Denník smrťožrútky (5. kapitola)

http://www.deviantart.com/

Cara sa prebudila s akousi ťažobou na hrudi. Nepatrila k tým ľuďom, ktorí boli ospalí ešte hodinu po zobudení, práve naopak – a tak si okamžite pamätala všetky udalosti predošlého dňa.

Keď sa šuchtala von z postele, ani len kútikom oka nepozrela na Narcissinu posteľ. Spomalene sa obliekla, obula, no s vlasmi sa jej trápiť nechcelo, a tak vyšla von z izby s rovnakým hniezdom na hlave, s akým sa i zobudila.

So sklonenou hlavou, rozhodnutá ignorovať všetko a všetkých, prešla hlučnou klubovňou až na ešte hlučnejšiu chodbu. Hlasy a smiech študentov i obrazov ju rezali v ušiach, zarezávali sa jej dokonca až pod kožu ako britva napustená jedom. Dnes ráno nebola hladná. Namiesto Veľkej siene teda zamierila rovno von z hradu, kde sa však už nanešťastie zhromažďovali najedení študenti, ochotní plne využiť voľný čas, ktorý predstavovala sobota.

Vydala sa teda smerom k soviarni, pretože vedela, že tam nebude veľa ľudí, ak teda vôbec nejakí. V tenkom zelenkavom svetri s čiernou čipkou na pleciach jej v chladné septembrové ráno bola trochu zima. Kráčala však ďalej. Keď jej na tvár dopadli prvé studené kvapky prichádzajúceho dažďa, nerušene pokračovala v pomalej chôdzi. Zaborila si ruky hlbšie do vreciek. Dážď zosilňoval, nástojčivo narážal do kamenného mosta, kdesi v diaľke sa ozvalo dokonca hrmenie. Kvapky začali byť ťažké a zakaždým sa zúrivo rozprskli na kameni. Cara nakukla cez zábradlie mosta – rieka bola odrazu špinavá a vyzerala, akoby sa mala každú chvíľu vyliať z koryta.

Kým prišla k soviarni, bola do nitky premočená. Rýchlo vošla do veže, v ktorej to však nebolo omnoho lepšie, keďže tam boli stovky okien bez skla. Pritisla sa ku chladnej stene a snažila sa uchrániť aspoň pred silným vetrom, čo sa odrazu zdvihol a vohnal jej vlasy do tváre.

„Cara?“ Dolu po schodoch zbehol Abe s vlasmi rozlietanými na všetky strany a mokrými bodkami na svetlomodrom tričku. Nad hlavou si držal hnedú bundu, a keď sa dostal ku Care, nastavil ju i nad ňu.

„Čo tu robíš?“ Hlas mal zvýšený, pretože sa snažil prekričať silný vietor, ktorý narážal do skál.
„Stojím?“

„Skôr som myslel, prečo si sa sem vybrala. Pokiaľ viem, nemáš sovu.“

Neodpovedala. Zaklonila hlavu, takže sa oprela o stenu. Zatvorila oči.

„Vyzerá to len na prehánku,“ začula Abeov hlas. „Chvíľu tu prečkáme, a potom sa vrátime späť na Rokfort.“

Akonáhle to dopovedal, celú soviareň osvetlil azda až príliš jasný blesk, a o pár sekúnd na to sa ozval azda až príliš hlasný hrom.

„Alebo ani nie,“ dodal Abe neisto.

Zdalo sa, že vietor sa rozdul všetkými smermi a zaprel sa do sovej veže tak silno, až si Cara na moment myslela, že ju jednoducho odfúkne. Pred lejakom ich neochránila ani Abeova bunda, a tak ju jednoducho zroloval a chytil pod pazuchu. Cara bola rada, že kvapky dažďa, ktoré jej vodopádom stekali po tvári, zakryli trpké slzy, ktoré sa jej spustili z očí. Istým spôsobom ju to upokojovalo. Ďalší blesk zasiahol tak blízko, že takmer okamžite počuli jeho hrom. Nasledoval ďalší blesk a hrom, blesk a hrom, blesk a hrom. Vyzeralo to tak, že svet sa zbláznil.

„Možno ide koniec sveta,“ zamrmlala Cara pokojne.

„Čo to trepeš, je to len obyčajná búrka,“ zasmial sa Abe, no ona v jeho hlase začula strach.

„Možno prišiel čas na koniec,“ povedala naschvál hlbokým hlasom, no nedokázala zabrániť úškrnu, čo sa jej dral na pery.

„Prestaň...“ začal Abe, no jeho ďalšie slová prebilo ohlušujúce hromisko, ktoré nasledovalo stotinu sekundy po blesku, ktorý ostrou bielou žiarou osvetlil azda celý svet, teda i tmavú vežu, v ktorej sa Cara s Abeom skrývali.

„To... trafilo do nás? Teda, do veže?“ spýtal sa po hodnej chvíli ticha.

„Nuž, keďže táto veža je široko-ďaleko najvyšší objekt, predpokladám, že tu trafí ešte veľa bleskov,“ odpovedala mu Cara, stále príliš pokojne.

„Tebe je čo, prosím ťa?“

„Užívam si búrku, tak sklapni.“

Búrka však na Carino nešťastie skončila priskoro. Blýskanie sa vzďaľovalo, mrholilo už len v diaľke, dážď pomaly ustal a nastalo bezvetrie. Do soviarne prenikala lahodná vôňa ozónu a rozmočenej hliny. Care sa zdalo, že mala príliš malé a nedokonalé pľúca na nasávanie tak sladkého vzduchu.

„Pôjdeme?“

Veľmi sa jej nechcelo. Otvorila oči a zbadala Abeovu tvár plnú očakávania. „Ty choď. Ja tu ešte chvíľku ostanem.“

„Si blázon?! Každú chvíľu môže prísť ďalšia búrka.“

„Presne preto tu chcem ostať.“

„Čo ak sa o nás strachujú? Určite zabarikádovali Rokfort a zakázali žiakom vychádzať von... a nás teraz hľadajú!“

„Nefantazíruj,“ prekrútila očami.

„Bola si odvčera s Luciusom? Určite sa o teba bojí.“

„Hej, ten určite.“

Zamračil sa pri jej sarkastickom tóne. „Deje sa niečo?“

„Nedeje sa nič, Abe. Ale na niečom sa dohodneme,“ naklonila sa k nemu bližšie, „Lucius je pre nás uzavretá téma. Dobre?“

Tváril sa zmätene, no prikývol. „Dobre. Cara... stalo sa niečo?“

„Nepýtaj sa ma.“

A Abe sa viac nepýtal. Netrápilo ju, či aj bez vysvetľovania pochopil, čo sa stalo, no Cara samu seba preklínala za to, že nebola obozretná, pripravená... Lucius predsa už dlhšie pokukoval po Narcisse. Nebolo to také šokujúce. Vlastne cítila tak trochu úľavu, že tento nefungujúci vzťah skončil.

Ale to, čomu nerozumela... Ako jej to mohla spraviť Narcissa? Nechcela nad tým premýšľať, a tak sa radšej rozhodla, že ju bude až do smrti nenávidieť.

„Abe?“ spýtala sa odrazu.

„Hm?“

„Chceš zažiť menšie dobrodružstvo?“

„Postaviť sa počas búrky na lúku pred Zakázaným lesom? Nie, ďakujem.“

„Ani to nie je zlý nápad,“ uznala, „ale teraz mám na mysli čosi iné. Avšak, musím ťa varovať. Možno stratíš svojho najlepšieho kamaráta.“

„Teba?“

Cara prekvapene zažmurkala. „Vôbec nie. Poď,“ schytila ho za ruku a rýchlymi krokmi vyšla zo soviarne, ponáhľajúc sa po mokrom kameni k hradu.

„Si strelená,“ opakoval Abe hádam už po tretí raz, keď sa ponáhľal sa Carou, ktorá rezkým krokom kráčala najprv do knižnice, odkiaľ schmatla akúsi knihu, a napokon smerom ku školským žalárom.

„Pomsta býva sladká,“ odvetila spokojne a vzápätí prudko zastala, takže Abe do nej z celej sily vrazil. Jej však ani brvou nemihlo.

„A potrebujem teba, pretože si jeden zo Slugyho obľúbencov.“
„A čo mám vlastne robiť?“

„To, čo ti prikážem.“

„Ale čo máš vlastne v pláne? Môžeš mi to vysvetliť, keď ma už takto nepekne využívaš?“

„Včas uvidíš,“ usmiala sa a mykla hlavou k dverám, ktoré viedli do Slughornovej pracovne. „Nejako to naňho zahráš... napríklad, že mi chceš ukázať, ako sa vyrába nevinný elixír na liečenie menších zranení. Totižto, ingrediencie sú veľmi podobné ako na výrobu nášho cieľového elixíru,“ zdvihla ruku, v ktorej držala Príručku elixírov pred začiatočníkov. „Vypýtaš si od Slugyho len tri veci, zvyšok nájdeme pri Zakázanom lese.“

„Odkedy si taký znalec v oblasti elixírov a herbológie?“

„Nie som znalec, ale niektoré knihy,“ poklopkala prstom po obálke učebnice, „sú naozaj veľmi múdre.“

„Je to čudné.“

„Abe, kedysi sme robili omnoho horšie veci! Pamätáš, keď sme tým prvákom prisypali do jedla uspávací prášok, čo sme šlohli zo skleníkov? Spali dve dni vkuse!“

„Áno, ale vždy sme sa na nich dopredu dohodli! A,“ dodal neisto, „robili sme to našim nepriateľom.“

„Aj toto sú naši nepriatelia. Teda aspoň moji. Takže, od Slugyho si vypýtaš... Moment, zabudla som to.“ Nalistovala v knihe príslušnú stranu. „Rozdrvený koreň stavikrvu vtáčieho, lisovanú stonku asfodelu a tri lupene ucholakového kvetu.“

„Rozdrvený... čo?“

„To je jedno, poď.“ Sama pristúpila k dverám a rázne zaklopala. Ozval sa dopad ťažkých krokov, dvere sa s vrzgotom otvorili a von vykukla mrzutá tučná tvár profesora Slughorna. Zamračil sa na Caru, no akonáhle zočil Abea, tvár mu zažiarila.

„Rabastan!Čomu vďačím za túto milú návštevu?“

„Dobrý deň, pán profesor,“ pozdravila Cara, nevinne zaklipkajúc očami.

„P-pán profesor,“ ozval sa Abe. Nebol vo svojej koži. „Viete, Cara nie je zrovna najlepšia v elixíroch... Vlastne, je z nich celkom dutá.“ Cara na tie slová horlivo prikyvovala. „Ale keďže z nich robí VČÚ, zahodila všetku svoju hrdosť a požiadala ma, aby som ju čo-to priučil. Rozhodol som sa ju teda naučiť vyrobiť najľahší elixír – rujovníkový elixír. Nemáme však potrebné prísady, a tak som vás chcel požiadať, či by ste...“

„Ach, Rabastan, samozrejme! Poďte ďalej!“ Sughornova tvár žiarila.

Cara postrčila Abea dnu a sama nenápadne vošla. Jeho kancelária bola veľmi rozsiahla, zaprataná sklenými pohármi s čudesnými rastlinami či kameňmi až po strop.

„No, milý môj Rabastan, na rujovníkový elixír potrebujeme...“

„Vlastne nám chýbajú len tri prísady,“ ozvala sa Cara rýchlo. „Ostatné rastú na školskom dvore.“

Slughorn na ňu udivene pozrel.

„Presne tak,“ povedal Abe. „Chýba nám...“ Kútikom oka pozrel na Caru. „Chýba nám stavikrv vtáčí... teda, jeho koreň. Rozdrvený koreň.“

„Áno, áno, ten mám hneď tu.“ Slughorn skočil na neveľký rebrík a siahol po pohári na najvyššie položenej poličke. Odkiaľsi vzal malú ampulku a presypal do nej trochu tmavohnedého prášku.

„Výborne. Ďalej... Stonku as...“

„Asfodelu,“ dokončila Cara, keď videla, že Abe sa úplne zasekol.

„Myslíte asi lisovanú stonku asfodelu.“

„Presne tak.“

„V tom prípade ma počkajte tu, stonku asfodelu mám vzadu v sklade,“ veselo povedal a okamžite zmizol za akýmisi drevenými dverami. Nechal ich poodchýlené, takže Cara s Abeom jasne počuli, ako sa prehrabáva medzi stovkami vecí.

„Máme!“ zakričal Slughorn zo skladu, no stále sa v čomsi prehrabával. „Čo je tá tretia prísada?“

„Tri lupene ucholakového kvetu,“ zavolala Abe po tom, čo mu to Cara čo najtichšie povedala.

„Ucholakový kvet?“ zakričal Slughorn. Čosi v jeho sklade spadlo na zem a čosi ďalšie sa rozbilo. „Ten sa ale predsa na výrobu rujovníkového elixíru nepoužíva.“

Abe vystrašene pozrel na Caru. Tá začala okamžite listovať v knihe, a v momente, kedy sa vo dverách skladu zjavila Slughornova červená tvár, knihu zaklapla a čosi ticho sykla Abeovi.

„Áno, následne chcem Caru naučiť i odvar pokoja.“

„Ach tak.“ Slughornov neveriacky výraz sa mierne vytratil. „Ste veľmi dobrý priateľ, Rabastan. Lupene ucholakového kveta sú...“ Otočil sa a siahol po malom poháriku, ktorý bol až po okraj naplnený bielymi lupeňmi. „Tu.“ Podal Abeovi stonku asfodelu i ucholakové lupene.

„Ďakujem, pane. Neviem, čo by som bez vás robil.“

„Som rád, keď môžem pomôcť svojim šikovným študentom. Zastavte sa kedykoľvek. Veľa šťastia pri výuke slečny Blackwoodovej!“

Cara bola prekvapená, že vôbec pozná jej meno, no miesto uštipačných otázok sa naňho len sladko usmiala, pozdravila sa a spolu s Abeom vyšla z pracovne.

„Si vystresovaný, akoby si bol práve niekoho zabil,“ podpichla svojho kamaráta, ktorý bol červený v tvári a na rukách mu beleli hánky. „Ale musím ťa pochváliť, zvládol si to perfektne!“

„A teraz čo?“ Abe vložil ingrediencie do Carinej tašky.

„Teraz si ideme po čemericu a úhorník liečivý priamo k Zakázanému lesu.“

Spravili tak, ako povedala. Čižmy sa im zabárali do bahnitej pôdy pod nohami a boli až po kolená špinaví, no Care to neprekážalo. Cieľavedomo kráčala až k Zakázanému lesu na miesto bujne obrastené vegetáciou, len pár metrov od Hagridovej chalupy, v ktorej sa v toto tmavé ráno svietilo.

„No,“ zastala nad asi desiatkami rozličných rastlinných porastov. Od silného dažďa boli rastliny dolámané alebo porazenecky sklonené až k zemi. „Čo z tohto je čemerica a úhorník?“

„Ako vyzerajú?“

Cara nalistovala v knihe najprv čemericu, ktorá bola zdanlivo obyčajná neveľká rastlinka s nenápadnými bielymi kvetmi, a hneď na to úhorník liečivý, ktorý pozostával z dlhej tenkej stonky, a tá sa rozvetvovala na tucty ďalších tenších a menších stoniek.

„Nikdy som si neuvedomil, že rokfortská vegetácia je taká pestrá.“

„Nefilozofuj, a radšej mi povedz, čo z tohto je čemerica,“ ukázala Cara na tri rastliny, ktoré sa až príliš nápadne ponímali na obrázok v knižke. Obaja postávali len kúsok od Zakázaného lesa, beznádejne sa obzerali po tráve naokolo a snažili sa prísť na to, ktorá rastlina sa najviac podobá tej na obrázku.

„Každopádne, možno miesto čemerice vezmeme niečo jedovaté, a našich nepriateľov prinajhoršom otrávime,“ vyhlásila Cara, a práve vtedy sa za nimi ozval hlboký hlas:

„Čo tu stvárate, decká? Chcete zdrhnúť do Zakázaného lesa, šak?“

Cara a Abe sa otočili tvárou v tvár vyše dvojmetrovému mohutnému chlapíkovi s dlhými čiernymi a hustými vlasmi a bradou. V ruke mal kušu a v tvári nevraživý výraz. Bol to školský správca lesov, lúk a hájov, Hagrid.

„Vyzeráme na to, že by sme šli zdrhnúť?“ odsekla Cara. „Len čosi hľadáme.“

„Fakticky? Čo tu už len môžete hľadať, há?“

Cara otvorila ústa a chcela mu odvrknúť čosi nepekné a urážlivé, no potom jej napadlo, že hoci Hagrid nepatrí medzi najinteligentnejších tvorov na zemi, no ako správca rokfortského pozemku by sa mohol vyznať v rastlinách, čo rastú v okolí jeho chalupy.

„Hľadáme dve ingrediencie do elixíru,“ nasadila svoj falošný milý tón. „Vôbec sa nevieme rozhodnúť, čo z tohto všetkého môže byť čemerica a úhorník liečivý.“

Hagrid na ňu chvíľu len podozrievavo hľadel, no potom sa pozrel po tráve na okolí a pokrútil hlavou. „Mládež. Šak táto mládež nepozná ani zem, po ktorej kráča.“

„Napadlo nám teda, že vyskúšame všetky podobné rastliny a...“

„Ach, detiská, detiská!“ zvolal Hagrid zdesene. „Takto ničiť prírodu? Čo je to za výchovu, há?!“

„Ale čo máme robiť? Súrne potrebujeme tie prísady a v tejto knihe sa píše...“

„Počkajte, ja vám to nájdem.“ Hagrid mávol rukou, čím naznačil, aby mu uhli, a sklonil sa k mokrej zemi. Jeho obrovské ťažké čižmy boli takmer celé zaborené v mäkkej premočenej pôde. Skusmo sa poobzeral po okolí, prešiel pár krokov bližšie k Zakázanému lesu, natiahol dlhú ruku a odtrhol za hrsť drobnej rastliny, ktorá sa podobala na čemericu, potom podišiel ešte bližšie k lesu a tam našiel doslova ložisko kvetov úhorníka.

„Na,“ podával ich Care. „Tu máte. A teraz mazajte preč.“

„Ďakujeme, pane.“ Cara dúfala, že jej oči príliš nesvietia od víťazstva a radosti. Opatrne vložila mokré rastliny do tašky, schytila Abea za lakeť a hoci sa jej čižmy ako na protest zabárali hlboko do zeme, nedbala a ponáhľala sa hore kopcom späť do hradu.

Usadili sa presne tam, kde vždy, keď vymýšľali niečo, pri čom ich nik nemal pristihnúť – na Astronomickej veži.

„Už mi to konečne vysvetlíš?“ Na Abeovej tvári sa objavili známky zlosti. Cara uznala, že po tom všetkom si zaslúži vysvetlenie.

„Našim niekdajším priateľom Luciusovi a Narcisse spríjemníme tento víkend,“ uškrnula sa. „Teda, nemusíš sa ku mne pridať, som ti vďačná už len za tie ingrediencie. Toto zvládnem aj sama.“

„Nehovor mi, že teraz existujú dva tábory! Ty a... oni?“

„Presne tak.“

„Čo ti spravili?“

Pozrela naňho. Očividne teda nepochopil. „Sú to hnusní zradcovia. Obaja.“

„Ako ťa zradili?“

„Pri Merlinovej brade, Abe!“ zvolala zúfalo. „Vážne si taký hlúpy? Nevšimol si si, ako sa už vo vlaku Lucius pozeral na Narcisuu?“

„Lucius býva občas čudný.“

„Áno, to som si myslela i ja. Až kým...“ Pokrútila hlavou a nedokončila.

„Čo? Bozkávali sa?“

„Áno! Teda nie! Skoro! Ja neviem!“ Jeho nechápavosť ju privádzala do šialenstva. „Zradili ma, a tak sa im idem pomstiť. Nemusíš to spraviť so mnou.“

„Nuž, ak si mám vybrať... oni dvaja sú obaja obrovskí suchári, takže... ostanem pekne s tebou.“

„Super! V elixíroch si určite lepší ako ja, takže...“

Príprava elixíru trvala až prekvapivo krátko. Do vriacej vody, ktorú do medeného kotlíka vyčarovala Cara, vhodili postupne za stáleho miešania všetky ingrediencie, až sa farba elixíru zmenila z čiernej na hnedú, z hnedej na tmavozelenú, a z tmavozelenej na tyrkysovú. Jeho výpary však boli prekvapivo ružové, no na rozdiel od väčšiny elixírov pomerne príjemné pre čuchové bunky, síce Caru i Abea mierne šteklili v nose. Abe dokonca párkrát zakýchal.

„Myslíš, že to je hotové?“ spýtala sa Cara. Nebola si tým veľmi istá, pretože za štyri roky chodenia na Rokfort sa jej na hodinách nepodarilo namiešať ani jeden elixír správne.

„Čo je napísané v tej múdrej knihe?“ Abe pochybovačne pozrel na príručku elixírov.

„Správna farba hotového elixíru je zelená až modrá, s fialovými výparmi,“ čítala Cara a pozrela na obsah ich kotlíka. „Povedzme, že sa nám to viac-menej podarilo.“

„Čo ak z toho vznikol nejaký jed?“

„Prosím ťa, myslíš z tých neškodných, ba priam až liečivých rastlín? Určite nie. Mohol vzniknúť maximálne taký rujovníkový elixír, ale dúfam, že nie, pretože to by nebola pomsta, práve naopak.“

Abe si utrel čelo mokré od potu. „Dobre. Čo teraz?“

„No.“ Cara zamračene pozrela na kotlík. „Nejako im to musíme namiešať do pohárov, z ktorých budú na obede piť. Ale keďže ja sa im chcem vyhnúť, respektíve, nemám najmenšiu chuť ich stretnúť...“

„... spravím to ja,“ dokončil Abe. Cara sa naňho ospravedlňujúco usmiala. „Ale ako? Ako to mám spraviť tak, aby to naozaj nikto nevidel?“

„Pôjdeme tam spolu, dostatočne skoro na to, aby tam vôbec boli nejakí študenti. Ja sa postarám o to, aby som im do pohárov vliala potrebné množstvo elixíru, zatiaľ čo ty ma budeš kryť pred pohľadmi profesorov... a potom odídem. Tvoja úloha bude zariadiť, aby tie poháre s elixírom skončili v ich rukách.“

„Dobre. A... čo je to vlastne za elixír?“

„Uvidíš,“ uškrnula sa Cara, naklonila sa k vriacemu kotlíku a načrela doňho najprv jedným, potom druhým malým pohárom. Následne oba poháre dôkladne uzavrela.

„Jedna fľaška je dostatočné množstvo do jedného pohára tak, aby to príliš nezmenilo farbu ríbezľového džúsu, ktorý im ponúkneš,“ poučila Abea. „Nalievanie však nechaj na mňa, ty ma len budeš kryť, a tvoja veľká úloha príde potom.“

„Keby si sa takto snažila aj na hodinách,“ nevychádzal z údivu Abe, „bola by si bezpochyby jedna z najlepších študentiek.“

„Teraz nie je čas na riešenie hlúpostí, hor sa na pomstu!“

Ich plán vyšiel presne tak, ako si predstavovali. Zatiaľ čo Cara v takmer prázdnej Veľkej sieni nalievala do dvoch zlatých čiaš elixír štikútania, Abe, vystretý ako svieca, sedel presne tak, že Caru žiaden zo zvedavých profesorských pohľadov nemohol uzrieť. Následne ostal Abe vo Veľkej sieni sám. Cara vyšla von do vstupnej haly a usadila sa na zem na miesto, odkiaľ veľmi dobre videla dnu na slizolinský stôl, no zároveň nebolo možné, aby niekto uzrel ju, či už zo vstupnej haly, keďže sa skrývala za vysokou mramorovou sochou, alebo priamo z presvetlenej Veľkej siene, pretože Caru zahaľovala hustá tma.

Zdalo sa jej, že čaká celú večnosť. Snažila sa nájsť si pohodlie, polohu, v ktorej by mohla vydržať sedieť hoci aj celé poobedie. Sledovala, ako sa vstupná hala pomaly zapĺňa skupinkami hladných študentov, a keď medzi nimi uzrela dve plavé hlavy, spozornela. Odolala pokušeniu vytiahnuť prútik, a takto na diaľku ich zakliať, a radšej si ich poriadne premerala. Prekvapilo ju, že sa nedržia za ruky, a vlastne, nič nenasvedčovalo tomu, že by tvorili pár. Napadlo jej, že možno sa jej to celé včera len zdalo, snívalo, možno to vôbec nebolo tak, ako to vyzeralo, možno si len čosi zbytočne namýšľala... Keď sa však obaja obozretne poobzerali okolo seba, a až potom sa k sebe s úsmevom priblížili, pričom Lucius pohladkal Narcissu po tvári, Cara zahodila všetky pochybnosti.

Jej frajer a jej priateľka ju podviedli, a ona sa im rozhodla pomstiť. Nebola to síce krutá pomsta, mohla im vyviesť čosi omnoho horšie, no na to nemala jednak čas, jednak dostatočné vedomosti z elixírov.

Narcissa s Luciusom váhali, kam sa majú pri slizolinskom stole usadiť. Z druhého konca na nich zamával Abe. Vymenili si pohľady a neistými krokmi sa vydali smerom k nemu. Keď sa usadili, Cara videla, že o čomsi debatujú, Abe gestikuloval rovnako živo ako za normálnych okolností. Spozornela, keď jej kamarát siahol po krčahu s ríbezľovým džúsom a so zručnosťou pozorného hostiteľa ho nalial do dvoch pohároch, ktoré následne predložil pred Luciusa a Narcissu. Sám si nalial džús, zdvihol pohár, čosi predniesol, s oboma si štrngol a napil sa. Blondiaci zopakovali jeho postup a vypili pohár do dna.

Hodnú chvíľu tam spolu sedeli, debatovali, smiali sa, pričom Cara aj zdiaľky videla, ako Lucius priložil ruku na tú Narcissinu, položenú na stole. Abe sa tváril, akoby si to nebol všimol. Odrazu sa však Narcissa strhla a priložila si dlaň na hruď. Opäť sa trhla. A potom zas. Priložila si obe ruky na ústa, no štikútanie neprestávalo. Lucius sa k nej sklonil, no znenazdajky ho postihlo to isté. Aj z tej diaľky Cara dobre videla, že ich chytil štikútací záchvat. Elixír teda namiešali správne. Usmiala sa. Lucius a Narcissa sa postavili a štikútajúc vybehli z Veľkej siene. Všetci po nich udivene pozerali. Keď vbehli do vstupnej haly a natriasajúc sa prefrčali len kúsok od skrytej Cary, takže vzduch, čo behom rozvírili, jej rozstrapatil vlasy, mala čo robiť, aby sa nahlas nerozosmiala. Pozorovala ich, až kým nezašli za roh, a potom sa postavila na stŕpnuté nohy a vyšla zo svojej skrýše.

Nečakala dlho, a čoskoro sa tam zjavil i Abe s nadšeným úškrnom. Zdvihol dlaň vysoko nad hlavu, a keď si s Carou nahlas plesol, rozosmial sa nekontrolovateľným smiechom.

„Videla si to?! Videla si to?!“ Takmer nestačil lapiť dych.

Chvíľu len stáli v tieni mramorovej sochy, smiali sa a lapali po dychu. Caru však pomaly nadšenie a pocit víťazstva opúšťali. Spomenula si na to, čo k tejto pomste viedlo a na to, ako Lucius Narcissu chytil za ruku a ona sa naňho láskyplne usmiala. Carina tvár sa zachmúrila.

Strhla sa, keď si uvedomila, že jej ktosi položil ruku na plece. Pozrela na Abea a chcela sa naňho osopiť, no ten sa ešte vždy smial, s rukami zastrčenými hlboko vo vreckách.

Počula, ako ktosi zašepkal jej meno. Poznala ten hlas. Do Abeovho smiechu sa ozvalo potiahnutie nosom a kvílenie, ktoré sa podobalo plaču rozmaznaného dieťaťa. Vedela, že dievča-duch ju opäť prenasleduje.

„Vypadni,“ povedala Cara ticho.

„Cara.“

„Vypadni.“

„Cara...“

Cara si pritlačila ruky na uši a tuho zavrela oči. Dúfala, že to nie je realita, že sa jej to len zdá a prejde to. Nechcela, aby to mŕtve dievča vyslovovalo jej meno, nechcela, aby ju prenasledovalo.

„Cara?“ Tentoraz jej meno nevyslovil dievčenský hlas, ale Abeov. „Cara, si v pohode?“

Na zápästí pocítila jeho ruku. Mykla sa a pritlačila si ruky na uši ešte tuhšie.

„Cara, prečo plačeš? Všetko vyšlo podľa plánu.“

„Ja som asi blázon, Abe.“ Pomaly si odtiahla ruky z uší a na moment dúfala, že dievčina odišla. A možno aj odišla, možno vôbec nikdy neprišla, možno to celé bol len výlud jej mozgu. Rovnako ako nasledujúce zavolanie Carinho mena. Volala zúfalo, úpenlivo, ba priam až prosebne, bolestne. Ale Caru to desilo až na smrť, desilo ju to tak veľmi, že keby strach zabíjal, už teraz by padla na zem mŕtva.

„Abe,“ zaúpela. Cítila na sebe jeho ruky. Nos mala zaborený v jeho košeli. Vdychovala vôňu jeho pižma. Nechcela plakať, vždy si myslela, že nie je schopná plakať, no tentoraz naozaj pocítila na lícach slzy. Postupne sa však upokojila, verila, že pokojný Abeov dych a to, že ju tak pevne držal, ju azda ochráni pred tým strašidelným dievčaťom.