Denník smrťožrútky (12. kapitola)

http://www.deviantart.com/

Cara ešte nikdy nenazrela do mysľomisy, no ak by to niekedy bola spravila, určite by to vyzeralo tak isto ako to, čo sa odohralo v nasledujúcej chvíli – nefungujúce dievčenské toalety zmizli a ona sa ocitla v kupé Rokfortského expresu, kde sedel jeden jediný čiernovlasý chlapec, lícom sa opierajúci o okno a kamenným pohľadom hľadiaci pred seba.

Cara sa v prvom momente bála podísť bližšie, pretože chlapec nevyzeral veľmi prívetivo, keď sa však dvere do kupé otvorili a dnu vošlo dievča, prejdúc priamo cez Caru, po pár sekundách hrôzy si uvedomila, že v niekoho spomienkach ju nikto nevidí, pretože tieto udalosti sa už dávno odohrali a on vidí len ich odraz, skrátka spomienku.

Cara sa prizrela dievčaťu bližšie, no zrak ju neklamal – celkom nepochybne to bolo dievča-duch, avšak ešte za života, takže jej tvár nemala taký chorobne biely odtieň a jej oči neboli také prázdne.

„Je... je tu voľné?“ spýtala sa potichu, takmer pošepky.

Chlapec jej neodpovedal, a tak sa dievčina rovnako mlčky usadila na protiľahlú sedačku čo najbližšie k dverám, takže čo najďalej od chlapca.

Kupé sa rozmazalo, pokojný harmonický zvuk motoru vlaku sa utíšil a vystriedal ho hlučný potlesk a výkriky – o sekundu na to sa Care rozjasnil i zrak, a tak videla, že sa ocitla vo Veľkej sieni. Albus Dumbledore – omnoho mladší Albus Dumbledore, s hnedými vlasmi i bradou – práve skladal Triediaci klobúk z hlavy chlapca s dlhými čiernymi vlasmi, a tak sa so spokojným výrazom v očiach vydal smerom k slizolinskému stolu, kde naňho uč vyčkával chlapec z vlaku.

Albus Dumbledore zvolal ďalšie meno: „Myrtla Warrenová!“

Cara spozornela. Jej srdce vynechalo tri údery, keď k stolíku s klobúkom vykročila dievčina, v ktorej už predtým spoznala ducha zo záchodov... Myseľ mala prázdnu. Nič jej akosi nedochádzalo, no nemohla dlhšie rozmýšľať, pretože hneď po tom, čo Myrtlu klobúk zaradil do Bystrohlavu, scéna sa opäť zmenila.

Tentoraz sa ocitla na metlobalovom ihrisku, kde práve prebiehal zápas, a tak všetci fanúšikovia napäto hľadeli na oblohu. Okrem dvoch. Čiernovlasý chlapec zamyslene skúmal Rokfortský hrad v diaľke, no a Myrtla... tá pozorovala jeho.

Metlobalové ihrisko zmizlo, hluk z tribún a svišťanie metiel utíchlo, a Cara uzrela slizolinskú klubovňu, ktorá vyzerala o trochu inak, ako ju poznala ona, no nie o veľmi. Na kresielkach, ktoré väčšinou okupovala ona a Abe, tentoraz sedel ten istý chlapec, iba s o poznanie dlhšími vlasmi, a ďalší traja, zoskupení okolo neho ako okolo svojho vodcu.

„Čo to máš, Tom?“ spýtal sa jeden zo skupinky, hľadiac na „vodcu“, ktorý v ruke držal čosi príšerne ružové, ostro kontrastujúce s čierňavou okolo údajného Toma a jeho kamarátov.

„No predsa valentínku, Nott, ty trkvas!“ Buchol doňho jeho sused.

Nott? Care sa to meno zdalo povedomé.

„Otvor ju, otvor ju!“ pobádal ho Nott.

Tom s absolútne kamennou tvárou roztrhol ružovú obálku, na čo z nej doslova vyletel červený list, sformoval sa do tvaru našpúlených pier a škrekľavým hlasom spustil: „Máš krásne čierne vlasy sťa havran, oči hlboké ako noc, veľmi vyjadriť svoje city chcem, chcem ťa moc, moc, moc!“

Akonáhle papier dokončil svoju veršovačku, sám sa pokrčil a vhupol do ohňa. Tomovi spoločníci vybuchli do hurónskeho rehotu a začali dávať tipy, ktorá nápadnička mohla Tomovi valentínku poslať.

„Alebo... alebo to bude humusáčka Warrenová!“ postavil sa odrazu Nott a vykročil priamo ku Care. Síce bol od nej o dve hlavy menší, tváril sa tak kruto a škodoradostne, že mimovoľne zovrela v ruke prútik. Nott ju však bez povšimnuta obišiel a zastal pri hojdacom kresielku, za ktorým sa skrývala vyplašená Myrtla.

Keď ju Nott schytil za ucho a dotiahol pred kamarátov ako na výsluch, Tom si ju posmešne prezrel od hlavy po päty.

„Ako to bolo, Crabbe?“ naklonil sa ku chlapcovi po svojej pravici. „Krásne čierne vlasy...“

„Netuším, Tom!“ Crabbe sa začal prihlúplo smiať. 

http://www.deviantart.com/

Keď Myrtle začali po tvári stekať slzy, scéna zmizla a slizolinskú klubovňu vystriedala soviareň. Myrtla sa so skormúteným výrazom v tvári opierala o kamennú stenu za sebou a vedľa nej posedával obrovský chlapec s hustými čiernymi vlasmi – Cara v ňom spoznala veľmi mladučkú verziu správcu Hagrida.

Odrazu zo soviarne vyšiel Tom, pohľadom ani len nezavadiac o dvojicu sediacu na zemi. Zdalo sa, že Myrtla sa scrvkla na polovicu svojej výšky, no ostala hľadieť za Tomom túžobným pohľadom.

„Ty si sa zaľúbila, šak?“ spýtal sa jej Hagrid priamo.

„Čo?“

„Mňa neokabátiš, Myrtla. Vidím to na tebe, šak nie som slepý.“

„Ale preňho som len obyčajná humusáčka,“ skonštatovala smutne.

„Neboj sa, jeho to prejde,“ utešoval ju Hagrid, no netváril sa veľmi presvedčivo.

„Vieš, Rubeus, ja vlastne nechcem veľa,“ oprela si hlavu o stenu a zavrela oči. Začali sa jej z nich rinúť slzy. „Ja len chcem... chcela by som... chcela by som... ho pobozkať.“

„Ale to je vážna vec, Myrtla,“ povedal jej Hagrid. „Šak pobozkať, to je akoby si si ho chcela rovno vziať!“

„Neblázni. To by nikdy nedopustil. Vieš, ja len... chcela by som...“

Nasledujúce slová Cara nepočula, pretože scéna sa opäť znenazdajky zmenila a tentoraz sa ocitla niekde, kde si to priala zo všetkého najmenej – podľa smiešnej hudby, množstva študentov v slávnostných odevoch a Slughornovej tučnej tváre usúdila, že nejde o nič iné, iba o jeho zábavnú párty.

Cara sa poobzerala, kde uzrie Myrtlu, no najprv zbadala Tom v spoločnosti Notta, Crabba a ďalších jeho kamarátov, a na druhom konci sály, ktorá vyzerala o dosť inak ako súčasná Slughornova pracovňa, postávala Myrtla. Pri pohľade na Myrtlu i Toma Cara usúdila, že ubehol nejaký čas, pravdepodobne jeden-dva roky. Musela uznať, že Tom je naozaj veľmi pekný, vôbec sa nečudovala dievčatám, ktorého si ho neustále obzerali a vyzývali ho k tancu.

Care sa zdalo, že táto spomienka je azda až príliš dlhá a príliš nudná; nič sa tam nedialo, všetci iba staticky postávali a popíjali. So záujmom sa teda zahľadela na Myrtlu, ktorá do seba vliala asi už piaty pohárik, a ten jej do tváre vohnal červeň. Privolala si sluhu-škriatka, čo práve prechádzal okolo nej, čosi mu povedala, a podala mu pohár so sýtočervenou tekutinou.

V prvom momente Cara ľutovala, že nepočula, čo mu povedala, no v nasledujúcej chvíli porozumela – škriatok pricupkal k Tomovej skupinke, ponúkol im tácku s pohármi, dôsledne dbajúc na to, aby si Myrtlin pohár vzal Tom. Ten do seba vlial jeho obsah na trikrát, chvíľu len postával pri kamarátoch, s úsmevom zamával Slughornovi, ktorý naňho ukazoval z diaľky, a následne jeho pekná bledá tvár mierne zružovela a prázdne oči ožili.

Cara so záujmom podišla bližšie, no nebolo treba – Myrtla odrazu prefrčala okolo nej a vyšla zo sály, a vzápätí ju nasledoval i Tom. Zarazená Cara vyšla za nimi na chodbu a to, čo uvidela, ju šokovalo.

Myrtla a Tom stáli až príliš blízko pri sebe, hľadiac jeden druhému do očí.

„Tom, ja... ja len chcem... vieš... chcela som ťa len pobozkať a... dám ti pokoj...“ koktala Myrtla, pričom po každom druhom slove začkala. Pohľad nemala jasný a bolo zrejmé, že vypila viac, ako bola schopná zniesť.

„Pobozkať,“ zopakoval potichu Tom a prebodával ju pohľadom. A odrazu, bez toho, aby na to bola Cara či Myrtla pripravená, sa Tom perami pritlačil na tie Myrtline. Zatvorila oči a položila ruky na jeho hlavu, pritlačiac si ho ešte bližšie. Zdalo sa, že tých pár sekúnd bozku jej stačilo, pretože akonáhle sa od nej Tom odtrhol, Myrtla, so šťastným úsmevom na perách i v očiach, takmer bez dychu povedala: „Ďakujem, Tom, to bolo...“

Tomovi to však zrejme nestačilo. Pobozkal Myrtlu ešte žiadostivejšie ako predtým, a keď sa ústami premiestnil k jej krku, Myrtla najprv šokovane vydýchla, a potom trhane riekla: „Tom... len... pobozkať...“

S perami na jej pokožke sa zasmial smiechom šialenca, vzal ju na ruky a odviedol ju nevedno kam, no Cara dúfala, že táto spomienka nebude pokračovať, respektíve, že ju bude môcť prečkať tu na chodbe.

Našťastie, spomienka sa vytratila a chodbu pred Slughornovou pracovňou vystriedalo schodisko pri slizolinskej klubovni. Myrtla sedela na prvom schode, kolená si pritláčala k hrudi a nariekala usedavým plačom, ktorý bol Care až bolestne známy. Naskočila jej husia koža.

Myrtla stále plakala a plakala, prešli okolo nej stovky nôh, no nikto sa nepristavil, aby ju povzbudil alebo aby sa jej spýtal, čo sa stalo. A tak Myrtla plakala, kvílila, nariekala.

Scéna sa zmenila. Myrtla bola zavretá v záchodovej kabínke, sedela na sklopenej mise a nariekala. Plakala až do chvíle, kedy sa neozvali hlasy, dvere na kabínke sa neotvorili a čiesi ruky sa načiahli k Myrtle. Bol to profesor Dumbledore.

„Slečna Warrenová,“ oslovil ju nežne. „Váš priateľ Rubeus mi oznámil, že už niekoľko hodín odmietate vyjsť z toalety.“

Myrtla sa rozplakala ešte usedavejšie.

„Slečna Warrenová, ak vás niečo trápi, pokojne sa mi zdôverte.“

„Pán profesor, ja... ja...“ Namiesto odpovede sa postavila a Care i Dumbledorovi automaticky padol pohľad na jej brucho, vydúvajúce sa pod svetrom. Myrtle sa podlomili kolená a bola by spadla, keby ju Dumbledore nebol zachytil.

Podopierajúc ju prešli mnohými chodbami, až sa dostali do Dumbledorovej pracovne, ktorú Cara dnes poznala ako pracovňu profesorky McGonagallovej. Dumbledore pomohol Myrtle posadiť sa, no sám sa neusadil, ale ostal stáť, položiac jej ruku na plece.

„Slečna Warrenová, čo sa stalo?“

Myrtla smoklila, poťahovala nosom a čkala, no pomaly spustila: „Ja... neodolala som... Tomovým očiam... a vlasom... Tom je proste...“

„Tom?“ prerušil ju Dumbledore.

„Tom Riddle.“

„Aha. Pokračujte.“

„Chcela som... chcela som ho len pobozkať, prisahám!“ zavzlykala. „Tak som... tak som namiešala elixír lásky a na večierku profesora Slughorna ho Tom vypil a...“ Opäť sa rozplakala. „Mne stačil ten bozk, ale jemu nie a... Vzal ma na ruky a zaviedol do slizolinskej klubovne a tam... Ach. Nehovorím, že to bolo zlé, pán profesor, ale... Viete, bola som opitá, nebránila som sa mu... a tie jeho oči... Pán profesor, je to veľmi zlé, však? Spravila som veľmi zlú vec?“ Nanovo sa rozplakala, no Dumbledore len mlčky stál pri nej, držiac ju za rameno. „Viete, potom ráno... účinky elixíru lásky vyprchali a... zobudila som sa pred slizolinskou klubovňou odhodená ako nejaká... handra alebo čo! Ako špinavá humusáčka! Viete, tak ma vždy volal, pán profesor! Je to zlé, je to veľmi zlé!“

Vyložila si nohy na kreslo a objala si ich rovnako ako pri predošlej spomienke. Položila si hlavu na kolená a chrbát sa jej roztriasol od plaču.

Dumbledore sa sklonil a tíšil ju, nesúdiac ju, nič jej nevyčítajúc.

„Spravila som chybu, však, pán profesor? Vyhodí ma pán riaditeľ zo školy?“

„Určite vás nevyhodí zo školy, slečna Warrenová,“ chlácholil ju, tváril sa však ustarane.

„Prosím, pán profesor... prosím... nikomu to nehovorte. Ani pánu riaditeľovi. Prosím. A nerobte nič Tomovi, prosím... on... bol pod vplyvom elixíru lásky, nevedel, čo robí.“

„Ja vašu žiadosť nemám problém akceptovať, slečna,“ povedal, „ale ako to chcete utajiť? Pre priateľmi, spolužiakmi, učiteľmi?“

„Neviem. Neviem.“ Myrtla sa tvárila absolútne zúfalo, no zároveň oddane hľadela na Dumbledora, akoby bola ochotná prijať akékoľvek jeho rozhodnutie.

„Možno by bolo dobré poslať to dieťa rodičom,“ povedal jej jemne, akoby sa bál, že ju tie slová opätovne rozplačú.

Ona sprvu horlivo prikyvovala, no potom sa zarazila: „Ale oni... ani ma nevpustia domov, keď zistia, že som... že som... Táto situácia nemá východisko, pán profesor!“

„Všetko má východisko, slečna,“ chlácholil ju. „Sľubujem, že vás v tejto situácii nenechám samú.“

Dumbledorovu pracovňu zahalila hmla a tma a nasledovala ďalšia spomienka – opäť na záchodoch. Care sa zdalo, že je to tá istá spomienka, čo predtým, pretože Myrtla znovu sedela na záchodovej mise a nariekala, s tvárou skrytou v dlaniach. Odrazu však stíchla, pretože čosi začula – Cara to počula tiež. Bol to veľmi tichý zvuk, niečo ako jemné syčanie vody z potrubia, a vzápätí sa ozval akýsi chlapčenský hlas, znejúci ako tichý praskot ohňa: „Zabi.“ Care naskočila husia koža, no Myrtla si poutierala tvár a so zlostným výrazom otvorila dvere na kabínke. Cara jej bola v pätách, avšak stihla uzrieť len jeden pár obrovských žltých očí a následne sa všetko rozplynulo a nastala tma.

Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že opäť vdychuje chladný, no reálny vzduch, a stojí na reálnej zemi. Zažmurkala a poobzerala sa. Ešte vždy mala ruku vloženú do tej priesvitnej, patriacej dievčaťu-duchovi.

Ničomu nerozumela. Nerozumela, ako je možné, že to dievča, mŕtve dievča stojace pred ňou, sa volá tak, ako sa údajne volala jej mama. Nerozumela, čo bol zač ten chlapec – nebodaj to bol jej otec?! A už vôbec nerozumela tomu, prečo spomienky tak náhle skončili.

„Čo... čo to bolo?“ vyslovila zachrípnutým hlasom. „Na konci...“

„Zomrela som,“ odvetila prosto dievčina.

„Ale...“ Cara jej pozrela priamo do očí. „Ty si Myrtla Warrenová?“

Mlčky prikývla. Oči sa jej naplnili slzami.

„A ten chlapec... ten... Tom.“

„Tom Riddle,“ opovedala Myrtla potichu.

Tom Riddle... Tom Riddle... Care to niečoho hovorilo.

„On... a ty... nie.“ Cara krútila hlavou, akoby to mohlo zvrátiť realitu. „Nie.“

„Ja som chcela len bozk, ja...“ Myrtla začala opäť nariekať. Care ten plač trhal uši.

„Dobre, dobre, viem! To je už úplne jedno, kto čo chcel, ale...“ Vyčítavo pozrela na dievča-ducha a obzrela si ju od hlavy po päty. „Si mladšia ako ja, nie je tak?! Ako je možné, že... že...“ Nedokázala to vysloviť. Hlas sa jej zadrhol v hrdle.

„Pretože som zomrela.“

„Ale ako je potom možné... že ja... ako je možné...“ Cara mala toľko otázok, no momentálne mala chuť vbehnúť do svojej izby a schúliť sa na posteli do klbka ako malé dieťa. Mala chuť vrátiť sa domov, do Londýna, a skočiť do náručia svojej matke. Túžila odísť, utekať, plakať.

„Cara.“ Myrtla sa k nej priblížila, no tá mimovoľne ustúpila. Na lícach pocítila horúce slzy. Snažila sa premýšľať, no myseľ mala úplne prázdnu.

Čo cítila? Zlosť? Hnev? Sklamanie?

Neočakávala od svojich rodičov veľa, neočakávala, že to budú najväčší čarodejníci sveta, dokonca sa obávala, že to budú muklovia. Ale to, že jej rodičia sú pätnásťročné deti, ktoré ani neboli pri zmysloch, keď ju splodili... to, že bola neplánované, respektíve nechcené dieťa, ktoré sa narodilo úplne omylom... to všetko ju zožieralo, dávalo jej pocit, že jej život je úplne zbytočný a márny, že sa narodila v nesprávnom čase do nesprávneho sveta, že tu vôbec nemá čo hľadať, že mala umrieť spolu s Myrtlou... Ako je možné, že ona žije, hoci tehotná Myrtla zomrela? Ako to len je možné?!

„Cara, neplač...“ Myrtla sa tvárila zúfalo.

V jednom momente jej napadlo, že tomu jednoducho nebude veriť – že nie sú žiadni biologickí a adoptívni rodičia, že sú jednoducho rodičia, ktorí ju odmalička vychovávali. Ako môže vedieť, že to dieťa bola ona? Čo ak sa s ňou Dumbledore a Myrtla len zahrávali? Čo ak to je skúška Temného pána? Skúška vernosti?

Ale prečo potom... ako je možné, že Myrtla poznala jej meno a neustále ju prenasledovala? Ako je možné, že Dumbledore ju sem poslal? Dokonca poznal meno jej matky – ktorá sa vznášala len pol metra od Cary...

Chytal ju závrat. Chytal ju závrat, keď si pomyslela, že jej rodičia nie sú veľkí čarodejníci, ale len deti, deti, čo ani nevedeli, čo robia. Tá myšlienka ju neskutočne ničila, pretože si pripadala ako nechcená a všetkými odmietaná.

Odrazu jej napadlo, či vôbec má zmysel žiť takýto život.

„Ako... ako si zomrela?“ spýtala sa šepotom Myrtly.

„Ja... ja neviem. Videla som žlté oči a... zomrela som. Neuzrela som dokonca ani toho chlapca, čo rozprával tým smiešnym jazykom.“

„Smiešny jazykom?“ Cara zvraštila čelo.

„Áno, ten chlapec... Niečo povedal, no ja som mu nerozumela.“

„Povedal: Zabi,“ odvetila Cara a zmrazilo ju, keď si na to spomenula.

„Ja som počula len akési syčanie... Hadie syčanie.“

Cara nerozumela naozaj ničomu. Mala tisíce otázok, no mŕtve dievča – Myrtla – nebola niekto, koho by sa ich chcela opýtať. Vlastne nemala žiadnu chuť byť v jej prítomnosti ešte dlhšie... Nechcela ju vidieť, hnevala sa, veľmi sa hnevala, že jej ukázala to, čo jej ukázala, a zmarila tak jej predstavy o dokonalých rodičoch, najmä o otcovi, ktorý by svoju dcéru ľúbil a len nedopatrením by sa stalo, že sa o ňu nemohol postarať... Videla však, ako sa v Myrtliných spomienkach správal, videla povýšenie v jeho očiach, to, ako komunikoval so svojimi pseudo-kamarátmi, to, ako sa vrhol na Myrtlu...

Prevrátil sa jej žalúdok a chvíľu si myslela, že sa vyvracia rovno na podlahu. Napokon sa však len otočila a napriek Myrtliným zvolaniam vybehla z nefungujúcich toaliet, dovoliac slzám, aby sa jej vodopádom spustili z očí.