Denník smrťožrútky (17. kapitola)

http://www.deviantart.com/

O ROK A POL NESKÔR 

Cara bola presvedčená o tom, že toto sú najhoršie Vianoce v jej živote. Namiesto toho, aby trávila čas s Abeom buď v sídle Lestrangeovcov, kde už bývala i Bellatrix, ktorá sa medzičasom vydala za Rodolpha, alebo u Blackwoodovcov, kde mali omnoho viac súkromia, musela dvakrát do týždňa absolvovať stretnutia s Temným pánom, zorganizované špeciálne pre mladých smrťožrútov (starší smrťožrúti mali pochopiteľne osobitné stretnutia, no vôbec nie také časté).

Doteraz Cara tieto stretnutia skrátka mlčky pretrpela, sem-tam odrapotajúc nejaké frázy odpočúvané od Abea, až si na tieto sedenia zvykla a dokonca postupne sa v duchu už viac nerozplývala nad tým, že tento čarodejník bol jej otcom – predstierala samej sebe, že nikdy sa o žiadnej adopcii nedozvedela - avšak na začiatku vianočných prázdnin si Temný pán zmyslel, že jeho mladí, no plnoletí stúpenci (od najmladšieho Macnaira po najstarších Bellatrix a Rodolpha) sa musia priučiť tajom čiernej mágie, konkrétne neodpustiteľným kliatbam.

Na prvom stretnutí Temný pán každému jednému prikázal uvaliť Imperius najprv na malého potkana (pre každého jeden), a následne na jedného zo svojich spoločníkov, pretože podľa Temného pána bolo nesmierne dôležité pocítiť na vlastnej koži kliatbu, ktorá človeku vymazala z mysle úplne všetko a nútila ho konať podľa príkazov zaklínača.

„Ak si dokážete dostatočne chrániť myseľ a obrniť ju niečím, cez čo nikdy neprenikne myseľ iného čarodejníka,“ poúčal ich Temný pán, „budete schopní odolať i nátlaku kliatby Imperius.“

„Pane,“ neisto sa ozval Abe, „všetci ale vieme, že členovia Fénixovho rádu neobľubujú neodpustiteľné zaklínadlá... Neuvaľujú ich na svojich nepriateľov.“

„Rabastan, skús si na tieto slová spomenúť, keď ťa raz členovia Rádu zaujmú a budú vypočúvať,“ chladne sa naňho usmial Temný pán, a tak už všetci mlčali.

Jedine Bellatrix a Rodolphovi sa podarilo uvaliť Imperius na prvýkrát. Potkan sa pod ich velením nahlas rozpišťal, následne skočil na skrinku, tam robil mlynské kolesá, potom zoskočil dolu, pričom sa labkami snažil napodobniť krídla.

Keď Cara prvýkrát použila Imperius, jediné, čo sa jej podarilo, bolo, že odhodila svojho potkana dozadu. Vyskúšala to preto druhý, tretí, štvrtý a dokonca i piaty raz, no stále nič.

„Musíš to naozaj chcieť, Cara,“ zjavil sa za ňou lord Voldemort. Po chrbte jej prebehli zimomriavky a len tak-tak sa ovládla, aby sa od neho neodtiahla. „Nestačí len vyriecť zaklínadlo, musíš naozaj chcieť ovládať, zmocniť sa. Možno ti to lepšie pôjde na tvojom priateľovi.“

Caru akási neviditeľná ruka nasilu obrátila dozadu, zoči-voči Luciusovi, ktorý sa netváril veľmi nadšene.

A tak Cara celé prvé stretnutie trénovala s Luciusom – jemu sa podarilo úspešne uvaliť Imperius takmer hneď, takže pred všetkými mladými smrťožrútmi musela Cara predvádzať ktovieaké veci, a zo stretnutia odchádzala s príšerne sa točiacou hlavou. Zdalo sa jej, že vypila hádam dva litre ohnivej whisky. A navyše sa na nej ktosi chichotal.

To ju tak veľmi rozčúlilo, že na druhom stretnutí, keď bola svieža, čerstvá a najmä nikým neovládaná, sa jej Imperius podaril hneď na prvýkrát, takže s pocitom zadosťučinenia prikázala svojmu potkanovi, aby imitoval labuť, bludičku, morskú pannu, hada a napokon draka.

Fascinovalo ju, že potkan bez otáľania plní všetko to, na čo si len zmyslí, celkom akoby bol celý v jej moci.

„Vieš, čo je na tejto kliatbe skvelé?“ šepkal jej Abe, ktorému priam svietili oči pri pohľade na svojho vyčerpaného potkana. „Nemusíš ani ovládať Avadu, pretože stačí, keď toho potkana jednoducho prinútiš, aby skočil do vody a utopil sa v nej.“

Care to veľmi skvelé neprišlo.

Imperiusu sa venovali celý týždeň, a Cara si myslela, že už nič nemôže byť horšie – opak bol však pravdou, keď ich pár dní pred Novým rokom Temný pán oboznámil s ďalšou neodpustiteľnou kliatbou.

„Keď chcete niekomu spôsobiť bolesť horšiu ako oheň, ktorý vás spaľuje až do špiku kostí, horšiu ako mráz, ktorý preniká celou vašou bytosťou, horšiu ako nože, zabodávajúce sa do každého kúsku vášho tela, horšiu ako pazúry, ktoré z vás sťahujú kožu... Stačí len mávnuť prútikom.“ Temný pán sa usmial a so slovom Crucio namieril na potkana. Ten sa okamžite zdvihol do vzduchu, kde sa začal mykať, pišťal, vypliešťal drobné čierne oči, akoby mu šli priam vypadnúť z jamôk, a Cara ten pohľad jednoducho nezniesla. Odvrátila sa a sledovala svojho potkana, premýšľajúc, ako bude schopná spôsobiť mu takú strašné muky.

Napriek tomu však zaťala zuby, pevne uchopila prútik a šepla: „Crucio!“

Samozrejme, nič sa nestalo. Keď jej nevyšli ani ďalšie dva pokusy, zúfalo pozrela na Bellatrix, ktorej potkan pišťal tak prenikavo, až mala Cara chuť pritlačiť si ruky na uši. Zdalo sa, že Bellatrix jeho utrpenie teší.

Care odrazu čosi napadlo – zdvihla prútik, neverbálne (ako sa to učili už v predošlom ročníku) vyslala k svojmu potkanovi Imperius a v mysli ho nútila všelijako sa mykať, trhať, ba dokonca pišťať. Podľa Cary to vyzeralo dôveryhodne.

Radosť ju však prešla, keď sa presne na Nový rok Temný pán zahral na učiteľa, ktorý svojich žiakov smrťožrútov vyskúša mučiace zaklínadlo.

Prvá šla Bellatrix. Potom Rodolphus. Nasledoval Lucius. Narcissa. Abe. Evan. Avery. Všetci Crucatius zvládli na výbornú.

Cara predstúpila pred Temného pána. Nikdy by jej nebolo napadlo, že bude stáť pred svojím biologickým otcom ako jeho slúžka, otrokyňa, poddaná, a že ju bude nútiť mučiť malého nevinného potkana. Odkedy vedela tú strašnú pravdu o svojom pôvode, nedokázala hľadieť do tých žiarivo červených očí dlhšie ako pár sekúnd, pretože sa jej neraz stalo, že keď hľadela na svoj odraz v zrkadle, zdalo sa jej, že jej dúhovky červenejú. Odpovedať mu na otázky a pritom naňho pozerať ju stálo veľa síl a sebazaprenia.

Odkašľala si, zdvihla prútik a bezvýrazne riekla: „Crucio!“

Potkan zapišťal, uskočil, no nezniesol sa do vzduchu a nezvíjal sa v žiadnych mukách.

„Aha,“ ozval sa tichý hlas Temného pána. „Cara necvičila.“

„Neodpustiteľné kliatby predsa nemôžeme precvičovať doma, pane,“ odvetila mu čo najzdvorilejším tónom hlasu. Odrazu neznášala dospelosť, ktorú už dosiahla – závidela neplnoletým smrťožrútom, ako bol napríklad mladučký Regulus Black, ktorý sa aj napriek veľmi nízkemu veku zaviazal Temnému pánovi – pretože znamenala, že mohla, respektíve musela čarovať mimo Rokfortu na stretnutiach s Temným pánom.

„To je, samozrejme, pravda,“ prikývol Temný pán, nespúšťajúc z Cary svoje chladné oči. „Ale stretnutí na precvičovanie sme mali dosť, všakže?“

„Ja... zabudla som, pane,“ zašepkala Cara a cítila, ako ju zalieva pot. „Viete, nie som veľmi talentovaná, ale...“

„Pane, ak smiem...“ ozval sa Abeov hlas kdesi z ňou. „Cara je veľmi šikovná, ale veľmi vystresovaná – aj v škole jej stres priniesol častokrát veľmi zlé známky, hoci kúzlo ovládala perfektne.“

Cara nadvihla obočie a nechápavo pozrela na Abea, ktorý však sledoval svojho pána.

„Lenže tu nie sme v škole, Cara,“ vravel lord Voldemort tak potichu, až Cara počula sykot hada, ktorý sa ovíjal okolo jeho nôh. „Tu si medzi svojimi priateľmi a nemáš sa čoho báť.“

Je to tu ešte horšie ako v škole, pomyslela si Cara a cítila, ako v nej pulzuje hnev. Veľmi sa zlostila na Temného pána, ktorý ich nútil robiť tieto strašné veci, zlostila sa na Abea, ktorý sa ozval absolútne nevhod, a zlostila sa na smrťožrútov za sebou, ktorí sa jej potichu smiali.

Zlostne prižmúrila oči, opäť namierila na potkana a poháňaná všetkou zlosťou a odporom, čo v sebe cítila, sykla: „Crucio!“

Úbohý potkan sa vzniesol do vzduchu, kde sa začal s piskotom metať a zvíjať, no dlhšie ako pár sekúnd Cara kliatbu neudržala. S hrčou v hrdle sklopila prútik a zmučený potkan padol k nohám Temného pána. Carino srdce bilo až kdesi v krku.

„Výborne, Cara,“ zašepkal Temný pán a dlhým bielym ukazovákom jej nadvihol bradu, takže sa musela pozrieť priamo naňho. Zdalo sa jej, že pohľad jeho chladných červených očí jej kdesi do duše vpaľuje značku rovnako viditeľnú a trvácnu, akou bolo i Temné znamenie.

Avada, ktorej sa začali venovať týždeň pred návratom na Rokfort, sa nepodarila na prvýkrát nikomu. Bella zlostne dupla nohou a v očiach sa jej zaleskli slzy, keď jej pokus o vraždu potkana skončil len miernym odhodením. Netrvalo však dlho, a Bellin, Rodolphov, Luciusov, Rosierov, Averyho, a dokonca i Abeov potkan sa dočkali rýchlej smrti, ktorá bola pre nich po celom tom utrpení azda vyslobodením.

„Mladé dámy majú zrejme príliš mäkké srdcia,“ zlovestne sa usmial Temný pán na Caru a Narcissu. „Ale nevadí... máme ešte dosť času. Lord Voldemort si počká.“

Návrat na Rokfort bol pre Caru doslovným vykúpením. V posledný augustový deň sedela pri raňajkách so svojimi rodičmi mlčky, potichu si odchlipujúc z horkej čiernej kávy a babrajúc sa s toastom plneným šunkou, syrom, zeleninou a oreganom.

Vzťah pána Blackwooda k nej sa nijako nezmenil – stále sa k nej správal rovnako ako predtým, takže Cara si na to skrátka zvykla. Idealizácia biologického otca jej priniesla tvrdý pád a vytriezvenie, takže sa zaprisahala, že už nikdy nebude od života očakávať nič pekné, a teda sa už nedočká sklamania.

Fakt, že lord Voldemort bol jej otcom, bol vskutku čudný. Zrejme si iba naivne myslela, že medzi deťmi a ich rodičmi panuje akési nezmazateľné puto, akási stopa, skrátka niečo, podľa čoho ľudia vycítia, že majú rovnakú krv. Ona však pri Temnom pánovi nič podobné necítila. Bolo to možno zapríčenené tým, že už to nebol to dávno nebol Tom Riddle, ktorý mal na svedomí jej život – tie červené oči sa nijako nepodobali na Tomove čierne, mŕtvolne bledá lebka bez vlasov nenasvedčovala tomu, že by ju kedysi pokrývali husté tmavé vlasy.

Cara sa jednoducho rozhodla, že jej biologický otec bol mladý talentovaný študent Rokfortu, ktorý sa po škole kamsi vyparil, zmizol, zomrel. Rozhodla sa, že ho nebude spájať s čarodejníkom, ktorého otrokyňou teraz bola. Rozhodla sa, že bude akceptovať fakt, že obaja jej biologickí rodičia sú mŕtvi – a s týmto vedomím sa jej žilo ľahšie.

Napriek tomu však chodievala navštevovať Myrtlu – často sa jej dokonca pýtala na Toma, aký bol študent, čo robil na hodinách, odkedy bola doňho zaľúbená. Rozprávala o ňom v minulom čase, akoby odchod z Rokfortu preňho znamenal smrť, čo i, napokon, bol určitý druh pravdy.

„Dávaj si pozor, oci,“ lúčila sa s pánom Blackwoodom, keď sa bez slova postavil od stola. „Vo vojne.“

Vojna prebiehala už vyše roka, no stále sa nič nezmenilo – nikto nevyhrával. Zmenil sa možno spôsob, akým vojna prebiehala. Zatiaľ čo prvé mesiace od jej začiatku sa viedli dlhé, kruté, nič rozhodujúce boje, po istom čase sa čarodejníci z oboch strán stiahli, avšak ostávali v strehu. Smrťožrúti útočili nepriamo – na muklov, nečistokrvné rodiny či na kohokoľvek, kto sa ich pokúšal ochrániť. Denno-denne padlo pod rukou smrťožrútov niekoľko muklov či čarodejníkov. Denno-denne posielal Temný pán svojich stúpencov na misie, na ktorých mali hľadať nehodných, vypočúvať, mučiť a verbovať do vojska ďalších temných čarodejníkov.

Vojna prebiehala potichu a zdanlivo nevinne, no o to hrozivejšia Care prišla.

***

Do konca januára museli siedmaci navštíviť kanceláriu vedúceho profesora svojej fakulty, aby sa s ním pozhovárali o svojej budúcej kariére. Cara, ktorá absolútne netušila, čím sa chce stať a či vôbec úspešne absolvuje MLOK-y, tam kráčala v posledný januárový deň neskoro večer, dúfajúc, že si tým zabezpečí čo najrýchlejšie vybavenie.

„Skôr ste prísť nemohli, však, slečna Blackwoodová?“ privítal ju zamračený profesor a pokynul jej, aby si sadla.

„Prepáčte, mala som toho hrozne veľa,“ zatvárila sa Cara vyčerpane.

„Viem si predstaviť.“ Profesor Slughorn sa stále mračil, očividne nespokojný, že musí riešiť takéto úradné hodiny, a ešte k tomu v takejto neskorej hodine. „Pripravujete sa na MLOK-y?“

„Samozrejme.“ Asi tak, ako na VČÚ, zasmiala sa v duchu.

Nezdalo sa, že by jej profesor uveril, no rovno prešiel k veci, aby mal túto nepríjemnú záležitosť z krku: „Predpokladám, že máte premyslenú svoju budúcu kariéru. Vidím, že MLOK-y sa chystáte absolvovať z predmetov, z ktorých ste úspešne absolvovali VČÚ,“ hľadel do papierov. „Je to však vcelku zvláštna kombinácia...“ skonštatoval a pozrel na Caru. „Čo presne máte v pláne s tým robiť?“

Cara sa zahniezdila na stoličke. „Takto som nad tým nikdy neuvažovala.“

Slughorn na ňu pozrel s nadvihnutým obočím. „Delí vás len pár mesiac ov od doby, kedy budete zamestnaná osoba, viac neodkázaná na rodičov, a vy ste ani len neuvažovali nad tým, čo by ste chceli robiť?“

„No, ja vlastne ani neviem, aké sú v ponuke pracovné miesta,“ odvetila Cara. „Možno by ste mohli... mohli by ste... pomôcť mi? Neviem, kto iný by mi pomohol, ak nie vy, pane.“ Abe Care jakživ hovoril, že jediná šanca, ako Slughorna uspokojiť, je zaliečať sa mu.

„Keby som nebol taký oddaný učiteľ, ktorý si váži svojich študentov, poslal by som vás okamžite preč, slečna Blackwoodová,“ fučal Slughorn a pohodlne sa usadil vo svojom kresielku. „Ale keďže ide o vás – totižto, vášho otca i matku si veľmi vážim...“

Alebo si skôr vážiš môjho chalana, pomyslela si Cara uštipačne.

„Nuž, tak si to teda rozoberieme.“ Pergamen s Carinými známkami z VČÚ sa vzniesol do vzduchu a elegantne pristál rovno pred Slughornovou tvárou, takže Cara na ňu nevidela.

„Z transfigurácie ste dostali P, z astronómie (Cara sa hrdo vypäla) a z obrany proti čiernej mágii D, z čarovania S, z herbológie H, z elixírov D,“ na moment sa odmlčal, „a z magických rún V, gratulujem,“ dokončil suchým hlasom. „Nuž, spravili ste teda päť VČÚ, celkom obstojné. Na herbológiu a čarovanie teda, s vaším dovolením, radšej zabudnem, a pozriem sa na tie ostatné predmety...

Nuž, s magickými runami môžete pracovať v čarodejníckych antikvariátoch po celej krajine či prekladať staré listiny, môžete cestovať po svete a skúmať neobjavené hrobky čarodejníkov či iné cennosti, a zároveň môžete prijímať vyslancov z iných krajín...“

Cara si predstavila samu seba ako nejakú šialenú vykopávačku dávno zabudnutých a nikým nepotrebovaných klenotov, a uškrnula sa.

„Transfigurácia... transfigurácia je potrebná v kombinácii s niečím, ideálne s obranou proti čiernej mágii a s čarovaním, ale keďže čarovanie ste neabsolvovali... Možno by sa s transfiguráciou a obranou pre vás našli nejaké miesta na Ministerstve... spolu s tými runami napríklad v Orgáne pre medzinárodné čarodejnícke obchodné normy či na Medzinárodnom čarodejníckom úrade pre právo... či v Oddelení magickej prepravy... S astronómiou sa môžete...“

Slughorn sa rozrečnil a Cara ho prestala počúvať. Zatvárali sa jej oči, a si´íce sa veľmi snažila udržať ich otvorené, väčšinu času ich mala naozaj zavreté.

„... hviezdy, vesmír... elixíry... miešať... rôzne... úspešná... zahraničie... čarodejníci... slečna... počujete.. slečna Blackwoodová, vnímate ma?!“

Cara zažmurkala a pozrela na Slughorna, ktorý sa k nej s maximálne zamračeným výrazom nakláňal.

„Nechápte ma zle, slečna Blackwoodová, ale chcete mi povedať, že sa tu unavujem a vysiľujem úplne zbytočne?!“

„Mrzí ma to, pane. Som veľmi vyčerpaná. Asi mi je predurčená skončiť ako leštička pódia v súdnej sieni.“

„O čom to rozprávate?! Vy, čistokrvná čarodejnica, chcete skončiť pri leštení pódia?!“

„Aj to musí niekto robiť,“ mykla Cara plecami. Tvárila sa smrteľne vážne.

Veľmi je chýbali rozhovory s normálnymi ľuďmi – s ľuďmi, ku ktorým si mohla dovoliť byť ironická a drzá, mohla si z nich slobodne uťahovať, robiť si z nich posmešky. Slughorn bol jeden z nich.

„Tým pádom sa môžete vykašlať na MLOK-y a okamžite opustiť brány školy,“ povedal Slughorn namrzene. „Načo som sa snažil naučiť vás elixíry, načo...“

„Možno budem bojovať vo vojne!“ zatvárila sa Cara, akoby ju odrazu osvietilo. „Všetci predsa chceme poraziť hrozného Temného pána, však?“

Slughornov výraz stvrdol ešte väčšmi. Nikdy nemal Caru rád a zdalo sa, že po tomto rozhovore ju priam neznáša.

„Z Toho-koho-netreba-menovať si nerobte srandu!“ sykol zlostne.

„Ten-koho-netreba-menovať?“ schuti sa zasmiala. „To je nová prezývka?“

„Budem sa sťažovať u riaditeľa,“ postavil sa Slughorn. „A teraz, prosím pekne, okamžite opustite moju pracovňu!“

Cara sa do klubovne vrátila s takou dobrou náladou, akú už dlho nezažila – konkrétne od Vianoc, cez ktoré videla Temného pána častejšie, ako jej bolo milé. Automaticky zamierila do chlapčenských spální do izby Abea, Evana a Luciusa. Prekvapilo ju, keď videla na Luciusovej posteli sedieť i Narcissu.

„Niečo mi uniklo?“ spýtala sa nahlas, napodobňujúc vysoký hlas Temného pána.

Štyri hlavy sa k nej vystrašene otočili, akoby ich načapala pri čomsi nekalom, no keď videli, že je to len ona, vydýchli si. Všetci mali pred sebou natiahnuté prútiky, ktorými mierili na štvoricu hnedožltých chlpatých gulí – keď sa im Cara lepšie prizrela, rozoznala ružové jazyky. Išlo o takzvané chumáčiky, ktoré ako dieťa mnohokrát chovala na záhrade.

„Poď sa k nám pridať!“ vyzval ju Abe a potľapkal po mieste na posteli vedľa seba. Cara sa usadila a Abe ju objal okolo pása.

„Nové domáce zvieratko?“ mykla hlavou k chumáčikom. Neodolala, natiahla ruku a prešla po tvrdej horčicovožltej srsti jedného z nich. Potichu zapriadol.

„Prestaň!“ upozornil ju Evan. „Nerozmaznávaj ich.“

„Sú to naše experimenty,“ vysvetlil jej Abe.

„Experimenty?“

„Áno; do najbližšieho stretnutia s Temným pánom sa chceme naučiť neodpustiteľné kliatby rovnako dobre ako Bellatrix,“ mykla plecami Narcissa.

„Nič v zlom, Cara, ale mala by si sa k nám pridať... prospelo by ti to,“ uškrnul sa Evan.

„Pardon, ale mne sa mimo školy ozaj nechce učiť,“ schladila ich Cara, no ostala sedieť.

„Pozri, nám to ide už skvele!“

Všetci štyria namierili prútiky na svojho chumáčika a neverbálne naňho vyslali Crucatius. Chumáčiky pišťali metali sa, ježili hustú srsť, no nič im nepomohlo.
Care navrela v hrdle obrovská guča. Keď vyčerpané chumáčiky tvrdo dopadli späť na stolík, takmer vôbec sa nehýbali.

„Čo povieš?“ naklonil sa k nej Abe.

„Už ste ich trápili dosť,“ odvetila absolútne bezvýrazným hlasom.

„Máš pravdu,“ prikývol Lucius a s ledabolým mávnutím prútika vyriekol: „Avada Kedavra.“

Prenikavý zelený lúč odhodil chumáčika na zem, kde zostal bez pohybu ležať.

Cara zo seba vysúkala čosi v tom zmysle, že ešte musí ísť za Slughornom riešiť MLOK-y, no v skutočnosti zamierila rovno do svojej izby, kde už sladko spala Andromeda.

Cara si cez hlavu pretiahla nočnú košeľu, no miesto postele klesla na zem, na úroveň Ellie, driemajúcej v kresielku pri dverách, a premýšľala, ako je možné, že Andromeda mala tú odvahu odporovať a ísť si za svojím, ale Cara nie.