Denník smrťožrútky (18. kapitola)

wallfon.com

„Nepáči sa mi to, Myrtla. Robím veci proti svojej vôli a cítim sa strašne. Nie som spokojná s tým, ktorú stranu som si vybrala, nie som spokojná vôbec s ničím... Cítim sa medzi smrťožrútmi asi ako ty medzi živými – ako niekto, kto tam nepatrí, pre koho tam nie je miesto...“

Cara sa oprela o chladná stenu za sebou, naklonila hlavu a dovolila mrazivému zimnému vánku prúdiacemu cez okno, aby ju pošteklil na tvári.

„Máš tam predsa aj toho svojho fešáka.“ Myrtla sedela na svojom obľúbenom umývadle a hompláľala nohami sem a tam.

„Áno, ale... on je Temným pánom úplne posadnutý.“ Cara sa zachmúrila. „Občas si prídem ako zradkyňa. Vieš, chodím na všetky tie stretnutia, počúvam o ich plánoch, viem o každom ich pohybe... a napriek tomu... je to len maska. Necítim, že by vo mne bola nejaká časť, ktorá by k nim patrila. Neviem to vysvetliť, ale jednoducho...“ Cara sa odlepila od steny a so škripotm potiahla zlatým kohútikom, no voda sa nezjavila. Potočila ním teda späť a pozrela na svoje ľavé zápästie. Prstom opísala líniu čiernej lebky. „Ja nie som na ich strane. Teda, áno, fyzicky som, ale inak... Neviem si predstaviť, že jedného dňa budem bojovať po boku Temného pána.“

„Tak ujdi.“

„A ako?“ zvolala Cara tak nahlas, až Myrtla nadskočila. Cara zdvihla ruku, na ktorej síce nebolo vidno nič, no ona tam ešte vždy cítia stopy po Neporušiteľnej prísahe. „Je neskoro.“

„Prečo?“

„Pretože keby som Temného pána akokoľvek zradila, zomrela by som?!“

„Bojíš sa smrti?“

„Či sa bojím... Každý sa bojí smrti, Myrtla! A ja som si takto svoj život nepredstavovala.“

„Neznášaš predsa muklov,“ zamračila sa Myrtla a potiahla nosom. „A nečistokrvných.“

„To je síce pravda,“ rýchlo prikývla. „Prídu mi takí... slabí, neschopní, úbohí.“

„To isté si predsa myslí i Tom.“

„Lenže ja nemám potrebu ich mučiť a zabíjať! Nechcem proti nim viesť vojnu!“

„Tak ako vlastne chceš žiť? Žiadna zlatá stredná cesta nie je, Cara.“

„Chcem žiť, ako som žila predtým. Bez problémov, obklopená čarodejníkov, ignorujúca muklov. Nech si pre mňa za mňa žijú život, aký chcú, ale mne nech sa nepletú do toho môjho.“

V Myrtliných očiach sa zaleskli slzy. Podišla ku Care a položila jej ruku na plece.

„Vieš, že aj som nečistokrvná.“

„Viem,“ neveselo prikývla Cara.

„A vieš, že kvôli tomu som i zomrela?“

„Čo?“

Myrtla poskočila a vyletela do vzduchu. Tvár jej žiarila, akoby nebolo na svete väčšej zábavky ako rozprávať o svojej smrti.

„Áno, podľa toho, čo sa chýrilo po škole, zabil ma had povolaný potomkom Salazara Slizolina! Sedela som v kabínke a plakala...“

„Počkaj, počkaj,“ zastavila ju Cara prv, ako sa pustila do rozprávania príbehu, ktorý už Cara videla v jej spomienkach. „Potomok Salazara Slizolina?“

„Áno, áno, jeden z rokfortskej štvorice, vie sa rozprávať s hadmi,“ mávla rukou Myrtla. „Počúvaj. Sedela som teda v kabínke, bola to presne tamtá kabínka, a...“

„Myrtla. Aj ja sa viem rozprávať s hadmi.“

Myrtla zažmurkala, znechutená tým, že jej prerušuje rozprávanie. „Ty?“

„Áno.“

„A čo s tým?“

Odrazu si Cara uvedomila, že zrejme je v poriadku, že Myrtle to vôbec nedošlo. Odlepila sa od steny a s náhlivým pozdravom vyšla z toaliet skôr, ako sa jej Myrtla stihla čokoľvek spýtať.

Ako kráčala chladnými chodbami, ktoré osvetľovali len fakle, myseľ jej pracovala na plné obrázky. Myrtlu zabil potomok Salazara Slizolina. Tomova matka bola jeho priamym potomkom, a teda aj samotný Tom. To znamenalo...

Cara sa striasla a pristihla sa pri tom, ako si potajmä želá, aby sa Myrtla nikdy nedozvedela, že jej platonická láska bola jej vrahom. 

***

Cara sa vracala do tmavej izby potichu, aby nezobudila Andromedu, ktorá by sa jej zas spytovala tie otravné otázky. Po ceste k posteli zakopla o Ellie, ktorá sa rozhodla zdriemnuť si priamo na koberčeku pri Carinej posteli, a tak sa Cara potkla a so zanadávaním sa zvalila na posteľ, pripadajúc si ako vtedy na VČÚ, keď ju z nôh zhodila vlastnoručne privolaná metla.

„Andromeda?“ zvolala potichu, pretože si bola istá, že rachot, ktorý narobila, Andromedu zobudil.

Nikto sa však neozval, a tak Cara rozsvietila koniec prútika a namierila ho na čarodejnicinu posteľ. Bola prázdna.

Cara si pomyslela, že sa zrejme rozhodla prespať u Tonksa, a pri tej predstave sa uškrnula. Dobre si pamätala, ako ju raz Prewett odniesol do chrabromilskej klubovne a aký bol z toho na druhý deň škandál.

Prewett. Cara s ním mala hodiny obrany, transfigurácie a elixírov, a síce ju vždy pozdravil, keď šiel okolo, už sa nepristavil na slovko-dve ani ju neotravoval s doučovaním ako predtým. Netušila, či je to tým, že ho tak razantne odmietla, alebo skrátka tým, že má plnú hlavu vojny, keďže všetci dobre vedeli, že Prewettovci sú jedni z hlavných členov Fénixovho rádu. Odrazu Caru zaujímalo, či do Rádu vstúpil i Gideon – prečo by nevstúpil? Keď bola ona smrťožrútkou od svojich šestnástich, prečo by on nemohol byť členom Rádu v sedemnástich? Prečo by bol inak odrazu taký vážny, taký ignorantský? Naozaj za tým bola zranená mužská hrdosť a zlomené ego z Carinho odmietnutia?

Nemyslela si.

Priam ju rezala neviditeľná jazva po Neporušiteľnej prísahe z toho, ako príšerne to chcela vedieť. Práve keď premýšľala, či by bolo príliš trápne sa ho na to z tej nevydržateľnej zvedavosti jednoducho opýtať, takmer jej zamrelo srdce od ľaku, pretože napravo od nej sa ozval hlas:

„Nad čím dumáš?“

„Abe?!“ vykríkla napoly šokovane, napoly nahnevane, a okamžite rozsvietila prútik. Namierila do Abeovej bledej tváre, na ktorej vytvárala modrá žiara z prútika čudesné obrazce.

„Au! Nesvieť mi do očí!“ Zmizol z lúča svetla a Cara odrazu cítila, ako ju ktosi pošteklil, takže sa prevalila na chrbát a bránila sa kopancami.

„Chceš ma zabiť?“ smial sa.

Cara si uvoľnila ruku s prútikom a namieriac ho na svietnik pri svojej posteli ho zažala, takže miestnosť bola osvetlená slabým dohasínajúcim svetlom.

„Čo tu robíš?!“ osopila sa naňho. Stále sa naňho hnevala za to, že ju tak vystrašil, a, úprimne povedané, síce si to nechcela priznať, akosi sa jej v poslednom čase odcudzil. Inokedy by bola dala všetko za to, aby s ním strávila čas, no keď si postupne uvedomila, že ona preňho zrejme nie je priorita, ale len akási... zábavka, bokovka, hračka... Stratila akékoľvek nádeje.

Nepáčilo sa jej hľadieť na to, ako Abe bez problémov mučil malé zviera. A už vôbec nie na to, ako ho dokázal jediným mávnutím prútika zabiť... A napriek tomu sa jej prudko rozbúchalo srdce a na chrbte jej naskočili známe zimomriavky vzrušenia, keď sa k nej pritisol úplne blízko.

„Čakám na svoju Carinku,“ zazubil sa.

„Kto ťa vpustil do izby?“ mračila sa Cara.

„Môj prútik predsa!“

„Nemohol si ma počkať v klubovni?! Skoro som umrela od strachu!“

„Toto bolo zábavnejšie ako čakať v klubovni!“ vyhlásil a štuchol do Cary tak, aby si ľahla na posteľ. Pobozkal ju, no keď jej začal rukami žiadostivo blúdiť po bokoch, odtiahla sa. Prekvapene na ňu pozrel.

Posadila sa a pozrela na dvere, aby nevidel slzy, čo sa jej odrazu nahnali do očí.

„Cara? Si v pohode?“

Neodpovedala. Vôbec nebola v pohode a on ako jej chalan by to mal vedieť.

„Si čudná.“

„Prepáč,“ odvetila azda až príliš zostra. „Mám svoje nálady. Bola by som rada, keby si to akceptoval.“

„Asi som prišiel nevhod.“

„Asi,“ odsekla mu a postavila sa. „Ak sa nudíš, pokojne zájdi za svojimi kamošmi, môžete si pomučiť a pozabíjať ďalšie zvieratá.“

„Čo to trepeš, Cara?“ zasmial sa, a to ju ešte väčšmi rozzúrilo. Ani si to neuvedomila, no z oka sa jej vytlačila veľká horúca slza.

„Cara, pri Merlinových spodkoch, čo sa deje?! Ublížil ti niekto? Prewett?!“ Jeho ruky sa zovreli do pästí.

„Nikto mi neublížil, Abe,“ zašepkala potichu a chcela odísť, no vtom si uvedomila, že je vo vlastnej izbe. 

 
„Odíď, Abe," povedala mierne.

 
„Máš svoje dni?“ skúšal ďalej.

„Ty idiot!“ sykla a rozhodla sa, že prespí v klubovni, no Abe ju schytil za zápästie a pritiahol k sebe. Ako obvykle.

„Dobre, asi som zle začal. Prepáč, som z toho trošku nervózny. Idem teda odznova, platí?“

Cara nechápala, o čom to točí, no zo zvedavosti sa naňho ostala pozerať s rukami tvrdohlavo založenými na hrudi.

Abe sa narovnal a odkašlal si, akoby sa chystal predniesť nejakú veľmi dôležitú reč na veľmi dôležitej konferencii, teatrálne zdvihol prútik nad hlavu, zložito ním mávol a v druhej ruke sa mu z ničoho sformovala kytica fialových gerbier.

„Pre krásnu slečnu,“ povedal s miernym úklonkom a podal Care kvetiny. Posmešne nadvihla obočie.

„Ale no tak!“ naoko karhavo zvolal. „Vôbec mi to neuľahčuješ! Nie si romantička!“

Akonáhle sa Cara dotkla hrubých hladkých stoniek kvetov, na moment vzbĺkli krásnym oranžovým plameňom a zmenili sa na biele pivónie s jemnými zelenými okrajmi.

Odrazu sa za oknami spustil lejak. Abe naňho vyľakane pozrel, až vyzeral ako malý jedenásťročný chlapec, ktorý prvýkrát vyviedol nejaké darebáctvo.

„Cara,“ pozrel na ňu Abe, „nie som dobrý rečník a dobre vieš, že nie som bohvieaký romantik – napokon, ani ty nie – no povedať ti tie dve slová je vcelku jednoduché. Ľúbim ťa.“ Vzal jej ruku do svojich. „Občas sa správam ako pako, viem, viem, a som aj smrťožrút, áno, viem, všetko to viem, ale to nemení nič na tom, že ťa jednoducho ľúbim.“

Cara preglgla. Dážď zúrivo dopadal na okennú parapetu. Kdesi v diaľke sa ozval hrom.

„Sme spolu už rok a pol, ale mne to príde žalostne málo. Chcel by som s tebou ostať navždy, navždy stáť po tvojom boku, ísť tam, kam ideš ty, nikdy ťa nespustiť z očí, chrániť sa. Och, veľmi by som to chcel.“

„Lenže to isté chceš aj s Temným pánom,“ vyletelo Care z úst niečo, čo ju trápilo už veľmi dlho. Odrazu, keď tie slová zo seba vypustila, cítila sa odvážnejšia. „Chceš mu navždy slúžiť, navždy kráčať po jeho boku, nasledovať ho i do jamy levovej...“

„Cara, hlupáčik, o čom to zas rozprávaš?“ spýtal sa s jemným úsmevom a pristúpil k nej bližšie. „Temný pán je niekto, koho nasledujem, áno, je to náš pán, náš vodca, ktorého musíme počúvať a slúžiť mu... Ale to nijako nesúvisí s tebou, Cara.“

Na chvíľu bolo počuť len rýchle klopkanie dažďových kvapiek, potom sa Abe opäť ozval:

„Poznáme sa už sedem rokov a naozaj neviem povedať, ako dlho ťa vnímam inak ako kamarátku, no určite to bude nadpolovičná väčšina času,“ uškrnul sa. „Keď si sa dala dokopy s Luciusom, nebral som to akosi vážne, boli ste obaja moji priatelia a ja som videl, že si šťastná. Avšak, vtedy na Slugyho večierku, keď sa ťa ten špinavec Prewett pokúsil pobozkať... Bolo mi jasné, že dlhšie to nemôžem skrývať, nielen pred tebou, ale hlavne pred sebou samým.

Ľúbil som ťa, Cara, nechcel som ťa stratiť, a tak som si pripustil, že mi s tebou bude stačiť hoc iba priateľstvo, len aby som o teba neprišiel. Nebudem ti klamať – nestačilo mi to. A preto, keď si ma po VČÚ jednoducho pobozkala...“ Abe nedopovedal, no široko sa pri tej spomienke usmial.

Zovrel Carinu ruku, ktorú ešte vždy držal, pevnejšie a priložil pery na jej chrbát.

„Moja protivná, náladová, výbušná princezná,“ uškrnul sa, keď sa narovnal. Oči mal však plné nehy.

Cara nevedela, čo povedať. Bola príliš zarazená z tohto náhleho vyznania, no uvedomila si, že hnev na Abea z nej pomaly vyprchá. Nič predsa nie je dokonalé, nie? A už vôbec nie ľudia, hriešni ľudia, ktorí majú viac chýb ako dostatkov. Prečo by sa mala na Abea hnevať len preto, že sa jednoducho rozhodol nasledovať Temného pána? Každý si sám vyberá svoju cestu, nie? Nemalo by jej jednoducho stačiť to, že ju ľúbi a nehanbí sa jej to takto otvorene povedať?

Niečoho takého sa od Luciusa nikdy nedočkala.

„Cara...“ Abe na ňu ešte chvíľu uprene hľadel a potom, na Carino obrovské prekvapenie, si kľakol na jedno koleno, nepúšťajúc jej ruku.

„Vezmeš si ma?“

Slová ostali visieť vo vzduchu, akoby ani neboli vyrieknuté. A predsa len vyrieknuté boli, Care sa zdalo, že sa odrážajú v niekoľkonásobnej ozvene, a že dokonca i dážď ich šepká a prináša ich opäť k nej, pretože tie slová boli neodvratné, večné, príliš mocné na to, aby boli prehliadnuté či zabudnuté.

Sledovala Abeove čierne oči, v ktorých sa odrážalo svetlo sviečok, akoby jeho oči žiarili, priam až horeli. Jeho bledá tvár nadobudla v svetle zdravší odtieň a čierne vlasy vyzerali doslova hnedasto.

Dážď sa trochu upokojil a teraz komponoval za oknami neznámu, no veľmi pokojnú symfóniu, ktorá Care čosi pripomínala, no vôbec si nevedela spomenúť čo.

„A-Abe,“ jachtala Cara. Nevychádzala z údivu. „Sme... mladí. Máme len sedemnásť, nedokončili sme ani školu a...“

Zdalo sa jej, že plamienky v jeho očiach trochu pohasli, no možno to bolo len od náhleho vánku, ktorý sa oprel do svietnika. Netušila.

„Na veku predsa nezáleží. Ľúbim ťa teraz rovnako, ako ťa budem ľúbiť o desať rokov. To ti môžem odprisahať. Môžeme zložiť svoju vlastnú Neporušiteľnú prísahu.“ Po tých slovách si automaticky vyhrnul ruku s Temným znamením a Cara podľa jeho smrteľne vážneho a odhodlaného výrazu usúdila, že to myslí naozaj vážne.

„Cara,“ oslovil ju, keď až príliš dlho hľadela na znamenie na jeho ruke, a nie naňho. „Budem ti prisahať, čokoľvek si želáš. Pokojne zavolajme Narcissu, ktorá nás v prísahe spojí. Je v klubovni a číta knihu.“

Cara nenachádzala slov. Len tam stála a hľadela na Abea, ktorý mal na tvári taký rozhodný a seriózny výraz, až sa to na tvár sedemnásťročného chlapca nehodilo. Vyzeral ako niekto, kto si v živote už preskákal všeličím a bol presne rozhodnutý, čo očakáva od svojej budúcnosti.

„Súhlasíš, Cara?“

„Abe, nemusíš mi nič prisahať,“ zašepkala. „Verím ti.“

http://www.deviantart.com/

Dlho bolo medzi nimi ticho. Cez okno bolo vidieť dve postavy, jedna stála, druhá kľačala – mlčky tam postávali v šere, načúvajúc vlastnému unáhlenému dychu a srdcu, ktoré bilo ako o život, za lahodnej symfónie dažďa, ktorý pôsobil ako balzam na dušu, celkom akoby sa z oblohy spustil upokojujúci elixír.

Carin dych sa postupne ustálil, srdce spomalilo, myseľ sa vyjasnila. Odtrhla pohľad od okna a zavŕtala oči do tých Abeových, ktoré boli napriek tomu dlhému mlčaniu stále vytrvalé a rozhodné.

„Áno, Abe,“ zašepkala jasne, „vezmem si ťa.“

Za zvuku ohlušujúceho hromu, ktorý snáď musel prebudiť celý Rokfort zo sladkého spánku, v slabunkom svetle unavene blikajúcich sviečok a s príšerne silnou bolesťou, ktorá náhle preťala dve Temné znamenia, siluety postáv v okne sa k sebe priblížili a zaviazali sa jeden druhému bozkom, dlhým, hlbokým, omamujúcim bozkom, ktorý bol mocnejší a večnejší ako Neporušiteľná prísaha.