Denník smrťožrútky (7. kapitola)

http://www.deviantart.com/

Slugyho vianočný večierok sa blížil závratnou rýchlosťou a s ním i obdobie krutého skúšania a neohlásených testov, ktoré mali piatakov lepšie pripraviť na VČÚ. Napriek doučovaniam začínala mať Cara dojem, že VČÚ spraví maximálne tak z magických rún, pretože všetky tie testy, ktoré na nich profesori v novembri a decembri vyvalili, dopadli pre ňu katastrofálne. Vo väčšine prípadov dostávala H, čiže hrozný, zopárkrát sa jej zadarilo S (slabý), a z čarovania a rún dokonca dva alebo trikrát schytala D, čo bola známka dostatočný, čiže známka v pásme úspešnosti.

„Prečo si taká nešťastná?“ spytovala sa Andromedy, keď im na lavice dopadli testy z magických rún, no ani nečakala na odpoveď a nakukla jej cez plece. Na jej hárku svietilo veľké červené P, teda prekonáva očakávania.

Cara zarazene pozrela do Andromedinej tváre.

„Väčšinou dostávam V,“ pokrčila tá plecami.

„Ty si fakt trápna. Ja som šťastná, keď dostanem D,“ mykla Cara hlavou k svojmu hárku.

„Možno by si sa konečne mala začať učiť,“ odvrkla jej Andromeda.

Prewett na Caru začal tlačiť s častejším doučovaním. Správal sa k nej rovnako ako predtým, celkom akoby ju nikdy nebol pozval na vianočný večierok. Užíval si pocit múdrosti a nadradenosti, keď jej niečo vysvetľoval alebo keď ju niečo učil, vždy sa uškrnul, keď sa jej čosi nepodarilo, no keď jej kúzlo naozaj vyšlo, zakaždým vyzývavo nadvihol obočie, spokojný sám so sebou.

Cara v doučovaniach nevidela zmysel. Na druhý deň sa jej aj tak zdalo, že si nič z predošlého dňa nepamätá, a nevedela si predstaviť, ako si bude učivo z decembra pamätať o pár mesiacov na VČÚ. Prewett jej prízvukoval, aby si všetko opakovala, no ona nedbala. Spoliehala sa na šťastie.

Keď napokon nastal predposledný deň pred začiatkom vianočných prázdnin, teda deň Slughornovho špeciálneho večierku, na ktorí boli pozvaní i nečlenovia jeho klubu a profesori, Cara preklínala Abea za to, že ju naň zavolal.

„Nemám si ani len čo obliecť, z tohto hniezda na hlave nič nevytvorím, neviem tancovať,“ vrčala Cara od rána, kráčajúc po izbe sem a tam. Odkedy Luciusovi a Narcisse namiešala štikútací elixír, Narcissa sa odsťahovala z izby, v ktorej bývala s Carou a s Andromedou od prvého ročníka, takže tam ostali samy dve.

„Naozaj tu nemáš žiadne šaty?“ spytovala sa jej Andromeda, ležiaca na bruchu s knihou pred sebou.

„Pomaly ani neviem, čo sú to šaty.“

„Môžem ti požičať jedny svoje... kúpila som si ich minulé leto, no odvtedy som dosť pribrala, takže... ich už neoblečiem, no tebe budú určite sedieť.“

Nedbala na Carine námietky, postavila sa, zahrabala vo svojom kufri a vytiahla odtiaľ dokrčenú tmavozelenú látku. Rozprestrela šaty na posteli, vyriekla pre Caru neznáme kúzlo a mávla nad nimi prútikom, takže skrčená látka sa okamžite vyrovnala.

„Sú celkom jednoduché, ale určite v nich budeš vyzerať super, ako už napokon vo všetkom,“ povedala Andromeda úprimne a podala ich Care.

Tá na ne hľadela nevraživým pohľadom, akoby ony mohli za jej nešťastie, no napokon sa do nich nasúkala, cítiac sa strašne čudne. Kamarátka jej ešte uviazala rafinovanú viazačku na chrbte, upravila rukávy a pomocou nenápadného opasku, čo bol na šatách prišitý, jej väčšmi stiahla pás, až Cara zalapala po dychu.

„Chceš ma zabiť?“ sykla po nej.

„Nie, len chcem, aby si tam všetkých ohúrila.“

„A to akože prečo?“

„Aby Slughorn ľutoval, že ťa do svojho klubu neprijal skôr.“

„Nepríjme ma tam nikdy,“ vyhlásila Cara.

„S tvojím strihom vlasov sa nedá veľa spraviť.“ Andromeda stisla pery od tuhého premýšľania, keď hľadela na Carin odraz v zrkadle. Carine vlasy boli naozaj čudesné – mala ich dlhé, takmer po pás, avšak vpredu boli zostrihané na krátko, čiže siahali po plecia, a celý tento čudesný strih ešte podčiarkovala strapatá ofina. Andromeda ešte chvíľu premýšľala, a potom jej neposlušné vlasy zaplietla do jednoduchého, no veľmi pekného rybieho vrkoča a ofinu jej začesala doprava.

„To zvládnem aj sama,“ odtiahla sa od nej Cara, keď Andromeda siahla po líčidlách. „Neznášam, keď sa musím maľovať, ale viem to.“

„Dobre teda.“ Priateľka sa od nej vzdialila a pustila sa do skrášľovania seba samej – obliekla sa do ružových šiat, svetlohnedé vlasy si vyčesala hore a tvár si zdokonalila patričnou dávkou make-upu.

Cara si na viečka s povzdychom naniesla fialové tiene, ktoré mali podľa Andromedy vytvoriť spolu so šatami vkusný farebný kontrast, následne si spravila výraznú očnú linku, mihalnice si predĺžila špirálou a pery zvýraznila ružovým rúžom.

„Pri Merlinovej brade, Cara!“ zvolala Andromeda. „Keby si takto chodila každý deň, zbalíš polku školy!“

„Neboj sa, deň, kedy ma opäť uvidíš v takomto strašnom stave, už nenastane,“ odvrkla, a aby ešte väčšmi doladila vzhľad, ktorý jej bol absolútne proti srsti, dopriala si pár strekov vanilkového parfému, ktorý jej darovala mama ešte minulé Vianoce.

„Krása,“ zhodnotila výsledok. „A môžem ísť pracovať do Baru u černokňažníka.“

„Ako čašníčka?“

„Nie, ako tanečnica.“ Mala na mysli tanečnicu ponúkajúcu extra služby, ktorých práca nebola legálna, no nebola ani zakazovaná. Do Baru u černokňažníka však mali študenti zakázané vstupovať.

Bolo trištvrte na šesť, takže Care bolo jasné, že Abe na ňu už čaká, no nedbala. Nech pyká za to, že ju namočil do tejto trápnej kaše.

„Ozaj, Dromeda, ty si si vlastne niekoho pozvala?“ napadlo jej odrazu.

Kamarátka ustrnula v pohybe a stroho odvetila: „Áno.“

„Vážne?“ s úškrnom sa k nej obrátila Cara. „A koho?“

Chvíľu trvalo, kým s meravou tvárou odpovedala: „Teda Tonksa.“

„A to je kto?“

„Jeden siedmak z Chrabromilu.“

„Nepočula som ešte o rode Tonksovcov,“ povedala Cara po chvíli zamyslenia.

„Ani si nemala odkiaľ.“ Stále bola veľmi nesvoja. Najprv si sadla na posteľ a poťahovala látkou na svojich šatoch, potom sa postavila, prešla dva kroky, zastala, prešla ďalšie kroky a opäť zastala.

„Ani Blackwoodovci nie sú príliš slávni, myslím v zmysle, že nemajú takú ďalekú históriu, ale na škole ma väčšina pozná, takže...“

„Lenže Tonksovci nie sú vôbec slávni. Ted je z muklovskej rodiny.“

Na chvíľu nastalo ticho. Cara pozorovala Andromedu, ktorá sa prechádzala sem a tam, a očividne si priala byť hocikedy inde, len nie v jednej izbe s Carou. Tá zas čakala, že jej kamarátka ešte niečo povie, napríklad, že je to len vtip a Tonksovci sú v skutočnosti pomerne známa rodina. Andromeda však mlčala.

„Je z muklovskej rodiny?“ zopakovala teda Cara potichu, akoby sa to čo i len bála vysloviť.

„Už som ti povedala.“
„A prečo... prečo sa s ním, pri dobrom Merlinovi, zahadzuješ?!“ Ani si neuvedomila, ako zvýšila hlas. Carina zlosť však zahnala Andromedinu neistotu a vzbudila v nej chuť brániť sa, bojovať, presadiť si svoje.
„Pretože ho mám rada?!“

„Špinavého mukla?!“ kričala Cara.

„Je čarodejník!“ nebezpečne nahlas zvolala i Andromeda. „A omnoho talentovanejší ako väčšina čistokrvných čarodejníkov.“

„Tak láskavo tento smiešny úlet ukonči, inak...“

„Inak čo?!“

„Inak ťa čaká hnev tvojej rodiny!“ skríkla Cara tak nahlas, až jej preskočil hlas. „Uvedomuješ si, čo robíš? Kam svojou pochabosťou speješ?! Blackovci ťa roznesú v zuboch, Andromeda!“

„Je mi to úplne ukradnuté! Neznášam ich, neznášam celý svoj rod a už ma nebaví neustále ich počúvať, podriaďovať sa im, hrať sa na niečo, čo nie som!“ V očiach sa jej zaligotali slzy. „Keď som medzi nimi... cítim sa ako vyhnanec. Nepatrím tam, jednoducho nepatrím k Blackovcom.“

„Ako môžeš niečo také vravieť?! Ako to vôbec môžeš vypustiť z úst?! Pošpiňuješ jeden z najslávnejších a najhodnotnejších rodov vôbec!“ Cara sa ovládala, aby nesiahla po prútiku, ktorý nechala ležať na posteli.

„A podľa čoho sa určuje hodnota rodu? Povedz mi, prosím ťa, podľa čoho?! Podľa krvi? Čím viac čistokrvnejších, tým hodnotnejší rod? Keby som si mohla vybrať, radšej sa narodím do špinavej muklovskej rodiny ako k tým nafúkaným Blackovcom!“

„Ako si opovažuješ... ako môžeš...“

„Jediný, s kým som si v rodine rozumela, bola moja sestra Narcissa,“ pokračovala Andromeda pokojnejšie, akoby sa jej uľavilo, že zo seba dostala predošlé slová von. „Až kým sa nedala dokopy s Luciusom. Ale moja staršia sestra Bellatrix...“ Pohŕdavo si odfrkla. „Ja k Blackovcom jednoducho nepatrím. Nepatrím a ani tam nechcem patriť.“

Cara nenachádzala slov. Pociťovala nesmiernu zlosť, takú veľkú zlosť, že mala chuť na svoju priateľku zaútočiť, pretože tieto slová brala ako zradu, zradu čistokrvnosti a úlohy Salazara Slizolina, ktorou boli všetci Slizolinčania akosi neviditeľne spútaní. Andromeda sa však dobrovoľne z toho spútania uvoľnila, zradila Caru, zradila ju rovnako špinavo ako jej sestra.

„Je mi jedno, komu toto všetko povieš,“ ozvala sa Andromeda pokojným hlasom. Jej pohľad bol odhodlaný. „Narcisse, Abeovi, pre mňa za mňa i samotnému Temnému pánovi,“ dodala posmešne. „Je mi to úplne jedno. Ja už nechcem mať s Blackovcami nič spoločné.“

S tými slovami odišla z izby, zanechajúc za sebou len vôňu, pripomínajúcu jarné kvety. Cara klesla na posteľ. Odrazu sa cítila neskonale unavená. Nechcelo sa jej ísť na žiadnu párty. Ľahla si teda a pozorovala zelený baldachýn nad svojou posteľou, až kým sa neozvalo zaklopanie na dvere a vzápätí dnu ktosi vošiel.

„Cara?!“ Bol to Abe. „Čakám ťa ako taký hlupák, a ty si tu vylihuješ?“

„Veď už idem.“ Veľmi neochotne sa posadila, skočila do fialových topánok s vysokým podpätkom a vzala na ruky Ellie, ktorá už dlhšiu chvíľu nespokojne mručala.

„Prídeme poslední,“ hundral Abe chladne, keď vošli do takmer prázdnej klubovne.

„Mal si si pozvať niekoho iného,“ odsekla mu Cara a na chodbe pustila Ellie na zem. „Ale dávaj pozor na pani Norisovú, obávam sa, že nás nemá rada,“ poučila ju.

Slughornova pracovňa bola bez všetkých tých harabúrd až prekvapivo priestranná, avšak zrejme až prehnane prečačkaná. Zo stropu viseli balóniky všetkých farieb a obrovské chuchvalce imela, na zem dopadal falošný a nikdy nekončiaci sneh, po stenách sa plazila strieborná a zlatá vianočná ruža, vo vzduchu poletovali gýčoví anjeli a v každom kúte miestnosti bol obrovský stôl s hordou jedla. V strede bol priestor na tancovanie, no momentálne nikto netancoval – všetci sa skupinkovali, rozprávali, smiali, pili, jedli. Odkiaľsi sa ozývala veselá vianočná hudba.

„Preboha,“ bola Carina prvotná reakcia na celú tú maškarádu.

Abe jej nastavil plece, takže bola nútená sa oň zakvačiť, a spolu vošli medzi naparádených študentov a profesorov. Nasledovala Abeov príklad – nahodila silený úsmev, kývala a zdravila známych-neznámych, z podnosu si vzala pohár so šumivým vínom a štrngala si s každým, kto sa k nej naklonil. Čoskoro ju to začalo nudiť, priala si, aby čosi konečne narušilo ten príšerný stereotyp úsmevov, podávania rúk ľuďom, ktorých v živote nevidela, štrngania pohárov, chlípania vína. Vo vzduchu sa niesla ťažká vôňa, ktorá ju unavovala. Postavili sa s Abeom takmer do stredu miestnosti, takže každý, kto ich obchádzal, sa zastavil na slovíčko, potľapkal ich po pleci, zaželal im príjemnú zábavu a znovu odišiel.

„Veľmi úprimné,“ povedala Abeovi do ucha, pretože všade bol príšerný hluk. „Presne také, ako som od Slugyho očakávala.“

„To by nebola Cara, keby sa nesťažovala,“ povedal, no usmieval sa. Naklonil sa tesne k nej a zašepkal, až cítila jeho horúci dych na svojom krku: „Vieš, že dnes si až oslepujúco krásna?“

„Samozrejme, môj zámer bol vyzerať ako lacná tanečnica z Černokňažníka.“

„Rabastan!“ pristavil sa pri nich Slughorn v slávnostnom fialovom habite. V jednej ruke držal pohár s whisky, v druhej kokosový koláčik. „Bavíte sa?“

„Áno, pán profesor.“

„Výzdoba je nádherná, pán profesor,“ falošne sa naňho usmiala Cara. Aspoň z elixírov musela spraviť VČÚ...

„Ďakujem, slečna Blackwoodová. Bavte sa teda ďalej. O chvíľu bude spustená tanečná hudba.“

Abe navrhol, aby šli niečo zjesť, a kým prechádzali cez celú pracovňu k stolíkom s občerstvením, Cara sa obzerala naokolo, zvedavá, koho známeho uvidí – uzrela však len Luciusa s Narcissou, ktorí boli na sebe zavesení tak tuho a sentimentálne, akoby mali poslednú príležitosť objať sa, Abigail Donovanovú, znudene postávajúcu obďaleč, profesorku McGonagallovú, zaujatú v rozhovore s profesorom Smirnovom, a riaditeľa Dumbledora, ktorý sa zdiaľky usmieval na prichádzajúceho Slughorna.

„Mmm, toto je výborné,“ s plnými ústami ukázal Abe na hovädzie rolky.

„Si ako prasa.“ Cara zvažovala, či si má vziať kúsok z pomelového alebo z černicového koláča, no nestihla sa rozhodnúť, pretože odrazu ich vyrušil neznámy melodický hlas:

„Mladý pán, môžete mi podať tanierik s kaviárom, prosím?“

„Ehm.“ Abe si odkašľal, pokúsil sa prehltnúť kopu jedla v ústach, no začal sa dusiť, takže po kaviár sa načiahla Cara a podala ho žene. Veľmi čudnej žene. Párkrát ju už videla. Husté plavé vlasy mala dlhé až po pás, a takmer splývali s bielym rúchom, čo mala na seba. Na hrdle jej viselo množstvo korálikov a perál a na ruke cinkotalo asi desať náramkov.

„Pani profesorka!“ zvolal Abe, keď sa mu navrátil dych.

„Rabastan, prečo ste sa vzdali veštenia v piatom ročníku? Boli ste celkom talentovaný jasnovidec!“

„Naozaj?“ Hrdo vypäl hruď. „Nuž, viete... už i tak som mal dosť predmetov, takže... musel som to trochu okresať.“

„A rozhodli ste sa vyhodiť práve veštenie.“ Profesorkin tón bol mierne vyčítavý.

„No...“

„Čím sa vlastne chcete stať, Rabastan?“

„To vôbec netuším. Chcem hlavne úspešne absolvovať Rokfort.“

„To je, samozrejme, dôležitý cieľ,“ uznala profesorka, vložiac si do úst prvú lyžicu kaviáru, „ale treba hľadieť i do budúcna.“

„Na to ste tu predsa vy, pani profesorka.“

„Na to je tu každý jeden, Rabastan. Všetci si musia plánovať budúcnosť. No a vy,“ otočila sa znenazdajky ku Care, až mimovoľne o krok ustúpila, „vy ste...?“

„Cara Blackwoodová.“

„Blackwoodová, Blackwoodová...“ Žena od zamyslenia prižmúrila oči a následne sa jej tvár rozžiarila. „Áno! Učila som Lucasa Blackwooda – veľmi talentovaný študent! V šiestom ročníku začal chodiť s... ach, tá moja pamäť... už to mám! S Theresou Longhornovou!“

„Áno, to sú moji rodičia.“

„Naozaj? Ostali spolu tak dlho?“ Profesorka nevychádzala z údivu. Chvíľu zamyslene hľadela na Caru, potom ukradomky pozrela na Abea, a následne zas na Caru.

„A... ako sa má? Vaša matka?“

„Dobre.“ Netušila, kam tým mieri.

„Nuž, lebo...“ Profesorka sa ošívala, no potom naznačila Care, aby k nej pristúpila bližšie. „Keď bola vo vašom veku, nevyveštila som jej dobrý osud. V skutočnosti mala mať veľmi nešťastný osud.“

„Ako to myslíte?“

„Totižto... isté veci, také, čo sa v priebehu života už nemôžu zmeniť, vidím pri ľuďoch okamžite, bez problémov. Viete, slečna Blackwoodová, ľudia pochybujú o umení veštenia, myslia si, že nie je možné predvídať osud, čo je, samozrejme, pravda, pretože ľudia môžu meniť svoj osud, narábať s ním podľa vlastného uváženia, kalkulovať so svojou budúcnosťou... Ale niektoré veci, dané, predurčené veci, sa nezmenia, a tie veci jasne vidím. O tom je veštenie.“

„Neviem, na čo narážate.“

„Nuž...“ Profesorka bola veľmi nesvoja. „U vašej mamy som videla, že o pár rokov potratí a odvtedy už nebude môcť mať deti.“

„Zaujímavé. Ale, ako vidíte, narodila som sa ja,“ povedala Cara a vystrela sa, aby ju profesorka videla v plnej kráse.

„Áno... áno,“ prikývla tá, ale netvárila sa nadšene.

„Asi vám jednoducho vaša veštba nevyšla,“ podpichla ju Cara s falošne ľútostivým hlasom.

„Asi.“ Profesorka sa otočila a odišla.

„Vieš, kto to bol?!“ schytil Abe Caru za zápästie. „Profesorka Trelawneyová, pravnučka slávnej Cassandry Trelawneyovej!“

„A?“

„A?! Je to najznámejšia veštica v celej Británii!“

„Ja veštcom neverím.“

„Ach. Idem na WC.“

Abe tam nechal Caru samú, čo ju po chvíli omrzelo, a tak jednoducho vyšla zo Slughornovej pracovne von na chladnú chodbu, kde bol omnoho lepší a čerstvejší vzduch. Oprela sa o stenu a uvažovala, či počká na Abea, alebo sa na celú párty vykašle a pôjde spať. Keď sa stáčala smerom ku klubovni, zaujali ju dve postavy, ktoré vybehli z pracovne a chichotajúc sa prebehli na druhý koniec chodby. Bola to Andromeda a akýsi vysoký chalan, očividne ten jej Ted Tonks. Andromeda sa oprela o stenu a Tonks sa na ňu celým telom pritlačil. Začali sa vášnivo bozkávať.

Care prišlo zle, a keďže nechcela vidieť, ako to dopadne, a zároveň nechcela prejsť okolo nich, vzdychla si a vrátila sa späť na večierok, ignorujúc Narcissu, červenú v tvári, a Luciusa, ktorý ju držal okolo pása. Snažili sa tancovať niečo ako valčík, a keď zočili Caru, obaja jej divoko zamávali. Bolo to smiešny pohľad.

Cara uzrela dokonca i Hagrida – svojou obrovskou postavou sa vynímal medzi ostatnými. Obozretný Slughorn prispôsobil poháre i taniere pre jeho rozmery, a tak Hagrid pil z čaše trikrát väčšej a hrubšej, ako mali ostatní. Učitelia utvorili samostatní kruh, do ktorého pustili len vyvolených žiakov. Študenti, podporení alkoholom, ktorý Dumbledore povolil špeciálne pre tento večierok, šialene tancovali, pohadzovali končatinami, mykali hlavami, poskakovali, kričali slová pesničky, boli jednoducho ako zmyslov zbavení. Bilius Weasley sa snažil naučiť Abigail Donovanovú kroky akéhosi tanca, až to napokon vzdali, pripili si a začali tancovať rovnako divoko ako ostatní.

Skrátka, všetci sa bavili. Okrem Cary. A navyše sa cítila veľmi nepohodlne. Rozpustila si tesný vrkoč a rukou si prehrabla vlasy.

Postavila sa do kúta a modlila sa, aby sa čo najskôr zjavil Abe. Miesto neho však pri nej zastal niekto, koho si tu ozaj nepriala – Gideon Prewett.

„Čau, Blackwoodová. Čo piješ?“

„Nič?“

„To treba napraviť,“ vyhlásil, podišiel k stolíku a skusmo nalial do dvoch pohárov šumivé víno. Jeden podal Care.

„Kde máš svojho partnera?“ spýtal sa, keď si odpil.

„O chvíľu príde,“ odvetila mu tónom, ktorým mu jasne naznačila, že nemá záujem sa s ním baviť.

„Vieš, chcel som ti vlastne d-dať da-darček.“

„Darček?“

„Áno.“ Vytiahol prútik a Cara si v prvom momente myslela, že ide o darček v podobe ďalšieho vnúteného doučovania, no keď ním mávol, na zemi pred ním sa zjavila veľká krabica v ozdobnom papieri.

„N-naučil som sa zneviditeľňovacie zaklínadlo,“ vravel natešene, zdvihnúc darček zo zeme. „Ve-veselé Vianoce, B-blackwoodová.“ Podal jej to čudo a ona ho s maximálne nechápavým výrazom prijala.

„Aha... ale ja pre teba nič nemám.“

„T-to je v p-poriadku, to je v poriadku,“ mávol rukou a nervózne sa zasmial. Care neuniklo, že začal opäť koktať. „Ja len... aby si ne-ne-nezabudla na naše doučovania ani počas p-p-prázdnin. A... mohli by sme sa s-stretnúť aj cez p-prázdniny, č-čo povieš?“

Cara nevychádzala z údivu. Netušila, či sa jej to len sníva, alebo to je realita. Gideon Prewett jej najprv dá vianočný darček v rozmeroch, akoby sa tam skrývala sada desiatich kotlíkov, a následne od nej chce doučovania cez prázdniny?!

„Nuž, cez prázdniny by som rada oddychovala.“

„Ale VČÚ sa blíži a...“

„A mal by si oddychovať i ty,“ nenechala sa prerušiť. „Ďakujem za darček.“ Tým chcela naznačiť, že ich debata skončila a mal by odísť. Avšak on sa k nej znenazdajky priblížil. Chcela ustúpiť, no nemala kam, pretože bolestivo narazila o roh stolu.

„Aha, Blackwoodová,“ odtrhol od nej oči a pozrel hore. „Imelo.“

Jeho chvíľkovú nepozornosť chcela využiť na útek, a tak sa nenápadne prepchala popri ňom, avšak on ju schytil za zápästie a pritiahol k sebe. Zúrivo sa mykla, no jeho stisk bol príliš silný.

„Imelo,“ zopakoval a naklonil sa k nej. Odvrátila hlavu a zatvorila oči, a v momente, kedy na brade pocítila jeho prsty, Cara začula Abeov hlas:

„Vypadni od nej, ty sviňa prašivá!“

Cara otvorila oči. Abe, s tvárou skrivenou od zlosti a znechutenia, doslova skočil po Prewettovi a odsotil ho od Cary s takou intenzitou, že s rachotom narazil o stôl s občerstvením a musel sa oňho zaprieť rukami, aby nespadol. Rýchlo sa však spamätal – narovnal sa, aby dokázal, že sa poľahky môže vyrovnať skoro dvojmetrovému Abeovi a zdvihol ruky zovreté do pästí.
„Chceš sa so mnou biť ako smiešny mukel?“ zasmial sa vysokým a ľadovým hlasom Abe a vytiahol prútik.

„Abe...“ Cara mu ovinula ruku okolo lakťa a snažila sa ho odtiahnuť preč. Začal sa okolo nich uzatvárať polkruh zvedavých študentov. Nikto nezasiahol, nikto dokonca ani nepočúval rozkazy a nariadenia profesorky McGonagallovej. Albusa Dumbledora, pokojne postávajúceho na úplnom konci radu, to však očividne vôbec nerozrušovalo.

„Tak poď, Lestrange,“ zavrčal Prewett, tiež vytiahnúc prútik.

V momente, kedy Abe za udiveného hvízdania „publika“ vyslal zaklínadlo Incarcerous, Prewett mu odpovedal kúzlom Petrificus Totalus, takže lúče z ich prútikov sa s hlasným švihnutím zrazili, až napokon zmizli. Keď obaja otvárali ústa a dvíhali prútiky v ďalšom útočnom zaklínadle, Cara skočila medzi nich a zúrivo pozrela najprv na jedného, potom na druhého.

„Uhni, Blackwoodová!“ zvolal Prewett a zdvihol prútik tak vysoko, aby prípadné zaklínadlo nezasiahlo Caru.

„Prestaň!“ skríkla tá. „Ty tiež! Obaja! Okamžite prestaňte! Ste ako malé deti! Zlož prútik, Abe... Zlož ho, počuješ?! Ty tiež, Prewett. Super. Ste šikovní.“

Odkiaľsi sa vyrútila profesorka McGonagallová, mračiaca sa ako búrka.

„Ste všetci v poriadku? Nikto nie je zranený?“ spytovala sa žiakov v prvom rade zástupu, a následne podišla k trom zainteresovaným. „Slečna Blackwoodová, ste v poriadku?“

Caru prekvapilo, že sa to pýta práve jej. „Fyzicky áno, ale psychicky ani veľmi nie.“

McGonagallová pozrela na Abea a Prewetta. „A vy dvaja... Zaslúžite si trest! Možno by pán Filch vedel o nejakých trestoch...“

„Ale, Minerva!“ ozval sa Dumbledore. Všetky hlavy sa otočili k nemu. Na perách sa mu zavlnil úsmev, keď pozrel najprv na McGonagallku, potom na chalanov, a nakoniec na Caru. „Sú predsa Vianoce. Mladí páni sa síce pustili do bitky... ale môžeme im to odpustiť, nie? Pobili sa pre mladú dámu,“ láskavo sa usmial na Caru. Všetky oči spočinuli na nej, stojacej uprostred „bojiska“. Priala si, aby sa vedela premiestňovať, a mohla tak ujsť z tejto miestnosti. Ona tam však musela stáť, na očiach úplne všetkých prítomných.

„Myslím, že náš večierok môže nerušene pokračovať, nie?“ zvolal Dumbledore, a hudba, ktorá ustala nevedno kedy, sa opäť rozozvučala. Dav sa pomaly roztrúsil a už o chvíľu zábava pokračovala, akoby k incidentu nikdy nebolo došlo.

Cara stála tam, kde predtým, rovnako i Prewett s Abeom, ktorí si neustále vymieňali nevraživé pohľady. Zvrtla sa a chcela ujsť, no Abe jej zatarasil cestu.
„Kam ideš?“

„Do izby,“ precedila cez stisnuté pery. „Už mám toho po krk.“

„Hej, vy traja,“ zavolala na nich profesorka McGonagallová, a tak ju museli nasledovať dozadu do Slughornovho skladu, kde bola okrem obrovskému neporiadku ešte jedna stará vyšúchaná sedačka, na ktorej museli spočinúť. Profesorka McGonagallová sa postavila oproti nim. Pery mala spojené do tenkej čiarky.

„Čo to malo znamenať?!“

Všetci traja mlčali. Napokon sa ozval Abe. Hlas sa mu triasol od zlosti: „Ten idiot... chcel nasilu pobozkať Caru.“

„To nie je pravda!“ ohradil sa Prewett.

„Videl som to!“ Abe vytiahol prútik, no keď videl, ako sa tvári profesorka, okamžite ho schoval.

„Čo mi k tomu poviete vy, slečna Blackwoodová?“

„Že chcem už odtiaľto vypadnúť,“ zahundrala. „Slughornove večierky sú rovnako strašné, ako som očakávala.“

„Keby ma profesor Dumbledore nebol vyslovene poprosil, aby som vás netrestala... obom by som vám strhla minimálne päťdesiat fakultných bodov a poslala vás cez Vianoce čistiť toalety!“ povedala nebezpečne tichým hlasom učiteľka transfigurácie. „Som sklamaná najmä z vás, pán Prewett. Dúfala som, že budete pre slečnu Blackwoodovú dobrým príkladom... ale zrejme som sa mýlila.“

„Pani profesorka, ja...“

„Dosť!“ zdvihla ruky. „Teraz všetci vypadnite. Ešte jeden podobný incident... a neprejde vám to!“

Cara bola namrzená zo samotného večera, no najmä z jeho nečakaného zvratu, a tak sa vybrala krížom cez celú pracovňu von, ignorujúc Abea i Prewetta.
„Blackwoodová... ešte darček,“ dobehol ju Prewett.

Zahryzla si do jazyka, no vzala od neho darček (alebo skôr riadny darisko) a nadobro opustila Slughornov večierok, zaprisahajúc sa, že už sa naň nikdy nedá nahovoriť.