Denník smrťožrútky (25. kapitola)

http://www.deviantart.com/

„Nechaj ma tak, mami.“

„Cara, prosím ťa, počúvaj ma...“

„Nechaj ma tak, rozumieš?!“

„Nebuď taká tvrdohlavá, a...“

„Chcem byť sama! Čo je na tom také nepochopiteľné?!“

„Pretože sa trápiš a ja nechcem, aby si sa trápila!“

„Čo ťa je do toho?! Je to moje trápenie, môj život!“

„Si moja dcéra, Cara, a ja nechcem, aby si trpela - a už vôbec nie bezdôvodne!“

Tie slová Caru, ktorá bola v posledné dni azda až príliš precitlivelá, totálne odzbrojili. S povzdychom mávla prútikom smerom k dverám do spálne, a tie sa potichu otvorili. Stála v nich pani Blackwoodová s červenou tvárou.

„Zavri,“ požiadala ju Cara a ani sa neposadila – ostala ležať na chrbte, s rukami inštinktívne položenými na bruchu. Na hlave mala hotové hniezdo. V poslednom čase nedbala o nejakú prílišnú hygienu, celé dni ležala zavretá v spálni na posteli, vychádzala z izby len v čase raňajok, obeda a večere, a keď si k nej v noci ľahol Abe, otočila sa mu chrbtom a tvárila sa, že spí.

Dvere sa za pani Blakwoodovou nečujne zavreli. Podišla k oknu a oprela sa o parapetu, nespúšťajúc oči zo svojej adoptívnej dcéry, ktorá vyzerala ako jedna veľká kôpka nešťastia.

„Hneváš sa na Abea,“ povedala po chvíli ticha.

„Pochopiteľne,“ odvrkla a zapichla pohľad do stropu.

„Máš dôvod hnevať sa, ale zároveň by si mu mala odpustiť.“

„Chce, aby som to dieťa zabila,“ zasyčala Cara a opäť ju chytala zlosť. Zas tie prekliate slzy! Kedy sa z nej stala takáto troska?!

„Nie, nechce.“

„Áno, chce.“

„Nechce.“

„Chce! Povedal mi to! Navrhol mi to!“ Kŕčovito zovrela hodvábne ružové obliečky na svojej perine.

„Povedal ti to v čase, kedy bol pod príšerným tlakom svojich emócií. Nie každý muž je pripravený na dieťa, Cara, a prvotná emócia…“

„… je to, že ho chce zabiť?!“ Opäť kričala.

„Zlatko, bol pod tlakom emócii – miešalo sa v ňom naozaj všetko – strach o teba, zúfalstvo, stres, šok, prekvapenie… Človek pod tlakom náhlych emócii povie naozaj všeličo.“

„Aha, výborne – a prečo mi to nepovedal sám?! Poslal teba ako sovu?!“

„Snažil sa povedať ti to,“ prísne ju prerušila pani Blackwoodová. „Ale nedovolila si mu to – nedala si mu jedinú možnosť na ospravedlnenie sa, vysvetlenie...“

„Povedal, aby som zabila naše dieťa. To si nijako nevyžehlí,“ zašepkala, pretože nevládala kričať. Bola tak príšerne slabá… Neznášala tú slabosť.

„To, čo povedal, povedal,“ povzdychla si sťažka. „Veľmi to ľutuje. Povedal to, čo by povedalo mnoho mužov v jeho situácii.“

„Keby ma ľúbil, nikdy by...“

„Cara, keby ťa neľúbil, nemrzelo by ho to, čo spravil a čo povedal, nechodil by ako bez duše, nevynechával by takmer všetky raňajky… Nech už je, aký chce, miluje ťa, a síce možno na dieťa nie je pripravený, som si istá, že bude milovať aj jeho, len aby ťa spravil šťastnou.“

„Lenže o toto ja nestojím,“ pokrútila Cara hlavou. „Nechcem, aby sa tváril, že je všetko v poriadku, len preto, aby som ja bola spokojná. Každé dieťa potrebuje aj otca,“ blysla vyčítavým pohľadom po svojej mame.

„Presne preto by si sa s Abeom mala pomeriť, Cara.“ Pani Blackwoodová sa odtrhla od okna a prisadla si na posteľ k svojej dcére. „V každom vzťahu prichádzajú hádky… ale tie ho len sceľujú, pamätaj na to.“

„Ale… ja neviem.“ Cítila sa tak bezradne. Krútila hlavou, akoby jej to mohlo pomôcť vyriešiť chaos vo svojej hlave. Bude niekedy schopná Abeovi odpustiť? Bude schopná zabudnúť na tie príšerné slová, čo vypustil z úst? Bude schopná prepáčiť mu to, že chcel zabiť ich dieťa? A vôbec nezáleží na tom, že bol pod vplyvom emócií, že bol zmätený a vystrašený… Vôbec nezáleží na tom, že sa o Caru bál… Vôbec nezáleží na tom, že niečo také – tehotenstvo – nečakal…

Care sa zdalo, že ich vtedajšia hádka do nej vyvŕtala hlbokú dieru, ktorú nebolo možné sceliť. Sú predsa činy a slová, ktorá sa nedajú vyvrátiť, na ktoré sa nedá zabudnúť, usmiať sa a kráčať ďalej… Cara vedela, že ich vzťah je natrhnutý, poškodený, nahlodaný… Nešlo o to, že sa pohádali, vôbec nešlo o to. Šlo o význam Abeových slov, o to, akú príšernú bolesť jej nimi spôsobil, o to, že sa v jeho mysli vôbec zrodilo niečo také...

„Ľúbim ho,“ počula šepkať vlastný hlas. „Ľúbim Abea.“

„No vidíš, zlatko,“ sklonila sa k nej jej mama s úsmevom.

Áno, ľúbim ho, preletelo jej hlavou. Ale nikdy mu neodpustím… Nikdy.

***

Čas letel ozaj prirýchlo. Care sa zdalo, že sa každým dňom zväčšuje a zväčšuje, až sa cítila ako veľký balón. S Abeom sa k sebe správali rovnako ako predtým, no Cara sa neubránila neistým a chladným pocitom, čo v jeho prítomnosti pociťovala. Príliš to však neriešila – zdalo sa jej, že nadobudla nový zmysel života, nový smer, nový život. Častokrát sa prichytila pri tom, ako jednoducho leží na posteli či sedí rozvalená na gauči, ruky si tisne k bruchu a snaží sa zachytiť akýkoľvek signál, ktorý by nasvedčoval druhému životu v jej tele.

Čarodejnícky život sa akosi… upokojil. Vojna sa skončila, nikto sa nikam neponáhľal, nikto sa nebál toho, či sa dožije ďalšieho rána… Sprvu boli tieto pocity čudné, priam až neakceptovateľné. Cara sa cítila nezvyčajne slobodne. Nemusela bojovať pre pána, ktorého neznášala, nemusela bojovať vo vojne, ktorá jej privádzala nočné mory, nemusela hľadieť na to, ako nevinní umierajú… Zdalo sa, že smrťožrúti, hoci bolo po nich vyhlásené celoštátne pátranie, sa cítia rovnako slobodne a voľne.

Cara sa snažila spomenúť si, kedy nastal ten zlom. Kedy stratili svoje pochabé ilúzie a slepú vieru v Temného pána? Kedy vytriezveli z toho nepochopiteľného zaľúbenia a stali sa figúrkami, ktoré robili presne to, čo im bolo povedané? Prečo sa všetci odrazu smiali, radovali zo života, správali sa tak trochu muklovsky?

Teda, nie všetci. Bellatrix chodila ako bez duše, kruhy pod očami sa jej neustále prehlbovali a jej pokožka bledla. Sústavne prižmurovala oči a vyhlasovala, že keď sa navráti Temný pán, vojnu naozaj vyhrajú.

Takmer všetci si o nej začali myslieť, že je bláznivá – v skutočnosti len málokto veril (alebo chcel veriť) tomu, že sa Temný pán raz vráti. Väčšinou sa držali reality a nechceli myslieť na to, čo bude zajtra.

Bolo tu však i zopár takých, čo verilo v to isté, v čo verila i naoko šialená Bellatrix – v to, že Temný pán v skutočnosti nezomrel. Bol to Bellin manžel Rodolhpus a, na Carino veľké zúfalstvo, aj samotný Abe. Niekoľkokrát ich spolu našla v obývačke, s hlavami spojenými dokopy a zahĺbenými do akéhosi vážneho rozhovoru. Cara sa vždy zamračila a pomyslela si, že sú to asi jediní smrťožrúti, ktorých koniec vojny úprimne mrzí.

Jedného dňa spolu dokonca niekam zdúchli. Pani Blackwoodová vôbec netušila, kam šli, šlo údajne o nejakú prísne tajnú misiu, ktorá mala pomôcť Temnému pánovi navrátiť sa k životu. Na túto misiu chodili niekoľko dní po sebe a Abe sa zakaždým vracal domov veľmi neskoro. Care sa to nepáčilo, avšak nenamietala – pochopila, že stres bábätku neprospieva, a tak sa jednoducho, ťažká a veľká ako sud, rozvalila na posteli a jemne si priložila dlane na brucho, ktoré bolo domovom toho malého stvorenia. Poobzerala sa po spálni. Pohľad jej padol von oknom, kde sa záhrada kúpala v lúčoch májového slnka. Na to, že bol máj, bolo až pozoruhodne teplo, a Care do izby prúdil čerstvý voňavý vzduch. Usmiala sa a pohladkala sa sa po brušku, zaprisahavajúc sa tomu maličkému, že jemné slnečné lúče sa mu budú istotne páčiť.

Odrazu však jej oči upútal predmet stojaci v šere izby, kam slnečné lúče nedopadali. V nezmenenej polohe tam postával a zapadal prachom už mnoho rokov, a Cara sa čudovala, že sa ním nijako nezaoberala.

So všetkou silou sa zaprela o posteľ, aby sa posadila, a podišla k Prewettovmu ďalekohľadu. Vyzeral byť rovnako mĺkvy a rovnako zabudnutý ako jeho darca. Krčil sa v rohu izby, akoby tam ani nebol.

Cara prstom prešla po jeho línii a potom si ho jednoducho kúzlom k sebe pritiahla, a keď sa sám poskladal do aktívneho tvaru, nakukla cezeň. Najprv videla len obyčajný výhľad z okna na ich honosnú záhradu, a tak ním namierila na oblohu bez jediného mráčika. Potočila okulárom, aby si priblížila čiernu bodku na modrom pozadí, ktorá bola zrejme akýmsi zablúdeným vtákom, ktorý sa prineskoro vracal z teplých krajín, no vtedy sa odrazu sklo na ďalekohľade úplne zahmlilo, až napokon sčernelo.

Cara chcela od neho odtrhnúť oko, no odrazu sa čierňava roztrhla a jej sa naskytol pohľad na rokfortskú knižnicu. Zamračila sa, až cítila, ako sa jej obočie otrelo o chladný plast ďalekohľadu, a keď sa nič nedialo, opatrne pootočila okulárom, aby si scénu priblížila – a tam, medzi radmi políc s knihami, sedela na lavici ona. A Gideon Prewett. Priblížila si to ešte väčšmi, až počula úryvky ich rozhovoru:

„Elixíry mi celkom idú.“

„Fakt? Na hodinách to tak nevyzerá.“

„Neviem, kto minule namiesto elixíru pokoja namiešal dúšok živej smrti.“

„Ako môžeš vedieť, že som ťa nechcel uspať?“

„Pretože na to si príliš veľký zbabelec. A navyše... Chrabromilčania predsa nikomu neubližujú, oni sú tí dobrí.“

„Nevedel som, že tak škatuľkuješ ľudí.“

„Ja? Nie, to klobúk.“

Rozhovor pokračoval až do momentu, kedy Cara z vlastnej nedbalosti podpálila knižničnú záclonu. Keď to videla teraz z pohľadu pozorovateľa, až sa zapýrila nad tým, aká len bola hlúpa a detinská, zároveň sa však neubránila úškrnu.

Odrazu šošovka ďalekohľadu opäť sčernela, no keď sa vyjasnila, opäť odhalila ich dvoch v knižnici, avšak tentoraz sa Cara zberala na odchod.

„Počkaj ešte. Nechcela... nechcela by si ísť na Slugyho večierok?“ oslovil ju Prewett.

Došlo ku krátkej výmene názorov, keď napokon Cara odvetila: „Vieš, Prewett, mňa tam už niekto zavolal. No ak počas toho večierku naplánuješ doučko... Môžeš to brať tak, že tam vlastne idem s tebou, pričom tam s tebou v skutočnosti vôbec nejdem.“

Zapýrila sa. Vážne bola taká hnusná a drzá? Kedy z toho vyrástla? A naozaj… naozaj nevidela ten smútok v jeho očiach? Nevidela, ako sa rukami zaprel o stôl a zavrel nešťastné oči? Nevidela, pretože už dávno odišla...

Nasledoval Slugyho večierok… dlhý pohľad na Prewettovu nešťastnú tvár, jeho oči, blúdiace ku Care po Abeovom boku… ďalší a ďalší pohárik, naberanie odvahy… pokus o bozk… Pohľad plný bolesti, zlosti a hanby.

Opäť knižnica. Gideon, hryzúci si nechty od nervozity, prechádzajúci pomedzi regály kníh… Natrafí na Caru, ktorá čosi hľadá… Čelo má zvraštené od tuhého premýšľania. Osloví ju. Krátky rozhovor. A potom bozk. Náhly, spontánny, nepripravený bozk, ktorý teraz Care odrazu neprišiel taký násilný ako vtedy – dokonca jej zrejme uniklo i to, ako jemne ju hladkal po boku…

Rokfortský areál zaliaty slnkom. Davy študentov sa hrnú von. Gideon Prewett cez okno príšerne smutne hľadí kamsi dolu – na Caru v objatí Abea. Naozaj Cara v Gideonových očiach uzrela slzy?

A zrazu átrium Ministerstva. Vojna, výkriky, pády, telá, plač. Gideon bojuje s Abeom, ktorému sa maska zošmykla na zem. Obaja majú v očiach vraždiacu nenávisť.

„Snažíš sa z nej spraviť rovnakého netvora, ako si i ty!“ sykol Gideon.

„To mi vravíš ty, úplná nula?“ zvysoka sa zasmial Abe.

„Ničíš ju! Ničíš nevinného človeka!“ zreval Gideon a vo vzduchu sa zrazili ich zelené kliatby.

Prewett sediaci v kresielku v neznámej izbe, zrejme doma, zahĺbený do Proroka, kde sa píšu mená zajatých a mŕtvych smrťožrútov… Napäto prechádza pohľadom po zozname, a keď je na konci, v očiach sa mu zračí úľava…

Opäť boj. Cara v ňom rozoznala boj v čarodejníckej dedinke Barton a prebehol jej mráz po chrbte; išlo totižto o časť vojny, ktorá ju zasiahla asi úplne najväčšmi. Vedela, čo ju v tejto scéne čaká, a chcela ujsť, otočiť sa, zdupkať, no uvedomila si, že nemá žiadne telo. Má len oči.

Prežívala to odznovu – drancovanie malebnej dedinky, vraždenie nevinných obyvateľov, ktorí sa rozhodli vzdorovať Temnému pánovi, krik, plač, nariekanie, najviac obetí na oboch bojujúcich stranách... Poobzerala sa okolo seba a zdesila sa, keď uzrela samu seba, ako padá na zem. Lily Potterová, ktorá ju zasiahla, sa zvrtla, a spolu so svojím manželom sa pobrali bojovať proti iným smrťožrútom.

Cara hľadela na seba samú spred niekoľkých mesiacov, ako sa dvíha zo zeme a dezorientovane sa obzerá okolo seba. Odrazu jej oči zastali na jednom bode tesne nad hlavou súčasnej Cary, a tak sa tá zvrtla, a ocitla sa zoči voči smrťožrútskej skupinke bojujúcej proti bratom Prewettovcom.

Na moment zavrela oči, pretože sa jej nechcelo pozerať na ten strašný okamih, ktorý sa jej už vtedy vryl hlboko až pod kožu. Keď však začula osudné vyrieknutie smrtiacej kliatby, otvorila oči a uvedomila si, že stojí úplne blízko pri Gideonovi, ktorý mal čochvíľa zomrieť. V očiach sa mu miesili všetky emócie, hľadel na Caru, na svoju nenaplnenú lásku, a pery sa mu mierne pohybovali.

Súčasná Cara sa k nemu naklonila, a zachytila tak jeho slová:

„C-Cara...“

Následne padol na zem mŕtvy a šošovka opäť celá sčernela.

Cara precitla a odlepila oko od okuláru. V očiach ju štípali slzy. Srdce jej prudko bilo. Temné znamenie na jej ruke pomaličky pulzovalo. Zdalo sa jej, že bábätko ju mierne koplo.

Nestačila však príliš premýšľať nad tým, čo práve videla, pretože zdola sa ozval buchot dverí. Care to prišlo čudné – Abe sa z tej ich podivnej misie vracal každý deň predsa až neskoro v noci, prečo potom...? Premkla ju zlá predtucha.

Vybehla z izby a rozbehla sa dolu schodmi v ústrety pánovi Blackwoodovi, ktorý postával pred svojou manželkou so smrteľne vážnym výrazom v tvári.

Carino srdce takmer zamrelo. Čo sa zas stalo?

Obaja rodičia na ňu pozreli.

„Cara...“ začala mama, no ani nemusela pokračovať. Cara to z jej očí vyčítala.

„Abe...“ povedala sucho a prijala Denného proroka, ktorého jej otec podával.

Zaťala zuby a pozrela na hlavný článok s titulkou: Smrťožrúti, ktorí mučili členov Fénixovho rádu Longbottomovcov, konečne zajatí!

Cara článok prebehla narýchlo očami, no nezaujímali ju detaily; do očí jej bilo len zopár slov...

… smrťožrúti Bellatrix Lestrangeová, Rodolphus Lestrange, Rabastan Lestrange, Barty Crouch... mučenie... tajomstvo Temného pána... zajatí... vypočúvaní... neodporovali... zatknutí... obžalovaní... odsúdení... doživotie... v Azkabane... odsúdení... dementori... doživotie.

Zdalo sa, že svet náhle prestal existovať.