Denník smrťožrútky (20. kapitola)

https://www.vectorstock.com/

... pieseň  k čítaniu :-)

Slnko zapadalo za obzor a zalievalo areál Rokfortu poslednými unavenými lúčmi, akoby takto svietilo naposledy. Pokojná hladina Rokfortského jazera sa vlnila v jemnom poryve vetra, ktorý v sebe niesol vôňu sladkej melanchólie. Vo vzduchu znela pieseň tichého mihotu motýlich krídel a vánku, ktorý sa usadil v korunách stromov. Pôda pulzovala, akoby tam kdesi sídlilo jej srdce.

Care sa zdalo, že Rokfort sa s ňou takto lúči, avšak možno tu takéto počasie panovalo každé jedno leto, ale doposiaľ si to nevšímala, nevážila si tú krásu, ktorú jej jej druhý domov ponúkal.

Sedela na brehu jazera a nič jej neprišlo zaujímavejšie ako sledovanie scenérie pred sebou. Naozaj tu bolo vždy takto krásne? Naozaj sa zakaždým vietor opieral do jazera a vytváral tak na ňom jemné vlnky? Naozaj pôsobil Zakázaný les v lúčoch zapadajúceho slnka tak nádherne? Naozaj bolo možné, aby sa toľká krása stelesnila na jednom mieste?

Nohy natiahla pred seba a vychutnávala si ten pohľad. Dokonca sa jej zdalo, že pod čistou hladinou jazera uzrela zelenkavé vlasy morskej panny. Mierne sa stiahla. Rôzne legendy a príbehy hovorili o tom, že morské panny svojou krásou a spevom vábia smrteľníkov, a keď sa tí priblížia dostatočne blízko k vode, morské panny ich jednoducho schmatnú a navždy uväznia vo svojom vodnom kráľovstve.

Care bolo jasné, že ide zrejme len o legendu, pretože Dumbledore by nikdy nedopustil, aby niečo v areáli Rokfortu ohrozovalo bezpečnosť študentov. Zhliadla smerom k Zakázanému lesu a uvažovala, či je naozaj taký strašný, ako sa o ňom hovorí – naozaj v ňom žijú vlkolaci, bludičky a obrovské akromantuly? Caru odrazu veľmi mrzelo, že na to nestihla za tých sedem rokov prísť...

Zdvihol sa vietor a Care do nosa udrela sladká, priam vábivá vôňa. Vycibrený čuch jej prezradil, že vôňa vychádza z akejsi nenápadnej malej rastlinky s neveľkými červenými kvietkami. Bez váhania po nej siahla, nedbajúc na to, či je tá rastlina jedovatá alebo nie. Nikdy v živote ju nevidela. Herbológia jej predsa nikdy nešla.

Privoňala k nej celkom zblízka. Voňala ako zmes vianočného pečiva, pudingu, ruží a čokolády. Niečo také krásne predsa nemohlo byť jedovaté.

„Lúčiš sa s Rokfortom?“ ozvalo sa odrazu za ňou.

Ani sa neotáčala, pretože – hoci ju to veľmi prekvapilo – vedela, o koho ide. Gideon Prewett nečakal na povolenie a usadil sa na trávu len kúsok od Cary. Avšak nepozeral na ňu. Zahľadel sa priamo na jazero hlbokým, smutným pohľadom, akoby mu jedine jazero mohlo ponúknuť útechu v jeho trápení.

Nehnevala sa naňho. Po tom násilnom bozku sa azda už ani raz nerozprávali, no Caru dávno hnev prešiel – čas predsa hojí staré rany. Zmenila sa ona, no zmenil sa hlavne on – z poctivého bezstarostného študenta sa odrazu stal dospelý muž, ktorý na seba dobrovoľne prevzal bremeno starostí v podobe boja proti Temnému pánovi.

Care sa v niečom podobal na ňu – tiež bol z bezstarostnosti surovo vtrhnutý do krutej reality, v ktorej neboli rozprávky, nevinné priateľstvá a šibalstvá, ale krv, bolesť a smrť.

Boli si tak veľmi podobní.

„Ďakujem za teleskop,“ povedala Cara.

Gideon sa najprv zatváril nechápavo, no potom sa zľahka zasmial: „Ach, ten!“

Celkom akoby sa to stalo strašne dávno, akoby ich od tej chvíle delili milióny svetelných rokov, akoby obaja stáli nad veľkou priepasťou, každý na jednom konci. Priepasť, ktorá ich delila, bola príliš hlboká a príliš široká. Bolo v nej množstvo tiel a množstvo krvi, zbytočne preliatej krvi za niečo, čo za to nestojí a nikdy stáť nebude.

„Nebyť teba, asi nespravím VČÚ ani MLOK-y,“ pokračovala Cara v bezstarostnom rozhovore. Nechcelo sa jej riešiť vážne veci. Aspoň jeden deň nechcela myslieť na vojnu a na to všetko, čo ich čaká vonku po definitívnom odchode z Rokfortu.

„Vždy som ti vravel, že si talentovaná,“ odvetil.

Zrejme sa mu nechcelo rozprávať sa uvoľnene, bezstarostne, ľahko. Alebo to už skrátka nevedel. Bolo možné, aby človek kvôli dospeláckym starostiam zabudol, aké je to byť dieťaťom, tínedžerom, ktorého trápili jedine dievčatá, poprípade škola? Bolo možné, aby sa človek odrazu nedokázal usmievať?

Cara si Prewetta kútikom oka premerala. V ruke držal zrolovaný výtlačok Proroka, takže videla len veľkú pohyblivú titulku: Exkluzívne: Verejne známe mená niektorých smrťožrútov!

Cara ten článok ráno čítala. Boli v ňom mená: Ignatius Lestrange (Abeov strýko), Bellatrix Lestrange (ktorá bola očividne presvedčená o tom, že Ministerstvo ju nikdy nedostane a ak aj áno, len tým hrdo preukáže svoju vernosť a v Azkabane prečká na deň, kedy ju Temný pán vyslobodí a odmení), Cygnus Black, Yaxley, Avery, Nott, Carrowová… Na všetkých týchto smrťožrútov bol vydaný zatykač a doživotie v Azkabane.

Mnoho smrťožrútov však padlo. Tí, ktorí zomreli v hrdosti a noblenosti, boli vzdialení príbuzní Abea, Narcissy a Luciusa, skrátka členovia Voldemortových najobľúbenejších rodov. Avšak všetci ostatní zomreli v tichosti a v nepovšimnutí.

„Aké si si vybral povolanie?“ spytovala sa Cara, ktorej sa ozaj nechcelo opäť premýšľať nad vojnou.

„Možno by som chcel byť aurorom,“ povedal Prewett a po prvý raz odtrhol oči od jazera a pozrel priamo na Caru. „Chcel by som lapať čiernych mágov, smrťožrútov a napokon i Veď-vieš-koho.“

Cara sa mimovoľne odtiahla a zažmurkala, lebo nezniesla jeho pohľad. Načo za ňou prišiel, ak ju chce takto bezočivo upodozrievať?

„Pekný sen,“ odvetila sucho a spomenula si, ako bojovala proti jeho sestre Molly. Striaslo ju pri tej spomienke. Hádam už stý raz ďakovala smrťožrútom za ten geniálny vynález – za masku.

„A ty?“ spýtal sa jej zostra.

„Ja budem leštiť pódium na Ministerstve,“ odvetila celkom seriózne a nedbala na jeho nechápavý pohľad.

Keď mu to bližšie nijako nevysvetlila, odtrhol od nej oči, pohľad mu skĺzol na jej ruku s prsteňom, a potom sa zapozeral opäť na jazero.

„Bude mi to tu chýbať.“

Cara sledovala hladinu jazera, ktorá sa opäť rozvírila v poryve vetra a vytvárala tak krásne abstraktné obrazce, najprv ohnivé rybičky, ktoré sa vzápätí pretransformovali v labute s honosnými krídlami, tie otvorili zobáky a z nich vyšľahol vodopád plný kvetov a kvety sa zoskupili do Rokfortského hradu. Voda vytvárala jedinečné divadlo; keď však Cara žmurkla, všetok ten zázrak zmizol.

„Mne tiež,“ odvetila ticho a rozhodla sa, že tu prebdie celú noc.

---

Posledná júlová sobota prišla azda až príliš rýchlo. Cara sa ani nenazdala, a už postávala pred veľkým zrkadlom so zlatým rámom, naprávala si záhyby šiat, a dovolila svojej mame, aby sa hrala s jej vlasmi. Oslepovali ju ostré lúče slnka, ktoré sa odrážali od hladkého zrkadla, až jej slzili oči. Napriek tomu však nestŕhala oči od svojho odrazu a premýšľala, či je to celé realita, alebo sen.

„Budeš nádherná,“ šepkala pani Blackwoodová šťastne, keď jej uvoľnila tmavohnedé vlasy zo strapatého vrkoča a tie sa nedočkavo vlnili na Carinom páse.

Cara si šaty navrhla viac-menej sama. Úzky biely korzet bol celý zahalený jemnou čiernou sieťkou, na ktorej sa vynímala spleť čiernych čipkovaných kvetov a listov, a tie sa následne zvažovali pozdĺž korzetu do dvoch radov na zberanej bielej sukni s dlhou krémovou vlečkou. Na rukách mala až po lakte natiahnuté hodvábne biele rukavice. Nespoznávala samu seba. Snažila sa zhlboka dýchať, no zdalo sa jej, že korzet jej príliš sťahuje hruď, a tak jej znemožňuje dýchanie.

Pani Blackwoodová sa hrala s jej vlasmi veľmi dlho, šibrinkovala nad nimi prútikom, občas čosi opravila rukou, až napokon vyhlásila, že účes je hotový.

Bol veľmi dievčenský. Na temene hlavy mala vlasy vyčesané do bohatého drdola, z ktorého padalo voľne na chrbát zopár kučier. Drdol bol zvýraznený bielou čelenkou s bielymi kvietkami s čiernymi okrajmi lupeňov. Účes bol jednoduchý, no k šatám sa nesmierne hodil, a navyše zvýrazňoval Carinu tvár.

„Ďakujem,“ zašepkala Cara, ktorá nebola schopná rozprávať nahlas, keďže hrdlo mala stiahnuté.

„Ale ešte tu niečo chýba.“ Pani Blackwoodová sa otočila a Cara v zrkadle videla, ako sa prehrabáva vo veľkej krabici, ktorú si do Carinej izby priniesla. Vrátila sa s malou kovovou krabičkou. Podala ju Care. Tá ju nechápavo otvorila a odhalila tak tmavomodrú zamatovú podložku, na ktorej pokojne ležal strieborný náhrdelník s množstvom čiernych hladkých kameňov zoskupených do prevrátenej pyramídy. Keď náhrdelníkom pohla trochu doľava, čierna farba kameňov sa zmenila na fialovú, až ju jej odlesk zaštípal v očiach. Pohla ním teda doprava, a vtedy sa v kameňoch zalesklo azdá celé spektrum farieb.

„To je rodinné dedičstvo Blackwoodovcov,“ povedala Carina mama. „A zároveň tvoj svadobný dar...“

„Mami, to je...“ Cara nenachádzala slov a s úctou hľadela na šperk, ktorý bol jednoduchý, ale krásny; na šperk, ktorý sa dedil z generácie na generáciu v rodine, do ktorej ona sama v podstate nepatrila. Mama nečakala na jej pokyn, jednoducho ju natočila späť k zrkadlu a náhrdelník jej zapla okolo krku, čím vyplnil voľné miesto na dekolte.

„Si dokonalá nevesta,“ povedala jej mama šťastne a s hrdosťou v očiach.

Obrad sa mal konať o tretej poobede. Pár minút pred treťou Cara nervózne vyzrela von oknom do záhrady, v ktorej bolo už všetko pripravené. V jej strede trónil veľký altánok, aby chránil hostí pred ostrým júlovým slnkom. Carina mama túžila mať krémovú výzdobu, avšak madam Lestrangeová si presadzovala svoju milovanú čiernu farbu, a tak uzavreli kompromis v podobe tmavofialovej: v tejto farbe boli altánok, koberec, ktorý viedol k miestu, kde sa mali Abe a Cara vziať, a mäkké operadlá na ebenových stoličkách pre svadobčanov. Care to celé prišlo príliš tmavé. Kontrast s toľkou fialovou vytvárali len zelené ohnivé kvety vo vysokých štíhlych bielych vázach a biele konfety, ktoré v podobe snehových vločiek padali z altánka.

Všetci hostia sa pomaly usadili na miesta. Cara mnohých z nich nepoznala, pretože väčšinu pozývali jej rodičia a Lestrangeovci. Bolo to tam však až prehmýrené smrťožrútmi. Zvraštila čelo.

„Je čas, Cara,“ ozval sa hlas od dverí.

Cara odtrhla oči od okna. Pán Blackwood postával na prahu a prázdnym pohľadom hľadel na svoju adoptívnu dcéru. Nielenže vôbec nebol zo svadby taký vzrušený ako pani Blackwoodová, preňho to celé bola očividne veľmi nepríjemná záležitosť, ktorú chcel mať čo najskôr za sebou.

Cara si zahryzla do jazyka a cítiac sa malo a neisto ako nikdy predtým vložila dlaň do jeho nastavenej ruky. Spolu sa premiestnili priamo na začiatok koberčeka.

Šum medzi hosťami odrazu utíchol a všetci upreli obdivné pohľady na nevestu. Cara so svojím otcom, ktorý si zrejme prial byť kdekoľvek inde len nie tu, sa vydali po mäkkom koberčeku. Care sa doňho zavárali tenké opätky. Najradšej by sa bola pozerala priamo pod svoje nohy, aby nezakopla, no príliš ju upútal Abe, ktorý už stál pod tuctom čiernych balónov a naširoko otvorenými očami sledoval svoju budúcu manželku.

Care sa zdalo, že ju od neho delí celá večnosť. Keď však napokon zastala priamo pred ním a pán Blackwood pustil jej ruku a usadil sa vedľa pani Blackwoodovej, pocítila patričnú úľavu a napätie v jej brucho mierne poľavilo.

„Si nádherná,“ šepol jej Abe tak potichu, že to mohla počuť len ona.
„Dámy a páni!“ zvolal pán Malfoy, otec Luciusa, ktorý mal zo smrťožrútov pracujúcich na Ministerstve jediný právomoc uzatvárať manželské zväzky. „Dnes sme sa tu zišli v hojnom počte, aby sme...“

Cara jeho slová vôbec nevnímala. Hľadela do Abeových tmavých očí a premýšľala, či to, čo robí, je správne. Cítila sa takmer rovnako neisto ako vtedy, keď s Temným pánom zložila Neporušiteľnú prísahu. Vedela, že tento čin ovplyvní celý jej život, a tak sa musí rozhodnúť, či si je istá…

Srdce jej bilo až kdesi v krku, no keď sa jej pán Malfoy druhýkrát spýtal: „Slečna Cara Celeste Blackwoodová, beriete si za manžela tu prítomného Rabastana Lestragea?“ a ona v Abeových očiach uzrela iskričku nádeje, rozhodla sa. Vydýchla, a s tým výdychom jej úzkosť prestala zvierať hruď, hlas sa jej uvoľnil, hrdlo vyčistilo a ona úplne zľahka odvetila: „Áno.“

Keď rovnakú odpoveď zopakoval i Abe, doslova sa na seba vrhli, aby svoje odpovede zapečatili bozkom, prvým manželským bozkom.

„Týmto vyhlasujem Caru a Rabastana za ženu a muža!“ zvolal pán Malfoy poslednú naučenú formulku.

Za potlesku všetkých hostí sa pani Blackwoodová postavila, stoličky odrazu kamsi zmizli a vystriedali ich slávnostne prestreté stoly, na ktorých sa kopilo jedlo od výmyslu sveta. Cara s Abeom mali samostatný stôl a obaja do seba natlačili zopár hovädzích plátkov a vyprážaných rýb s hrachovou kašou, hovädziu sekanú s pečenými zemiakmi a zeleninovou omáčkou, takzvaný škvrnitý puding s ríbezľami a hrozienkami, syllabub z dvojitého krému – z citrónovej šťavy a bieleho vína, a nakoniec to zavŕšili melasovými fondánovými pralinkami a chrumkavými tyčinkami so sezamovými semiačkami, až boli obaja takí napraskaní jedlom, že sa zdesili, keď sa odrazu stoly samy od seba odpratali nabok a pod altánkom sa utvorilo dostatok miesta na tancovanie, a práve oni mali začať prvým tancom.

„Eh, smiem prosiť?“ spýtal sa jej Abe, ktorý si musel uvoľniť gombík na čiernej košeli, čo mal také nafúknuté brucho.

„Praskne mi korzet,“ sykla potichu Cara, keď sa postavili do stredu parketu a začali tancovať pomalý valčík na melancholickú hudbu zo samohrajúcich huslí.

Care to celé prišlo veľmi trápne a rozpačité, no keď sa začali okolo nich zjavovať ďalšie a ďalšie páry, takže postupne ich úplne zakryli, položila si hlavu na Abeovu hruď a len sa s ním kývala v rytme hudby.

http://pickypencilportraits.weebly.com/

„Si moja,“ zašepkal Abe.

„Vždy som predsa bola.“

„Ale teraz už i zákonne, pani Lestrangeová,“ uškrnul sa Abe, a Cara sa tiež neubránila úsmevu.

Padala na ňu únava. Nepáčila sa jej celá táto maškaráda, neužívala si to – chcela byť s Abeom sama, úplne sama, no to si nemohli dovoliť. Rozhodla sa teda, že sa to pokúsi nejako pretrpieť.

Z pomalej hudby sa odrazu stávala rýchlejšia a rezkejšia, a síce Care sa nechcelo, Abe ju neustále držal na parkete a povzbudzoval ju do tanca, takže nakoniec zahodila všetok ostych a lenivosť, a vydala zo seba svoje tančené maximum, ignorujúc úplne všetko okrem hudby a Abea. Rozpadal sa jej účes, bola celá zadýchaná a neustále sa chichotala, no odrazu sa jej vôbec nechcelo sedieť, chcela stáť, tancovať, skákať, spievať, piť, zabávať sa až do rána.

S Abeom. Prijala krátke tance od pána Lestrangea, od Luciusa, Averyho, Notta, mladého Regulusa Blacka, Evana Rosiera i jeho otca, no zakaždým sa rýchlo vrátila k svojmu manželovi.

Práve v momente, keď spolu do dna vypili už asi tretí pohár ohnivej whisky, hudba odrazu utíchla a všetci znehybneli.

„Poďme, hrajte!“ luskla prstami na husle Cara, no vtedy jej pohľad padol na Temného pána, ktorý sa znenazdajky zjavil priamo v strede tancujúcich čarodejníkov. Všetkým zamrzol úsmev na tvári a snažili sa čo najrýchlejšie skryť poháre s alkoholom, ktoré držali, no Temný pán zrejme videl vždy všetko – po všetkých preletel chladnými očami, a pristavil sa najmä pri Bellatrix, Rodolphovi a Abeovi, ktorý držal Caru okolo pása a v ruke mal prázdny pohár.

„Ach, prepáčte, že vám takto neohlásene kazím oslavu,“ usmial sa Temný pán.

„Pane, pozývali sme predsa i vás,“ sklonila hlavu madam Lestrangeová.

„Viem. Ja však o tieto smiešne muklovské zvyky nestojím.“

„Ale pane,“ ozvala sa Bellatrix a podišla k nemu bližšie. „Bola to normálna čarodejnícka svadba, podobná, akú som mala ja s Dolphom...“

„Čuš, Bella!“ zakriahol ju Temný pán. „Nebudem vás rušiť. Bavte sa až do rána, ak vás tieto muklovské absurdnosti bavia. Prišiel som vám len oznámiť, že pozajtra chystám ďalší vpád na Ministerstvo. A ešte,“ pery sa mu skrivili do posmešného úškrnu, „chcel som poblahoželať našim mladým novomanželom, že takto nádherne zvečnili svoju lásku.“

Chvíľu prebodával pohľadom Abea, potom Caru, a napokon sa so všetkou teatrálnosťou odmiestnil.

Všetci ostali stáť ako obarení, kútikom oka hľadiac okolo seba, akoby sa na hocikoho hanbili pozrieť. Husle však začali i napriek tomu hrať, a tak sa postupne všetci dostali do rovnako dobrej nálady, v akej boli i predtým, ako ich nečakane vyrušil Temný pán.

„Poďme odtiaľto preč,“ požiadala Cara Abea, a ten ju mlčky nasledoval.

„Počkaj,“ povedal, keď sa dostali do vstupnej haly sídla Blackwoodovcov, odkiaľ bolo počuť hudbu z altánka len veľmi tlmene.

„Čo je?“ zamračila sa.

„Toto.“ Abe ju pobozkal, avšak omnoho naliehavejšie a vášnivejšie ako kedykoľvek predtým. Zdvihol ju zo zeme, Cara si ovinula nohy okolo jeho pása a neprerušujúc bozk sa takto dostali až do Carinej spálne, kde spolu dopadli na mäkkú posteľ.

„Ste príliš vzrušujúca, pani Lestrangeová,“ povedal jej Abe karhavo.

„Sme manželia; odteraz ťa budem držať pod papučou,“ nadvihla vyzývavo obočie a pritiahla si jeho tvár k svojej.

Nedbali, či si niekto z hostí všimol, že tajne ušli spod altánka – tento deň a táto noc bola len a len nich, a nemohol to narušiť nikto a nič, dokonca ani samotný Temný pán.