Denník smrťožrútky (1. kapitola)

→ pokus o FF k HP
→ obdobie: 60./70. roky, Voldemortov vzostup, ani chýru, ani slychu po nejakom Harrym
→ zápletka: časom sa ukáže :D
    Enjoy.

http://glayish.tumblr.com/

August sa schyľoval ku koncu, no Cara nemala stále zadovážené potrebné učebnice do školy. V podstate jej nič nebránilo v tom, aby sa dotkla porcelánovej vázy s precízne vyrezávanými vzormi kvetov, ktorá slúžila ako prenášadlo, takže sa mohla bez akejkoľvek námahy a bezbolestne premiestniť priamo do Šikmej uličky. Okrem lenivosti. A nenávisti k škole.

„Pokiaľ sa konečne nezačneš normálne učiť, po škole to nikam nedotiahneš,“ opakovala jej dennodenne mama. „Budeš hanbou našej rodiny.“

Cara zakaždým len prekrútila očami, pretože vedela, že ide o plané vyhrážky – obaja jej rodičia pracovali na Ministerstve mágie na pomerne vysokých postoch, takže vybaviť ich nevzdelanej dcére dobrý a pekne platený flek nebol problém.

Cara sa snažila vychutnať si posledný víkend strávený v obrovskom rodinnom vidieckom sídle na periférii Londýna. Keďže rodičia trávili viac-menej celé dni v práci, Cara mala celý dom pre seba a nikto (ak nerátala tie nevraživé pohľady záhradníka) ju nenapomínal a nevravel jej, čo má robiť.

„Obed je hotový, slečna Blackwoodová,“ zakričala z dvojkrídlového okna pani Milesová.

Cara zvraštila čelo, no i tak ostala sedieť na živom plote, ktorý jej nepríjemne odieral nohy, a sledovala davy muklovských žobrákov, ktori sa po neďalekej hradskej snažili dostať do Londýna za lepším životom. Hompáľala nohami tam a späť, a mimovoľne prstom prechádzala po okraji svojho prútika skrytom v záhybe šiat. Vždy a všade ho nosila so sebou.

„Slečna,“ zastal priamo pod ňou starček v otrhanom odeve, s tvárou ufúľanou od popola a s dlaňou nastavenou priamo ku Care, „mohol by som vás poprosiť... malá almužna... nemám čo jesť... Londýn... tak ďaleko... jesť...“

„Jesť?“ zopakovala pomaly, nespúšťajúc z neho tvár. „Mrzí ma to, ale porcia moriaka na víne a tekvicového koláča je veľká akurát tak pre mňa. Nemôžem sa s vami podeliť,“ pokrčila plecami s úsmevom. „Ale aby ste nepovedali, že som úplne bez srdca...“ Siahla do vrecka a nahmatala dvojicu mincí. Uchopila ich a doslova ich hodila po žobrákovi.

„Libry!“ zasvietili mu oči a skočil po spadnutých minciach ako smädný po pohári vody. Keď sa im prizrel bližšie, nadšenie z jeho tváre vyprchalo. „To nie sú libry... Čo to je? Doláre?“

Cara sa opäť usmiala, otočila sa, zoskočila z plota a rozbehla sa po štrkovej cestičke priamo k domu, zanechajúc zmäteného žobráka s galeónmi za chrbtom.

Pani Milesová prestrela Care v priestrannej kuchyni za vrchstolom a kým dievčina jedla, ona len postávala v kúte a plnila občasné požiadavky, ktoré Cara jej smerom vysielala.

„Dáte si ešte tekvicový koláč, slečna?“

„Chceš, aby som bola ako taký sud?“ nadvihla obočie a pomyslela si, že toto je posledný deň, kedy obeduje dobroty pani Milesovej v prepychu svojho domu.

Niežeby roky predtým Cara skákala od radosti zo začínajúceho školského roku, no tentoraz sa jej do školy vyslovene nechcelo – čakal ju piaty ročník, ktorý znamenal postrach všetkých študentov – VČÚ. Netušila ani len to, z ktorých predmetov sa ho vlastne chystá absolvovať, a omnoho viac ako obavy z toho, že túto čarodejnícku skúšku nezloží, ju zožierala nechuť z celej tej maškarády.

„Čím by ste sa chceli stať, slečna?“ spytovala sa jej pani Milesová, zatiaľ čo zo stola spratovala taniere a príbor.

„Dospelým človekom,“ odvetila sebaisto. Môcť čarovať, koľko sa jej zachce, byť zodpovedná sama za seba, zúčastňovať sa súdnych sporov na Ministerstve... Dospelosť ju fascinovala.

„Vydržte ešte dva roky a dočkáte sa,“ usmiala sa na ňu kuchárka.

„Naozaj mi chcete nahovoriť, že ste navštevovali Rokfort?“ spýtala sa jej Cara uštipačne.

„Samozrejme, ako každá čarodejnica. Milovala som Rokfort.“

„Ak ste čarodejnica, prečo potom nemáte prútik?“

Mierne sklonila hlavu, no nenechala sa potopiť. Vždy bola veľmi hrdá žena, a to Care prekážalo. Nemala postavenie na to, aby bola taká hrdá. Skrátka na to nemala právo.

„Vzali mi ho.“

„Čarodejník bez prútika je vlastne mukel, nie?“

„Čarodejník sa neurčuje podľa prútika, slečna,“ riekla ticho.

„A podľa čoho? Podľa čoho, ak nie podľa prútika a krvi?“ Care stúpal v žilách adrenalín. Vždy bola až prehnane temperamentná, azda až výbušná. Nepáčilo sa jej, keď jej niekto odporoval.

„Čarodejník je proste čarodejník.“ Viac nepovedala, a hoci Carino vnútro priam pišťalo od túžby po hádke, ktorú by zas a znovu vyhrala, mlčala i ona, postavila sa a bez slova vyšla z kuchyne.

Deň sa pomaly prehupol do večera, a napokon nastala noc, a zrejme až príliš skoré ráno, pretože Cara sa zobudila príšerne unavená. Prevalila sa na druhý bok a pritisla si na uši ruky, aby nepočula krik, čo vychádzal spoza jej izby.

„Cara! Vstávaj! Na obed odchádza vlak, a ty ešte nemáš nakúpené!“

Nereagovala. Celá sa skryla pod perinu, akoby ju to mohlo ukryť pred krutou realitou – že zajtra začína školský rok, a dnes definitívne odchádza na Rokfort. Už takmer upadala do ďalšieho sladkého spánku, keď odrazu sa jej dvere hlasno otvorili a dnu prenikla vôňa lievancov.

„Cara Blackwoodová,“ začula otcov hlas, „ak okamžite nevstaneš z postele a nenachystáš sa, použijem na teba Imperius!“

„To je predsa nelegálne,“ zašomrala rozospato, no napriek tomu sa začala šuchtať z postele von. Otec ako jediný pre ňu predstavoval autoritu.

„Ako pracovník Ministerstva ja rozhodujem, kedy veci sú legálne a kedy nie sú. A teraz šup, zbaľ sa a sprav zo seba človeka!“ S tými slovami odišiel z izby, no Cara kútikom oka videla, že mama ostala.

„Nevrav mi, že otec ide so mnou prvýkrát v živote nakupovať,“ povedala jej.

„Nie, musí ísť do práce,“ odpovedala mama vetou, ktorú Cara počúvala neustále. „Ale ja s tebou pôjdem.“

„Som už dosť veľká na to, aby som chodila nakupovať sama,“ šomrala, kým si cez hlavu preťahovala nočnú košeľu. Vzápätí sa zarazila. „Nezaslúžim si aspoň trochu súkromia?“

Pani Blackwoodová odišla za dvere, a keď sa Cara nasúkala do (podľa jej mamy) slávnostných zelenkavých šiat s bielymi bodkami, na nohy si natiahla biele pančuchy a čierne topánky s podpätkom, prehrabla si neposlušné hnedé vlasy a nasadila na temeno hlavy biely klobúčik, zavolala mamu dnu.

„Ta-dá!“ zvolala slávnostne, spravila pózu a presne na jednu sekundu sa usmiala od ucha k uchu.

„Takmer dokonalé,“ povedala pani Blackwoodová a zdalo sa, že kútiky úst sa jej dvihli v jemnom úsmeve. „Len menšie detaily...“

Cara jej horko-ťažko dovolila, aby jej na tvár naniesla malú dávku šminiek a na pery červený rúž, no keď sa chcela ešte vyhrať s jej nedbalým účesom, zaprotestovala: „Idem na Rokfort, nie na súťaž krásy. A navyše, vo vlaku sa i tak prezlečiem do toho strašného habitu.“

Vzápätí jej mama za pomoci prútika pomohla enormnou rýchlosťou zbaliť veci do kufra, vyčistiť prenosnú klietku Carinej mačky Ellie a nachystať príručnú tašku s potrebnými galeónmi.

V Šikmej uličke bol zhon a chaos, akoby Cara nebola jediná, ktorá sa rozhodla nakupovať pár hodín pred odchodom na Rokfort. Pochopiteľne, išlo o starších žiakov, nie o prvákov, ktorí si všetky veci zaobstarali už mesiac dopredu. Cara teda i tento rok absolvovala povinnú jazdu v podobe nákupu deviatich učebníc (čo bolo v porovnaní s minulými rokmi patrične menej), sady medených a strieborných kotlíkov, trojice nových habitov, jedného hodvábneho plášťa, tuctu bŕk a štvorice kalamárov s atramentom, desiatok kvalitných pergamenov. Po hodine a pol nakupovania boli Cara i jej mama také vyčerpané, že sa zastavili v blízkej kaviarni na veľkú šálku kávy s karamelovou príchuťou a ovocný pohár so smotanou, čokoládou, tromi kopčekmi zmrzliny a mesiačikmi mandarínky naspodku.

„Aha,“ drgla do mamy Cara a nenápadne kývla hlavou smerom ku chalanovi, sediacemu pri inom stole. „To sú Bilius a Arthur Weasley.“

„Arthur skončil školu len prednedávnom, no už sa snaží získať prácu na Ministerstve,“ povedala potichu mama, nenápadne ich očkom sledujúc.

„Pozri sa, čo pijú,“ pohŕdavo potiahla nosom Cara, „lacné ďatelinové pivo.“

„Myslím, že i to pivo má väčšiu hodnotu ako tie ich obnosené handry.“

„Arthur Weasley sa chce oženiť s Molly Prewettovou.“

„Ich rodina si teda zachová ryšavé hlavy.“

„A oblečenie, ktoré sa dedí z generácie na generáciu.“

Matka s dcérou sa k sebe nakláňali, chichotali a šepkali si, až kým k nim nepristúpila vysoká štíhla postava.

„Nechcem vás rušiť, dámy,“ oslovila ich, „ale išiel som okolo a zbadal vás. Nemohol som vás predsa obísť.“

„Abe!“ zvolala Cara, vyskočila na nohy a začudovala sa, keď si uvedomila, že je od neho o dve hlavy nižšia. „Mami, toto je Rabastan Lestrange, môj spolužiak.“

Pani Blackwoodová sa postavila a potriasla si s ním ruku. Na jej prekvapenie sa Abe sklonil k jej dlani a jemne ju pobozkal. Cara v matkiných očiach uzrela uznanie nad jeho vyberanými spôsobmi.

„Ja som si svoju úlohu splnila,“ pozrela pani Blackwoodová na plné tašky, „teraz vás teda nechám osamote. Na nástupište spolu trafíte.“ Postavila a vyťahovala peňaženku, no Abe ju zastavil.

„Už som zaplatil pri pulte,“ povedal.

„Och.“ Carina matka nevychádzala z údivu.

„To je to najmenej, čo pre takéto pôvabné dámy môžem spraviť,“ usmial sa a ohúrená pani Blackwoodová ich o chvíľu nechala osamote, venujúc dcére veľavravné žmurknutie. Abe sa usadil na jej miesto a Cara sa nestačila diviť, ako sa za jedno leto zmenil. Čierne vlasy sa mu vlnili už pod ušami, ostro vykrojenú sánku mal posiatu strniskom a pod tričkom sa mu rysovala štíhla, no vypracovaná hruď. Rabastan patril vždy ku chlapcom, po ktorých mladšie (no častokrát i staršie) dievčatá doslova šaleli.

„Som neodolateľný?“ zažmurkal.

„Si samoľúby,“ odvrkla mu Cara, zadržiavajúc smiech.

Doobedie ubehlo príšerne rýchlo a ani sa nenazdali, už spolu nastupovali do Rokfortského expresu a tlačili sa cez davy študentov do prednej časti vlaku, kde si Slizolinčania každoročne obsadili svoje miesta.

„A čo Lucius?“ spýtal sa Abe, keď sa usadili vo voľnom kupé.

„Netuším,“ pokrčila plecami. „Povedali sme si, že minimálne priamo na Rokforte sa stretneme.“

„Cez leto ste spolu vôbec neboli?“

„Ale áno, párkrát som bola uňho a on u mňa,“ odvetila a vytiahla z vrchu kufra tenký zošit, ktorý jej slúžil ako zápisník úloh do školy a pripomienok narodenín, no i ako občasný denník. Nalistovala dátum 31. august a spravila cezeň veľký nespokojný krížik.

„Celkom výstižné,“ uškŕňal sa jej ponad rameno Abe. „Poznačila si si tam i VČÚ?“

„Zvyčajne si poznačím veci týždeň pred ich uskutočnením, takže ak sa VČÚ nekoná o týždeň, ďakujem, neprosím.“

„Robíme ich z podobných predmetov, však?“

„Úprimne, veľmi ma to netrápi.“

„S tebou sa veru o škole nedá rozprávať.“

„Hej, ľudia!“ Dvere od kupé sa s rachotom otvorili a dnu vošiel chalan s dlhými blond vlasmi – Lucius Malfoy. „Počkať ma na nástupišti vám ani len nenapadlo, čo?“

„Myslíš, že by sme medzi toľkými ľuďmi zbadali tvoju bielu hlavu?“ spýtal sa ho Abe.

Lucius si zložil kufre a usadil sa vedľa Cary, vynútiac si dlhý bozk.

„Bože, ste nechutní,“ odvrátil sa od nich Abe a zapichol pohľad do okna.

„Závidíš?“ spýtal sa Lucius s perami na tých Cariných a rukou jej prešiel po stehne.

„Spomaľ, chlapče,“ capla ho po ruke. „Vyčkaj do klubovne.“

„Ste nechutní,“ zopakoval Abe.

„Pokojne z nášho kupé odíď.“

„Z vášho?! Nebyť mňa, tak je už dávno obsadené siedmackou tlupou!“

„Dobre, sklapni, Rabastan,“ zakriahol ho Lucius. Od chvíle, kedy Cara a Abe na Rokfort prišli (boli od Luciusa o rok mladší), si Lucius uťahoval z jeho čudného mena.

Zvyšok cesty prebiehal v tichosti, každý bol zahĺbený do svojich myšlienok alebo do mikrospánku, do ktorého pomaly upadala Cara. Nachádzala sa práve kdesi na pomedzí sna a skutočnosti, keď akoby z veľkej diaľky začula rozhovor svojich spoločníkov.

„... VČÚ?“

„Čo sa pýtaš? Spravil som všetky predmety,“ hrdo odvetil Lucius, „a to som sa takmer vôbec neučil.“

„Všetci vieme, že profky letia na tvoje belavé lokne.“

„Som zvedavý, čím ich zaujmeš ty. Žeby svojimi dvoma metrami?“

„Budú sa báť zadať mi čosi ťažké, pretože výškou ich všetkých prekonám...“

Lucius vybuchol do hurónskeho rehotu, keď v tom stíchol, akoby utlo. Caru to prebralo z driemot, pomrvila sa, otvorila oči a pozrela na tvár svojho súčasného frajera. Jeho pohľad smeroval von z kupé na skupinku dievčat, ktoré sa tlačili k vozíku so sladkosťami. Care do očí udrela najmä plavovláska, ktorá sa vynímala pri ostatných tmavovlasých dievčatách. Bola to jej kamarátka Narcissa.

„Našiel si svoju potencionálnu sestru?“ spýtala sa Cara Luciusa, neodtŕhajúc pohľad od blondíny.

„Nie,“ pokrútil hlavou a jej hlas akoby ho prebral zo zamyslenia. Odtrhol pohľad od Narcissy a pozrel opäť na svojich spoločníkov v kupé. Abe nadvihol obočie.

„Tváriš sa, akoby si ju videl prvý raz v živote,“ poznamenal. „Je to naša spolužiačka už päť rokov.“

„Dokonca s ňou zdieľam jednu izbu,“ prezradila mu Cara tónom hlasu, akoby odhaľovala najväčšie tajomstvo sveta.

Sladkosti, ktoré si nakúpili, im vydržali až do konca cesty, dokonca vychádzali z vlaku s tuctom pelendrekov, čokoládových kartičiek či balíčkov fazuliek každej chuti. Pri pohľade na vysvietené okná nádherného Rokfortského hradu Cara trochu pookriala, a keďže v tenkom habite jej v posledný augustový večer začínala byť zima, tešila sa, keď ich koče doviedli priamo k hradu.

„Nazdar, Cissy!“ prisadla si v už plnej Veľkej sieni k slizolinskému stolu k svojej dlhoročnej priateľke Narcisse. „Lucius na teba vo vlaku hľadel ako na zjavenie.“

„Vážne?“ Premerala si ho od hlavy po päty, no potom sa otočila opäť ku Care. „Aké si mala leto?“

„Celkom parádne.“

„Žiadne stresy?“

„Z čoho?“

„Neviem, napríklad VČÚ?“ odpovedal namiesto Narcissy Abe, ktorý sa usadil oproti Care.

„To nemyslíš vážne,“ zasmiala sa Cara.

„Niektorí sa učia už od leta,“ mykla Narcissa hlavou k svojej sestre Andromede, ktorá mala zapichnutý nos v akejsi hrubej knihe.

„Dromeda!“ zavolala na ňu Cara, no keď nereagovala, zavolala ešte silnejšie: „Dromeda! Nechci mi nahovoriť, že si celé leto zabila v knihách. Inak ťa vyhodím z našej izby!“

„Ver mi, že áno,“ prikývla Narcissa. „Ale rodičom sa to páčilo. Celé leto som počúvala, že Andromeda nebude pre náš slávny rod Blackovcov takou hanbou, ako budem ja.“

„Akoby som počula svoju mamu. S tým rozdielom, že my nie sme žiaden slávny rod.“

„Pšt,“ upozornila ich Andromeda a mykla hlavou smerom k učiteľskému stolu. Riaditeľ Dumbledore sa postavil, aby predniesol jednu zo svojich typických rečí na začiatku roka, aby privítal na Rokforte prvákov a vyhlásil slávnostnú ceremóniu udeľovania do fakúlt, ktorá sa ako obvykle vliekla neskutočne pomaly, a vzápätí aby poprial všetkým profesorom a študentom dobrú chuť. Akonáhle sa na slizolinskom stole zjavili najrozmanitejšie pochúťky, Cara sa pahltne pustila do mandľového koláča.

„Vitajte v klube čistokrvných, kamoškovia,“ potľapkal Abe po pleciach nových – piatich – Slizolinčanov, ktorí sa tvárili veľmi neisto. „Z ktorých ste rodov?“ Keď sa od každého jedného dozvedel túto dôležitú informáciu, spokojne sa usmial a dal im pokyn, aby sa najedli.

„Greengrassovci sú veľmi úzko prepojení s Lestrangeovcami,“ povedal červenovlasému prvákovi a priložil mu na tanier pečené zemiaky. „Myslím, že budeme kamoši.“

„Abe si totižto myslí, že si každého kúpi za jedlo,“ prezradila Cara prvákom. Tí na ňu len vyvaľovali oči.

„To nie je pravda! Som len príliš štedrý.“

„Aha, a preto ti klobúk do uška zašepkal, že by ťa nikdy nezaradil do Bifľomoru?“

„Pšt! Nik okrem teba nevie, čo mi klobúk povedal.“

„Obávam sa, že teraz to už vie väčšina.“

„Zradkyňa,“ sykol Abe a pustil sa do jedla.

Cara toho zjedla tak veľa, že na ňu okamžite padla únava, a tak v izbe, ktorú zdieľala s Narcissou a Andromedou, okamžite zaľahla do postele so zeleným baldachýnom a ponorila sa do hlbokého spánku.