Denník smrťožrútky (11. kapitola)

http://www.deviantart.com/

Cara sa na návrat na Rokfort výnimočne tešila. Dusná atmosféra doma sa dala krájať a jej sa zdalo, že to už dlhšie nevydrží. Mama bola tá, čo sa snažila tíšiť konflikty a vždy nájsť nejakú zlatú strednú cestu, avšak pán Blackwood dával Care neustále pociťovať, ako ju berie – ako slabú náhradu za dcéru, ktorú nikdy nemal a ani nebude mať. Ako príťaž, zbytočnosť, votrelca.

Väčšinu času ju síce vytrvalo ignoroval, no občas sa stalo, že na ňu bez dôvodu vybehol, zakričal, skritizoval ju za úplne banálnu maličkosť. Párkrát dokonca i začula ich rozhovory:

„Videla si to, Theresa?! Videla si, ako sa tvárila?!“

„To je úplne normálne, zložiť neporušiteľnú prísahu si vyžaduje istú odvahu...“

„Každý jeden z jej spolužiakov ju zložil bez mihnutia oka! Ale ona... ona...“ Pán Blackwood sa na moment odmlčal, aby lapil dych. „Ona váhala! Myslíš, že Temný pán si to nevšimol?!“

„Prestaň, Lucas... Nehovor také veci.“

„Je úplne zbabelá! Vôbec nie je ako my, vôbec...!“

„Lucas, čuš!“ Hlas pani Blackwoodovej sa nebezpečne zvyšoval.

„Ako môžeme vedieť, či jej rodičia...“

„Lucas!“

„... neboli prašiví muklovia?!“

Rozhovor pokračoval, no Cara viac počuť nepotrebovala. Zbalila sa do školy už štyri dni pred odchodom, pretože si doma odrazu pripadala navyše, celkom ako prútik v rukách mukla.

„Cara, zlatko,“ vošla v ten istý večer do jej izby pani Blackwoodová.

Cara sa tvárila, že spí.

„Cara...“ jemne jej položila ruku na plece. „Chcem len, aby si vedela, že ťa ľúbim. Ľúbim ťa, Cara.“

Cara netušila, kedy jej mama z izby odišla, no dúfala, že tam už nie je, pretože cítila, ako jej po tvári stekajú horúce slzy a zmáčajú jej vankúš.

Ráno pred odchodom na Rokfort otec nebol doma. Cara to brala jednak ako veľké pozitívum, pretože nemusela trpieť jeho mrzutú náladu, no zároveň ju nesmierne deptalo vedomie, že schválne odišiel z domu skôr, aby sa nemusel stretnúť so svojou pseudo-dcérou.

Na nástupište ju šla odprevadiť pani Blackwoodová, ktorá ju pred nástupom na vlak objala tak tuho, ako objímali ostatné mamy svoje vlastné deti, a síce Care to padlo vhod, pocítila obrovskú úľavu a radosť, keď sa konečne Rokfortský expres pohol v ústrety Carinmu druhému domovu, kde bola vítaná azda aspoň o trochu viac ako v sídle Blackwoodovcov.

Mala v pláne zájsť za Dumbledorom ešte hneď v ten deň, no keď ho uzrela vo Veľkej sieni, veselého a obklopeného profesormi, akoby sa nikdy nechystal vrátiť späť do svojej riaditeľne, rozmyslela si to. To isté nasledovalo i ďalší deň, kedy po hodine herbológie strávila všetok čas s Abeom (Gideon Prewett sa jej z akýchsi neznámych príčin vyhýbal, i keď ho veľakrát pristihla pri tom, ako ju očkom sleduje).

Stretnutie s ním odkladala až do konca týždňa, a keď odrazu nastala nedeľa večer a ona si uvedomila, že dlhšie v tej nevedomosti žiť nemôže, zaťala zuby, prekonala všetku hrdosť a averziu, zhodila zo seba pyžamo a natiahla na seba obyčajné čierne šaty a sivé pančuchy.

„Kam sa zberáš?“ prekvapene na ňu pozrela Andromeda spoza akejsi knihy.

„Von.“

Andromeda mlčky prikývla. Ich vzťah sa veľmi zmenil – už vôbec si neboli také blízke ako predtým, nezdôverovali sa jedna druhej so svojimi problémami, nerozprávali sa o tom, čo ich trápilo. Každá mala svoje tajomstvá, a tak sa ich rozhovory obmedzili iba na školu a počasie. Avšak, dokázali vedľa seba bez problémov žiť, a to bolo hlavné. Cara síce neakceptovala jej paktovanie sa s muklovským čarodejníkom a mala sto chutí uštipačne sa jej spýtať, prečo nebola na stretnutí s Temným pánom, no keďže samotná Andromeda sa nevyzvedala nič o Care ani o Temnom pánovi, rozhodla sa zvoliť rovnakú mierovú cestu v duchu "Ži a nechaj žiť." i Cara.

Nedeľa večer znamenala pre väčšinu študentov učenie sa alebo zaslúžený oddych, a Cara mala na ceste do Dumbledorovej pracovne obrovské nutkanie otočiť sa a vrátiť sa späť do izby. Napriek tomu však kráčala ďalej, až kým nezastala pri veľkej zlatej soche fénixa, ktorá ukrývala schodisko vedúce do riaditeľne. Veľmi neochotne po ňom vykročila a premýšľala, či nie sú iné spôsoby, ako odhaliť pravdu o svojom pôvode, no kým k niečomu dospela, odrazu sa ocitla priamo pred vchodom do Dumbledorovho revíra.

Zdvihla ruku a zaklopala. Dvere sa pomaly otvorili. Cara vošla dnu – oviala ju príjemná hrejivá vôňa ohňa z kozuba.

V riaditeľne nebola už veľmi dlho – naposledy v treťom ročníku, keď spolu s Abeom pridali chrabromilským prvákom do omelety uspávací prášok, ktorý získali z čokoládových bonbónov zo zábavného obchodu v Rokville. Druhý účinok prášku bolo preháňanie. Tento žartík sa im neprepiekol, a tak ich profesorka McGonagallová okamžite odviedla do riaditeľne – okrem karhania každému strhla po sto bodov, takže Slizolin toho roku skončil s úplne najnižším počtom bodov. Čo sa však týka Dumbledora, nezdalo sa, že by si z ich žartíkov robil veľkú hlavu – Care vždy prišiel až príliš ústupčivý a benevolentný, ako úplný pacifista, vôbec nie ako niekto, kto by chcel vojnu; nerozumela, prečo sa ho Temný pán tak veľmi obával.

Za dva roky sa Dumbledorova pracovňa veľmi nezmenila – stále bola veľmi pekná a honosná. A rovnako ako vtedy, aj tentoraz uzrela riaditeľa stáť pri vysokom okne, no keď vošla dnu, automaticky sa otočil. Fénix na jeho rukách vydal spokojný hrdelný zvuk.

„Slečna Blackwoodová,“ usmial sa na ňu.

Dumbledore bol čudák. Robil presný opak toho, čo by sa od neho očakávalo. Keď sa mal zlostiť, ostával pokojný. Keď mal riešiť nejaký rozpor alebo problém, radšej povedal vtip, ktorému beztak nikto nerozumel. Keď mal byť nepríjemne prekvapený, že ho ktosi ruší v tejto pokročilej hodine, usmieval sa, akoby to bola tá najpríjemnejšia návšteva na svete.

„Dobrý,“ kývla mu Cara hlavou a usadila sa na stoličku priamo oproti riaditeľovi, ktorý klesol do krásneho dreveného kresla.

„Čo vás viedlo do mojej pracovne, slečna?“ spýtal sa jej.

„No...“ Nevedela, kde a ako začať. Odrazu sa preklínala za to, že sem vôbec prišla.

„Máte nejaké problémy? Alebo otázky ohľadom VČÚ? Či sa kvôli vám opäť niekto pobil?“

„Nie,“ odvetila krátko, zlostiac sa, že vytiahol ten trápny incident zo Slugyho vianočného večierku.

Dumbledore neodpovedal, no neprestal sa usmievať a pozorovať ju. Bolo jej jasné, že musí prehovoriť.

„Viete, ja... chcem sa vlastne len niečo spýtať.“ Ale ako? Ako sa ho má spýtať, kto sú jej rodičia? Čo ak to vôbec nevie? Prečo by to inak nebol povedal jej mame? A čo ak je celý ten mamin príbeh len výmysel?

„Nech sa páči, pýtajte sa.“

Cara si odkašlala a premýšľala, či mu povie o rozhovore s mamou, alebo sa ho proste bez kontextu spýta.

„Možno by ste si dali kávu?“ ozval sa odrazu Dumbledore.

Prekvapene naňho pozrela a len pokrútila hlavou. „Nie, ďakujem. Ja len...“ Odrazu jej to celé prišlo ako výmysel. Ako mohla byť adoptovaná?! Naozaj by si jej rodičia boli adoptovali dieťa, ktorého pôvod nepoznali? Nedávalo to logiku.

Avšak, keď už sem prišla, musela vyjsť s pravdou von. „Cez vianočné prázdniny som zistila, že som adoptovaná,“ začala neutrálne, snažiac sa o úplne ľahostajný tón hlasu i výraz tváre. Slizolinčanom predsa nie sú povolené emócie. „Problém však je, že...“

Na sekundu pozrela na Dumbledora, aby zistila, či sa náhodou nesmeje, ako to má vo zvyku – tváril sa však vážne, no kútiky úst mal stále zdvihnuté v jemnom úsmeve.

„Problémom je,“ nadýchla sa, „že neviem, a ani moji rodičia to nevedia... kto vlastne sú moji biologickí rodičia.“

Dumbledore mlčal. Cara si pomyslela, že tu ozaj nemala chodiť – čo už len môže riaditeľ Rokfortu vedieť o jej rodičoch?! Ak ich aj náhodou poznal, istotne na nich zabudol.

Nemala chodiť.

Každopádne, bola tu, a tak bola povinná aspoň sa pokúsiť niečo zistiť.

„Vraj ste mame mojej mame povedali... povedali ste jej, že kedykoľvek bude mať ona alebo ja otázky... máme vás vyhľadať. Tak som tu.“

A bolo to vonku. Vysoko zdvihla hlavu a pozrela Dumbledorovi priamo do očí. Tie na ňu bez žmurkania hľadeli. Úsmev na riaditeľovej tvári postupne poklesol, priam zvädol. Cara čakala akúkoľvek odpoveď, dokonca i to, že ju vysmeje a pošle preč, no jediné, čo povedal, bolo: „Obávam sa, že ti nemôžem pomôcť, Cara.“

Zažmurkala. Ako sa opovažuje tykať jej? Len tak, odrazu?! „Mojej mame ste predsa povedali...“

„Áno, povedal.“

„Prišla som teda za vami a pýtam sa vás...“

„Nepoznám odpoveď na všetko.“

„Tak potom... Ak som u vás bola ako malé dieťa, musíte vedieť, kto boli moji rodičia, nie?!“

„Niektoré otázky by mali zostať nezodpovedané, Cara.“

„Prosím?! Nemáte právo mi zatajovať, kto sú moji rodičia!“ Kričala. Veľmi sa zlostila. Hnevala ju myšlienka, že ten starý muž zrejme vie to, po čom tak prahne, no odmieta jej to povedať.

„Ale áno, mám.“ Riaditeľ ostával pokojný.

„Naozaj? Kto vám dal to právo?!“

„Takto je to lepšie, Cara.“

„Ako sa opovažujete?!“ Vyskočila na nohy, oprela sa rukami o stôl a naklonila sa k nemu. Rozčuľovalo ju, aký je pokojný, aký je ľahostajný. Mala chuť potriasť golierom na jeho fialovom plášti, vytiahnuť prútik a začarovať ho, proste spraviť čokoľvek, aby si vybila svoj hnev a dozvedela sa pravdu.

„Posaď sa, Cara,“ vyzval ju miernym hlasom. Keď neposlúchla, vyzval ju opäť, a tak porazenecky klesla do kresla. V očiach ju štípali slzy zlosti, sklamania a zúfalstva.

„Neodídem,“ ozvala sa. „Neodídem odtiaľto, kým mi to nepoviete.“

Keď sa na jeho tvári opäť zjavil úsmev, smutný úsmev, priviedlo ju to do nepríčetnosti. Azda až príliš silno rukami plesla po stole, až sa šálky na ňom roztriasli.

„Cara, samozrejme, že máš právo vedieť, kto sú tvoji rodičia,“ ozval sa skôr, ako sa opäť stihla rozkričať, a zvýšil hlas, keď chcela začať protestovať, „ale obávam sa, že nie je vhodné, aby som ti to prezradil ja. Určite nie úplne všetko.“

„O čom vám ide? Chcete hrať so mnou nejaké smiešne hry?!“

„Nie, len nechcem, aby si zbytočne trpela. Môžem ti povedať meno tvojej matky – volala sa Myrtla Warrenová.“

Cara stíchla. To meno nikdy nepočula.

„A čo otec?“ Zatajila dych. Pristihla sa pri tom, ako dúfa, že aspoň jej biologický otec ju má rád, keď už nie ten adoptívny.

„Chceš zistiť, kto je tvoj otec, a zároveň chceš poznať celý príbeh?“
„Samozrejme, preto som za vami prišla!“ Opäť začala zvyšovať hlas. Nepáčilo sa jej, ako ju naťahoval.

„Bola si niekedy na starých dievčenských toaletách na druhom poschodí?“

„Čo to...?“ Začala Cara zmätene, no potom sa zarazila. „To dievča... duch...“

„Presne tak,“ prikývol Dumbledore. „Ona ti povie istotne viac ako ja.“

„Prosím?!“

„Tak, ako hovorím.“

Cara naňho civela ako na blázna. „To mám ísť... mám ísť za ňou?“ Po chrbte jej prebehol mráz, a keď Dumbledore pritakal, roztriasla sa.

„Mám ísť za duchom?“

„Áno.“

„Robíte si zo mňa žarty?“

„Nie. Zájdi za ňou a uvidíš.“

„Prečo... prečo mi to proste nemôžete povedať? Baví vás chodiť okolo horúcej kaše?“

„Rozhodne nie. Prajem si len, aby si pochopila súvislosti, Cara. Ak by si mala akékoľvek otázky, príď opäť.“

„S tým cieľom som šla sem i teraz, a nič som sa nedozvedela,“ zavrčala.
„Dovidenia, Cara. Ďakujem za tvoju návštevu.“

Cara odchádzala z riaditeľne plná zmätku. Nielenže nenašla odpovede na svoje otázky, no v hlave sa jej vynorili desiatky ďalších otázok. Neustále si v mysli opakovala meno svojej mamy, až si uvedomila, že inštinktívne kráča na druhé poschodie.

Zarazila sa.

Naozaj má veriť starému bláznovi? Bláznovi, ktorý hovorí a robí nezmysly? Bláznovi, ktorého sa bojí Temný pán?

Nevedela. Vôbec nič nevedela, a možno práve preto, že chcela byť aspoň o čosi múdrejšia a že až veľmi zúfalo chcela poznať pravdu, zamierila k nefungujúcim toaletám. Cítila sa čudne, keď stláčala roky nepoužívanú kľučku. Vošla dnu. Ovial ju chladný vzduch.

„Lumos,“ šepla a trasúcou sa rukou namierila presne na miesto, kde videla ducha naposledy. Samozrejme, tentoraz tam nikto nebol.

Odkašlala si. Srdce jej bilo až kdesi v krku. Celkom bezdôvodne odrazu pocítila chlad v ruke, ktorou bola spojená s Temným pánom počas Neporušiteľnej prísahy.

„Si tu?“ zavolala do tmy. Cítila sa ako blázon. „Tentoraz... tentoraz ťa volám. Ukáž sa mi!“

Nič. Dievča-duch si z nej robilo srandu. Výborne.

„Pozri, potrebujem... potrebujem sa s tebou pozhovárať. Viem, že si tu!“ V skutočnosti vôbec netušila, či dievča-duch nebol len prelud, výplod jej mysle.

„Ja len... chcem sa ťa niečo spýtať. Hneď vypadnem.“

Jedinou odpoveďou jej bola ozvena jej vlastného hlasu, a tak pokrčila plecami a v duchu preklínajúc Dumbledora zamierila k dverám.

„Cara,“ ozvalo sa za ňou.

Stuhla jej krv v žilách, no otočila sa. A ako už mnohokrát predtým, dievča-duch ju i tentoraz vydesilo.

Vznášala sa pri najbližšej kabínke a mŕtvolne prázdnymi očami prebodávala Caru. Líca mala smutne ovisnuté.

Cara si odkašlala. Chcela to mať už za sebou. „Ehm. Chcela by som... chcela by som sa ťa niečo spýtať,“ začala a zdvihla hlavu, aby jej naznačila svoju nadradenosť – to, že je živá a má prútik, ktorým môže kedykoľvek zaútočiť. „Neviem, ako je to možné, ale vraj...“ Teraz si Cara naozaj pripadala ako čistý blázon. „... vraj vieš niečo o mojich rodičoch.“

Dievča-duch na Caru chvíľu vyvaľovalo oči, potom spravilo salto vo vzduchu a s príšerne hlasným kvílením skočilo do záchodovej misy, až odtiaľ vyšplechla úplne všetka voda. Pritiekla až ku Cariným nohám.

„Hej!“ skríkla tá zlostne a uskočila dozadu.

Ešte chvíľu sa ozývalo kvílenie a mrnčanie zo záchoda, a potom sa dievčina opäť zjavila pár metrov od Cary. Stále poťahovala nosom.

„Môžeš prestať rumázgať?!“ osopila sa na ňu Cara. „Na niečo som sa ťa pýtala!“

Neodpovedala, no upierala na ňu veľké vystrašené oči. Z hrdla sa jej drali žalostné vzlyky.

„Dobre. Asi sa nič nedozviem,“ vyhlásila napokon Cara, pretože dúfala, že to dievčinu prinúti hovoriť. Aj sa tak stalo – zdvihla ruky v obrannom geste a priblížila sa ešte bližšie ku Care.

„Dobre, dobre. Neodchádzaj, prosím,“ zaúpela.

„Nikam nejdem!“ skríkla Cara. „Ak mi, samozrejme, odpovieš.“

„No... povedať ti asi nič nepoviem,“ povedalo dievča-duch tichým hláskom, „ale... môžem ti to ukázať.“

„Čo?“

„Podaj mi ruku.“

Cara na ňu hľadela s jedným obočím nechápavo nadvihnutým. „Si duch, ako ti mám podať ruku?!“

„Proste mi ju podaj!“ zvolalo dievča s rukou natiahnutou vpred.

Cara na moment váhala, no potom jednoducho spravila, ako jej dievčina kázala, očakávajúc, že len naprázdno prejde prstami vzduchom. Preto ju prekvapilo, keď ucítila teplo ľudskej pokožky, no viac nad tým premýšľať nemohla, pretože odrazu ňou trhlo a celý svet sa šialene roztočil.