Denník smrťožrútky (10. kapitola)

Síce táto kapitola nepatrí k tým najpozitívnejším, je venovaná špeciálne mojej drahej Gee / Suzy, ktorá dnes oslavuje svoje krásne meno! :D Enjoy O:)

http://www.hp-lexicon.org/index-2.html

Vianočné stretnutie smrťožrútov nebolo tak celkom vianočné, pretože sa konalo po samotných Vianociach, a to hneď na Nový rok, takže Temný pán si zrejme potrpel na symboliku, ktorú preňho znamenal prvý deň nového roku, v ktorom chcel zmeniť osudy všetkých čarodejníkov. Cara nevedela, čo si o tom myslieť, a síce pár dni predtým sa na stretnutie s ním naozaj tešila, v tento deň, 1. januára, bola príliš vyčerpaná zo silvestrovských osláv s Abeom. A navyše, bolela ju hlava z tej whisky, čo popila. Na stretnutie s Temným pánom sa jej vôbec nechcelo.

„Prečo si furt musím obliekať šaty,“ hundrala, keď jej mama na posteľ položila čierne čipkované šaty. „A ešte k tomu takéto pohrebné!“

„Pred Temným pánom musíme byť všetci striedmi a pokorní,“ poúčala ju pani Blackwoodová. „Každopádne, vôbec tam nemusíš ísť.“

Voľky-nevoľky sa nasúkala do šiat, na nohy si natiahla čierne silonky a vlasy si stiahla do pevného vrkoča. Jej mama sa obliekla do elegantného, no príliš formálneho kostýmu, a otec do svojho typického fraku. Cara dumala, kam si má, pre dobrého Merlina, strčiť prútik, keďže šaty nemali žiadne vrecko ani záhyb.

„Načo ti je prútik? Aj tak nemôžeš čarovať,“ povedala jej mama.

„Idem na stretnutie s Temným pánom a mám tam prísť ako prašivý mukel?!“

Keď Cara vyhlásila, že prútik ponesie jednoducho v ruke, mama jej radšej rýchlo obliekla čierny kabát s hlbokými vreckami. Dokončili sa posledné úpravy, a následne všetci traja Blackwoodovci (adoptovaná, neadoptovaná, Cara jednoducho bola Blackwoodová, a síce dychtila po tom, aby sa dozvedela všetko o svojom pôvode, nemienila sa vzdať svojej doterajšej rodiny) pristúpili ku krčahu-prenášadlu, naraz sa ho dotkli a ocitli sa na suchej zemi bez jediného trsu trávy či vyschnutého kríčka. Nikde naokolo nebolo nič, len vyprahnutá popukaná zem bez snehu a jedna jediná neveľká skala, ktorá vyzerala ako vrastená do neživej pôdy. Zdalo sa, že i statický nehybný vzduch je mŕtvy.

Pán Blackwood pristúpil k skale, skusmo po nej trikrát poklopal prútikom, na čo sa v nej zjavila drobná trhlina, ktorá sa šírila, zväčšovala, až preťala celú skalu napoly. Obe polovice sa rozostúpili, až vytvorili dostatočne veľký priestor pre jednu osobu. Zdalo sa, že odhaľujú akúsi cestu do podzemia.

Carin otec (ktorý ju ešte vždy ignoroval) mlčky vošiel ako prvý, za ním šla Cara a rad uzatvárala pani Blackwoodová. Keď sa všetci traja ocitli skrytý medzi skalami, polovice sa k sebe začali prisúvať, až utvorili malú trhlinu, ktorá sa so švihnutím scelila. Cara pozrela pred seba. Boli v chladnej tmavej úzkej chodbe, a tak si jej rodičia posvietili prútikmi, a až potom sa vydali vpred.

Care sa zdalo, že napredujú celú večnosť. Monotónnosť chodby ju ubíjala. Vnímala hlasný dopad trojice nôh na kamennú zem a obláčik pary, čo jej vychádzal z úst pri každom výdychu. Steny naokolo boli až neprirodzene holé a hladké, bez jedinej ryhy či záhybu, dokonca aj farba bola jednoliata, bez prímes. Celé to bolo veľmi neprirodzené.

V momente, kedy uvažovala, či tento tunel niekto vytvoril pomocou zaklínadla Duro, pán Blackwood náhle zastal, takže bolestivo narazila do jeho chrbta. Nezdalo sa, že by ho to trápilo, dokonca ani len nepootočil hlavu dozadu, aby videl, či je Cara v poriadku. Nikdy ju nemal rád tak, ako by mal rád svoju vlastnú dcéru. To predsa vedela už dlho. Možno vždy tak trochu tušila, že nie je ozajstnou dcérou svojich rodičov.

„Cara,“ postrčila ju zozadu mama.

Cara zažmurkala a vošla za otcom do drevených dverí, ktoré viedli do ďalšej chodby, tentoraz však omnoho širšej a hlavne krátkej. Na stenách horeli fakle a na konci chodby stáli honosné dvojkrídlové vráta z čierneho dreva. Boli však bez kľučky či zámky. Cara sa im prizrela bližšie a všimla si nápis vyrytý na hornej klenbe: Mors tua vita mea.

„Tvoja smrť je môj život,“ zašepkala pani Blackwoodová

„To je krédo Temného pána?“ nadvihla Cara obočie.

Nikto jej však neodpovedal, pretože pán Blackwood rázne zaklopal na vráta. Na druhej strane dverí sa to ozvalo ako niekoľkonásobné hlasné dunenie.

Vráta sa pomaly roztvorili a Cara čakala, že ju oveje hrejivý vzduch, no nič také sa nestalo – dokonca sa jej zdalo, že odtiaľ prichádza ešte väčší chlad, aký bol na chodbe s fakľami.

Vošli dnu do niečoho, čo vyzeralo ako zasadacia miestnosť, pretože cez ňu celú sa tiahol dlhočizný stôl s nespočetným množstvom stoličiek, ktoré boli poväčšine obsadené. Miestnosť však bola omnoho omnoho väčšia, ako Cara očakávala – na miestach, kde si myslela, že sú steny, sa v skutočnosti v tieni skrývali ďalšie stoličky a kreslá, ktoré sa ťahali tak ďaleko, až si nebola istá, či dovidí na koniec tejto čudnej miestnosti. Napriek tomu, že tu bolo množstvo čarodejníkov, panovalo tu až nezvyčajné ticho.

„Vaše miesta sú tu,“ ozval sa zo vzdialenejšieho konca stola ženský hlas, ktorý Cara nevedela zaradiť.

Blackwoodovci kráčali popri stole z jednej strany a stoličkách usporiadaných ako v divadle z druhej strany, pričom všetci na nich vyvaľovalo nevrlé pohľady. Usadili sa na tri voľné miesta medzi čarodejníkmi, ktorých Cara nikdy nevidela.

„Nová smrťožrútka v našich radoch?“ naklonil sa k nej neznámy muž sprava a vyceril na ňu štrbavý chrup.

„Budúca,“ povedala pani Blackwoodová, ktorá Caru od toho chlapa našťastie delila.

„Som pán Rosier, krásna slečna,“ natiahol k nej ruku a jedným okom na ňu žmurkol.

„Cara Blackwoodová.“ Ten chlap sa jej nepozdával, rovnako ako všetci ostatní okolo nej. Avšak to meno poznala - Evan Rosier, ktorý sedel hneď vedľa pána Rosiera, bol predsa študent Rokfortu; zdalo sa jej, že Luciusov spolužiak. Pátrala pohľadom po stole, a keď uzrela početné zastúpenie Lestrangeovcov, pocítila patričnú úľavu. Vymenila si s Abeom pohľad. Potešil ju dokonca i pohľad na Blackovcov a Malfoyovcov. Všetky tri rody sedeli na opačnom konci stola, hneď vedľa vrchstola.

Odrazu sa Care začali predstavovať všetci prísediaci, ktorých nepoznala. Bolo ich tak veľa a navyše sa všetci na seba tak veľmi podobali, že si nedokázala zapamätať všetky mená. Karkaroff, Nott, Crabbe, Goyle, Avery... Všetci boli oblečení v čiernych plášťoch, niektorí mali dokonca položenú na temene hlavy čudnú masku.

„Všetci sa utíšte!“ postavila sa madam Malfoyová. „Prichádza Temný pán.“

Šum v miestnosti ustal, akoby uťalo, a o pár sekúnd na to sa priamo za vrchstôl ktosi premiestnil. Podobné premiestnenie však Cara nikdy nevidela – zväčša totižto prebehlo rýchlo, no tentoraz sa zjavila najprv podivná čierna hmla, potom lem plášťa, biela tvár, žiariace oči, až sa to celé nakoniec sformovalo do vysokej postavy.

Temný pán bol... nevšedný. Bol vysoký, veľmi vysoký. Bol biely ako stena, nemal vlasy, dokonca nemal ani nos – namiesto neho mal len nozdry, ktoré sa pri každom nádychu rozšírili. A tie oči... Zúžené červené oči, ktoré akoby ani nepatrili človeku. Vôbec nevyzeral ako človek. 
Okolo pliec zahalených v čiernom plášti sa mu ovíjal tučný had. Zavetril smerom k smrťožrútom pri stole a vystrčil jazyk, akoby ochutnával vzduch.

„Vitajte, priatelia,“ pozdravil Temný pán svojich stúpencov. Jeho hlas bol chladný ako zima vonku, bez jediného podfarbenia či melódie. Bol to vôbec ľudský hlas?

Všetci v miestnosti sa postavili a pokorne sklonili hlavy. Cara pohľadom zablúdila k Abeovi – videla, že nedokáže z Temného pána spustiť ohromený pohľad.

„Posaďte sa,“ pokynul, na čo k nemu priplávala Bellatrix a odsunula mu stoličku.

„Posaďte sa najmä vy, pane,“ povedala mu takým oddaným hlasom, akoby ho bola poznala odjakživa.

„Vitajte v novom roku, smrťožrúti,“ začal Temný pán, keď sa usadil. Had na jeho pleciach bol stále v strehu, akoby bol pripravený zjesť každého, kto sa odváži čo i len pohnúť. „V roku, ktorý nám prinesie ovocie. Nastáva čas, kedy čarodejníci preberú moc nad muklami a vyčistia svet od zbytočnej špiny. Nastáva čas, kedy preberieme vedenie. Nastávajú skrátka lepšie časy.“

Všetci v miestnosti podvedome zatajovali dych a hľadeli na svojho pána s rôznym emóciami v očiach – so zbožnou úctou, obdivom, rešpektom, zvedavosťou alebo úplne prázdnym pohľadom, ako napríklad Malfoyovci.

„Som rád, že sme sa tu zišli v plnom počte.“ Temný pán spokojne preletel červenými očami najprv po stole, a potom po stoličkách skrytých v tieni. „Je to veľmi dôležité pre vojnu, ktorú chystáme.“

„Pane,“ ozvala sa Bellatrix. Všetci k nej zvrtli prekvapený, ba priam obdivný pohľad. „Máme sa na túto vojnu nejako pripraviť? Máme urobiť niečo špeciálne pre to, aby dopadla úspešne?“

Temný pán sa na ňu usmial. „Stačí, ak budete verní, Bellatrix. Nie sme v škole, aby sme sa učili smiešne zaklínadlá. Toto je život, a na ten sa nedá pripraviť.“

„Áno, pane.“ Bellatrix pokorne sklonila hlavu.

„Na vojnu musíte byť pripravení neustále. Pamätajte si, že vojna môže vypuknúť kedykoľvek – či zajtra, či o dva mesiace, či o pol roka. Musíte byť vždy pripravení prestať s tým, čo práve robíte, ukončiť to pre vyššie ideály a vydať sa do boja, do ktorého vás čoskoro povolám. Boj za vyššie ideály musí byť vašou prioritou, niečím, za čo ste ochotní obetovať čas, ba dokonca aj život. Pamätajte, že bojujete za správnu vec, a tak musíte bojovať s plným nasadením.“

K Temnému pánovi sa postupne dvíhali obdivné a oddané pohľady. Všetci očami viseli na jeho perách, načúvali jeho slovám, akoby to bola modlitba, hľadeli naňho ako na svojho boha, dokonca i ruky mali zopnuté pred sebou na stole, akoby sa modlili. Boli ochotní nasledovať ho kamkoľvek a obetovať preňho život kedykoľvek. Aspoň tak sa Care zdalo.

„Dnes však máme na programe jednu veľmi príjemnú úlohu,“ ozval sa opäť Temný pán. „A to – privítať v našich radoch niekoľkých mladých čarodejníkov. Pristúpte ku mne!“

Keď pani Blackwoodová štuchla Caru do rebra, okamžite vyskočila a neistými krokmi vykročila priamo k Temnému pánovi, hoci najradšej by sa bola vydala úplne opačným smerom. Postavila sa k vrchstolu, a ocitla sa tak medzi Narcissou a Abeom. Okrem nich tu boli ešte Lucius, Evan Rosier a siedmak Avery. Čudovala sa, kde je Andromeda, no odrazu jej jej neprítomnosť úprimne závidela.

„Mladá generácia,“ obrátil sa k nim Temný pán. Jeho červené oči v prítmí žiarili. „Mladí čarodejníci, ktorí budú v sebe nosiť svoju posvätnú úlohu a budú nasledovať príklad svojich rodičov. Ste už dosť starí na to, aby ste sa sami rozhodli, to je zrejme aj dôkazom toho, prečo ste tu. Preto vás vyzývam, mladí priatelia, ak ste naozaj presvedčení o tom, že mi chcete verne a oddane slúžiť, zložte neporušiteľnú prísahu. Zložte prísahu, ktorou potvrdíte mne, vašim blízkym, no hlavne samým sebe, že ste na správnej strane. Zložte prísahu, ak máte dostatok odvahy bojovať za správne ideály.“

Cara sa poobzerala po svojich spolužiakoch, no jediný, kto jej opätoval pohľad, bola Narcissa. Zdalo sa jej to, alebo naozaj v jej očiach zbadala... obavy? Cara mala sto chutí otočiť sa a pozrieť sa priamo na svoju mamu, aby jej povedala, čo má, preboha robiť. Srdce jej bilo až kdesi v krku. Toto nečakala. Na toto nebola pripravená. Nebola si istá, či sa chce stať stúpencom Temného pána.

Abe v tom však mal zrejme jasno – ako prvý vystúpil z ich zástupu a podišiel bližšie k Temnému pánovi.

„K vašim službám, pane,“ povedal s pohľadom pevným ako skala. Hlas sa mu ani raz nezatriasol. Zdalo sa, že presne vie, čo robí, akoby si to už niekoľkokrát plánoval.

„Tvoje meno, chlapče?“ vyzval ho Temný pán, uprene hľadiac do jeho očí.

„Rabastan Lestrange, pane.“

„Áno. Lestrangeovci sú moji verní služobníci.“ Temný pán pokynul Bellatrix, aby pristúpila. Tá natešene vyskočila a vytiahla prútik. Temný pán podal Abeovi ruku, a ten ju bez váhania chytil. Bellatrix priložila prútik k ich spojeným rukám.

„Rabastan Lestrange,“ oslovil ho Temný pán, nespúšťajúc z neho červené oči, „sľubuješ, že budeš navždy slúžiť lordovi Voldemortovi a plniť všetky jeho príkazy?“

„Sľubujem,“ odpovedal Abe rozhodne.

„Sľubuješ, že sa nikdy nepridáš k jeho nepriateľom, ani sa im nebudeš snažiť v ničom pomôcť?“

„Sľubujem.“

„Sľubuješ, že budeš navždy živiť myšlienku Salazara Slizolina a vychovávať v nej svojich potomkov?“

„Sľubujem.“

„Výborne, Rabastan,“ pochválil ho Temný pán chladným hlasom. Ich spojené ruky sa začali chvieť. Z Bellatrixinho prútika vyšľahol veľmi tenký, no jasný plameň a pomaly sa ovinul okolo oboch rúk, takže ich spojil neviditeľnou, no neodvratnou neporušiteľnou prísahou. Pre Abea nebolo cesty späť.

„Vitaj v našich kruhoch, Rabastan. Môžeš sa vrátiť na miesto. Nech pristúpi ďalší.“

Abe sa otočil. Cara sa snažila zachytiť jeho pohľad, no on víťazoslávne hľadel pred seba, akoby nič iné nevnímal, len prázdnotu a ničotu budúcnosti, ktorú si sám zvolil.

Ďalší v poradí bol Avery. Zopakoval sa taký istý proces ako pri Abeovi. Nasledoval Lucius, a potom Evan Rosier.

Cara pozrela na Narcissu vedľa seba. Tá síce napäto pozorovala svojho chalana, ako skladá neporušiteľnú prísahu vernosti, no opätovala svojej niekdajšej priateľke ustráchaný pohľad, pretože vedela, že Temný pán sa teraz na ňu nepozerá. Caru to povzbudilo. Povzbudila ju myšlienka, že nie je jediná, ktorá pociťuje strach, jediná, ktorá sa necíti tak sebaisto a má patričné obavy, neistotu, niečo, čo Temný pán nepripúšťa. Odrazu však Narcisse chcela dokázať, že je schopná premôcť strach, takže keď sa Lucius pobral od Temného pána na miesto k svojim rodičom, Cara vykročila vpred.

Nevedela, čo cíti pri pohľade do prázdnych červených očí. Nevedela, či to, čo robí je správne. Nevedela, či to vôbec je realita. Vedela len to, že cesta späť nie je, a ak túto prísahu niekedy poruší, zomrie.

„Cara Blackwoodová,“ predstavila sa Temnému pánovi. Jej hlas sa odrazil v niekoľkonásobnej ozvene. Zdalo sa jej, že každý v miestnosti počuje srdce, čo jej bilo až kdesi v krku.

„Pristúp bližšie k lordovi Voldemortovi, Cara,“ vyzval ju Temný pán. Cara si všimla, že nozdry sa mu rozšírili. Had do nej zapichol prenikavý pohľad.

Mechanicky položila dlaň do jeho nastavenej ruky. Zovrel ju. Bola omnoho väčšia a chladnejšia ako tá jej.

„Cara Blackwoodová, sľubuješ, že budeš navždy slúžiť lordovi Voldemortovi a plniť všetky jeho príkazy?“

Otázka akoby ostala visieť vo vzduchu. Cara vedela, že to môže odvrátiť, že môže povedať nie, že môže ísť vlastnou cestou a nepridať sa k niekomu, kto ju desil. Pravdepodobne zdieľala rovnaký názor a rovnakú ideológiu ako Temný pán, takže logicky by sa k nemu mala pridať rovnako nadšene ako Abe. Ale ona to nedokázala. Nedokázala sa radovať z jeho prítomnosti, a už vôbec nie z nejakej vojny. Pociťovala strach, veľmi veľký strach. Tie červené oči ju desili.

Avšak bola príliš zbabelá na to, aby odporovala.

„Sľubujem.“ Jej hlas sa rozozvučal tichou miestnosťou ako zvon.

„Sľubuješ, že sa nikdy nepridáš k jeho nepriateľom, ani sa im nebudeš snažiť v ničom pomôcť?“

A čo Andromeda? Aj ona je jeho nepriateľka?

„Sľubujem.“

„Sľubuješ, že budeš navždy živiť myšlienku Salazara Slizolina a vychovávať v nej svojich potomkov?“

Toto bola asi jediná otázka, na ktorú mohla bez váhania odpovedať:

„Sľubujem.“

Tenký lúč svetla, čo sa im ovíjal okolo spojených rúk, bol rovnako mrazivý ako Temný pán sám. Zdalo sa jej, že jej preniká pod kožu, vrýva sa tam, rozožiera jej vnútro, mení jej krv na žieravinu, zanecháva tam stopu, ktorú bude navždy cítiť. Keď sa ich ruky rozdelili, ešte vždy sa jej zdalo, že jej pod kožou pulzuje čosi ľadové, priam ju to bodalo ako nôž.

„Milí moji mladí priatelia,“ ozval sa Temný pán, keď prísahu zložila i Narcissa a posadila sa na miesto pri Blackovcoch. „Boli ste prijatí do našich radov, no ešte stále nie ste smrťožrúti ako my, a preto nie ste označení Temným znamením. Na to, aby ste sa stali plnohodnotnými smrťožrútmi, musíte mi preukázať vašu vernosť.“

Nastalo ticho. Cara na Abeovi videla, že sa už-už chce niečo spýtať, no nevie, či je to vhodné. Vyriešila to zaňho verná služobníčka Temného pána, Bellatrix.

„Ako presne vám majú preukázať vernosť, pane?“

„To sa ešte uvidí, Bella.“ Po chvíľkovej odmlke skrútil tému späť na vojnu: „V našej vojne, ktorá vypukne už čoskoro, sa obrátime priamo proti Ministerstvu. Naším prvotným cieľom bude zvrhnúť Ministerstvo mágie, donútiť ho rezignovať, zneškodniť všetkých nehodných a dosadiť do všetkých postov vás, smrťožrútov. Výhodou je, že mnohí z vás na Ministerstve už teraz pracujú,“ chladne sa usmial najprv na Malfoyovcov, a následne na Blackwoodovcov.

„Bude to neľahká úloha,“ pokračoval Temný pán, „ale nie nezvládnuteľná. Ministerstvo je naším cieľom, pretože Ministerstvo riadi životy všetkých čarodejníkov v krajine a pretože Ministerstvo udáva, čo je legálne a čo nie je.

Obsadíme Ministerstvo a donútime všetkých rezignovať. Čistokrvné rody zradcov a milovníkov muklov ako Weasleyovci, Prewettovci, Bonesovci, Meadowesovci, McKinnonovci, Fenwickovci sa stanú mojimi sluhami, nebudú mať na výber. Každá čarodejnícka krv je dobrá. A tí ostatní...“ Temný pán neodpovedal, no Cara nebola taká hlúpa, aby si jeho slová jednoducho nebola domyslela. Prichytila sa pri tom, ako sa v duchu potešila, že Gideon Prewett pochádza z čistokrvnej rodiny.

„Dopredu vás však varujem, priatelia moji,“ Temný pán preletel pohľadom po všetkých okolo stola, „v tejto vojne budete musieť prekročiť svoje hranice, dokázať, že ste ochotní ublížiť a zabíjať v mene vyšších ideálov, postaviť sa na vyššiu, no ťažšie dosiahnuteľnú priečku, než na akej ste teraz. Budete sa musieť stať čarodejníkmi hodnými vďaky a uznania lorda Voldemorta. Budete musieť bojovať, vypočúvať, mučiť, zabíjať. Budete musieť konať tak, ako ste pravdepodobne ešte nikdy nekonali. Ale toto je vojna, priatelia.“

Pri stole i okolo stola bolo hrobové ticho. Všetci hľadeli na lorda Voldemorta a čakali, či ešte niečo povie. Temný pán spýtavo pozrel na Bellatrix, Rodolphusa, pánov Malfoyovcov, Blackovcov, Blackwoodovcov, na Antonina Dolohova, Bartyho Croucha, pána Rosiera a mnohých ďalších, ktorých mená si Cara poväčšine nepamätala.

Všetci prikývli a so slovami: „Budeme plniť všetky vaše príkazy, pane.“ pokorne pozreli do stola.

„Obávam sa však, že Ministerstvo mágie nebude naším jediným nepriateľom,“ povedal Temný pán a spojil si končeky prstov. „Je tu totižto ešte niekto, kto nám s úplnou určitosťou bude stáť v ceste – Albus Dumbledore.“

Okolo stola sa prvýkrát ozval prekvapený šum. Všetci si vymenili pohľady, no najviac šokovane sa tvárili aktuálni študenti Rokfortu.

„Albus Dumbledore, pane?“ ozval sa Rodolphus Lestrange. „Ideme dobyť i Rokfort?“

„Rokfort dobýjať zatiaľ nejdeme. Avšak Albus Dumbledore je náš tichý, no pravdepodobne najväčší nepriateľ.“

„Čo to znamená, pane?“ spýtal sa pán Black.

„Len to, že musíme rátať s ešte minimálne jednou veľkou vlnou nenávisti a odporu – a to zo strany Dumbledora. Bol to vždy veľmi ľstivý čarodejník a vôbec nie taký nevinný, aký vyzerá byť. 

Na dnes to však stačí, smrťožrúti. Opäť si vás povolám.“

S tými slovami sa Temný pán postavil a s podobným divadielkom ako pri príchode sa odmiestnil. Cara nasledovala svojich rodičov, ktorí sa predierali davmi smrťožrútov, prehodili s nimi slovko-dve, predstavili im svoju dcéru, potriasli si s nimi rukami, potľapkali ich po pleci. Cara sa snažila pohľadom privolať Abea, ten však vyzeral byť taký zahĺbený sám do seba, že nevnímal vôbec nič okolo seba. Bellatrix, hrdo vystretá ako svieca, stála po boku svojho budúceho manžela a so spokojným pohľadom sledovala odchádzajúcich smrťožrútov.

Cara cítila isté pochybnosti, keď pozorovala čarodejníkov, ktorí sa mali stať jej spoločníkmi, priateľmi, kumpánmi. Nevedela to pomenovať. A taktiež nevedela určiť, kto jej je menej sympatický - či Temný pán, alebo jeho prívrženci. Tak veľmi sa nad tým zamyslela, že si ani neuvedomila, kedy k nej priskočil pán Rosier, vzal jej ruku a pobozkal ju.

„Mladá dáma sa tvári akosi neprístupne,“ povedal jej.

„Myslela som, že našou smrťožrútskou povinnosťou je tváriť sa neprístupne, nie?“ odvetila mu azda až príliš zostra.

„Cara, Cara!“ Popri Rosierovi sa pretisol Abe. „Dobrý deň, pán Rosier. Som rád, že vás konečne stretávam.“

„Dobrý deň, mladý pán Lestrange. Môj syn Evan mi o vás veľa rozprával. Vidím vo vás veľkú budúcnosť,“ usmial sa naňho Rosier.

„Ďakujem, pane,“ odvetil Abe a odtiahol Caru preč. „Tak čo?“

„Čo čo?“

„Aký to je pocit?!“

„Myslíš to mrazenie v zápästí? Úchvatný.“

„Nebuď taký suchár, Cara,“ zatiahol Abe sklamane. „Je úžasný!“

„Kto?“

„No predsa Temný pán.“

Cara neodpovedala, no bola rada, keď z tej podivnej chladnej miestnosti vyšla spolu s Abeom, a nie s otcom, ktorý sa tváril, akoby ľutoval rozhodnutie pani Blackwoodovej vziať si z Dumbledorovej pracovne to anjelské dieťa.

*****************************************

****************************************

***************************************

**************************************

*************************************

************************************

***********************************

**********************************

*********************************

********************************

*******************************

******************************

*****************************

****************************

***************************

**************************

*************************

************************

***********************

**********************

*********************

********************

*******************

******************

*****************

****************

***************

**************

*************

************

***********

**********

*********

********

*******

******

*****

****

***

**

*

A keď sme už pri tom Voldym... tak ešte raz všetko najlepšie, Suzy!!! :D :*