![]() | ||||
| http://kuabci.deviantart.com |
Na druhý deň ráno pri raňajkách
rozdávala profesorka McGonagallová študentom rozvrhy. Cara,
ktorá vo všeobecnosti frflala naozaj nad všetkým, musela uznať,
že tohtoročný rozvrh sa ozaj vydaril.
| 08:00:00 | 09:00:00 | 10:00:00 | 11:00:00 | 12:00:00 | 13:00:00 | 00:00:00 | |
| Po | - |
OPČM | - |
HERB | - |
- |
- |
| Ut | - |
TRANSF | - |
- |
ČAR | ČAR | - |
| St | HERB | - |
- |
- |
- |
- |
ASTRO |
| Št | ELIX | ELIX | OPČM | - |
- |
- |
|
| Pi | - |
TRANF | - |
- |
RUNY | RUNY | - |
„Pozri, v stredu hneď ráno mám
herbológiu, a potom až o polnoci astronómiu,“ chválila sa
Luciusovi. „A v piatok si pretrpím jednu hodinu transfigurácie, a následne ma čaká dvojhodinovka magických rún!“
„Stále nechápem, prečo ťa baví
chodiť na tie runy,“ krútil hlavou siedmak Avery.
„Lepšie ako aritmancia,“ mykla
Narcissa hlavou smerom k svojej sestre, ktorá bola povestná tým,
že robila VČÚ zo všetkých predmetov, dokonca i zo života a
zvykov muklov.
„Aritmancia je napríklad omnoho
zábavnejšia ako nejaké dejiny mágie či transfigurácia,“
pokrčila Andromeda plecami.
„Kto má so mnou obranu dnes o
deviatej?“ zvolal na celý slizolinský stôl Abe.
„Ja?“ odvetila Cara, hľadiac na
svoj rozvrh.
„S Chrabromilčanmi,“ sucho
skonštatoval Abe.
Až keď sa reálne ocitli pred veľkými
dvojkrídlovými vrátami a ako Slizolinčania sa zhromaždili na
jednom konci chodby, dostatočne ďaleko od skupinky Chrabromilčanov,
Cara si plne uvedomila, že začal nový školský rok, ktorý
znamenal chvíle nudy na hodinách, no i v izbe či klubovni, zatiaľ
čo jej spoločníci sa drvili na skúšky.
„Keďže o pár mesiacov vás čaká
VČÚ, začneme pracovať hneď od začiatku,“ privítal ich nový
profesor. „Mimochodom, som profesor Merrythought, nový učiteľ
obrany proti čiernej mágii, a zároveň potomok profesorky
Merrythoughtovej, ktorá pracovala ako učiteľka tohto predmetu
vyše päťdesiat rokov.“
Cara s Narcissou si vymenili pohľady.
Učiteľ obrany sa im menil každý jeden rok, a tak sa po škole
začala šíriť legenda o tom, že tento post bol na Rokforte
prekliaty.
„Dnes sa zahĺbime do tajov
zaklínadla Protego,“
pokračoval profesor s dôležitým výrazom v tvári. „Vie niekto,
o aké zaklínadlo ide?“
Ako obvykle, do
vzduchu vyletela Andromedina ruka. Narcissa prekrútila očami.
„Áno,
slečna...?“
„Blacková,“
odvetila rýchlo. „Protego
je cloniace zaklínadlo. Je schopné odkloniť väčšinu
zaklínadiel, ba priam až kliatob.“
Profesor
spokojne prikývol. „Päť bodov pre Slizolin, slečna Blacková.
Takže,“ otočil sa k celej triede, „je dôležité si uvedomiť,
že kliatby, akými sú napríklad tie neodpustiteľné, nie je možné
odkloniť nijakým
zaklínadlom. Pokiaľ sa však zhovárame na rovine základných a
tradičných zaklínadiel a menších kliatob, kúzlo Protego
je výborným ochrancom. Je veľmi dôležité naučiť sa ho
používať dokonale,
pretože toto zaklínadlo má i svoje vyššie levely, ako napríklad
Protego Totalum
či Protego Horibilis.
Tak teda, začneme teóriou.“
Carin pergamen sa
počas šesťdesiatich minút zaplnil množstvom podivných kresieb a
starovekých rún, ktoré si pamätala ešte z minulého roka. Pokiaľ
išlo o školu, neznášala teóriu. Nerozumela tomu, načo sa jej
musia venovať, a už vôbec nie tomu, prečo sa jej musia venovať
celú hodinu, a zrejme i to bolo dôvodom, prečo častokrát zlyhala
pri praxi. Nevedela, aký je správny ťah a švih prútikom, ako
presne znejú jednotlivé hlásky, kde má dať na zaklínadlo dôraz
a kde ubrať na intenzite hlasu. Ak sa jej však nejakým zázrakom
kúzlo podarilo predviesť správne, zaplavil ju neopísateľný,
víťazoslávny pocit. Na jednej strane sa túžila stať výbornou
čarodejnicou, možno ako Andromeda, no na druhej strane... zabiť
celý život učením sa? To sa jej nepozdávalo.
„Na budúcej
hodine sa každý z vás pokúsi odkloniť zaklínadlo svojho
spolužiaka,“ lúčil sa so žiakmi profesor. „Dovtedy si každý
z vás naštuduje prvú kapitolu z knihy Obrana proti čiernej mágii
pre pokročilých a napíše esej o tom, čo ho motivuje naučiť sa
cloniace zaklínadlo. A teraz mi niekto pomôže odniesť knihy,
napríklad vy, páni..."
V ten
deň čakala Caru ešte herbológia, na ktorej sa dostali do úvodu
čarodejníckych liečivých rastlín („Predpokladám, že pán
Weasley nám bude vedieť povedať, ktorá rastlina pomáha zastaviť
akútne krvácanie?“ „Áno, pani profesorka, je to Dictamnus
albus.“), a hneď na to sa aj spolu s Abeom (Narcissu ešte
čakala starostlivosť o zázračné tvory) vydali rovno na obed. V
momente, keď si na tanier nakladala druhú porciu ryžového nákypu
a do Veľkej siene vpochodoval Lucius s nosom zapichnutým do hrubej
knihy, Cara si opäť uvedomila tú krutú školskú realitu.
„Abe,“ obrátila sa rýchlo na
svojho kamaráta. Ustrnul v nakladaní si kociek hovädzieho mäsa.
„Sľúb mi, že aspoň ty sa na mňa nevykašleš. Je mi jasné, že
Lucius sa bude učiť ako o život, a obávam sa, že Narcissa tiež,
ale dúfam, že aspoň ty...“
„A čo z toho budem mať ja?“
prižmúril oči.
Cara ho capla po ruke. „Si predsa môj
kamarát!“
„Mal by sa ti venovať tvoj frajer,
nie tvoj kamarát,“ vyhlásil, no keď si za stôl sadol Lucius,
významne na Caru žmurkol.
Ďalší deň začal
tranfiguráciou, ktorú učila profesora McGonagallová, prísna
ženská, ktorú snáď nikto nikdy nevidel usmiať sa.
„V prvom rade vás
musím upozorniť, že tento rok vás nebudem šetriť ako po minulé
roky,“ začala po krátkom úvode. „Nebudem vám odpúšťať
domáce úlohy, testy ani skúšania. („Akoby nám to niekedy
bola odpustila,“ ozvalo sa kdesi v triede.) Nebudem hľadieť na to, aké
ste mali študijné výsledky v minulosti. Budem hľadieť na to,
akí ste teraz, ako sa snažíte a ako veľmi vám záleží na tom,
aby ste zložili VČÚ. Preto vás vyzývam – snažte sa,
nezaháľajte, buďte na seba prísni, trpezliví, neoblomní.
Vymeňte zábavu za štúdium a pobyt v Rokville za pobyt v klubovni
s knihou v ruke. Snažte sa so sebou niečo spraviť, pohnúť sa
niekam, vydať zo seba maximum. A toto vám vravím nie ako
profesorka, ale ako vaša priateľka,“ uzavrela a s rovnako prísnym
výrazom v tvári sa otočila k tabuli a ukázala na ňu prútikom.
Začali sa na nej črtať písmená: AVIFORS.
„Dnes sa naučíme
premieňať akýkoľvek neveľký objekt na kŕdeľ vtákov. Na tomto
zaklínadle je výhodné to, že nie je vôbec ťažké naučiť sa
ho, pretože nevyžaduje špeciálnu koncentráciu ani tréning.
Stačí ho len správne vysloviť. A-vi-fors!“ zvolala,
zdôrazniac poslednú slabiku, a zľahka švihla prútikom, takže
džbán pred ňou sa premenil na drobných bielych vtáčikov, ktorí
vyleteli von oknom.
Cara uchopila svoj
prútik (z mahagónového dreva a s dračím srdcom v jadre),
odkašľala si, ukázala na džbánik a ledabolo švihnúc prútikom
riekla: „Avifors!“
Samozrejme, okrem toho, že džbán sa
mierne rozkýval, sa nestalo nič.
Cara občas pochybovala o tom, že je naozaj
čarodejnica.
„Vyslovuješ to, ako sa ti zachce,“
karhala ju Narcissa. „Musíš zdôrazniť poslednú slabiku.
Avifors!“ Jej džbán sa okamžite zmenil na kŕdeľ vtákov
takých bielych, ako boli aj jej vlasy.
Care sa naozaj nechcelo nad tým
premýšľať.
„Incendio,“ šepla namiesto toho svoje
obľúbené zaklínadlo. Zbožňovala to teplo, čo sa jej začalo
rozlievať v končekoch prstov, vlievalo sa postupne do prútika,
putovalo ním, až sa zhmotnilo v reálny neveľký plamienok.
Opatrne sa s plamienkom láskala, nežne po ňom prechádzala
prstami, akoby sa bála, že ho zničí. Fascinovalo ju, ako ju pálil
na pokožke. Zbožňovala vôňu ohňa. Žiaden zvuk pre ňu nebol
slastnejší ako zvuk jeho pukania. V prítomnosti ohňa dokázala
zabudnúť na všetko. Zdalo sa jej, že oheň ju úplne pohlcuje, že
oheň je všetkému nadradený, a že len oheň je niečo, čo jednak
obdivuje, a jednak má pred tým hlboký rešpekt a strach.
„Slečna Blackwoodová!“
Zažmurkala. Slastný pocit z
prítomnosti ohňa sa rozplynul. Dokonca i samotný oheň odrazu
vyhasol. Ešte raz zažmurkala a zbadala nad sebou zahmlenú tvár
profesorky McGonagallovej. Mračila sa ako búrka.
„Chcete podpáliť školu?! Priamo na
hodine?“ Kričala.
„Nič som predsa nespravila,“
zahundrala Cara.
„Odratávam Slizolinu desať bodov za
to, že nepočúvate moje rozkazy a neplníte úlohu, ktorú som
všetkým zadala, a ďalších dvadsať za to, že na hodine
nelegálne manipulujete s ohňom!“
„Bola to malá iskrička,
plamienok...“
„Mlčte, a pracujte!“
Cara chcela oponovať, no pod stolom ju
kopol Abe, a tak si len zahryzla do jazyka a sykla zaklínadlo na
vyčarovanie vtáčikov. Neúspešne. Po zvyšok hodiny len zatínajúc
päste sedela a hľadela von oknom, a akonáhle odbila desiata
hodina, bola prvá, ktorá vyskočila na nohy.
„Slečna Blackwoodová,“ zastavila
ju McGonagallová, „vy tu prosím počkajte.“
Poslúchla ju len preto, aby sa
nedostala do ešte väčších problémov, v akých už beztak bola.
Ostala však otočená chrbtom.
„Pán Prewett, vy taktiež.“
Červenovlasý chalan – Gideon Prewett, brat Molly Prewettovej –
sa prekvapene otočil, no ochotne podišiel k profesorke, očkom
hľadiac na Caru.
„Slečna Blackwoodová je v
transfigurácii na nedostatočnej úrovni,“ začala profesorka, a
keď chcela Cara namietať, zvýšila hlas: „A keďže mi záleží
na tom, aby všetci moji študenti úspešne absolvovali VČÚ, zadám
vám, pán Prewett, ako svojmu najlepšiemu žiakovi, úlohu –
budete slečnu Blackwoodovú doučovať všetko to, v čom zaostáva.“
„Ja nepotrebujeme ž...“ zvolala
Cara, no profesorka ju prerušila: „Pre vás to nie je rada, ale
rozkaz, slečna Blackwoodová!“ vyhlásila zlostne. Pery sa jej
spojili do veľmi úzkej čiary. „Potrebujete dobehnúť učivo za
posledné štyri roky a pre pán Prewetta to bude skvelá príležitosť
si všetko zopakovať. Ak by vás akokoľvek urážala či
ponižovala,“ otočila sa priamo na Gideona, „oznámte mi to. To
sú moje posledné slová. Dovidenia.“
„Bude ťa doučovať, Prewett? To ako
vážne?!“
„Kebyže mňa do niečoho takého
McGonagallka núti, pre česť našej rodiny to musím odmietnuť!
Máš šťastie, že nepochádzaš z takého slávneho rodu ako
ja...“
„Ale je celkom ponižujúce, že ťa
má nejaký ryšavec doučovať... Náhodou, ani ja nie som v
tranfigurácii zlá, mohla by som ťa ju naučiť tiež...“
„Vážne, Cissy? A prečo si s tým
nezačala? Teraz musím trpieť s tým ryšavým nafúkancom.“
„Môžeš to odmietnuť.“
„Sklapni, Abe! Ak to odmietne, na VČÚ
si na ňu posvietia.“
Spolu so skupinku kamarátov Cara
sedela v slizolinskej klubovni, ktorá bola pre pokročilú večernú
hodinu takmer prázdna, takže v nej boli skoro sami a museli šepkať.
„VČÚ mi ju zo srdca ukradnuté,“
zašomrala, hľadiac do kozubu. Pohľad na zelenkavý oheň ju
upokojoval. Celá slizolinská klubovňa pôsobila veľmi chladným
dojmom, hrejivý kozub bol jediný objekt, ktorý na klubovni Cara
milovala. „Je to naozaj celkom ponižujúce.“
„Ak to tak chce profesorka
McGonagallová, zrejme to je tak správne,“ ozvala sa Andromeda,
ktorá doteraz sedela potichu. „Takže ak ti aspoň trochu záleží
na...“
„Nezáleží mi na VČÚ ani v
najmenšom,“ zavrčala Cara.
Abe s Luciusom sa neprestávali smiať.
Hrali menšie divadielko – Abe, ktorý stvárňoval Prewetta, sa
neustále usmieval a vysvetľoval tranformáciu knihy na tekvicu
koktavým hlasom, a Lucius, ktorý údajne hral Caru, ho prebodával
nevraživým pohľadom.
To Caru ešte väčšmi rozzúrilo.
„Aj tak to nevezme,“ krútili obaja
hlavou a smiali sa. „Na to je príliš zbabelá!“
„Povedz mi, kto by sa nebál
Prewettovho koktania? Chápem, že sa bojí.“
„Je to celkom výzva, lebo...“
„Viete čo?“ postavila sa Cara.
Ruky zatínala do pästí a v žilách jej zlostne pulzovala krv.
„Poviem Prewettovi, že to doučovanie beriem. A začneme hneď
zajtra.“ S tými slovami odišla do spálne, ešte chvíľu
premýšľala, či spravila správne rozhodnutie – zahodiť
slizolinskú hrdosť len pre to, aby si o nej priatelia nemysleli, že
je zbabelá – a v momente, keď dnu vošli aj sestry Blackové,
upadla do bezsenného spánku.
Zobudila sa s veľmi nevrlou náladou.
Ešte v polospánku na seba natiahla čierny sveter so zeleným
golierom, čiernu sukňu, podkolienky, nízke topánky a napokon
habit so slizolinským odznakom, ktorý znázorňoval hada.
Dnes ju čakala iba herbológia, na
ktorej síce boli zmixovaní študenti zo všetkých fakúlt, no práve
Gideon Prewett na herbológiu nechodil, čo brala na jednej strane ako úľavu, na druhej ako zbytočné predlžovanie tejto otravnej záležitosti. Kým ho teda stretla v ten istý deň na
obede, jej nálada bola už pekne zničená. Celkom ju dorazila ešte aj skupinka, v akej
bol – z jednej strany ho obklopoval Bilius Weasley, z druhej
Gideonov brat Fabian Prewett. Cara si zahryzla do jazyka a predrala
sa davmi študentov až na druhý koniec Veľkej siene – priamo k
chrabromilskému stolu.
„Hej, Prewett!“ zakričala naňho
skôr, ako sa stihol usadiť. Prekvapene sa otočil, a spolu s ním
i polovica chrabromilského stola. Cara na seba nedala znať rozpaky
a držala hlavu vysoko zdvihnutú, cítiac sa v prítomnosti samých
Chrabromilčanov veľmi čudne, takmer až nesvoja.
„To s tým doučkom... myslela
McGonagallka vážne?“
Prewettov napätý výraz tváre sa
trochu uvoľnil a nadvihli sa mu kútiky úst. „No, ak-ak... chceš
s-s-spraviť VČÚ...“
Cara zdvihla ruky. „O VČÚ nechcem
počuť ani slovo.“
„... n-nemám p-problém d-d-doučovať ťa,“
nerušene dokončil svoju vetu, stále koktajúc, čo bolo prejavom nervozity.
„Chcem len, aby bolo jasné,“
naklonila sa blízko k nemu, „mňa nepotrebuješ doučovať fakty
a švihy prútikom... potrebuješ ma motivovať, prinútiť ma
premýšľať a ukázať mi dôvody, prečo by som sa mala
začať učiť. Dúfam, že si rozumieme.“ Narovnala sa a pohodila
hnedými vlasmi.
„No,“ Prewett preglgol a pozrel
najprv na svojho brata, a potom na Biliusa, akoby u nich hľadali
pomoc. Tí však celú túto scénu pozorovali so zaujato
prižmúrenými očami.
„K-kedy sa stretneme?“
„Máš dnes astronómiu?“ spýtala
sa ho miesto odpovede. Keď prikývol, so spokojným úsmevom dodala:
„Tam sa dohodneme.“
Ignorujúc chichotanie Chrabromilčanov
sa Cara otočila, obišla bifľomorský a bystrohlavský stôl, až
sa dostala k tomu svojmu. Mlčky sa vryla medzi Narcissu a Luciusa.
„Doučko máme dnes po polnoci,“
oznámila im bez záujmu a pustila sa do nakladanej zeleniny.
„Dievčatko nám chcelo niečo
dokázať?“ žmurkol Lucius na Abeho.
„Veď uvidíme, kto bude mať lepšie
VČÚ.“
Hodina astronómie sa vliekla
neskutočne pomaly. Dnešnou úlohou bolo nájsť na oblohe Venušu, pretože údajne práve v tento deň roku žiarila najjasnejšie, a síce Cara
sa o to pokúšala, vzdala to pri druhej hviezde, ktorá sa jej
podobala na Venušu, a tak si len nechala oko nacapené na teleskope,
regulovala si šošovku a tvárila sa, že veľmi seriózne skúma
nočnú oblohu, pričom v skutočnosti len nesystematicky behala pohľadom po každom jednom žiarivom objekte. Úprimne, medzi hviezdami nevidela rozdiel. Z
astronómie bola úplne dutá. Rovnako ako z ostatných predmetov.
„Blackwoodová,“ ozvalo sa za ňou.
Odlepila oko od teleskopu a chvíľu musela rýchlo žmurkať, aby si privyklo na svetlo z levitujúcich
lampášov. Potom sa otočila.
„Na kedy sa teda dohodneme?“
„Čo takto hneď teraz?“ navrhla, a
keď videla Prewettov prekvapený výraz, pokračovala: „Po hľadaní
krásnej Venuše sme všetci prebratí a svieži. Nikomu sa nechce
spať. Je to najlepší čas na učenie.“
Tváril sa pochybovačne, no podvolil
sa. „Kde?“
„No.“ Cara sa poobzerala a usúdila,
že Astronomická veža bola príliš preplnená na to, aby sa na nej
niekto učil. „V knižnici? Ak teda nechceme skončiť na chodbe.“
„Dobre, tak poďme do knižnice...
Ale ja si ešte zbehnem po knihy do klubovne.“
„Myslela som, že génius ako ty
nepotrebuje knihy, že to má celé v malíčku.“
„Neprovokuj,“ zaťal zuby a otočil
sa, odovzdajúc profesorke svoj pergamen a zdúchnuc na točitom
schodisku vedúcom dolu do hradu.
„Maj sa, Dromeda,“ pozdravila
Andromedu, ktorá ešte vždy skúmala nočnú oblohu. Ona a Cara
boli jediné Slizolinčanky v ročníku, ktoré sa chystali robiť
VČÚ z astronómie. „Prídem do izby... neskôr.“
Andromeda síce prikývla, no nezdalo
sa, že by počúvala.
„Slečna Blackwoodová,“ pristúpila
k nej mladá profesorka Whiteová, „zdá sa, že už máte po
práci. Môžete mi ukázať svoj výsledok?“
„Áno.“ Podala jej pergamen, na
ktorom kostrbatým písmom svietilo to, čo dokázala nenápadne
odpísať od Andromedy.
„Hm.“ Profesorka sa netvárila
veľmi nadšene. „Je to veľmi... chaotické.“
„Snažím sa zlepšiť v astronómii,
ale ide to dosť ťažko.“
„Oceňujem snahu... Určite je to
lepšie ako vaše minuloročné práce,“ uzavrela napokon, no
pergamen založila medzi ostatné s nie veľmi spokojným výrazom.
Cara si vzala tašku a extrémne
pomalým krokom sa vydala po točitom schodisku späť do hradu. Na
chodbách stretla len duchov, ktorí sa jej oblúkom vyhýbali, pretože
v prvom ročníku do nich spolu s Luciusom a Abeom hádzali fazuľky
každej chuti. Hrad bol mĺkvy, spali dokonca i obrazy. Istým spôsobom ju to ticho upokojovalo.
V knižnici na ňu už čakal Prewett.
Sedel za stolom veľkým hádam aj pre tucet študentov, ruky mal
zložené na knihách pred sebou a bol červený v tvári. „M-myslel
som, že ti to bude trvať k-k-kratšie.“
„Och, mrzí ma, ak si sa kvôli mne tak ponáhľal.“
„Ne-neprovokuj. Hocikedy to m-m-môžem
sko-končiť.“
„Nech sa páči. Budem len rada.“
„P-p-potom čakaj McGonagallkin hnev.“
„Ja sa McGonagallky nebojím.“
„Prečo si po-potom súhlasila s t-tým
doučovaním?“
„Pretože rada robím strelené veci,
ktorým iní nerozumejú,“ odvetila nahlas, až sa jej slová
odrazili od ticha knižnice.
„Dobre. Nuž...“ Prewett sa
pohniezdil. Zdalo sa, že sa necíti vo svojej koži. „Z-začneme od
teórie.“
„Nie, nie, nie. Teóriu nie.“
„Ja
som tu učiteľ, n-n-nie ty,“ zamračil sa. „Prax bez t-teórie
nejde.“
„Skúsme to, čo povieš? Stavím sa
s tebou o čokoľvek, že som schopná naučiť sa čarovať bez
dementnej teórie. Ak, samozrejme, si schopný naučiť ma to, čo
som ti povedala na obede,“ sladko sa usmiala.
„Nie som t-taký mocný, aby som ťa
dokázal mo-motivovať,“ pokrútil hlavou bezradne. „Ale môžeme
začať podľa mňa najľahším k-k-kúzlom... Feraverto.“
Pozrel na Caru, akoby dúfal, že jej to bude niečo vravieť, no ona
sa len naďalej usmievala. Páčilo sa jej vidieť jeho zúfalstvo.
„Takže,“ odkašľal si, „t-toto
kúzlo premení akékoľvek m-malé zviera na čašu s vodou. Ehm...
Feraverto!“ zvolal a ukázal prútikom na svoju bielu sovu,
ktorá sa v sekunde zmenila na krásnu striebristú čašu.
„Ups,“ povedala Cara. „Myslím,
že si práve prišiel o sovu.“
„Alebo ani nie,“ odsekol Prewett a
prikázal: „Finite Incantatem!“ Na Carino nešťastie sa
čaša opäť zmenila na sovu. „Uchop prútik,“ nariadil Care. Uvedomila si, že prestal koktať.
„Tak... najprv ti ukážem správny švih. Takto... Zopakuj to.
Tak... tak. Správne. A teraz povedz zaklínadlo.“
Cara sa cítila trochu ako cvičená
opica, keď švihla prútikom smerom k Prewettovej sove a posmešne
vyriekla zaklínadlo, predstavujúc si svoju mačku Ellie ako chlpatý
džbán s vodou. Na jej prekvapenie sa sova naozaj premenila na džbán
s vodou, respektíve s tekutinou, z ktorej sa parilo.
„Výborne,“ udivene povedal
Prewett. „Síce to nie je voda, ale...“ Opatrne pričuchal k
džbánu a zvraštil čelo. „Je to vriaca voda? Akosi máš
rada horúce veci, však?“
„Bol to zámer,“ zaklamala
sebaisto, vychutnávajúc si v prstoch ten pocit, ktorý sa jej
zmocňoval zakaždým, keď sa jej podarilo aplikovať zaklínadlo.
„Dobre, aké je ďalšie kúzlo?“
„Spomaľ, spomaľ,“ takmer sa
zasmial Prewett. „Postupne.“
„Aha, a ako chceš týmto tempom
prebrať štvorročné učivo do VČÚ?“ sarkasticky sa spýtala.
„Nechceš náhodou doučovať ty
mňa?“ odsekol.
„Zišla by sa ti výuka morálky,
napríklad.“
„Jasné, ty si tá pravá, ktorá ma
bude vyučovať o morálke. O čistokrvnosti a...“
„A o čom by si ma učil ty? O tom,
ako sa musíme páriť s muklami?“ spýtala sa zlostne. „Fuj,“
odpľula si.
„Neviem, odkiaľ máte tú vašu
úžasnú morálku, že muklovia sú niečo menej ako my,“ povedal
pokojným hlasom.
„To nie je morálka, to je...“
„Zvrátený životný štýl? Cesta?
Osud? Ako to nazývate? Nech je to už čokoľvek, je to zvrátené.
A predpokladám, že väčšina z vás túto cestu ani neuznáva, ste
len stádo, stádo oviec, ktoré...“
„Neurážaj ma, Prewett!“ zrevala
Cara, postavila sa a namierila naňho prútikom. Zlosť v nej priam
pulzovala. Končeky prstov ju nepríjemne svrbeli. Prútik v jej
rukách sa triasol od vzrušenia z prichádzajúcej kliatby.
Gideon Prewett sa tiež postavil, no
prútik nechal položený na stole. Bol veľmi pokojný.
„Upokoj sa. Pozri, môžeme to tu
celé zabaliť, čo by bola pre mňa najprijateľnejšia možnosť...
ale keďže nechcem sklamať McGonagallku, navrhujem, aby sme sa
nestarali jeden do druhého, aby sme si každý mali svoj názor a
nepresadzovali ho, a aby sme sa venovali len výuke.“
„Ty si s tým začal...“
„Ja viem, ja viem,“ zdvihol ruky na
znak rezignácie. „Len nechcem... nechcem, aby sme sa hádali.
Nerád sa s ľuďmi hádam.“
Cara ešte chvíľu dovolila zlosti,
aby ju celú zožierala, a potom klesla späť na stoličku. Srdce
jej stále prudko bilo.
„Ak sa budeme hádať,“ ozval sa po
chvíli ticha Prewett, „nikam nedospejeme. Musíme sa dohodnúť,
že hádky a všetko, čo k nim vedie, bude na našich hodinách
tabu. To znamená, že sa nesmieme rozprávať o sebe a o tom, aké
názory zdieľame.“
„Žiaden problém,“ vyprskla Cara.
„Akoby ma zaujímalo...“
„Platí?“ nedal sa odbiť Gideon a
opatrne k nej natiahol ruku.
Napriek všetkému hnevu, čo cítila,
sa nemohla ubrániť predstave pohľadu na Luciusovu závistlivú
tvár po tom, čo sa dozvie, že Cara sa stala „kamarátkou“
jednej z najvyplvnejších čarodejníckych rodín s dlhou tradíciou.
„Platí.“ Podala mu ruku, no hneď
ju aj pustila, akoby bola špinavá.
„Výborne,“ spokojne sa usadil
Prewett. „Nerušene teda pokračujeme.“
„Ďalším zaklínadlom?“
„Nie, tým istým. Ak sa ti podarí
premeniť na čašu s vodou mačku, potom prejdeme na ďalšie
zaklínadlo.“
„Žiaľ, nemáme mačku.“
„Pokiaľ viem, ty jednu vlastníš.“
„Myslíš, že sa budem po ňu trepať
do klubovne?
„Slizolinská klubovňa je hneď za
rohom.“
„Áno, ale Filchova mačka je
bližšie,“ uškrnula sa.
„Čože?“ vypleštil na ňu oči
Prewett.
„Daj mi sekundu,“ odvetila a
postavila sa, Prewettova ruka ju však zastavila.
„Zbláznila si sa? Chceš sa dostať
do riadneho maléru?“
Provokačne sa mu zahľadela do očí.
„Nezmýlil sa náhodou klobúk, keď ťa zaradil do Chrabromilu?“
S tými slovami sa otočila a vybehla z knižnice von na chladnú
chodbu. Siahla do vrecka habitu po mačacích granulách, ktoré tam
vždy kvôli Ellie uskladňovala. Vydala sa presne tým smerom, kde
najčastejšie sídlil Filch so svojou pani Norisovou. Prešla až na
koniec chodby, keď odrazu spoza kamenného stĺpu vykročila práve
Filchova mačka. Pozrela na Caru zákernými očami a už-už sa
chystala ujsť, aby našla svojho pána, no Cara sa ku nej včas
sklonila, chlácholivým hlasom ju k sebe privolala a dovolila
jej zjesť granule priamo z ruky.
„Dobrá mačička,“ chválila ju,
jemne ju pohladiac po hlave.
Pani Norisová vyzerala byť príliš
zaujatá granulami, a tak na ňu Cara pomaly namierila prútik, avšak v
momente, keď šepla: „Feraverto!“, mačka sa strhla a
rozbehla sa naprieč chodbou, akoby do nej udrel blesk.
„Došľaka.“ Cara sa automaticky
rozbehla za ňou, no pani Norisová bola rýchlejšia, a tak uzrela
len jej huňatý chvost, miznúci za rohom. Cara bežala, čo jej
nohy stačili, dúfajúc, že zvuk dopadu jej nôh na tvrdú zem neprivolá Filcha. Mačka skočila
na schodisko vedúce hore práve v momente, keď sa pohlo a
nasmerovalo na opačnú chodbu. Cara neváhala ani sekundu navyše a
vybrala sa po schodoch po svojej pravici. Poznala Rokfort dostatočne
na to, aby vedela, že sa nimi dostane na tú istú chodbu, na akej
bola práve pani Norisová.
Nasledovala mačku po ďalších
schodoch, ledva lapajúc dych prebehla po ďalších dvoch chodbách,
až sa jej zdalo, že od vyčerpania v momente umrie, až odrazu na
Carino šťastie pani Norisová spomalila.
„Len... si... sa... chcela... so...
mnou... zahrať... čo?“ dostala zo seba Cara, pričom každé
slovo bol jeden výdych. „Dobrá... mači... čka...“
Zastala, rukami sa oprela o kolená a
lapila dych. Chladný vzduch ju priam bodal v pľúcach. Zdvihla
hlavu, aby zistila, čo robí pani Norisová. „Hej!“ priam zúfalo
skríkla, keď sa mačka opäť ako o život rozbehla. Nebežala však
dlho – vošla do jediných dverí na prázdnej tmavej chodbe a
neostalo po nej ani stopy. Cara netušila, čo za tými dverami je –
touto chodbou prechádzala asi dvakrát v živote, dokonca aj
gobelíny na stenách jej prišli cudzie. Akoby ani nebola na
Rokforte.
Vošla do dverí, za ktorými zmizla
pani Norisová, a ovial ju chladný zatuchutný vzduch. Bola tam však
príšerná tma – jediným zdrojom svetla bolo jedno podlhovasté
okno, ktoré odhaľovalo hviezdnatú oblohu.
„Lumos,“ šepla, na čo sa špička
jej prútika rozžiarila. V modrastom svetle začala rozoznávať
umývadlá a kabínky. Najprv jej napadlo, že ide o sprchy či
toalety, možno chlapčenské, no keď podišla k umývadlám a
zistila, že všetky sú úplne suché, no napriek tomu hrdzavejú,
došlo jej, že ide zrejme o nepoužívané toalety. Bolo tu také
ticho, až sa jej zdalo, že jej vlastný dych sa odráža od
chladných stien. Namierila prútik na strop, potom na podlahu, a
napokon na samotné kabínky. Všetko nasvedčovalo tomu, že tieto
toalety neboli už roky používané.
Cara si kľakla na zem a potichu začala
volať pani Norisovú. Svietila prútikom do každého rohu, no
nezdalo sa, že by tu mačka bola. V momente, keď si pomyslela, že sa asi potichu prešuchla von na chodbu, a sama sa chcela za ňou
vybrať, však akýsi vysoký dievčenský hlas zvolal jej meno:
„Cara?“
Pevnejšie zovrela prútik. Keďže na
hodinách obrany celé štyri roky len spala, nevedela absolútne
žiadne obranné zaklínadlo. Napriek tomu sa však s prútikom
cítila bezpečne. V prstoch pociťovala známe teplo, taký ten pud
čarovať, brániť sa, útočiť. Zdvihla hlavu a otočila sa smerom, odkiaľ
vyšiel hlas.
Nikto tam nebol. Srdce jej takmer
zamrelo od ľaku, keď odrazu počula
spláchnutie záchoda z najbližšej kabínky. Mimovoľne o krok
ustúpila.
„Kto je tam?“ zavolala do tmy.
Preglgla.
Priamo zo zatvorených dverí kabínky
sa odrazu vynorila hlava, priehľadná, čierno-biela hlava dievčaťa,
a vzápätí aj celé telo. Prvotný šok Care zabránil kričať, a
keď párkrát zažmurkala, no prízrak stále neodchádzal, kdesi na
kraji mysle si uvedomila, že je predsa na Rokforte a tu sú duchovia
bežná záležitosť.
A síce vedela, že duch človeku
nemôže ublížiť, zdvihla prútik a namierila ho priamo na
dievča-ducha, odhodlaná brániť sa, poprípade zaútočiť.
O to väčšmi ju prekvapilo, keď sa
oči dievčaťa naplnili slzami a začala kvíliť tak nahlas, až sa
Cara bála, že tým zobudí celý hrad.
„Pst!“ zakriahla ju. „Chceš
privolať Filcha?!“
Dievčina ešte chvíľu kvílila a
nariekala, až napokon stíhla a poťahujúc nosom mlčky hľadela na
Caru.
„Ja teda pôjdem,“ povedala tá a
začala ustupovať. Neodvažovala sa obrátiť sa mŕtvej dievčine
chrbtom.
„Cara,“ zopakovala znova.
„Prestaň!“ okríkla ju. Nepáčilo
sa jej, že pozná jej meno. Nebodaj ju špehuje? Predstava toho, že
ju nejaký duch sleduje, ju desila. „Prestaň.“
„Bojíš sa ma?“
„Ducha? Nie, nebojím.“ Hrdo
zdvihla hlavu.
„Si v Slizoline,“ zašepkalo
dievča, chvíľu hľadelo na odznak na Carinom habite, a potom sa jej
oči opäť zaplnili slzami. „Rovnako ako...“
„Ako kto?“ zvolala
Cara, akoby ju vyzývala na súboj.
„Ako nikto!“
skríklo dievča hystericky, urobilo vo vzduchu salto a podľa
nasledujúceho čľupotu Cara usúdila, že skočilo do záchoda.
„Čo odo mňa chceš?“
Cara uchopila pevnejšie prútik a podišla bližšie ku kabínke.
Nepáčilo sa jej to.
„Vôbec nič,“ ozvalo
sa jej pri uchu. Strhla sa, no nepozrela na ňu.
„Ak teda nič odo mňa
nechceš... odchádzam. A varujem ťa – ak ma chceš špehovať,
rob to nenápadne – ja mám oči všade.“
Bez toho, aby
duchu-dievčine venovala jediný pohľad, otočila sa na päte a
vykročila k dverám. Srdce jej bilo až kdesi v krku a na chrbte jej naskočili zimomriavky. Vo chvíli, keď položila ruku na kľučku,
mŕtve dievča ešte raz zavzlykalo: „Cara.“

!!!!!!! Na konci si mi zanechala slzy v očiach!!!
OdpovedaťOdstrániťAle celkovo ku kapitole, to bolo skvelé čítanie :D Také funny... Najmä Gideon a aj keď tu veľmi "nevystupoval" Abe, zhltla som to zas :D
Veľmi sa mi páčila tá pasáž s ohňom, to bolo veeeľmi zaujímavé O:)
A som zvedavá i na to, čo s tým Gideonom, či to bude mať aj nejaký dopad na Carin život, alebo si to len použila ako spôsob, ako ju dostať na záchodíky :D :D
Strašne super bolo Myrt(l...)ino správanie :D Teda, i napriek môjmu náznaku sĺz, to, ako kvílila a skočila do záchoda atď... :D No proste, Myrt(...l)a :D /áno, stále odmietam to "l"!!!/
Aaa... teším sa na ďalšiu kapču, of kors, dúfam, že sa opäť stretnú... O:) A že tam bude viac Abea!!! A že sa to kamsi posunie i s Luciusom, lebo ho neviem zniesť ako jej frajera, keď čumieva na Narcissu!!! :D :D :D
Vidíš, ďalšia tvoja zázračná schopnosť objavená: máš schopnosť totálne ma namotať aj na príbeh s hrdinkou, ktorú neznášam :D :D :D Ale možnože vďaka tebe začnem mať rada Myrt(...l...)u :D :D /možno už som trochu začala, a to povedala asi tak tri slová :D/
:D:D:D Ako si opovažuješ takto strašne ma tu rozosmiať o pol 1 v noci?! :D:D
OdstrániťA čo máš ty stále s tým Abeom? Hajzlík je to :D Ale uznávam, z tých postáv ho mám asi aj ja najradšej O:) :D
A ďakujem! O:)