Denník smrťožrútky (14. kapitola)

http://pinimage.com/

„Och,“ zarazila sa Cara, no neotočila sa. „Dobrý.“
„Uctievate si pamiatku významných bývalých študentov Rokfortu?“ pristúpil k nej Dumbledore. Zopár dní ho vôbec nevidela v škole, a tak sa Abe nazdával, že „zrejme si odskočil zabojovať do vojny“. Vyzeral byť však zdravý a pokojný ako vždy.
„Ani nie,“ odvetila, a síce odtrhla prsty od Riddlovej medaily hneď, ako ju oslovil, mala zlý pocit, že ju už dlhšie sledoval.
„Predpokladám, že ste boli za Myrtlou,“ povedal.
Caru mu neodpovedala. Znepokojovalo ju, ako uprene na ňu hľadí – pretože síce ona mala od neho odvrátenú tvár, vedela, že on sleduje každý jej pohyb, dokonca i nádych a výdych.
„Poznali ste Toma Riddla?“ spýtala sa ho miesto odpovede. Nechcela sa tak rýchlo prezradiť, nechcela sa o tejto téme, ktorá jej samej pripadala jednoducho tabu, rozprávať s nikým, a už vôbec nie s Albusom Dumbledorom, úhlavným nepriateľom muža, ktorému mala ona slúžiť...
Avšak, nebolo jedinej osoby na svete, s ktorou by mohla zdieľať svoje pocity, svoje obavy, svoj strach. Jedine on, Albus Dumbledore, všetko vedel a jedine on jej mohol zodpovedať na všetky otázky. Jedine on ju mohol pochopiť.
„Bol to môj študent,“ odvetil riaditeľ potichu. Odtrhol oči od Cary a pohľadom preletel po trofejach na policiach, až zastal na Riddlovej medaile.
„Bol... bol talentovaný?“
„Bol to veľmi nadaný žiak.“ Dumbledore odrazu akoby sa nechcel na Caru pozrieť.
„Dostal ocenenie za mimoriadne zásluhy v škole... Čo spravil? Bol to hrdina?“
„Hrdinom môže byť každý, slečna Blackwoodová,“ odpovedal vyhýbavo. „A pojem hrdina je veľmi diskutabilný. Niekto ho môže pochopiť tak, niekto inak.“
„Ale ja sa pýtam na môjho...“ Cara sa zarazila prv, ako stihla dokončiť vetu. Môjho otca. Nedokázala to vysloviť, proste jej niečo v tom bránilo, no riaditeľ si to všimol, pretože odtrhol zrak od trofejí a pozrel jej do očí. Zračila sa v nich... ľútosť? Pochopenie? Váhanie?
„Tom Riddle bol veľmi výnimočný čarodejník,“ spustil nakoniec. „Veľmi výnimočný. Problémom však bolo, že si bol toho sám dobre vedomý.“
„Bol predsa Slizolinčan,“ hrdo vypäla hruď Cara.
Na starej riaditeľovej tvári sa zavlnil úsmev. „Je dobré oplývať určitým sebavedomím, slečna Blackwoodová. Ale keď človek prekročí hranice, nikdy to nevedie k ničomu dobrému.“
„O čom to hovoríte?“
„Tom Riddle bol veľmi talentovaný a veľmi múdry. Bol si veľmi dobre vedomý svojej čarodejníckej výnimočnosti, až sa zaplietol s čiernou mágiou.“
Cara sa zamračila. Na tom predsa nebolo nič zlé. Jej rodičia boli smrťožrúti, a teda taktiež mali dočinenia s čiernou mágiou...
„Viete, slečna Blackwoodová,“ Dumbledore sa začal prechádzať sem a tam, „keď človek prekročí hranice svojich normálnych všedných schopností, cíti sa byť niečo viac ako obyčajný človek. Cíti sa byť nadradený ostatným, sám seba nazýva akýmsi nadčlovekom, bytosťou, ktorej ostatní nesiahajú po päty, čo vedie k povyšovaniu sa nad ostatných, a tým pádom k akejsi vnútornej filozofii, ktorá ho núti správať sa tak, ako sa správa.“
„O čom to hovoríte?“ Cara nerozumela, ako to súvisí s Tomom Riddlom, no zároveň ju tie slová celkom pohltili – stať sa niekým tak výnimočným, až sa stane nadradeným s kopou podradených? Tá predstava sa jej páčila.
„O Tomovi Riddlovi,“ odvetil. „Bol to presne jeho prípad – z tichého chlapca sa vyvinul niekto, kto sa cítil byť viac ako ostatní, a tak nadobudol dojem, že i má právo robiť veci, ktoré sa tým ostatným zakazujú.“
Takže jej otec bol predsa len hrdina! Bol to niekto, kto sa nebál ísť za svojím snom, niekto, koho niečo len tak ľahko neodradilo! Videla to predsa aj v Myrtliných spomienkach – už i tam si vytvoril skupinku ľudí, priateľov, ktorí naňho hľadeli priam so zbožnou úctou ako na vodcu svojej svorky, ako na niekoho, komu boli ochotní obetovať svoj život.
„Ale... čo sa s ním stalo? Kde je teraz? Ž-žije ešte?“ vyslovila otázku, ktorej odpovede sa najväčšmi obávala.
Dumbledore na ňu chvíľu hľadel, akoby zvažoval, čo jej môže a čo jej nemôže povedať. Prižmúril oči a skúmal jej tvár, akoby ju videl po prvý raz v živote.
„Sám netuším, čo presne sa stalo s tým mladým talentovaným študentom, ktorého som poznal,“ zašepkal nakoniec.
Care sa zdalo, že jej čosi zatajuje.
„Ale... vraveli ste predsa, že sa stal nadčlovekom a...“
„Povedal som vám presne to, čo som pozoroval počas jeho štúdií na Rokforte.“
„Museli ste ho intenzívne pozorovať,“ skonštatovala Cara, sklamaná tým, že nevie, čo je s Riddlom teraz.
„Výnimoční ľudia si priam pýtajú byť pozorovaní starým človekom, ako som ja,“ usmial sa.
Cara porozumela Tomovmu správaniu v Myrtliných spomienkach – bol to predsa hrdý čarodejník, niekto, kto sa nezahrával s humusákmi, a preto sa správal tak, ako sa správal. Cara ho neodsudzovala, vôbec nie, práve naopak – obdivovala ho. Predstavila si ho s mečom v ruke. Dlhé čierne vlasy mu povievali okolo tváre. Stál na vrchole skaly.
Bol to hrdina.
„Veľmi vám pristane, keď sa usmievate, slečna Blackwoodová,“ vyrušil ju z myšlienok Dumbledore.
Precitla a okamžite nahodila vážny výraz.
„Ale prečo... prečo som vlastne bola u vás v pracovni? A vôbec... ako je možné, že som prežila, keď Myrtlu... Myrtlu zabili? Kto ju vlastne zabil?“
Riaditeľ na moment zavrel oči. Na čele sa mu prehĺbili vrásky. Odrazu vyzeral byť ešte starší ako obvykle. „Myrtlu Warrenovú zabil veľký had, povolaný čarodejníkom, ktorý chcel vyhubiť všetkých čarodejníkov z muklovských rodín.“
„Čože? Takže Temný pán nie je prvý, kto sa o to pokúša?“ vyhŕkla Cara, no hneď na to si zahryzla do jazyka, preklínajúc samu seba.
Dumbledore na ňu mäkko pozrel, no nerušene pokračoval v tom, čo začal: „Predpokladám, že Myrtla si v predzvesti smrti siahla na bruško, a ako každá matka sa bála najmä o svoje dieťa... A v momente, kedy Myrtla zomrela, udialo sa niečo, čo naozaj nedokážem vysvetliť – zločin, ktorý sa temný mág rozhodol spáchať a ktorý z neho spravil niečo, čo sa len veľmi nepriamo dalo nazvať človekom, bol síce nezvratný voči Myrtle, no nie voči množstvu materinskej lásky, aké sa len do mladého štrnásťročného dievčaťa dokázalo zmestiť. Had síce okamžite zabil úbohú Myrtlu, no nezmohol sa na nič voči malej čistej detskej duši, ktorá žila v Myrtle. Tá sa po smrti matky oddelila od tela, ktoré ju viac nemohlo hostiť, aby následne klesla k zemi a pomaly tam zomrela.
Našťastie, Myrtlino mŕtve telo našli veľmi skoro – a keď som sa na tú strašnú vraždu šiel spolu s riaditeľom Dippetom pozrieť, ako jediný som si všimol malú chvejúcu sa dušičku, ktorá sa snažila prežiť posledné minúty svojho ani nie života. Vzal som dušu do svojej pracovne a vložil juj do špeciálnej banky z Ministerstva, v ktorej sú schopné prežiť duše nenarodených detí, kým nie sú pripravené na život vonku.
Čakal som presne desať rokov, kým sa malá dušiška scelí, kým sa jej zahoja všetky rany, ktoré utŕžila v čase odluky od matkinho tela, kým bude schopná prísť na svet v podobe človeka. Keď som si uvedomil, že duša už je schopná prežiť ako každé ostatné dieťa, vypustil som ju z banky a...
Takéto niečo sa veľmi ťažko vysvetľuje, slečna Blackwoodová,“ láskavo sa na ňu usmial, „ale ja tomu hovorím – zázrak života. Jednoducho, keď vidím, ako sa malá, no vyspelá duša pretransformuje v reálne ľudské dieťa, ako plače, celkom akoby sa bolo narodilo úplne bežným spôsobom, a aké je bezbranné, čisté a nevinné oproti svetu, na ktoré prišlo... Tomu hovorím zázrak života.“
Dumbledore pozrel Care priamo do očí. Tie jeho sa čudne leskli.
„Žiadna matka nie je ideálna,“ zašepkal, „ale pre každú matku, alebo teda pre väčšinu matiek, je jej dieťa dôležitejšie ako ona sama. A vaša matka, slečna Blackwoodová, vám dala život, dala vám život napriek tomu, že ona sama zomrela.
Je to niečo, čo sa vôbec nestáva často, respektíve, nestáva sa to vôbec, a preto to nedokážem vysvetliť a ako starý milujúci blázon to nazývam zázrakom.“
Riaditeľ sa odmlčal. Cara nevedela, čo povedať. Myrtlu vo všeobecnosti nemala rada a bála sa jej, a vôbec ju nevnímala ako niekoho, kto jej dal život. Vlastne, celkom uštipačne si uvedomila, že radšej mohla umrieť spolu s ňou, ako sa narodiť do sveta, v ktorom vlastne nikomu nepatrí.
„Rozhodol som sa, že ťa vychovám,“ ozval sa opäť Dumbledore. Zas jej začal tykať! „Ubehol týždeň a ja som si ťa doslova zamiloval. Dal som ti presne také meno, aké mi raz medzi rečou spomínala Myrtla. Skrátka ťa brala ako svoje dieťa, ktoré nebude mať otca, a ja som po nej túto ideu prevzal, a vychovával ťa ako svoju dcéru, ktorá nebude mať matku.
Až kým... ale myslím, že túto časť už poznáš, Cara,“ pozrel na ňu, a keď prikývla, pokračoval: „Vieš, pred pani Blackwoodovou som sa otáľal z dvoch dôvodov – jednak som sa bál, že by ťa neskôr, keď vyrastieš, mohla odvrhnúť, keby zistila pravdu o tvojich rodičoch, a to som nemohol dopustiť... a jednak som si uvedomil, že o teba prídem. Napokon som však zahodil ten tak trochu sebecký cit, ktorý mi mylne vravel, že ku mne patríš, a pochopil som, že budeš potrebovať mamu aj otca – skrátka, normálnu rodinu, ktorá ťa vychová s láskou, a v ktorej ti nebude nikdy nič chýbať.
Nechcel som myslieť na to, že raz príde deň, kedy sa budeš musieť dozvedieť pravdu...“
Cara premýšľala. Naozaj bol Albus Dumbledore kedysi jej preudo-otcom? Naozaj sa o ňu staral? Nevedela, či ju tá myšlienka teší, alebo desí.
„Napokon som sa ťa teda vzdal,“ krátko odvetil Dumbledore. „Potrebovala si mamu i otca, ktorí by ťa ľúbili, a ja som vedel, že rodinu Blackwoodovcov ti poskytne všetko to, čo budeš potrebovať.“
„Ale môj otec ma neľúbi,“ vyhŕkla Cara odrazu. „Nikdy ma neľúbil. Vždy to len hral pred mojou mamou... no keď som zistila, že vlastne nie som ich dcéra... prestal sa pretvarovať a začal mi ukazovať presne to, čo ku mne cíti – nenávisť, hnev, odpor, chlad...“
„Cara, Cara, prestaň,“ zastavil ju Dumbledore. „Pán Blackwood možno nevie dať najavo svoje city a svoju náklonnosť, no som si istý, že ťa ma rád, keď ťa prijal do svojho domu.“
„Spravil to len kvôli mame,“ zahundrala a opäť pozrela na Riddlov medailón. Celkom mimovoľne k nemu zdvihla ruku. „Možno... by bol Tom Riddle lepší otec,“ zhmotnila svoje myšlienky do slov. „Možno by ma ľúbil, ako by otec mal ľúbiť svoju dcéru. Možno... ste ma nemali adoptovať.“ Zavrela oči, aby v nich nevidel tú príšernú výčitku.
„Cara, ver mi, záležalo mi na tvojom šťastí omnoho viac ako na šťastí seba samého, takže som spravil to, čo bolo nutnosťou.“
Cara ho však nepočúvala. Milovala svojich rodičov a vo vojne sa o nich veľmi bála – preto im každý jeden deň posielala list a napäto čítala Denného proroka – no nemohla sa ubrániť pocitu, že pre otca bola v ich dome navyše.
„Ako sa cítiš, Cara?“ začula otázku. Netušila, či sa to pýta Dumbledore, alebo len akýsi hlas v jej vnútri, a tak nahlas odvetila:
„Odmietnuto.“
„Nemôžeš hovoriť takéto veci.“
„Je to pravda.“
„Pani Blackwoodová ťa predsa ľúbi.“
„Ale otec nie. Sám ste povedali, že dieťa potrebuje lásku oboch rodičov, nielen jedného. Naozaj chcem tak veľa?!“ Chce tak veľa, keď chce len trochu lásky od svojho otca? Chce tak veľa, keď túži po šťastnej a vyrovnanej rodine?!
Dumbledore neodpovedal, no prebodával ju svojimi svetlomodrými očami. Nechcela sa naňho pozrieť. Nechcela, aby ju ľutoval. Nechcela, aby si myslel, že je to obyčajná padavka a citlivka. Bola predsa stúpenkyňou Temného pána!
Kým tu však Dumbledore stál, pripravený odpovedať na Carine otázky, chcela sa dozvedieť ešte jednu vec, čo ju trápila.
„V jednej spomienke... v tej, kde Myrtla umrela,“ začala, prižmúriac oči, aby si na to poriadne spomenula. „Začula som, že nejaký hlas prikázal: Zabi. Myrtla však nič také nepočula, počula len... akési hadie syčanie,“ dokončila pobavene.
Chvíľu trvalo, kým Dumbledore odpovedal. Zrejme čakal na to, kedy naňho Cara pozrie.
„Áno. Tom Riddle zdedil schopnosť rozprávať parselsky po svojej matke, ktorá bola priamym potomkom Salazara Slizolina,“ odvetil. „A ty si ju zdedila po Tomovi.“
„P-prosím?“ Cara naňho vyvalila oči. Teraz videla svojho otca ako dokonalého hrdinu; hrdého potomka veľkého Salazara Slizolina!
„Presne tak.“ Dumbledore sa tváril ustarostene. Bolo to pochopiteľné, veď on bol predsa Chrabromilčan, nemohol sa tešiť, že jedna z jeho študentiek je potomkom Salazara Slizolina.
„Cara?“ ozvalo sa od vstupu do Siene slávy.
Dumbledore i Cara sa otočili. Stál tam Abe, podozrievavo preskakujúc pohľadom z jedného na druhého. „Hľadal som ťa po celom hrade...“
„Myslím, slečna Blackwoodová, že určite vymeníte spoločnosť starca za spoločnosť mladého pána Lestrangea,“ usmial sa Dumbledore bezstarostne, ako keby sa vôbec neboli zhovárali o všetkých tých vážnych veciach.
„Dovidenia,“ kývla mu Cara hlavou na rozlúčku a venovala mu posledný krátky pohľad, potom sa otočila a vykročila k Abeovi.
„Kde si bola?“ spytoval sa jej Abe zlostne, keď spolu vykročili k slizolinskej klubovni.
„Však si videl, kde som bola,“ odsekla mu Cara.
„Áno, ale... čo si tam, pri Merlinovom plášti, robila?! A prečo si bola s Dumbledorom?!“
„Ani neviem. Splietal mi čosi o tom, že sa mám viac snažiť na VČÚ a blá blá...“
„V Sieni slávy?“
„A kde inde?!“ odvrkla mu podráždene. Nechcelo sa jej s ním doťahovať, vlastne, vôbec sa jej s ním nechcelo rozprávať, pretože mala hlavu plnú myšlienok a chcela premýšľať, snívať, fantazírovať, idealizovať si už bez-tak príliš zidealizovaného otca.
„Hľadal som ťa po celom Rokforte,“ vrčal Abe. Bol naozaj nahnevaný.
„Super, ak tu chceš teraz po mňa štekať, tak ťa môžem rovno poslať do čerta!“ Cara sa zvrtla a vykročila úplne opačným smerom, akým ležala klubovňa.
„Počkaj!“ schytil ju Abe za zápästie. Neustále ju tak chytal a ju to privádzalo do nepríčetnosti. „Chcel som ti len povedať... Temný pán naplánoval stretnutie v Rokville. O dva týždne.“
„To je síce od neho veľmi milé, ale my nemôžeme prekračovať areál školy!“ odvetila mu Cara so škodoradostným úsmevom.
„Temný pán je obozretný,“ nerušene pokračoval. „Postupne vo vojne povolí, aby medzi čarodejníkmi už nepanoval taký veľký strach, takže Dumbledore zruší svoj zákaz nechodiť do Rokvillu.“
„Uhm. Netuším, prečo sa tváriš tak nadšene – určite nie sme pozvaní, pre Temného pána sme obyčajné deti.“
„Nie, nie,“ pokrútil hlavou Abe, zvraštiac čelo, akoby nevedel, či sa má radovať z noviny, čo Care prináša, alebo zúriť nad jej mrzutou náladou. „Toto stretnutie sa týka vyslovene nás, budúcich smrťožrútov.“
Cara neodpovedala, otočila sa a rýchlymi krokmi zahlásiac heslo („Vojnu vyhrá ten pravý!“) vbehla do klubovne, a hneď potom do dievčenských spální, kde sa priam hodila na posteľ, vyčerpaná z ťarchy informácií, ktoré sa dnes dozvedela.
***

Abe mal pravdu – ubehol sotva týždeň, od kedy sa na titulkách Denného proroka začali zjavovať články plné nádeje (Blíži sa koniec vojny?; Vojská Temného pána ustupujú!; Prichádza náhly mier?; Je stagnujúca vojna len výstražným signálom niečoho horšieho?) a slovnej vaty, z ktorej sa viac-menej nedalo vôbec vyčítať, ako vojna pokračuje a kde sa bojuje. Na konci každého článku sa však písali mená padlých bojovníkov, a vždy, keď Cara s napätím prebehla po širokom zozname a nevidela meno Blackwoodovcov, s úľavou si vydýchla.
„Vážne si tí tupci myslia, že vojna sa skončí chvíľu po jej začiatku?“ smial sa Avery pri raňajkách, surovo položiac na Proroka šálku kávy.
„Temný pán asi vie, čo robí,“ pokrčila plecami Narcissa, potierajúc si hrianku jablkovou marmeládou, „a vychádza mu to presne podľa plánu.“
„Nemajú šancu vyhrať,“ vyhlásil Abe sebaisto. „Sú príliš hlúpi.“
„Dumbledore mi nepríde hlúpy,“ poznamenala Narcissa.
„On nie, ale jeho armáda áno.“
„Myslíte, že vo chvíľach, kedy je Dumbledore preč, je vo vojne?“ naklonil sa k ním Evan.
„Kde inde by bol?“ odvrkol mu Avery.
„Je to celkom riskantné... Veď viete, predstavte si, že by sa mu niečo stalo,“ zachichotal sa Evan. „Rokfort by bol bez riaditeľa?“
„Určo by nám šupli McGonagallku!“ zhrozil sa Abe.
„Predpokladám, že aj tá je v Ráde,“ ozvala sa Narcissa.
„Prečo vlastne učitelia nebojujú, keď sú členmi Rádu?“
„Dumbledore ich asi nechce stratiť.“
„Nechce stratiť učiteľov, ale vlastnú kožu bezhlavo riskuje?“ zasmial sa Evan. „To je fakt blázon.“ 

„Pretože pravdepodobne vie, že mu nič nehrozí,“ ozvala sa odrazu Cara. Všetci k nej zvrtli prekvapený pohľad. Spolu s Andromedou a Luciusom sa totižto do debaty zatiaľ nezapojili. „Je to predsa mocný čarodejník.“ 

„Temný pán je mocnejší,“ vyhlásil Abe. 

Dni ubiehali, učenie sa kopilo, zdalo sa, že vojna naozaj ustáva, a k tomu všetkému sa ešte pridalo riaditeľovo oznámenie o tom, že víkendové výlety do Rokvillu sa povoľujú od ôsmej hodiny ráno do piatej hodiny večer s tým, že spolu so študentami sa do čarodejníckej dedinky vyberú i niekoľkí profesori, aby na nich dohliadali. 

Táto informácia mnohých potešila, a tak sa takmer všetci najbližšiu sobotu rozhodli navštíviť obľúbený Rokville. Care sa tam vôbec nechcelo, a keď jej Abe naradostene oznámil, že stretnutie s Temným pánom sa koná na akomsi malom vŕšku nad Rokvillom, jej nálada klesla pod bod mrazu – naozaj nemala chuť riešiť vojnu či Temného pána v období, kedy sa jej svet točil okolo jedinej veci – okolo jej biologických rodičov, a najmä okolo otca, ktorého si tak dokonale vysnívala. 

Celú cestu na vŕšok hundrala, že rokfortskí učitelia ich aj tak isto zbadajú a nedovolia im tam ísť, veď ak sa dokáže Temný pán tak jednoducho dostať do Rokvillu, prečo potom rovno všetkých nepozabíja? Abe ju však cieľavedomo ťahal k úzkej uličke medzi hostincom U kančej hlavy a akýmsi obchodom so starožitnosťami, až sa pôda pod nimi naozaj mierne zdvihla a oni sa o chvíľu ocitli na snehom zasypanom vŕšku, na ktorom ich pred pohľadmi ľudí z Rokvillu chránila stena Kančej hlavy. 

„Aha. Super.“ Cara sa chcela otočiť a odísť, no v tom momente sa z uličky vyrútila Narcissa s Luciusom, a hneď za nimi Evan s Averym. 

„Kde si nechala Andromedu?“ spýtala sa Cara uštipačne Narcissy; nie preto, že by chcela ublížiť Andromede, ale preto, že chcela podpichnúť Narcissu, ktorá sa túlila k Luciusovi. 

„Andromeda viac nepatrí k Blackovcom,“ vyhlásila Narcissa pevne. 

„Nebodaj ju vyhodili z domu?“ Caru to úprimne zaujímalo. 

„Nie, sama odišla.“ 

„Čože?!“ Uvedomila si, že ich vzťah bol naozaj naštrbený, keď o nej nevedela takúto zásadnú vec. Viac sa však Narcissy spýtať nestihla, pretože odrazu sa ozvalo hlasné prasknutie a vedľa študentov sa ocitol asi tucet ľudí – v skutočnosti to však boli len rodičia prítomných a Temný pán, ktorý postával uprostred. Cara pohľadom prebehla po svojich rodičov – a keď videla, že sú zdraví a očividne bez akejkoľvek ujmy, nálada sa jej trochu zlepšila. Myslela si, že pri pohľade na nich sa vo svetle najnovších informácií o svojom pôvode bude cítiť divne, cudzo, akoby k nim ani nepatrila. Cítila sa však absolútne všedne.

„Vitajte, mladí priatelia,“ pozdravil ich Voldemort a zdvihol prútik nad hlavu, takže Care okamžite napadlo, že mu jednoducho nepreukázali dostatok vernosti, a tak sa ich všetkých rozhodol bez zbytočných rečí zabiť. Z jeho prútika však vyšiel jemný svetelný lúč, ktorý sa roztiahol do širokej priehľadnej steny, a tá stena obklopila skupinku postávajúcu na vŕšku. Care sa zdalo, že sa ocitli vo vákuu – aj vzduch tu bol iný, dokonca aj hlas Temného pána.

„Nezdržím vás dlho – musíte sa vzdelávať, aby sa z vás stali plnohodnotní a skúsení čarodejníci, všakže? Od nášho prvého stretnutia ubehol nejaký čas a veľmi veľa sa toho udialo – vypukla vojna, ktorá sa o krátky čas rozzúri ešte silnejšie ako doteraz, pretože toto bol len začiatok. 

Začiatok vojny bol však veľkou skúškou – tak pre Dumbledora a jeho armádu, ako aj pre smrťožrútov, ktorí dosiaľ bojovali veľmi statočne.“ Temný pán sa obzrel po rodičoch, ktorí napäto hľadeli na svoje deti, akoby sa už-už chceli k ním rozbehnúť, no autorita v osobe Temného pána im v tom bránila. Páni Lestrangeovci a Blackovci hrdo vypäli hrude. „Moji smrťožrúti bojovali statočne a s najväčším nasadením, aké len v sebe našli. Som im za to veľmi povďačný,“ ukončil stále s rovnako suchým a chladným hlasom, a potom sa opäť obrátil k študentom: 

„Svoju vernosť a oddanosť ste mi však preukázali i vy, mladí priatelia. Udržali ste tajomstvo, ktorým ste všetci zaviazaní, nepreriekli ste sa o svojom presvedčení a spojenectve s lordom Voldemortom, pretože prerieknutie by znamenalo i definitívne odhalenie vašich rodičov, a teda i následné skomplikovanie stavu vojny, ktorá je zatiaľ víťazná pre nás. 

Každý jeden z vás,“ prázdnymi červenými očami si premeral každého z nich – Cara sa neubránila rýchlemu zmätenému zažmurkaniu, keď pohľadom spočinul na nej, „mi preukázal vernosť hodnú dospelého smrťožrúta, a to ma presvedčilo v tom, že ste pripravení nasledovať mňa a moje plány. 

Preto vás vyzývam – pristúpte ku mne a nechajte sa označiť Temným znamením, symbolom, ktorý zo smrťožrútov robí jednu veľkú rodinu, spojenú tým istým šľachetným cieľom. Vykročte v šľapajách svojich statočných rodičov a spravte to, čo je správne!“ 

Ako prvý vystúpil z maličkého davu, samozrejme, Abe. Nasledoval Lucius. Avery. Evan Rosier. Narcissa. Až napokon... 

Ako Cara kráčala k Temnému pánovi, zabárajúc sa do snehovej pokrývky takmer po kolená, rýchlo pozrela na pani Blackwoodovú. Tá pozorovala svoju dcéru s naširoko otvorenými očami, v ktorých sa zračila veľká ostražitosť. 

Cara odtrhla pohľad od svojej matky a pozrela do červených zúžených očí. Snažila sa v nich niečo nájsť, aspoň nejaký náznak pocitov, emócií, myšlienok, no bola prázdna, prázdnejšie ako Carina hlava na hodinách herbológie. Zdalo sa jej, že si chvíľu obzerá jej tvár. Na perách sa mu zavlnilo niečo, čo v jeho ponímaní mohol byť úškrn. 

Zdvihla k svojmu pánovi predlaktie ľavej ruky. Hrot jeho prútika priam pálil. Vyriekol zložito znejúce zaklínadlo a odrazu sa Care zdalo, že niekto reže jej ruku na maličké kúsky. So zaťatými zubami sledovala, ako sa jej do pokožky vrýva čierna lebka a had vychádzajúci z jej papule, a hoci sa to dialo pod vplyvom zaklínadla, Cara mala dojem, že ktosi do nej surovo reže príšerne ostrým nožom napusteným jedom. Len tak-tak sa ovládala, aby od bolesti nezačala kričať. Nechcela v očiach svojho adoptívneho otca klesnúť ešte nižšie, na úplný spodok, ak ešte nejaký existoval. Nechcela klesnúť ani v očiach seba samej, pretože sa chcela stať aspoň sčasti takým hrdinom, ako bol jej otec. No a napokon nechcela klesnúť ani v očiach Temného pána, pretože sa bála, že i bez toho cíti, že Cara nebude patriť k verným služobníkom, ako sú Bellatrix či Abe. Bol to všetko len začiatok, no Care sa to celé priečilo – hnusila sa sebe samej za to, že robí niečo proti svojej vôli, no nie je ochotná namietať. Nepáčilo sa jej, že bez mihnutia oka zasvätila svoj život niečomu, čomu nechcela. Nedokázala však odporovať. 

Zdalo sa jej, že vyrytím neodvratného Temného znamenia na svoje telo samu seba navždy zabila.