Denník smrťožrútky (26. kapitola)

                      www.pinterest.com

Cara počas tehotenstva paradoxne veľmi schudla, a tak bolo pre ňu zväčšujúce sa bruško čoraz väčšia záťaž, takže postupne prestala vychádzať z postele a celé dni a noci preležela či presedela. Už sa radšej ani nepozerala do zrkadla, pretože vedela, čo by tam uzrela – vyziabnutú bielu tvár, lebku, na ktorej bola natiahnutá koža, a ruky tenké ako paličky. Vlasy jej redli a okolo očí sa jej utvárali vrásky.

Každým dňom sa jej zdalo, že umiera. Bála sa, že dieťa nie je schopná vynosiť, a že umrie spolu s ňou. Prežívala peklo. Jediné, čo si v tých príšerných dňoch priala, bolo, aby sa dieťa už konečne narodilo a ona mohla umrieť, ukončiť to utrpenie, fyzické i psychické.

„Ste príliš vystresovaná, pani Lestrangeová,“ opakoval jej liečiteľ ustráchane vždy, keď ju vyšetroval. „Neprospieva to vám ani vášmu bábätku.“

Cara však tomu nevedela zabrániť. Každú noc je prenasledovali nočné mory, v ktorých sa Abe menil na veľkého tučného hada a zakaždým Caru bolestne zaškrtil, takže sa budila s dusením a kašlaním, a vždy tuho objala Abeov vankúš na jeho časti postele, akoby jej to mohlo vynahradiť jeho neprítomnosť, ktorá bola tak príšerne viditeľná, počuteľná a hmatateľná, že Cara sa jednoducho prestala usmievať, pretože si nebola istá, či na to má dôvod. No a cez deň ju tak veľmi bolela chrbtica a hlava, že nebola schopná prejsť ani pár krokov. Nechutilo jej jesť, takmer všetko vyvrátila, dokonca ani tie zázračné elixíry, čo jej liečiteľ ordinoval, jej nepomáhali. Všetko jedlo z nej išlo von, napriek tomu, že sa veľmi snažila do seba niečo dostať. Liečiteľ sa teda musel uchýliť k radikálnemu rozhodnutiu – pomocou veľmi zložitého zaklínadla jej zavádzať stravu rovno do žalúdka.

Boli to muky. Príšerný stereotyp. Jednoliate preplakané noci, z ktorých ju až boleli ruky z tuhého stískania vankúša, jednoliate sivé dni, počas ktorých bola príšerne unavená, no bála sa, že ak zaspí, opäť ju budú prenasledovať tie strašné nočné mory… Potrebovala niekoho, kto by ju ochránil, ku komu by sa pritúlila, na ktorého ramene by sa vyplakala… Ten tu však nebol.

Abe hnil kdesi v špinavom Azkabane, umieral tam zaživa, bláznil, strácal svoj dušu, strácal seba. Care sa často snívalo o tom, ako hľadí do jeho prázdnych očí bez zreníc. Sen vždy skončil tak, že Abe sa zmenil na dementora a vysal zúfalej Care dušu. Na konci vždy pocítila úľavu, pretože už ju nič nebolelo a netrápilo.

Keď sa raz v noci zobudila na ďalší zo svojich snov, v ktorom ju zasiahla kliatba Crucatius, uvedomila si, že umiera. Celé jej vnútro sa azda trhalo, praskalo, zvíjalo, horelo. Nemohla sa nadýchnuť. Hlava jej šla prasknúť napoly.

„M-mami!“ chcela vykríknuť, ale znelo to ako chrčanie veľmi vyprahnutého človeka. „Mami...“

Zdvihla trasúcu sa ruku a siahla po pohári vody na nočnom stolíku, no bola nešikovná a prevalila ho, takže s rachotom dopadol na zem a rozbil sa na márne kúsky.

Ten zvuk privolal okamžite pána a pani Blackwoodovcov. V ich očiach bol strach, keď pozreli na Caru, zatínajúcu zuby od bolesti.

„Zlatko!“ priskočila k nej mama. Mávla prútikom, takže Carino telo sa ocitlo pohodlne položené na posteli.

„M-mami,“ chrčala. Ťažko sa jej lapil dych. „U-umieram.“

„Nie, zlatko, neumieraš; rodíš,“ pokúsila sa jej mama o úsmev, no v očiach mala slzy.

„Liečiteľ je už na ceste,“ oznámil pán Blackwood. Cara sa naňho snažila zaostriť. Zdalo sa jej, že po prvý raz vo svojom živote vidí, že sa tvári… ustráchane?

„Umieram...“

„Zlatko, o chvíľu to prestane bolieť, sľubujem...“

„Zachráňte ho… zachráňte to malé… Dieťa… moje dieťa… Abeovo… Naše...“ Cara nevedela, čo hovorí. Blúznila, na krátke chvíle strácala vedomie, potom sa opäť prebrala, poslušne poslúchala príkazy liečiteľa, ktorý jej kázal zhlboka dýchať a tlačiť, poslúchala ho presne na slovo, ignorovala tú trašnú bolesť, pretože vedela, že na konci príde odmena – sladká smrť, stav, v ktorom ju nič nebude bolieť a trápiť.

Trvalo to celú večnosť, kým tie muky odrazu skončili, a v jej tele ostali už len dozvuky po bolestiach. Zdalo sa jej, že jej vnútro je celé porozhadzované a nič nie je tam, kde má byť.

Avšak pocítila úľavu. Bolo po mukoch, po utrpení, po bolesti, dokonca aj tie dozvuky bolesti sa vytratili – bola azda mŕtva? Jej myseľ bola ľahká a voľná, vznášala sa priestorom, plávala, letela, bola ľahká ako pierko, bez spomienok, bez emócií… Existovala ešte vôbec?

Nevedela. Vedela len, že je to sladký pocit, ktorý nemá skončiť, ktorý má trvať večne. Avšak, skončil.

Zažmurkala a otvorila oči, do ktorých jej udrel fialový baldachýn nad jej posteľou. Telo ju už nebolelo, no myseľ už nebola taká ľahká ako predtým – bola opäť na mieste, plná myšlienok a emócií…

„Čo to…?"

„Dúšok živej smrti zabral,“ začula hlas.

Nahlúplo pozrela tým smerom a zbadala romazanú tvár liečiteľa. Vedľa nej sa črtali tváre jej rodičov. Boli veľmi bledí. Boli to anjeli?

„Som mŕtva?“

„Nie, zlatko,“ šepkala jej mama. „Narodilo sa ti krásne dievčatko.“

Cara ničomu nerozumela, no keď jej odrazu ktosi do rúk vložil dieťa, maličké spiace dieťa s hustými čiernymi vláskami, všetko odrazu stratilo význam. Čas zastal, život sa spomalil, všetko ustrnulo. Cara jemným pohľadom láskala dieťa vo svojom náručí a jej srdce sa napĺňalo nehou a láskou, akú ešte nezažila. Vedela, že všetko je v poriadku.

***


Cara svoju dcérku pomenovala Abbony. Bolo to meno príznačné pre farbu jej vlasov, pretože slovo Abbony znamenalo eben, a jej husté vlasy boli naozaj čierne ako najtmavší eben, rovnako ako vlasy jej ocka. I samotné meno sa veľmi podobalo na meno jej ocka, a preto si Cara bola istá, že ich dcéra sa tak skrátka musí volať.

Abbony rástla azda až prirýchlo. Sprvu boli jej prsty a fľaša s mliekom to jediné, čo ju zaujímalo, no už čoskoro sa rozhodla skúmať okolitý svet, a tak ju Cara častokrát púšťala zo žltej kolísky na mäkký koberec, čo však väčšinou oľutovala, keďže Abbony bola naozaj zvedavá a rozhodla sa strčiť do úst i veci, ktoré sa na to naozaj nehodili – Ellinu granulu, obal od fazuliek každej chuti či Carin prútik.

Pani Blackwoodová však Care neustále prízvukovala, že Abbony vyzerá byť omnoho inteligentnejšia ako iné deti v jej veku – prvé zrozumiteľné slová začala zo seba dostávať už po roku a pol, a keď sedela na maminých či babkiných kolenách, po chvíli sa už-už pýtala na zem, akoby bolo sedenie na číchsi kolenách neskutočnou stratou času.

Cara sa čoraz častejšie stýkala s Narcissou, ktorá porodila syna o rok skôr ako Cara. Ich syn Draco mal rovnaké biele vlasy ako jeho rodičia a napriek nízkemu veku mal v tvári presne taký nadutý výraz ako jeho ocko. Abbony sa za ním vždy zvedavo načahovala, no on sa automaticky odťahoval a dvíhal ruky k svojej mame, ktorá ho s úsmevom na tvári vzala do náručia, kde mu bolo zrejme najlepšie.

Jedného jesenného dňa sa aj s deťmi vybrali do dedinky Appleby, kde sa rozhodli zamieriť do obchodov s oblečením, aby obohatili svoje šatníky.

„Materstvo ma vyčerpáva,“ vravela Narcissa z kabínky, zatiaľ čo Cara si v druhej kabínke skúšala trojicu šiat – jedny červené s čiernym čipkovaným korzetom, druhé zelené s bielymi bodkami a bielou mašľou na páse, a posledné obyčajné čierno-modré. Nevedela sa rozhodnúť, ktoré jej pristanú väčšmi. Zdalo sa jej, že všetky sú jej veľké – od pôrodu mala veľký problém pribrať.

„Nemám čas na seba a vôbec… Draco si vyžaduje celý môj čas!“ pokračovala Narcissa, pričom Draco, ktorý bol spolu s mamou v kabínke, ako na potvrdenie jej slov potiahol nosom.

„Niečo mi hovor,“ pozrela Cara očkom po Abbony, ktorá naťahovala modrú látku na Cariných šatách.

„Ťa-ti,“ vyhlásilo dievčatko a Care chvíľu trvalo, kým jej porozumela.

„Áno, Ab, sú to šaty. Pekné, však? Hodia sa maminke?“

Abbony ju len mlčky sledovala, vyvaľovala na ňu svoje krásne hnedé okále a žmolila v prstoch látku, akoby ju nikdy nechcela pustiť.

„Cara? Nemôžeš sa na mňa mrknúť? Draco nemá veľmi dobrý vkus,“ zavolala na ňu Narcissa.

Cara uvažovala, či má zo seba stiahnuť šaty a rýchlo sa obliecť do svojho oblečenia, no keďže to by jej zabralo zbytočne veľa času, jednoducho vyšla z kabínky v šatách a nakukla do tej Narcissinej. Tá mala práve na sebe formálny sivý kostým, ktorý jej pekne kopíroval postavu. Narcissa vyvalila oči na Caru v zrkadle.

„Úáu, tie šaty sú parádne!“

„Myslíš?“

„Jasné!“

„Keď mne sa asi viac páčili tie zelené...“

„No vidíš, tak ber obe!“

Keď teda oplieskali takmer všetky peniaze, čo si so sebou vzali, zamierili ešte do reštaurácie Hladný troll, aby zaplnili svoje nespokojne škŕkajúce žalúdky. Usadili sa pri voľnom stole, zadali svoje objednávky a tie im takmer vzápätí samy od seba pristáli na stole – Care tanier s ružovým vareným lososom na masle a citrónovej omáčke, s čerstvým šalátom, dressingom a írskym chlebom, Narcisse jahňacie kotlety s koriandrovou omáčkou.

Cara ponúkla Abbony šalátový list, a tá ho s chuťou a so zvedavým výrazom v tvári zjedla, zatiaľ čo Draco ohnrnul nos nad Narcissiným kúskom kotlety.

Po výdatnom chode si ešte osladili život dezertom – Cara bodkovaným syrovým koláčikom z riccoty, a Narcissa škótskymi keksami, ktoré na rozdiel od kotlety Dracovi zachutili tak veľmi, že keď mu Narcissa jednoducho povedala, že viac už jesť nemôže, lebo ho bude bolieť bruško, nadurdene si založil ruky na hrudi a urazene našpúlil pery.

Tak trochu slávnostný obed zavŕšili priateľky ešte šálkou horkej kávy.

„Minule mi tak napadlo,“ ozvala sa znenazdajky Narcissa do ticha, ktoré narúšalo len narážanie lyžičky o pohár, „čo myslíš… aké to je v Azkabane?“

Cara začala svoju kávu miešať ešte rýchlejšie. Nikdy sa s Narcissou nezhovárali o minulosti. Nezhovárali sa o smiešnych stredoškolských nezhodách a nezhovárali sa ani o tom, že obe mali v Azkabane blízkych ľudí - Cara manžela a Narcissa sestru. Rovnako Cara nedala na sebe nikdy znať závisť, že Malfoyovci sú šťastná kompletná rodinka. Skrátka sa o tom nezhovárali.

Prečo potom… prečo vytiahla túto tému?!

„Neviem,“ mykla plecom a dúfala, že jej dala dostatočne najavo to, že sa o tom nechce baviť. Hrdlo sa jej stiahlo úzkosťou.

„Cara, ja len… možno by si to nemala dusiť v sebe. Viem, že si silná a statočná, ale… nemôžeš všetko dusiť v sebe.“

Cara na ňu pozrela. Pohľadom preskakovala z jedného jej oka do druhého.

„Môžeš mlčať, Cissy? O čo ti ide?“ zasyčala potichu, aby nezaťahovala deti do tejto debaty, hoci tie boli zamestnané inými vecami – Abbony si myslela, že lyžica je lízatko, no a Draco hral stále urazeného.

„Som len tvoja priateľka a chcem, aby si vedela, že som tu vždy pre teba.“

„Aha, ďakujem,“ odsekla sa. „Keby si nezačínala s touto témou, mala by som sa úplne super.“

„Prepáč, ja len...“

„Buď už ticho, prosím ťa,“ zarazila ju a dopila zvyšok kávy na jeden hlt. Postavila sa, hodila na stôl peniaze a spolu s kočíkom vyšla von. Narcissa ju čoskoro dobehla.

„Prepáč, Cara, nechcela som ti ublížiť...“

„Dobre, dobre.“ 

Vedela, že Narcissa to nemyslela zle, no jednoducho jej to vzalo akúkoľvek chuť usmievať sa a byť príjemná. Bola veľmi citlivá na tému Abe, a preto sa i doma stala táto téma tabu, a síce Care sa o Abeovi snívalo každý jeden deň, zdalo sa jej, že kým o ňom nehovorí, bolesť, ktorú cíti, je znesiteľnejšia. Teraz, keď jej to Narcissa tak bezhlavo pripomenula, mala chuť rozbehnúť sa do svojej izby, skryť sa a vyplakať sa. Akoby to, že niekto načal túto tabu tému, spravilo ten strašný fakt ešte reálnejším a neodvratnejším.

***


Holé steny boli azda z ľadu, a zem pod nohami z nespočetného množstva neviditeľných tŕňov, ktoré sa mu zabodávali do nôh, vrývali sa mu do kože a pod kožu, a pomaly ho zabíjali. Bál sa, že keď sa posadí, celého ho to pohltí, avšak nemal na výber – zhora prichádzal chlad, taký veľký chlad, pred ktorým ho nemohol uchrániť žiaden sveter či plášť, pretože to bol chlad, ktorý pochádzal z jeho vnútra, zo samej podstaty jeho existencie. Zožieral ho zvonku i zvnútra, netvoril ho, ničil ho, robil z neho beštiu, ktorá neustále zúrivo narážala do pevných čiernych mreží, akoby ich mohla rozbiť. Napriek tomu, že to bolo beznádejné, neustále rukami pevne stískal chladý kov a trieskal ním sem a tam s takou silou, až mu postupne praskali všetky hánky na rukách. Po prstoch mu stekali horúce pramienky krvi a po čele napriek tomu strašnému mrazu pot, no i tak sa nevzdával a pokúšal sa zlomiť mreže pred sebou.

Jediné, čo chcel, bolo ujsť, vypadnúť z tohto strašného miesta, odísť, vypariť sa, možno i zomrieť.

Nedokázal dokonca ani zaspať. Stal sa akousi živou mŕtvolou, strojom, ktorý kvílil plačom raneného dieťaťa, kričal krikom absolútneho blázna, reval revom zvieraťa bažiaceho po koristi.. On bažil po slobode. Chcel ujsť, hoci ani nevedel, pred čím.

Azda pred mrazom, ničotou, prázdnotou, ktoré sa mu rozlievali po celom tele a robili z neho akúsi pohybujúcu sa masu, v ktorej snáď už ani nebilo ľudské srdce.