Denník smrťožrútky (2. kapitola)

http://kuabci.deviantart.com

Na druhý deň ráno pri raňajkách rozdávala profesorka McGonagallová študentom rozvrhy. Cara, ktorá vo všeobecnosti frflala naozaj nad všetkým, musela uznať, že tohtoročný rozvrh sa ozaj vydaril.

	08:00:00	09:00:00	10:00:00	11:00:00	12:00:00	13:00:00	00:00:00
Po	-	OPČM	-	HERB	-	-	-
Ut	-	TRANSF	-	-	ČAR	ČAR	-
St	HERB	-	-	-	-	-	ASTRO
Št	ELIX	ELIX		OPČM	-	-	-
Pi	-	TRANF	-	-	RUNY	RUNY	-

„Pozri, v stredu hneď ráno mám herbológiu, a potom až o polnoci astronómiu,“ chválila sa Luciusovi. „A v piatok si pretrpím jednu hodinu transfigurácie, a následne ma čaká dvojhodinovka magických rún!“

„Stále nechápem, prečo ťa baví chodiť na tie runy,“ krútil hlavou siedmak Avery.

„Lepšie ako aritmancia,“ mykla Narcissa hlavou smerom k svojej sestre, ktorá bola povestná tým, že robila VČÚ zo všetkých predmetov, dokonca i zo života a zvykov muklov.

„Aritmancia je napríklad omnoho zábavnejšia ako nejaké dejiny mágie či transfigurácia,“ pokrčila Andromeda plecami.

„Kto má so mnou obranu dnes o deviatej?“ zvolal na celý slizolinský stôl Abe.

„Ja?“ odvetila Cara, hľadiac na svoj rozvrh.

„S Chrabromilčanmi,“ sucho skonštatoval Abe.

Až keď sa reálne ocitli pred veľkými dvojkrídlovými vrátami a ako Slizolinčania sa zhromaždili na jednom konci chodby, dostatočne ďaleko od skupinky Chrabromilčanov, Cara si plne uvedomila, že začal nový školský rok, ktorý znamenal chvíle nudy na hodinách, no i v izbe či klubovni, zatiaľ čo jej spoločníci sa drvili na skúšky.

„Keďže o pár mesiacov vás čaká VČÚ, začneme pracovať hneď od začiatku,“ privítal ich nový profesor. „Mimochodom, som profesor Merrythought, nový učiteľ obrany proti čiernej mágii, a zároveň potomok profesorky Merrythoughtovej, ktorá pracovala ako učiteľka tohto predmetu vyše päťdesiat rokov.“

Cara s Narcissou si vymenili pohľady. Učiteľ obrany sa im menil každý jeden rok, a tak sa po škole začala šíriť legenda o tom, že tento post bol na Rokforte prekliaty.

„Dnes sa zahĺbime do tajov zaklínadla Protego,“ pokračoval profesor s dôležitým výrazom v tvári. „Vie niekto, o aké zaklínadlo ide?“

Ako obvykle, do vzduchu vyletela Andromedina ruka. Narcissa prekrútila očami.

„Áno, slečna...?“

„Blacková,“ odvetila rýchlo. „Protego je cloniace zaklínadlo. Je schopné odkloniť väčšinu zaklínadiel, ba priam až kliatob.“

Profesor spokojne prikývol. „Päť bodov pre Slizolin, slečna Blacková. Takže,“ otočil sa k celej triede, „je dôležité si uvedomiť, že kliatby, akými sú napríklad tie neodpustiteľné, nie je možné odkloniť nijakým zaklínadlom. Pokiaľ sa však zhovárame na rovine základných a tradičných zaklínadiel a menších kliatob, kúzlo Protego je výborným ochrancom. Je veľmi dôležité naučiť sa ho používať dokonale, pretože toto zaklínadlo má i svoje vyššie levely, ako napríklad Protego Totalum či Protego Horibilis. Tak teda, začneme teóriou.“

Carin pergamen sa počas šesťdesiatich minút zaplnil množstvom podivných kresieb a starovekých rún, ktoré si pamätala ešte z minulého roka. Pokiaľ išlo o školu, neznášala teóriu. Nerozumela tomu, načo sa jej musia venovať, a už vôbec nie tomu, prečo sa jej musia venovať celú hodinu, a zrejme i to bolo dôvodom, prečo častokrát zlyhala pri praxi. Nevedela, aký je správny ťah a švih prútikom, ako presne znejú jednotlivé hlásky, kde má dať na zaklínadlo dôraz a kde ubrať na intenzite hlasu. Ak sa jej však nejakým zázrakom kúzlo podarilo predviesť správne, zaplavil ju neopísateľný, víťazoslávny pocit. Na jednej strane sa túžila stať výbornou čarodejnicou, možno ako Andromeda, no na druhej strane... zabiť celý život učením sa? To sa jej nepozdávalo.

„Na budúcej hodine sa každý z vás pokúsi odkloniť zaklínadlo svojho spolužiaka,“ lúčil sa so žiakmi profesor. „Dovtedy si každý z vás naštuduje prvú kapitolu z knihy Obrana proti čiernej mágii pre pokročilých a napíše esej o tom, čo ho motivuje naučiť sa cloniace zaklínadlo. A teraz mi niekto pomôže odniesť knihy, napríklad vy, páni..."

V ten deň čakala Caru ešte herbológia, na ktorej sa dostali do úvodu čarodejníckych liečivých rastlín („Predpokladám, že pán Weasley nám bude vedieť povedať, ktorá rastlina pomáha zastaviť akútne krvácanie?“ „Áno, pani profesorka, je to Dictamnus albus.“), a hneď na to sa aj spolu s Abeom (Narcissu ešte čakala starostlivosť o zázračné tvory) vydali rovno na obed. V momente, keď si na tanier nakladala druhú porciu ryžového nákypu a do Veľkej siene vpochodoval Lucius s nosom zapichnutým do hrubej knihy, Cara si opäť uvedomila tú krutú školskú realitu.

„Abe,“ obrátila sa rýchlo na svojho kamaráta. Ustrnul v nakladaní si kociek hovädzieho mäsa. „Sľúb mi, že aspoň ty sa na mňa nevykašleš. Je mi jasné, že Lucius sa bude učiť ako o život, a obávam sa, že Narcissa tiež, ale dúfam, že aspoň ty...“

„A čo z toho budem mať ja?“ prižmúril oči.

Cara ho capla po ruke. „Si predsa môj kamarát!“

„Mal by sa ti venovať tvoj frajer, nie tvoj kamarát,“ vyhlásil, no keď si za stôl sadol Lucius, významne na Caru žmurkol.

Ďalší deň začal tranfiguráciou, ktorú učila profesora McGonagallová, prísna ženská, ktorú snáď nikto nikdy nevidel usmiať sa.

„V prvom rade vás musím upozorniť, že tento rok vás nebudem šetriť ako po minulé roky,“ začala po krátkom úvode. „Nebudem vám odpúšťať domáce úlohy, testy ani skúšania. („Akoby nám to niekedy bola odpustila,“ ozvalo sa kdesi v triede.) Nebudem hľadieť na to, aké ste mali študijné výsledky v minulosti. Budem hľadieť na to, akí ste teraz, ako sa snažíte a ako veľmi vám záleží na tom, aby ste zložili VČÚ. Preto vás vyzývam – snažte sa, nezaháľajte, buďte na seba prísni, trpezliví, neoblomní. Vymeňte zábavu za štúdium a pobyt v Rokville za pobyt v klubovni s knihou v ruke. Snažte sa so sebou niečo spraviť, pohnúť sa niekam, vydať zo seba maximum. A toto vám vravím nie ako profesorka, ale ako vaša priateľka,“ uzavrela a s rovnako prísnym výrazom v tvári sa otočila k tabuli a ukázala na ňu prútikom. Začali sa na nej črtať písmená: AVIFORS.

„Dnes sa naučíme premieňať akýkoľvek neveľký objekt na kŕdeľ vtákov. Na tomto zaklínadle je výhodné to, že nie je vôbec ťažké naučiť sa ho, pretože nevyžaduje špeciálnu koncentráciu ani tréning. Stačí ho len správne vysloviť. A-vi-fors!“ zvolala, zdôrazniac poslednú slabiku, a zľahka švihla prútikom, takže džbán pred ňou sa premenil na drobných bielych vtáčikov, ktorí vyleteli von oknom.

Cara uchopila svoj prútik (z mahagónového dreva a s dračím srdcom v jadre), odkašľala si, ukázala na džbánik a ledabolo švihnúc prútikom riekla: „Avifors!“

Samozrejme, okrem toho, že džbán sa mierne rozkýval, sa nestalo nič.

Cara občas pochybovala o tom, že je naozaj čarodejnica.

„Vyslovuješ to, ako sa ti zachce,“ karhala ju Narcissa. „Musíš zdôrazniť poslednú slabiku. Avifors!“ Jej džbán sa okamžite zmenil na kŕdeľ vtákov takých bielych, ako boli aj jej vlasy.

Care sa naozaj nechcelo nad tým premýšľať.

„Incendio,“ šepla namiesto toho svoje obľúbené zaklínadlo. Zbožňovala to teplo, čo sa jej začalo rozlievať v končekoch prstov, vlievalo sa postupne do prútika, putovalo ním, až sa zhmotnilo v reálny neveľký plamienok. Opatrne sa s plamienkom láskala, nežne po ňom prechádzala prstami, akoby sa bála, že ho zničí. Fascinovalo ju, ako ju pálil na pokožke. Zbožňovala vôňu ohňa. Žiaden zvuk pre ňu nebol slastnejší ako zvuk jeho pukania. V prítomnosti ohňa dokázala zabudnúť na všetko. Zdalo sa jej, že oheň ju úplne pohlcuje, že oheň je všetkému nadradený, a že len oheň je niečo, čo jednak obdivuje, a jednak má pred tým hlboký rešpekt a strach.

„Slečna Blackwoodová!“

Zažmurkala. Slastný pocit z prítomnosti ohňa sa rozplynul. Dokonca i samotný oheň odrazu vyhasol. Ešte raz zažmurkala a zbadala nad sebou zahmlenú tvár profesorky McGonagallovej. Mračila sa ako búrka.

„Chcete podpáliť školu?! Priamo na hodine?“ Kričala.

„Nič som predsa nespravila,“ zahundrala Cara.

„Odratávam Slizolinu desať bodov za to, že nepočúvate moje rozkazy a neplníte úlohu, ktorú som všetkým zadala, a ďalších dvadsať za to, že na hodine nelegálne manipulujete s ohňom!“

„Bola to malá iskrička, plamienok...“

„Mlčte, a pracujte!“

Cara chcela oponovať, no pod stolom ju kopol Abe, a tak si len zahryzla do jazyka a sykla zaklínadlo na vyčarovanie vtáčikov. Neúspešne. Po zvyšok hodiny len zatínajúc päste sedela a hľadela von oknom, a akonáhle odbila desiata hodina, bola prvá, ktorá vyskočila na nohy.

„Slečna Blackwoodová,“ zastavila ju McGonagallová, „vy tu prosím počkajte.“

Poslúchla ju len preto, aby sa nedostala do ešte väčších problémov, v akých už beztak bola. Ostala však otočená chrbtom.

„Pán Prewett, vy taktiež.“ Červenovlasý chalan – Gideon Prewett, brat Molly Prewettovej – sa prekvapene otočil, no ochotne podišiel k profesorke, očkom hľadiac na Caru.

„Slečna Blackwoodová je v transfigurácii na nedostatočnej úrovni,“ začala profesorka, a keď chcela Cara namietať, zvýšila hlas: „A keďže mi záleží na tom, aby všetci moji študenti úspešne absolvovali VČÚ, zadám vám, pán Prewett, ako svojmu najlepšiemu žiakovi, úlohu – budete slečnu Blackwoodovú doučovať všetko to, v čom zaostáva.“

„Ja nepotrebujeme ž...“ zvolala Cara, no profesorka ju prerušila: „Pre vás to nie je rada, ale rozkaz, slečna Blackwoodová!“ vyhlásila zlostne. Pery sa jej spojili do veľmi úzkej čiary. „Potrebujete dobehnúť učivo za posledné štyri roky a pre pán Prewetta to bude skvelá príležitosť si všetko zopakovať. Ak by vás akokoľvek urážala či ponižovala,“ otočila sa priamo na Gideona, „oznámte mi to. To sú moje posledné slová. Dovidenia.“

„Bude ťa doučovať, Prewett? To ako vážne?!“

„Kebyže mňa do niečoho takého McGonagallka núti, pre česť našej rodiny to musím odmietnuť! Máš šťastie, že nepochádzaš z takého slávneho rodu ako ja...“

„Ale je celkom ponižujúce, že ťa má nejaký ryšavec doučovať... Náhodou, ani ja nie som v tranfigurácii zlá, mohla by som ťa ju naučiť tiež...“

„Vážne, Cissy? A prečo si s tým nezačala? Teraz musím trpieť s tým ryšavým nafúkancom.“

„Môžeš to odmietnuť.“

„Sklapni, Abe! Ak to odmietne, na VČÚ si na ňu posvietia.“

Spolu so skupinku kamarátov Cara sedela v slizolinskej klubovni, ktorá bola pre pokročilú večernú hodinu takmer prázdna, takže v nej boli skoro sami a museli šepkať.

„VČÚ mi ju zo srdca ukradnuté,“ zašomrala, hľadiac do kozubu. Pohľad na zelenkavý oheň ju upokojoval. Celá slizolinská klubovňa pôsobila veľmi chladným dojmom, hrejivý kozub bol jediný objekt, ktorý na klubovni Cara milovala. „Je to naozaj celkom ponižujúce.“

„Ak to tak chce profesorka McGonagallová, zrejme to je tak správne,“ ozvala sa Andromeda, ktorá doteraz sedela potichu. „Takže ak ti aspoň trochu záleží na...“

„Nezáleží mi na VČÚ ani v najmenšom,“ zavrčala Cara.

Abe s Luciusom sa neprestávali smiať. Hrali menšie divadielko – Abe, ktorý stvárňoval Prewetta, sa neustále usmieval a vysvetľoval tranformáciu knihy na tekvicu koktavým hlasom, a Lucius, ktorý údajne hral Caru, ho prebodával nevraživým pohľadom.

To Caru ešte väčšmi rozzúrilo.

„Aj tak to nevezme,“ krútili obaja hlavou a smiali sa. „Na to je príliš zbabelá!“

„Povedz mi, kto by sa nebál Prewettovho koktania? Chápem, že sa bojí.“

„Je to celkom výzva, lebo...“

„Viete čo?“ postavila sa Cara. Ruky zatínala do pästí a v žilách jej zlostne pulzovala krv. „Poviem Prewettovi, že to doučovanie beriem. A začneme hneď zajtra.“ S tými slovami odišla do spálne, ešte chvíľu premýšľala, či spravila správne rozhodnutie – zahodiť slizolinskú hrdosť len pre to, aby si o nej priatelia nemysleli, že je zbabelá – a v momente, keď dnu vošli aj sestry Blackové, upadla do bezsenného spánku.

Zobudila sa s veľmi nevrlou náladou. Ešte v polospánku na seba natiahla čierny sveter so zeleným golierom, čiernu sukňu, podkolienky, nízke topánky a napokon habit so slizolinským odznakom, ktorý znázorňoval hada.

Dnes ju čakala iba herbológia, na ktorej síce boli zmixovaní študenti zo všetkých fakúlt, no práve Gideon Prewett na herbológiu nechodil, čo brala na jednej strane ako úľavu, na druhej ako zbytočné predlžovanie tejto otravnej záležitosti. Kým ho teda stretla v ten istý deň na obede, jej nálada bola už pekne zničená. Celkom ju dorazila ešte aj skupinka, v akej bol – z jednej strany ho obklopoval Bilius Weasley, z druhej Gideonov brat Fabian Prewett. Cara si zahryzla do jazyka a predrala sa davmi študentov až na druhý koniec Veľkej siene – priamo k chrabromilskému stolu.

„Hej, Prewett!“ zakričala naňho skôr, ako sa stihol usadiť. Prekvapene sa otočil, a spolu s ním i polovica chrabromilského stola. Cara na seba nedala znať rozpaky a držala hlavu vysoko zdvihnutú, cítiac sa v prítomnosti samých Chrabromilčanov veľmi čudne, takmer až nesvoja.

„To s tým doučkom... myslela McGonagallka vážne?“

Prewettov napätý výraz tváre sa trochu uvoľnil a nadvihli sa mu kútiky úst. „No, ak-ak... chceš s-s-spraviť VČÚ...“

Cara zdvihla ruky. „O VČÚ nechcem počuť ani slovo.“

„... n-nemám p-problém d-d-doučovať ťa,“ nerušene dokončil svoju vetu, stále koktajúc, čo bolo prejavom nervozity.

„Chcem len, aby bolo jasné,“ naklonila sa blízko k nemu, „mňa nepotrebuješ doučovať fakty a švihy prútikom... potrebuješ ma motivovať, prinútiť ma premýšľať a ukázať mi dôvody, prečo by som sa mala začať učiť. Dúfam, že si rozumieme.“ Narovnala sa a pohodila hnedými vlasmi.

„No,“ Prewett preglgol a pozrel najprv na svojho brata, a potom na Biliusa, akoby u nich hľadali pomoc. Tí však celú túto scénu pozorovali so zaujato prižmúrenými očami.

„K-kedy sa stretneme?“

„Máš dnes astronómiu?“ spýtala sa ho miesto odpovede. Keď prikývol, so spokojným úsmevom dodala: „Tam sa dohodneme.“

Ignorujúc chichotanie Chrabromilčanov sa Cara otočila, obišla bifľomorský a bystrohlavský stôl, až sa dostala k tomu svojmu. Mlčky sa vryla medzi Narcissu a Luciusa.

„Doučko máme dnes po polnoci,“ oznámila im bez záujmu a pustila sa do nakladanej zeleniny.

„Dievčatko nám chcelo niečo dokázať?“ žmurkol Lucius na Abeho.

„Veď uvidíme, kto bude mať lepšie VČÚ.“

Hodina astronómie sa vliekla neskutočne pomaly. Dnešnou úlohou bolo nájsť na oblohe Venušu, pretože údajne práve v tento deň roku žiarila najjasnejšie, a síce Cara sa o to pokúšala, vzdala to pri druhej hviezde, ktorá sa jej podobala na Venušu, a tak si len nechala oko nacapené na teleskope, regulovala si šošovku a tvárila sa, že veľmi seriózne skúma nočnú oblohu, pričom v skutočnosti len nesystematicky behala pohľadom po každom jednom žiarivom objekte. Úprimne, medzi hviezdami nevidela rozdiel. Z astronómie bola úplne dutá. Rovnako ako z ostatných predmetov.

„Blackwoodová,“ ozvalo sa za ňou.

Odlepila oko od teleskopu a chvíľu musela rýchlo žmurkať, aby si privyklo na svetlo z levitujúcich lampášov. Potom sa otočila.

„Na kedy sa teda dohodneme?“

„Čo takto hneď teraz?“ navrhla, a keď videla Prewettov prekvapený výraz, pokračovala: „Po hľadaní krásnej Venuše sme všetci prebratí a svieži. Nikomu sa nechce spať. Je to najlepší čas na učenie.“

Tváril sa pochybovačne, no podvolil sa. „Kde?“

„No.“ Cara sa poobzerala a usúdila, že Astronomická veža bola príliš preplnená na to, aby sa na nej niekto učil. „V knižnici? Ak teda nechceme skončiť na chodbe.“

„Dobre, tak poďme do knižnice... Ale ja si ešte zbehnem po knihy do klubovne.“

„Myslela som, že génius ako ty nepotrebuje knihy, že to má celé v malíčku.“

„Neprovokuj,“ zaťal zuby a otočil sa, odovzdajúc profesorke svoj pergamen a zdúchnuc na točitom schodisku vedúcom dolu do hradu.

„Maj sa, Dromeda,“ pozdravila Andromedu, ktorá ešte vždy skúmala nočnú oblohu. Ona a Cara boli jediné Slizolinčanky v ročníku, ktoré sa chystali robiť VČÚ z astronómie. „Prídem do izby... neskôr.“

Andromeda síce prikývla, no nezdalo sa, že by počúvala.

„Slečna Blackwoodová,“ pristúpila k nej mladá profesorka Whiteová, „zdá sa, že už máte po práci. Môžete mi ukázať svoj výsledok?“

„Áno.“ Podala jej pergamen, na ktorom kostrbatým písmom svietilo to, čo dokázala nenápadne odpísať od Andromedy.

„Hm.“ Profesorka sa netvárila veľmi nadšene. „Je to veľmi... chaotické.“

„Snažím sa zlepšiť v astronómii, ale ide to dosť ťažko.“

„Oceňujem snahu... Určite je to lepšie ako vaše minuloročné práce,“ uzavrela napokon, no pergamen založila medzi ostatné s nie veľmi spokojným výrazom.

Cara si vzala tašku a extrémne pomalým krokom sa vydala po točitom schodisku späť do hradu. Na chodbách stretla len duchov, ktorí sa jej oblúkom vyhýbali, pretože v prvom ročníku do nich spolu s Luciusom a Abeom hádzali fazuľky každej chuti. Hrad bol mĺkvy, spali dokonca i obrazy. Istým spôsobom ju to ticho upokojovalo.

V knižnici na ňu už čakal Prewett. Sedel za stolom veľkým hádam aj pre tucet študentov, ruky mal zložené na knihách pred sebou a bol červený v tvári. „M-myslel som, že ti to bude trvať k-k-kratšie.“

„Och, mrzí ma, ak si sa kvôli mne tak ponáhľal.“

„Ne-neprovokuj. Hocikedy to m-m-môžem sko-končiť.“

„Nech sa páči. Budem len rada.“

„P-p-potom čakaj McGonagallkin hnev.“

„Ja sa McGonagallky nebojím.“

„Prečo si po-potom súhlasila s t-tým doučovaním?“

„Pretože rada robím strelené veci, ktorým iní nerozumejú,“ odvetila nahlas, až sa jej slová odrazili od ticha knižnice.

„Dobre. Nuž...“ Prewett sa pohniezdil. Zdalo sa, že sa necíti vo svojej koži. „Z-začneme od teórie.“

„Nie, nie, nie. Teóriu nie.“

„Ja som tu učiteľ, n-n-nie ty,“ zamračil sa. „Prax bez t-teórie nejde.“

„Skúsme to, čo povieš? Stavím sa s tebou o čokoľvek, že som schopná naučiť sa čarovať bez dementnej teórie. Ak, samozrejme, si schopný naučiť ma to, čo som ti povedala na obede,“ sladko sa usmiala.

„Nie som t-taký mocný, aby som ťa dokázal mo-motivovať,“ pokrútil hlavou bezradne. „Ale môžeme začať podľa mňa najľahším k-k-kúzlom... Feraverto.“ Pozrel na Caru, akoby dúfal, že jej to bude niečo vravieť, no ona sa len naďalej usmievala. Páčilo sa jej vidieť jeho zúfalstvo.

„Takže,“ odkašľal si, „t-toto kúzlo premení akékoľvek m-malé zviera na čašu s vodou. Ehm... Feraverto!“ zvolal a ukázal prútikom na svoju bielu sovu, ktorá sa v sekunde zmenila na krásnu striebristú čašu.

„Ups,“ povedala Cara. „Myslím, že si práve prišiel o sovu.“

„Alebo ani nie,“ odsekol Prewett a prikázal: „Finite Incantatem!“ Na Carino nešťastie sa čaša opäť zmenila na sovu. „Uchop prútik,“ nariadil Care. Uvedomila si, že prestal koktať. „Tak... najprv ti ukážem správny švih. Takto... Zopakuj to. Tak... tak. Správne. A teraz povedz zaklínadlo.“

Cara sa cítila trochu ako cvičená opica, keď švihla prútikom smerom k Prewettovej sove a posmešne vyriekla zaklínadlo, predstavujúc si svoju mačku Ellie ako chlpatý džbán s vodou. Na jej prekvapenie sa sova naozaj premenila na džbán s vodou, respektíve s tekutinou, z ktorej sa parilo.

„Výborne,“ udivene povedal Prewett. „Síce to nie je voda, ale...“ Opatrne pričuchal k džbánu a zvraštil čelo. „Je to vriaca voda? Akosi máš rada horúce veci, však?“

„Bol to zámer,“ zaklamala sebaisto, vychutnávajúc si v prstoch ten pocit, ktorý sa jej zmocňoval zakaždým, keď sa jej podarilo aplikovať zaklínadlo.

„Dobre, aké je ďalšie kúzlo?“

„Spomaľ, spomaľ,“ takmer sa zasmial Prewett. „Postupne.“

„Aha, a ako chceš týmto tempom prebrať štvorročné učivo do VČÚ?“ sarkasticky sa spýtala.

„Nechceš náhodou doučovať ty mňa?“ odsekol.

„Zišla by sa ti výuka morálky, napríklad.“

„Jasné, ty si tá pravá, ktorá ma bude vyučovať o morálke. O čistokrvnosti a...“

„A o čom by si ma učil ty? O tom, ako sa musíme páriť s muklami?“ spýtala sa zlostne. „Fuj,“ odpľula si.

„Neviem, odkiaľ máte tú vašu úžasnú morálku, že muklovia sú niečo menej ako my,“ povedal pokojným hlasom.

„To nie je morálka, to je...“

„Zvrátený životný štýl? Cesta? Osud? Ako to nazývate? Nech je to už čokoľvek, je to zvrátené. A predpokladám, že väčšina z vás túto cestu ani neuznáva, ste len stádo, stádo oviec, ktoré...“

„Neurážaj ma, Prewett!“ zrevala Cara, postavila sa a namierila naňho prútikom. Zlosť v nej priam pulzovala. Končeky prstov ju nepríjemne svrbeli. Prútik v jej rukách sa triasol od vzrušenia z prichádzajúcej kliatby.

Gideon Prewett sa tiež postavil, no prútik nechal položený na stole. Bol veľmi pokojný.

„Upokoj sa. Pozri, môžeme to tu celé zabaliť, čo by bola pre mňa najprijateľnejšia možnosť... ale keďže nechcem sklamať McGonagallku, navrhujem, aby sme sa nestarali jeden do druhého, aby sme si každý mali svoj názor a nepresadzovali ho, a aby sme sa venovali len výuke.“

„Ty si s tým začal...“

„Ja viem, ja viem,“ zdvihol ruky na znak rezignácie. „Len nechcem... nechcem, aby sme sa hádali. Nerád sa s ľuďmi hádam.“

Cara ešte chvíľu dovolila zlosti, aby ju celú zožierala, a potom klesla späť na stoličku. Srdce jej stále prudko bilo. 

„Ak sa budeme hádať,“ ozval sa po chvíli ticha Prewett, „nikam nedospejeme. Musíme sa dohodnúť, že hádky a všetko, čo k nim vedie, bude na našich hodinách tabu. To znamená, že sa nesmieme rozprávať o sebe a o tom, aké názory zdieľame.“

„Žiaden problém,“ vyprskla Cara. „Akoby ma zaujímalo...“

„Platí?“ nedal sa odbiť Gideon a opatrne k nej natiahol ruku.

Napriek všetkému hnevu, čo cítila, sa nemohla ubrániť predstave pohľadu na Luciusovu závistlivú tvár po tom, čo sa dozvie, že Cara sa stala „kamarátkou“ jednej z najvyplvnejších čarodejníckych rodín s dlhou tradíciou.

„Platí.“ Podala mu ruku, no hneď ju aj pustila, akoby bola špinavá.

„Výborne,“ spokojne sa usadil Prewett. „Nerušene teda pokračujeme.“

„Ďalším zaklínadlom?“

„Nie, tým istým. Ak sa ti podarí premeniť na čašu s vodou mačku, potom prejdeme na ďalšie zaklínadlo.“

„Žiaľ, nemáme mačku.“

„Pokiaľ viem, ty jednu vlastníš.“

„Myslíš, že sa budem po ňu trepať do klubovne?

„Slizolinská klubovňa je hneď za rohom.“

„Áno, ale Filchova mačka je bližšie,“ uškrnula sa.

„Čože?“ vypleštil na ňu oči Prewett.

„Daj mi sekundu,“ odvetila a postavila sa, Prewettova ruka ju však zastavila.

„Zbláznila si sa? Chceš sa dostať do riadneho maléru?“

Provokačne sa mu zahľadela do očí. „Nezmýlil sa náhodou klobúk, keď ťa zaradil do Chrabromilu?“ S tými slovami sa otočila a vybehla z knižnice von na chladnú chodbu. Siahla do vrecka habitu po mačacích granulách, ktoré tam vždy kvôli Ellie uskladňovala. Vydala sa presne tým smerom, kde najčastejšie sídlil Filch so svojou pani Norisovou. Prešla až na koniec chodby, keď odrazu spoza kamenného stĺpu vykročila práve Filchova mačka. Pozrela na Caru zákernými očami a už-už sa chystala ujsť, aby našla svojho pána, no Cara sa ku nej včas sklonila, chlácholivým hlasom ju k sebe privolala a dovolila jej zjesť granule priamo z ruky.

„Dobrá mačička,“ chválila ju, jemne ju pohladiac po hlave.

Pani Norisová vyzerala byť príliš zaujatá granulami, a tak na ňu Cara pomaly namierila prútik, avšak v momente, keď šepla: „Feraverto!“, mačka sa strhla a rozbehla sa naprieč chodbou, akoby do nej udrel blesk.

„Došľaka.“ Cara sa automaticky rozbehla za ňou, no pani Norisová bola rýchlejšia, a tak uzrela len jej huňatý chvost, miznúci za rohom. Cara bežala, čo jej nohy stačili, dúfajúc, že zvuk dopadu jej nôh na tvrdú zem neprivolá Filcha. Mačka skočila na schodisko vedúce hore práve v momente, keď sa pohlo a nasmerovalo na opačnú chodbu. Cara neváhala ani sekundu navyše a vybrala sa po schodoch po svojej pravici. Poznala Rokfort dostatočne na to, aby vedela, že sa nimi dostane na tú istú chodbu, na akej bola práve pani Norisová.

Nasledovala mačku po ďalších schodoch, ledva lapajúc dych prebehla po ďalších dvoch chodbách, až sa jej zdalo, že od vyčerpania v momente umrie, až odrazu na Carino šťastie pani Norisová spomalila.

„Len... si... sa... chcela... so... mnou... zahrať... čo?“ dostala zo seba Cara, pričom každé slovo bol jeden výdych. „Dobrá... mači... čka...“

Zastala, rukami sa oprela o kolená a lapila dych. Chladný vzduch ju priam bodal v pľúcach. Zdvihla hlavu, aby zistila, čo robí pani Norisová. „Hej!“ priam zúfalo skríkla, keď sa mačka opäť ako o život rozbehla. Nebežala však dlho – vošla do jediných dverí na prázdnej tmavej chodbe a neostalo po nej ani stopy. Cara netušila, čo za tými dverami je – touto chodbou prechádzala asi dvakrát v živote, dokonca aj gobelíny na stenách jej prišli cudzie. Akoby ani nebola na Rokforte.

Vošla do dverí, za ktorými zmizla pani Norisová, a ovial ju chladný zatuchutný vzduch. Bola tam však príšerná tma – jediným zdrojom svetla bolo jedno podlhovasté okno, ktoré odhaľovalo hviezdnatú oblohu.

„Lumos,“ šepla, na čo sa špička jej prútika rozžiarila. V modrastom svetle začala rozoznávať umývadlá a kabínky. Najprv jej napadlo, že ide o sprchy či toalety, možno chlapčenské, no keď podišla k umývadlám a zistila, že všetky sú úplne suché, no napriek tomu hrdzavejú, došlo jej, že ide zrejme o nepoužívané toalety. Bolo tu také ticho, až sa jej zdalo, že jej vlastný dych sa odráža od chladných stien. Namierila prútik na strop, potom na podlahu, a napokon na samotné kabínky. Všetko nasvedčovalo tomu, že tieto toalety neboli už roky používané.

Cara si kľakla na zem a potichu začala volať pani Norisovú. Svietila prútikom do každého rohu, no nezdalo sa, že by tu mačka bola. V momente, keď si pomyslela, že sa asi potichu prešuchla von na chodbu, a sama sa chcela za ňou vybrať, však akýsi vysoký dievčenský hlas zvolal jej meno: „Cara?“

Pevnejšie zovrela prútik. Keďže na hodinách obrany celé štyri roky len spala, nevedela absolútne žiadne obranné zaklínadlo. Napriek tomu sa však s prútikom cítila bezpečne. V prstoch pociťovala známe teplo, taký ten pud čarovať, brániť sa, útočiť. Zdvihla hlavu a otočila sa smerom, odkiaľ vyšiel hlas.

Nikto tam nebol. Srdce jej takmer zamrelo od ľaku, keď odrazu počula spláchnutie záchoda z najbližšej kabínky. Mimovoľne o krok ustúpila.

„Kto je tam?“ zavolala do tmy. Preglgla.

Priamo zo zatvorených dverí kabínky sa odrazu vynorila hlava, priehľadná, čierno-biela hlava dievčaťa, a vzápätí aj celé telo. Prvotný šok Care zabránil kričať, a keď párkrát zažmurkala, no prízrak stále neodchádzal, kdesi na kraji mysle si uvedomila, že je predsa na Rokforte a tu sú duchovia bežná záležitosť.

A síce vedela, že duch človeku nemôže ublížiť, zdvihla prútik a namierila ho priamo na dievča-ducha, odhodlaná brániť sa, poprípade zaútočiť.

O to väčšmi ju prekvapilo, keď sa oči dievčaťa naplnili slzami a začala kvíliť tak nahlas, až sa Cara bála, že tým zobudí celý hrad.

„Pst!“ zakriahla ju. „Chceš privolať Filcha?!“

Dievčina ešte chvíľu kvílila a nariekala, až napokon stíhla a poťahujúc nosom mlčky hľadela na Caru.

„Ja teda pôjdem,“ povedala tá a začala ustupovať. Neodvažovala sa obrátiť sa mŕtvej dievčine chrbtom.

„Cara,“ zopakovala znova.

„Prestaň!“ okríkla ju. Nepáčilo sa jej, že pozná jej meno. Nebodaj ju špehuje? Predstava toho, že ju nejaký duch sleduje, ju desila. „Prestaň.“

„Bojíš sa ma?“

„Ducha? Nie, nebojím.“ Hrdo zdvihla hlavu.

„Si v Slizoline,“ zašepkalo dievča, chvíľu hľadelo na odznak na Carinom habite, a potom sa jej oči opäť zaplnili slzami. „Rovnako ako...“

„Ako kto?“ zvolala Cara, akoby ju vyzývala na súboj.

„Ako nikto!“ skríklo dievča hystericky, urobilo vo vzduchu salto a podľa nasledujúceho čľupotu Cara usúdila, že skočilo do záchoda.

„Čo odo mňa chceš?“ Cara uchopila pevnejšie prútik a podišla bližšie ku kabínke. Nepáčilo sa jej to.

„Vôbec nič,“ ozvalo sa jej pri uchu. Strhla sa, no nepozrela na ňu.

„Ak teda nič odo mňa nechceš... odchádzam. A varujem ťa – ak ma chceš špehovať, rob to nenápadne – ja mám oči všade.“

Bez toho, aby duchu-dievčine venovala jediný pohľad, otočila sa na päte a vykročila k dverám. Srdce jej bilo až kdesi v krku a na chrbte jej naskočili zimomriavky. Vo chvíli, keď položila ruku na kľučku, mŕtve dievča ešte raz zavzlykalo: „Cara.“