré sa vzrušene rozprávali, pretože Temný pán bol preč, ignorovala dokonca i bolesť, ktorá v nej pulzovala… Sústredila sa na chladnú podlahu pod sebou a zdalo sa, že jej srdce chladne a tvrdne rovnako ako ten mramor. Nevládala viac plakať, nevládala viac znášať bolesť, pretože jej už bolo príliš, nevládala sa trápiť, pretože sa už trápila dosť…

„Cara… Cara, miláčik, poď...“

„Abe?“ zhíkla a otočila sa tým smerom, no nebol to Abe. Bola to pani Blackwoodová.

Cara nevládala odporovať, a tak jej dovolila, aby ju vzala za ruku a vyviedla von z Veľkej siene k slnkom zaliatemu Rokfotskému jazeru. Spolu si sadli na jeho breh. Cara sledovala pokojnú hladinu jazera a spomínala na to, ako sa tu s Abeom po VČÚ prvýkrát pobozkali a aká bola šťastná. Spomínala na spoločné chvíle strávené v knižnici a na to, ako vtipne a zároveň krásne ju požiadal o ruku.

„Usmievaš sa,“ povedala jej mama.

„Naozaj?“ Carin hlas znel zachrípnuto. Vrátila sa zo spomienok do reality, a jej hruď opäť preťala bolesť. Slzy však neprichádzali. Nevedela, či to bolo spôsobené tým, že jednoducho už nemala čo vyplakať, alebo tým, že to bola tak obrovská bolesť, že sa nedala vyjadriť slzami, tak obrovská bolesť, že sa nedala vyplakať a zákerne chcela Caru ničiť zvnútra.

Nechcela smútiť. Nevládala smútiť. Chcela navždy hľadieť na jazero a spomínať, spomínať na všetko krásne, čo tu za rokfortských čias zažila. Chcela odplávať navždy kamsi preč do dávnej minulosti, stratiť sa v nej, uviaznuť v nej. Chcela zmeniť celú prítomnosť.

Odrazu pocítila ruku, ktorá ju objala okolo pliec. Bola to ruka pani Blackwoodovej, ženy, ktorá v skutočnosti nebola jej matkou, no napriek tomu sa k nej správala presne tak, ako to každá dcéra potrebovala, bola presne takou matkou, akou chcela byť i Cara, no nevyšlo to. Všetci z jej života odišli, všetkých stratila, každý z nej svojím odchodom vytrhol kus lásky. Len pani Blackwoodová nie. Vždy stála pri nej a dokonca i teraz, keď bolo po boji, Temný pán, Abbony a Abe boli reč, i teraz tu bola a uisťovala ju, že ešte vždy má niekoho, kto ju ľúbi.

„Kde je otec?“ spýtala sa potichu.

„V nemocnici, utŕžil menšie popáleniny.“

Čo vlastne celý čas Cara sledovala? Kam sa ponáhľala? Čo hľadala? Žeby otca? Načo vždy tak slepo hľadala otca, keď mala matku?

„Chýba mi Dumbledore,“ povedala odrazu nahlas, ani si neuvedomila, kedy jej to zišlo na um. „Vieš, vždy som tak akosi cítila, že on by bol pre mňa dobrým otcom.“

Pani Blackwoodová neodpovedala, no Care stačila jej prítomnosť. Oprela si hlavu o jej plece a hľadela na krásnu scenériu pred sebou, ktorá svojou nádherou a dokonalosťou azda nasvedčovala tomu, že život nebol taký strašný, ako sa zdal byť.